Rozhovor Jeanne van Heeswijk a Rachael Rakes s americkou aktivistkou a spisovateľkou, jednou z významných predstaviteliek hnutia visionary ficition (vizionárska fantastika) Walidah Imarishou, ktorá je okrem iného co-editorkou zbierky Octavia’s Brood: Science Fiction Stories From Social Justice Movements.
Jeanne van Heeswijk: Môžeme sa najskôr porozprávať o tvojom pojme vizionárskej fikcie a o tom, v akom zmysle ju vnímaš ako stratégiu predstavivosti?
Walidah Imarisha: Termín vizionárska fikcia som začala používať vo vzťahu k tvorivému písaniu. Neskôr som to rozšírila o umenie. Tento pojem nám môže pomôcť pochopiť existujúcu dynamiku moci a podporiť našu predstavivosť pri hľadaní spôsobov, ako tvoriť nové budúcnosti. Vizionárska fikcia sa mi úzko a neoddeliteľne spája s radikálnymi hnutiami za zmenu a s oslobodzujúcimi hnutiami. Zásadne ma ovplyvnilo, keď som sa so spisovateľkou a aktivistkou Adrienne Maree Brown podieľala na redakčnej príprave knihy Octavia’s Brood: Science Fiction Stories from Social Justice Movements (2015).
Obe sme vzišli z hnutí, ktoré usilovali o zmenu. Chceli sme ich podporiť tým, že by sa vytvoril väčší priestor pre predstavivosť. Každodenné zmocňovanie sa budúcnosti totiž už vykonávame. Robíme to vždy, keď si predstavujeme svet bez násilia, svet bez väzníc, svet bez hraníc. Jedna z ľubovoľných vecí, za ktoré bojujeme, je science fiction a je prácou budúcnosti. Nie je naším zámerom podporiť hnutie len tak, že povieme, čo nechceme, ale predovšetkým tak, že budeme aktívne snívať a potom to, čo chceme, budeme pretvárať na realitu. Aby sme boli skutočne radikálne a tvorili oslobodené budúcnosti, o ktorých snívame, musíme prekračovať hranice toho, čo je nám predstavované ako prijateľná zmena: musíme prekonať hranice toho, čo býva označované za možné, lebo sme hlboko presvedčené, že hranice zmien sú hranicami sociálnej kontroly. Reforma v skutočnosti predstavuje taký rozsah zmeny, ktorého implementáciu existujúce mocenské systémy umožnia. Potrebujeme vytvárať priestor, v ktorom pre nás bude možné praktizovať predstavivosť, najmä preto, že sme vyrástli v spoločnosti, ktorá nám hovorila, že takáto organizácia je nemenná. Rámcuje sa takmer tak, ako keby bola prírodnou silou ako zemská príťažlivosť: „musíme mať väzenské systémy“, „musíme mať hranice“, „musíme mať kapitalizmus“. Ako vraví spisovateľka Ursula K. Le Guin: „Ľudské bytosti dokážu vzdorovať každej ľudskej moci a dokážu ju zmeniť.“ Najskôr si však musíme predstaviť, že je to možné. Podľa mňa k tomuto bodu vedie mnoho rôznych ciest. Vizionársku fikciu ponúkam ako jednu z nespočetného množstva možností.
Aktivistka Mariame Kaba, ktorá sa venuje transformatívnej spravodlivosti a zasadzuje sa za zrušenie väzníc a polície, tvrdí: „Nádej je disciplína“, a to sa mi veľmi páči. Pristupujem k svojej práci s myšlienkou, že „imaginácia je prax“. Nie je to nástroj, ale skôr spôsob existencie, spôsob komunikácie so svetom a spôsob neustáleho vytvárania príležitostí na to, aby sme si položili otázku „Čo keby?“. Čo keby toto bolo v lepšom súlade s mojimi hodnotami? Čo keby som vďaka tomu mohla zapojiť viac ľudí? Čo keby to skutočne dýchalo tou víziou oslobodenia, ktorú sme si ako kolektív stvorili? V to dúfam pri vizionárskej fikcii. Je dôležité poznamenať, že vizionárska fikcia je jednou z mnohých rozličných ciest, ktoré tam vedú. Práca Adrienne Maree Brown o vznikajúcej stratégii je kľúčová. Hovorí veľa o potrebe hnutí tvoriť možnosti a akési „vstupné body“. Musíme odmietnuť „buď/alebo“, pretože to je nástrojom nadvlády. Je to hierarchia, dichotómia, namiesto toho radšej vravím – ako vždy hovorí Adrienne Maree Brown – „Áno a…“. Toto moje chápanie je hlboko zakorenené v štúdiu histórie a v porozumení toho, že je potrebné, aby čo najviac ľudí principiálne robilo čo najviac vecí, aby sme uspeli v snívaní o nových budúcnostiach a ich realizácii. Každé úspešné hnutie za zmenu využívalo početné taktiky a stratégie. Vizionárska fikcia ako prax nám pomáha začať si predstavovať čo najväčší počet stratégií. Nejde však o to, aby sme tvrdili, že toto je jediná správna cesta, pretože si myslím, že kedykoľvek sa pohneme takýmto smerom, začneme sa vlastne vzďaľovať od budúcností, ktoré si prajeme.
JvH: V súvislosti s tým mi prišiel na rozum ďalší citát od Le Guin. V knihe The Left Hand of Darkness (1969) píše: „Je dôležité naučiť sa, na ktoré otázky nie je možné odpovedať a neodpovedať na ne – toto je najpotrebnejšia schopnosť v časoch stresu a temnoty.“ Hovorí o istej forme „odnaučovania sa“, o hľadaní iných spôsobov, ako pristupovať k otázkam, na ktoré nevieme odpovedať. Pracovná skupina Futures Atmosphere si v rámci projektu Philadelphia Assembled (2013 – 2017) kládla otázky, ako získať späť minulosť a prítomnosť, aby sme dekolonizovali a oslobodili budúcnosti. Odvíjali sa od myšlienky, že dekolonizácia predstavivosti je najnebezpečnejšia a najpodvratnejšia existujúca forma dekolonizácie, pretože z nej sa všetky jej formy rodia. Keď totiž zbavíme predstavivosť pút, oslobodenie nebude viac obmedzené. Hovoríš o tejto vizionárskej fikcii ako o druhu fikcie, no súčasne je aj dekolonizačným procesom. Ako by si prepojila tieto dva procesy?
WI: Moja vizionárska fikcia je hlboko zakorenená v chápaní toho, ako meníme budúcnosť a intenzívne sa tým zaoberá. Bez konverzácie a splynutia s minulosťou nemôžeme budúcnosť zmeniť. A to najmä v rámci, ktorý sa zameriava na dekolonizované, nelineárne sny o slobode zakorenené v bojoch nebielych komunít za autonómiu a oslobodenie od kolonializmu. Vízie slobody, ktoré nám ponúka mainstream, sú v skutočnosti rozšírením koloniálneho projektu.
Myšlienka, že cesta, na ktorej sa nachádzame, je cestou, ktorá bude pokračovať, je rovnakou rétorikou ako tá, čo ospravedlňovala kolonializmus – musíme ísť stále vpred a stávať sa lepšími a lepšími z pohľadu nadradenosti bielych a západného imperializmu. Je potrebné si uvedomiť, že skutočné oslobodenie spočíva v snoch o spoločenstve a v snoch o slobode, ktoré mali naši nebieli predkovia a ktorých sa držali. Stále ich majú a uchovávajú ich pre nás. Myslím, že je kľúčové spochybniť vnímanie lineárneho času, ktoré je tiež nástrojom sociálnej kontroly. Táto predstava ťa odrezáva od minulosti a tvrdí, že je stratená, že nie je možné ju spoznať, že pre teba nemôže nič urobiť a že podobne ani budúcnosť nie je možné spoznať a dosiahnuť. Teda k dispozícii máme iba prítomnosť a musíme sa snažiť využiť ju čo najlepšie a o ostatné sa nestarať. To je veľmi kapitalistické a imperialistické vnímanie, ktoré je protikladom vnímania času a existencie prakticky vo všetkých nebielych kultúrach. Je tiež opakom nášho chápania kvantového času a existencie; teraz vieme, že vlastne ide o mylnú predstavu. No čierni a hnedí ľudia to vedeli od pradávna. Nepotrebovali sme čakať na kvantovú fyziku, aby nám to oznámila. Žijeme v tomto akoby dekolonizovanom, subverzívnom cestovaní v čase – takto nad tým rada premýšľam. Vieme, že minulosť nie je prístupná iba pre nás, ale že s nami splýva a budúcnosti sa nám aktívne prihovárajú, aby nám pomohli priblížiť sa k nim.
Myslím si, že spôsob, akým sa budúcnosť rámcuje v našich hnutiach za sociálnu spravodlivosť a v našich radikálnych hnutiach, je často veľmi neistý. Nedržíme sa ho pevne, lebo neveríme, že máme moc vytvárať budúcnosti, ktoré chceme. Veľmi jasne a pevne sa však držíme minulosti ako istoty. Vravíme „toto sa stalo v tento deň“. Ale keď je reč o budúcnosti, veľmi váhame: „dúfame, že sa toto stane”, „možno toto bude výsledok“ alebo „možno dokážeme spraviť toto“. Pri pohľade do histórie (a zvlášť pri pohľade na nebiele komunity, ktorých predstavy o oslobodení nám boli predkladané ako neuskutočniteľné) vidíme, že je historickou istotou, že utláčané národy budú klásť odpor a zvíťazia a že je možné zmeniť budúcnosť. Znovu a znovu meníme celý svet, aby sme to umožnili.
Istotou budúcnosti preto musí byť to, že spravíme to isté. Treba spochybniť toto vnímanie lineárneho času, pretože keby sme skutočne boli v spojení a jednote s minulosťou, uznali by sme, že budúcnosť nám patrí rovnako ako minulosť. Naozaj musíme zapustiť hlboké korene a rozptýliť sa ako hviezdy na nebi, aby sme skutočne snívali o oslobodení, lebo z minulosti vieme, že budúcnosti privedieme k životu. Je na nás, aby sme z nich teraz vytvorili čo najviac.
WI: Podľa môjho názoru by bolo zaujímavé uvažovať o prechode od prípravy na to, čo ešte nie je k žitiu toho, čo ešte nie je. Vnímanie lineárneho času nám tiež vštepuje vnímanie pevne stanovenej geografie. Čas a priestor sa stanú nemennými, namiesto toho, aby sme ich oba videli ako fluidá, ako kvantum alebo ako existujúce vo veľkom počte.
Takže, keď budúcnosti, ktoré chceme, rámcujeme týmto spôsobom, prichádzame k záveru, že cieľ neexistuje, správne? To je to, čo ešte nie je! Neexistuje bod, do ktorého sa chceme dostať. Aby sme sa vrátili k Le Guin, myslím, že pointou jej knihy The Dispossessed: An Ambiguous Utopia (1974) je, že dokážeme veci zlepšiť, no moment, keď si pomyslíme, že sme dorazili do cieľa (alebo na časopriestorový priesečník oslobodenia), je práve tým momentom, keď sa začneme vzďaľovať od miesta, kde chceme byť. Je to kontinuálny proces, nie v zmysle trestu „nikdy sa tam nedostaneme“, ale v zmysle posilnenia „musíme si neustále nanovo predstavovať, kto sme a kam sa chceme dostať“.
Súčasťou môjho rámca dekolonizovaného subverzívneho cestovania v čase je vedomie, že dokážeme preniesť budúcnosť do prítomnosti. Máme moc to urobiť a stále to robíme. Keď usporadúvame konferencie zosobňujúce princípy a hodnoty, ktoré chceme vidieť v celej spoločnosti, prinášame budúcnosť do súčasnosti, hoci ju možno dokážeme zachytiť len na určitý čas, vo chvíľach, keď sa stretávame či zhromažďujeme. Možno ju dokážeme vytvoriť iba v rámci istej geografickej polohy (či už je to priestor komunitnej organizácie, pracovisko alebo družstevné bývanie), no máme možnosť teraz prežívať budúcnosť, ktorú chceme a neustále to robíme.
Otázkou je, akým spôsobom budeme ďalej tieto možnosti rozširovať, aby sme sa dostali do bodu, keď nebude existovať rozdiel medzi tým, čo by sme chceli a tým, čo máme. Ako stále viac a viac rozširovať tieto hodnoty, a to s vedomím, že nikdy nedosiahneme bod, v ktorom sa Vennov diagram zlúči a stane sa celým kruhom?
Ak by sa to totiž stalo, znamenalo by to, že sme prestali snívať alebo, že už v sebe nenesieme sny našich predkov o oslobodení, pretože sme zapustili korene v konkrétnom momente alebo sme uviazli pod sklom ako motýle. Sme však skôr v neustálom procese rastu, na individuálnej aj kolektívnej úrovni. A tak sa aj naše sny o oslobodení nachádzajú v kontinuálnom procese rastu. A to je úžasná vec – znamená to, že tu vždy budú nové a nové veci, ktoré nás ohromia, udivia a prekvapia.
JvH: A predsa to opisuješ ako nejaký druh samotnej praxe, však? Môže to byť malé stretnutie alebo rozhovor, iný spôsob robenia vecí, ktorý už naznačuje, kde chceme byť. Keď to robíme, praktizujeme to, napríklad aj my našou diskusiou. Ako si ochránime motiváciu, aby sme to mohli praktizovať? Pretože v tomto procese sa často vyskytujú aj chvíle sklamania a pochybností.
WI: Myslím, že k tomu patrí to, aby sme niečo zmenili v nás samých a tiež zmena spôsobu, akým medzi sebou komunikujeme. Aby sme sa nepretržite snažili vytvárať viac príležitostí na takéto chvíle. Ide aj o to, aby sme zmenili svoj pohľad na „víťazstvo“, predovšetkým v našich hnutiach. Často sme dominantnej kultúre dovolili, aby za nás definovala, ako vyzerá úspech. Táto definícia je niečím, čo nás vždy sklame. Takže dokonca aj keď sme s nejakou kampaňou uspeli, cítime sa porazene. Pracujem na mnohých projektoch, ktoré sa snažia o zrušenie väzníc. Zabránili sme výstavbe jednej väznice a povedali sme si: „Je to úžasné, ale je to jedno väzenie, že? Čo spravíme so všetkými ostatnými?“, namiesto toho, aby sme si povedali: „Nie. My sme vyhrali. My sme vyhrali!“ Vždycky je nejaká ďalšia práca, ktorú treba vykonať, preto často pridávame „ale“. Dôvodom, myslím, je, že spoločnosť nám hovorí – všetko alebo nič, je to dichotómia. Nič medzi neexistuje. Mali by sme hovoriť: „Získavame víťazstvá, posúvame sa smerom k oslobodeným budúcnostiam. Je to úžasné a budeme to robiť aj naďalej.“ Je veľa vecí, ktoré sa musíme odnaučiť.
Ďalším dôvodom, prečo sa pozerám späť do histórie, je, že je veľmi užitočné vidieť chvíle, ktoré sa v danom čase nemuseli javiť ako úplné víťazstvá, ale boli to veľmi dôležité momenty a zmenili všetko, čo po nich nasledovalo. Napríklad povstanie vo väznici Attica v roku 1971, ktoré bolo odpoveďou na vraždu revolucionára Georgea Jacksona. Organizátori vydali zoznam požiadaviek, ktoré boli vtedy vizionárske a dodnes sú veľmi relevantné. Keby sme v minulosti naplnili tieto sny o slobode, veľmi by sme sa posunuli k budúcnostiam, ktoré chceme. Požiadavky však naplnené neboli, naopak, odpoveďou na ne bolo brutálne násilie zo strany štátu. Ľudia si vtedy mysleli „toto je prehra, nevyhrali sme“, a predsa každé hnutie, ktoré odvtedy v nejakej väznici vzniklo, sa odvoláva na povstanie vo väznici Attica a na Georgea Jacksona, a to nielen v USA, ale aj na medzinárodnej úrovni. Povstanie v Attice v 50. rokoch inšpiruje nespočetné množstvo uväznených ľudí, aby nielen požadovali lepšie podmienky, ale aj aby sa angažovali v oslobodzovacích hnutiach mimo väzenia. A to je veľké víťazstvo. Čím, samozrejme, nechcem zľahčovať hrozné straty a desivé násilie, ktoré bolo na väzňoch spáchané ako odplata. Pohľad späť nám však pomáha vidieť naše súčasné organizovanie z nadhľadu. Pokiaľ si máme predstavovať niečo, čo dosiahneme ako ne-víťazstvo na základe toho, čo nám vraví dominantná spoločnosť, radšej si predstavme, ako o sto rokov niekto hľadí späť na túto chvíľu a myslí si: „To bol kľúčový moment, ktorý pomohol všetko zmeniť. Bez neho by sme sa nemohli dostať tam, kde sme.“
Preto je potrebné, aby sme boli schopní poodstúpiť a vidieť túto obrovskú pulzujúcu a pohybujúcu sa niť oslobodenia, ako sa ovíja okolo seba, stáča sa a tečie. Vtedy dokážeme skutočne vidieť význam toho, čo dosahujeme. Ak sa dokážeme na vec pozrieť z nadhľadu, potom implicitne dôverujeme, implicitne vieme, že aj keď sa táto úžasná vec, ktorú práve robíme, skončí, vytvoríme si tak veľa ďalších príležitostí praktizovať a zapájať sa do tvorby budúcností, ktoré chceme a súčasne budeme priťahovať budúcnosť do svojej reality.
Rachael Rakes: Ako je možné niektoré zo stratégií vizionárskej fikcie uplatňovať v aktivizme a organizovaní? Ako je možné zapojiť rôzne druhy nádeje a obáv z možností tejto práce do aktivistickej práce? Existujú nejaké taktiky alebo cvičenia, ktoré by aktivistickým skupinám pomohli vidieť veci prostredníctvom tohto odlišného chápania času?
WI: Pripravila som niekoľko workshopov. Niektoré sama a mnohé v spolupráci s ľuďmi, ktorí sa podieľali na Octavia’s Brood, najmä s organizátorom a spisovateľom Morriganom Phillipsom, ktorý je jedným z prispievateľov, a takisto s Adrienne Maree Brown. Pracovala som na projekte o čase a budúcnosti, o tom, ako si ich „privlastniť“, ktorý som si predstavovala ako verejný projekt, ale nakoniec sa zmenil na sériu workshopov založených na niečom, čo volám Encyklopédia ľudí 2070. Konceptom tohto workshopu je, že si s účastníkmi a účastníčkami predstavujeme, že je rok 2070 a už dlho dosahujeme úspechy v záležitostiach, ktoré sú pre nás dôležité. Následne ich vyzývam, aby do encyklopédie písali heslá o tom, čo nasleduje po týchto víťazstvách – príspevky o momentoch, ktoré pomohli všetko zmeniť. Takže ľudia píšu o budúcnostiach, ktoré chcú vidieť ako historickú skutočnosť. Napríklad: „v roku 2055 sa zatvorila posledná väznica v Severnej Amerike“, a píšu to tak, ako by sa to už udialo. Tu sa vraciame k tomu, čo som vravela o nárokovaní si budúcností s rovnakou istotou, s akou si nárokujeme minulosť. A s vedomím, že máme právo na budúcnosť a právo hovoriť o budúcnosti v minulom čase, lebo máme moc vytvoriť akékoľvek budúcnosti podľa nášho želania.
Ďalšou vecou, ktorá je naozaj užitočná, je otvorený formát encyklopedických hesiel. Ľudia si ich môžu slobodne predstaviť v akejkoľvek forme. Niekto kreslí, niekto píše tvorivé texty. Máme priestor na všetko. Encyklopedické heslá väčšinou kontextualizujú, čo udalostiam predchádzalo. Preto toto cvičenie ľuďom pomáha rozobrať a vizualizovať si časové osy. Ak chcem, aby poslednú väznicu zatvorili v roku 2055, budem potrebovať organizovanie, tlak na legislatívne zmeny, medzinárodné kombinovanie a spájanie sociálnych hnutí a priamu akciu. Ľuďom to umožní vidieť lešenie, ktoré potrebujeme, aby sme dosiahli veci, o ktorých nám hovoria, že sú nemožné. Verím, že tento proces pomáha zakotviť sa v realite, že realisticky sme pár krokov od toho, kde chceme byť.
V poslednej časti workshopu, keď účastníci a účastníčky dokončia svoje príspevky, vytvoríme spoločný zin, ktorý si vezmú so sebou domov. Každý z nich tak má hmatateľnú vec ukazujúcu vízie o budúcnosti, ktoré si spoločne predstavili. Dúfam, že predstavuje niečo, čoho sa môžu držať, pripomenúť si túto chvíľu, keď sme boli spolu, keď sme spísali tieto koncepcie budúcnosti ako skutočnosti a nárokovali si ich. Workshop tiež pomáha aj pri rozmýšľaní o stratégii a taktikách. Účastníci a účastníčky si vďaka nemu pamätajú, že existencia našich snov o oslobodení musí presahovať dvojročné grantové obdobia a päťročné strategické plány. Musíme ísť až za ne, aby sme naozaj vytvorili tieto oslobodené budúcnosti.
JvH: Spôsob, akým opisuješ tieto encyklopedické záznamy ako lešenie, ktoré prepája históriu a že prostredníctvom tohto lešenia vlastne búraš čas, je zaujímavý. Je to ako oxymoronová metafora – budujete s cieľom zbúrať, smerujúc späť k prítomnosti.
WI: Mojím cieľom vo všetkých našich workshopoch a vo vizionárskej fikcii vo všeobecnosti je vytvárať priestor, v ktorom je možné snívať o tom, čo je nám predstavované ako nemožné. Často to znamená, že musíme narúšať, čo je považované za realitu a poriadne tlačiť na jej hranice, aspoň zo začiatku. Môžete vytvoriť príbeh na inej planéte alebo vo veľmi vzdialenej budúcnosti. Účastníci a účastníčky majú k dispozícii dostatok priestoru a nenarážajú na bariéry, ktoré spoločnosť vybudovala okolo toho, čo je možné. Myslím si však, že zodpovednosťou osoby, ktorá pomáha podporovať čokoľvek, čo toto snívanie predstavuje (špeciálne vo vizionárskej fikcii), je tiež podporiť čitateľa alebo účastníčku, aby to potom aj naozaj preniesli do tohto času.
A to je aspekt, ktorý je neuveriteľne dôležitý: vizionárska fikcia nie je utopická alebo dystopická, pretože je pevne ukotvená v prítomnosti, zatiaľ čo sa snažíme načiahnuť čo najďalej do budúcnosti. Je to, akoby sme boli gumové naťahovacie hračky. Naše nohy sa nehýbu a naše telá sa naťahujú tak ďaleko, ako sa len dá. Nie je to o tom, že sa utiahneme do fantázie a ostaneme tu. Aby z neho bol úžitok, musí sa cvičenie vrátiť do súčasnosti, pretože cieľom vizionárskej fikcie je zmeniť svet v prítomnosti a v budúcnosti, nie iba poskytnúť ľuďom možnosť zapojiť sa do intelektuálneho hĺbania. Dúfam a myslím si, že väčšina ľudí, ktorí tvoria hnutia, dúfa, že budúcnosti, ktoré chceme, prídu čím skôr. Takže cieľom je zbúrať tú časovú os, zbúrať to lešenie, v rámci toho, čo je zdravé a možné.
Rovnako si myslím, že súčasnosť, v ktorej sa nachádzame, nám mnohými spôsobmi ukázala, že to lešenie sa zrúti, či už ho zbúrame my alebo niekto iný. Myslím si, že pandémia ochorenia Covid-19 zničila mnohé časové osy, ktoré ľudia vytvorili, nie je tak? Tam sa dostaneme, toto je trajektória vecí. A potom sa zrazu všetko zosilní a tá budúcnosť, o ktorej sme si mysleli, že je vzdialená 30 alebo 50 rokov, bude zrazu oveľa bližšie. Naše hnutia musia robiť to isté, a zdá sa mi, že to robia. Opakovanie hnutia Black Lives Matter na národnej a medzinárodnej úrovni je neuveriteľné a neuveriteľne vizionárske, pretože obsahuje volanie po redukcii finančných prostriedkov pre políciu a jej zrušení. Nie je to len výzva, aby sa voči polícii vyvodila zodpovednosť. Odmieta reformy, ktoré boli ponúknuté počas posledných 50 alebo viac rokov a hovorí: „Všetky tie veci sme skúsili. Nefungovali. Toto sa musí zásadne zmeniť, a musíme si predstavovať veci za hranicou toho, o čom nám tvrdia, že je možné. Pretože už sme spravili všetko, o čom ste nám hovorili, že je možné a situácia v teréne sa nezmenila.“
Venujem sa téme rušenia väzníc a polície viac než dekádu a myslím, že je na mieste, keď poviem, že ten skok sa udial veľmi rýchlo; ten posun od vyvodenia zodpovednosti voči polícii k redukcii jej financovania a jej zrušeniu sa vo verejnej diskusii udial veľmi rýchlo. Je to podľa mňa v prvom rade dôsledok nášho odvážneho organizovania v teréne, protestov, mobilizácie a najmä vďaka čiernej mládeži, ktorá žiada, aby bola vypočutá. Vytvorila národnú a medzinárodnú tému, ktorá sa nedá ignorovať. A počas pandémie doslova nasadzovala svoje telá. Je to, samozrejme, aj výsledok práce aktivistiek a aktivistov za zrušenie polície. Desaťročia udržiavajú tento priestor, o ktorom im ľudia vravia, že je úplnou fantáziou a že je nerealistický. Dokonca aj v rámci radikálnych hnutí si aktivisti a aktivistky za zrušenie väzníc a polície mnohokrát vypočuli, že niečo také sa nikdy nestane a nech skúsia niečo realistickejšie.
Mnohé nebiele ženy, queer a trans osoby – to sú ľudia, ktorí by mali stáť v centre našich hnutí, pretože skutočne oslobodzujúcim spôsobom hovoria, že budú snívať tieto nemožné sny a pracovať na tom, aby ich mohli premeniť na skutočnosť.
Takýto moment nastal iba vďaka ľuďom, ktorí desaťročia udržiavali priestor, do ktorého táto generácia mohla vstúpiť. Ak by si sa ma pred rokom opýtala: „Kedy uvidíme mainstreamovú diskusiu, v ktorej sa bude o zrušení polície hovoriť ako o reálnej, legitímnej možnosti a kedy by podľa teba nejaké veľké mesto v USA mohlo odhlasovať zrušenie svojho policajného zboru?“, moja odpoveď by znela: „Možno v roku 2050, snáď? Neviem, dúfajme.“ Namiesto toho sme však videli niečo ako: „Nie, je to o desať mesiacov!“
Teda, ak vieme, že to lešenie sa pôsobením vonkajších síl zrúti a že budúcnosti, o ktorých si myslíme, že sú tak ďaleko, sa priblížia, otázka znie: ako treba pracovať na tom, aby sme sa pripravovali a boli pripravení na ten moment? Keď uznáme, že čas nie je lineárny a zmena neprichádza plánovaným spôsobom, môžeme si byť istí, že, ako napísala vynikajúca čierna feministická autorka science fiction Octavia E. Butler: „Jedinou trvalou pravdou je zmena.“
Rozhovor LIVING THE NOT-YET. Walidah Imarisha in conversation with Jeanne van Heeswijk and Rachael Rakes vyšiel v Jeanne van Heeswijk, Maria Hlavajova, and Rachael Rakes (eds.): Toward the Not-Yet: Art as Public Practice, BAK, basis voor actuele kunst, Utrecht and MIT Press, Cambridge, MA and London, 2021.
Jeanne van Heeswijk je holandská vizuálna umelkyňa
Rachael Rakes je holandská kurátorka, spisovateľka a pedagogička
Walidah Imarisha je americká aktivistka a spisovateľka
Preložila Barbora Weberová
