Ak chcete zažiť svet nekonečných možností, prvé, čo musíte urobiť, je odtrhnúť sa od Spojených štátov amerických. Tak si predstavoval v roku 1975 alternatívnu budúcnosť Ernest Callenbach, filmový kritik a začínajúci spisovateľ. Román Ekotópia, ktorým sa preslávil, však nie je len rozvinutím jeho vlastnej vízie udržateľnej spoločnosti.
Callenbach sa snaží vystihnúť kolektívny pocit, ktorý po neúspechu protestných hnutí z konca 60. rokov ovládol západnú ľavicu. Integruje do jedného politického projektu rozmanité prúdy od sociálnej demokracie, feminizmu, politickej ekológie, hippies až po anarchizmus. Nejedná sa len o sériu ideologických hesiel ani o subjektívnu víziu budúcnosti či morálnu kritiku kapitalizmu. Ekotópia chce byť náčrtom prakticky uskutočniteľného programu radikálnych reforiem tvorených na základe interdisciplinárneho vedeckého poznania, spoločenskej objednávky a analýzy konkrétnej historickej situácie. Napriek tomu, že knihu odmietli renomované vydavateľstvá a autor ju musel vydať na vlastné náklady s pomocou svojich priateľov, sa Ekotópia rýchlo stala kultovou knihou environmentálneho hnutia.
Román Ekotópia sa odohráva v roku 1999, kedy je Ekotópia už devätnásť rokov izolovaná od Spojených štátov. Americký severozápad sa v roku 1980 osamostatnil a pod vedením Strany prežitia postupne premenil všetky sektory spoločnosti. Tajná americká vojenská intervencia bola úspešne odrazená a krajina ani po rokoch ekonomicky neskolabovala. Masová emigrácia sa nekonala a široké vrstvy populácie dostali možnosť participovať na rozhodovaní, čoho sa zhostili nečakane zodpovedne. Je stále jasnejšie, že tento experiment nestačí len ďalej negovať či démonizovať, ale je potrebné ho pochopiť. To je úloha pre hlavnú postavu, Williama Westona, zahraničného reportéra Times-Post. V prevrátenom svete Ekotópie sa hlavný hrdina usiluje držať faktov a nepodliehať kolektívnym vášňam či príliš zaujatým interpretáciám, postupne však preniká hlbšie do jej života a po sérii transformatívnych zážitkov jej prísľubom celkom podľahne. Čaro Callenbachovho románu spočíva v tom, že nevytvoril samostatný svet budúcnosti. Náš svet existuje paralelne s týmto druhým, záhadným, vďaka čomu môže hrdina prechádzať Ekotópiou s predsudkami, zvykmi aj pochybnosťami súčasného sveta. To umožnilo autorovi rozohrať dialóg, ktorý sa stále znovu začína v každom z nás, keď uvažujeme o alternatívnej budúcnosti. Stretáva sa v ňom skepsa s vizionárstvom, zdržanlivosť s túžbou po zmene, bláznovstvo nášho sveta a bláznovstvo možných svetov. Vedľa seba sa rozvíjajú dve konkurenčné utópie – utópia udržateľnej, prírode blízkej ekonomiky a utópia, že kapitalistické ekonomiky môžu fungovať ďalej, bez fundamentálnych systémových zmien.
Utópia s otvoreným koncom
Na prebale knihy sa dozvedám, že sa objavil nový Orwell či Huxley, myslím však, že v skutočnosti ide skôr o návrat k pozitívnej Morovej Utopii či spisom Charlesa Fouriera. Utopické romány nás fascinujú kombináciou prorockých momentov s hravými fantáziami až nezmyslami. Už v prvej tretine 19. storočia sa u Fouriera dočítame, že naša civilizácia spôsobuje klimatické zmeny a degradáciu pôdy, ako aj to, že miera sociálnej vyspelosti konkrétnej kultúry sa odvodzuje od miery oslobodenia žien. Lenže o pár stránok ďalej sa už smejeme pri predstave, že sa budeme prepravovať na vyšľachtených gigantických mačkovitých šelmách. Podobne Callenbach vizionársky tematizuje skoro všetky dilemy súčasnosti: univerzálny základný príjem, samosprávu lokálnych zdrojov, decentralizáciu energetickej siete, prepájanie urbánneho a vidieckeho života, ekofeminizmus, bezodpadovú ekonomiku, ale popritom čítame o nemocniciach, kde sa lieči sexom a o vojnových hrách s oštepmi.
Callenbach sa snaží integrovať v tej dobe najnovšie vedecké poznatky o spoločenských mechanizmoch, psychológii, ekológii lesa, nakladaní s pôdou a biotopmi. Jeho výsledný text však nie je o dovedení existujúcich trendov do dôsledkov, skôr sa snaží ukázať, aké možnosti sa skrývajú v základe našej spoločnosti a zostávajú nevyužité. Prekonáva rámce science fiction, ako s odstupom rokov pripomenul sám autor: „V technologických otázkach bola kniha starostlivo konzervatívna: keď vyšla, mohli sme robiť čokoľvek, čo robili obyvatelia Ekotópie, a samozrejme, mohli by sme to robiť aj teraz. Avšak vo svojom zobrazení uvoľnených spoločenských zvyklostí a ekonomiky riadenej robotníkmi bola a aj zostáva Ekotópia skutočne radikálna. Celkový obraz vzbudzuje v čitateľovi nádej, že existujú reálne alternatívy k nášmu súčasnému korporativistickému, militaristickému, ultrakonkurenčnému, ropou posadnutému smerovaniu.“
Ekofašizmus? Komunizmus? Ezoterika? Alebo len pragmatizmus a pud sebazáchovy? Autor neverí na ideálnu spoločnosť. V Ekotópii stále existujú konflikty aj nespokojná opozícia. Spoločnosť nevyriešila všetky rozpory a naďalej musí pracovať s ľudskou psychikou, napríklad počíta s tým, že pudy, vrátane násilia, sa musia vybiť v nejakej forme. Aj v Ekotópii sú reakčné sily, ktoré si želajú návrat k predošlej ekonomickej produktivite, a tiež radikálne sily, ktorým sa vládne reformy zdajú nedostatočné a chcú úplný prechod k spôsobu života pôvodných obyvateľov Ameriky. Ekotopické zriadenie je predmetom neustálych tenzií, bojov a diskusií. Takisto hrdinu zachytáva román vo vývoji, v stave prerodu z jednej identity do druhej. Otvára sa celkom inému svetu, a zároveň si so sebou nesie množstvo predsudkov z toho starého, ktorý ho sformoval. Rozprávanie je práve vďaka tomu sugestívne a uveriteľné.
Callenbach síce nie je veľkým literárnym štylistom, ale zato si svoje limity aj prednosti uvedomuje a celkom efektívne s nimi narába. Dej sa rozvíja cez reportáže a denníky hlavného hrdinu, kde je strohý jazyk pochopiteľný, rovnako ako sociologické, environmentálne a ekonomické exkurzy do rozličných vrstiev fiktívnej spoločnosti. Prepájanie literárneho a ekonomického jazyka, opisy jednotlivých technických a organizačných detailov budúcej vedy, výroby, vzdelávania, komunikácie či politiky tu fungujú veľmi podobne ako v novele Another Now od Yanisa Varoufakisa (aby som uviedol príklad súčasnej, ekonomicky zameranej vizionárskej fikcie).
Medzi slobodou a nutnosťou
Vláda v Ekotópii sa rozhodla zahrnúť do ceny tovarov a služieb všetky náklady, aj tie environmentálne. To prevrátilo vnímanie ceny aj efektivity a znamenalo vpád požiadaviek budúcnosti do každodenných ekonomických rozhodnutí. Výroba beží ďalej, dokonca niekedy v rukách súkromných spoločností, tie sú však tlačené verejným záujmom a požiadavkami od štátu aj lobistov nezávislej vedy. Najčastejšou formou zamestnania sú rôzne workshopy a tímy, kde kooperuje horizontálne organizovaná komunita pracujúcich. Popritom funguje niečo ako univerzálny základný príjem a kolektívna starostlivosť a solidarita prekračujúca úzke rámce rodinných väzieb. Celkove je starostlivosť, či už o prírodu alebo o druhých ľudí, nadradená produktivite. Koho by predstava bezodpadového hospodárstva či zdola riadenej decentralizovanej ekonomiky dostatočne nevzrušovala, ponúka kniha aj erotické dobrodružstvá v dutinách stromov.
Rozhodovacie procesy na všetkých úrovniach majú podobu negociácií, pripomienok, dialógu. Na to bolo potrebné zmeniť charakter médií tak, aby nevysielali informácie pasívnym prijímateľom z jedného zdroja. Callenbach predvída videokonferencie umožňujúce zefektívniť horizontálne rozhodovanie. Participácia na chode vecí je prirodzená a všeobecne vítaná. Ľudské voľby determinuje spoločenský konsenzus a nie iracionalita trhových mechanizmov ani líderstvo štátostrany. Iste, nič nefunguje ideálne a aj tento konsenzus sa dosahuje šírením ideológie – utvrdzovaním „ekologického sentimentu“, ako tento rozšírený svetonázor s dešpektom pomenuje William. Sám však pozoruje, že Ekotópia sa buduje spontánne a bez jasnej hierarchie, cez rôzne rady pracujúcich, študentské spolky a susedské komunity. Reformami, nie krvavou revolúciou či centralizovanou štátnou mocou. Na porovnanie, v rovnakom roku ako Ekotópia vyšla aj iná vplyvná kniha ekologického hnutia Gang obrancov Zeme od Edwarda Abbeyho. Radikálne ekologická politika sa v Abbeyho knihe presadzuje pomocou sabotáží a iného ilegálneho odporu. Inšpirovala napríklad priame akcie hlboko-ekologického hnutia Earth First! Ide o kontrast ku callenbachovskému demokratickému reformizmu, ako ho chápe Strana prežitia alebo len o tie isté hodnoty a princípy uplatnené pri inej mocenskej konfigurácii? Problémom, zdá sa, nie je predstaviť si iný funkčný model fungovania sveta, ale predstaviť si sériu postupných krokov, ktorá k nemu viedla. Callenbacha mrzelo, že práve tento prechod v Ekotópii nepodal celkom presvedčivo. Preto o šesť rokov neskôr píše knihu Ecotopia Emerging, ktorá dejovo predchádza Ekotópiu a analyzuje problematiku prechodu na novú spoločenskú formu, opäť románovou formou.
Veda a výskum je v Ekotópii tímovou prácou. Je skôr záležitosťou každodenného a celoživotného vzdelávania než expertízou. Dôraz sa kladie na humanitné vedy: antropológiu, sociológiu, psychológiu, ale aj na porozumenie biologického základu človeka a jeho prepojeniu s prostredím. Technokratický dobyvačný charakter vedy ako nástroja na ovládnutie prírody nahrádza poznávanie ekosystémov a vysvetľovanie ľudského správania. Porozumieť jazyku a spôsobu života delfínov tu znamená viac než všetky možnosti jadrovej fúzie. Heslom je udržateľnosť života. Veda napreduje, objavujú sa nové rozložiteľné materiály, energia (najmä zo slnka a vody) sa využíva bezprecedentným spôsobom, ale každý objav či patent prechádza previerkou spoločenskej a ekologickej prospešnosti a nevyhnutnosti. Veda a technika funguje pod tlakom verejného záujmu, nie vlády či korporácií, jej cieľom je prežitie celku, nie krátkodobá prevaha niekoľkých. Ekotopické poznanie chápe človeka len v jeho sociálnej a ekologickej interakcii. Biologická a spoločenská podmienenosť už nevystupuje ako puto, z ktorého sa musíme vyviazať, ale ako možnosť (ak našu ekologickú niku správne definujeme) pochopiť samých seba a postulovať nový stupeň osvietenej slobody. Nie slobody víťazného indivídua, triumfujúceho nad prostredím a druhými ľuďmi, ale slobody rozvíjať svoje schopnosti v kolektíve a neustále zlepšovať svoje vzťahy s okolím. Individuálne šťastie dáva zmysel len uprostred prosperujúceho celku. Pri čítaní knihy sa mi v mysli neustále vznášala záhadná veta z Ekonomicko-filozofických rukopisov predstavujúca vyspelý komunizmus ako „zavŕšený naturalizmus – humanizmu, ako zavŕšený humanizmus – naturalizmu, ktorý je skutočným vyriešením konfliktu človeka s prírodou a druhým človekom, pravým vyriešením sporu medzi existenciou a podstatou, medzi spredmetnením a sebapotvrdením, medzi slobodou a nutnosťou, medzi indivíduom a rodom.“ Najutopickejšia a zároveň najnaliehavejšia veta politickej filozofie.
Ekotópia nebola výkrikom do tmy, ale začiatkom systematickej celoživotnej práce autora. Neustále hľadal paralely medzi riešeniami z knihy a rôznymi zvykmi, životnými stratégiami, politickými a morálnymi ideami, ktoré sa vynorili v nasledujúcich dekádach po celom svete. Ekotópia je dodnes príťažlivá, pretože jej nebránia v ceste žiadne materiálne bariéry. Je technicky a organizačne uskutočniteľná na našom stupni vedeckého poznania. Ak sa naďalej javí nemožnou, tak len pre rozloženie moci v spoločnosti a zotrvačnosť systému, ktorý znemožňuje racionálne plánovať budúcnosť a každú alternatívu rámcuje ako návrat k nedostatku.
Autor je príslušník manuálne pracujúcej inteligencie
