Odpoveď hľadá Eugen Gindl v recenzii knihy The Code of Capital
Katharina Pistor, profesorka práva na Kolumbijskej univerzite v New Yorku sa stala v ostatných mesiacoch jednou z najcitovanejších autoriek literatúry faktu. A to nielen v elitných ekonomických periodikách.
„Pred právom sme si všetci rovní. Taký je základný princíp štátoprávnych ustanovení. Právo sa však skoro všade opakovane zneužíva. Stáva sa preto jedným zo zdrojov nerovnosti. Pretože súkromným hráčom v hospodárskej aréne ponúka pofidérne nástroje, ktoré ich zvýhodňujú pri kovaní vlastného šťastia. Žiaľ, čoraz častejšie, na účet ostatných.“
Táto veta z knihy The Code of Capital v podstate vyjadruje to hlavné, čo chce autorka povedať. Právo podľa nej pripomína stavebnicu, pomocou ktorej dokážeme moderný finančný systém kódovať. A súkromné právo otvára bezpočet možností. Aj takých, ktoré dokážu postaviť samotné právo do služieb samoúčelnej snahy o zisk.
„Právo je zdanlivo neutrálne, ale s najväčším úspechom ho používajú ľudia, ktorí si dokážu zaplatiť najlepších právnikov,” píše Pistor.
Novodobí alchymisti
Alchymisti sa kedysi bez úspechu pokúšali vyrobiť z najrozličnejších látok zlato. Novodobí alchymisti sú šikovnejší: v každej sekunde konvertujú právo na veľké balíky peňazí.
Peniaze v dobe lacných úverov nadobudli „nezávislé“ postavenie: nie sú ani súkromné, ani štátne. Sú obojaké. Súkromné peniaze produkujú zisk, štátne jeho hodnotu zabezpečujú. Zisky sa privatizujú, straty sa znárodňujú a nakoniec ich zaplatia daňoví poplatníci.
Svet úverov ovládajú zmluvy. Niečo si požičiam a presne toľko sa zaväzujem do istého termínu vyrovnať. No nie každý súkromný dohovor je zmluvou, ktorej dodržanie môžeme vymáhať pomocou štátnych súdov.
„Ak sa rozhodneme parazitovať na alchýmii anonymných trhov, musíme mať poriadnu zmluvu. Obchod s dlhmi je riskantný. Napríklad vtedy, keď veľa dlžníkov nedokáže dodržať svoje záväzky. V takom prípade sa právo stáva „surovinou, ktorá umožní veriteľom kšefty s mimoriadnym ziskom,“ píše ďalej Katharina Pistor.
Vo finančnom kasíne sveta nestojí právo iba v úzadí hry o peniaze, ale aj naopak: samotná hra sa s právom zahráva pomocou majetkového práva, ktoré zabezpečuje, že aj „tí tretí“, ktorí nie sú účastníkmi zmluvy, zmluvu „ticho“ rešpektujú pomocou spoločenského práva, ktoré právnickým osobám umožňuje prostredníctvom peňazí obchodovať. Alebo pomocou konkurzného práva, ktoré určuje, v akom poradí budú veritelia obslúžení v prípade, ak majetok dlžníka nedokáže všetkých uspokojiť.
„Ten, kto sa v tomto právnom labyrinte vyzná, môže pre svojich mandantov vytvoriť hodnoty. Nie zo vzduchu, ale zo samotného práva,” píše Pistor.
Právo ako kapitál?
Prečo sa nad tým pozastavujeme? Nie sú takéto obchody čisto súkromnou záležitosťou? Spoločenské dôsledky tejto nečistej hry sú ďalekosiahle. Hry s úvermi sa opakovane končia ťažkou finančnou krízou. Zakaždým na ne doplatí množstvo ľudí. Pripomína to nevinnú spoločenskú hru, počas ktorej je v sále, kde hrá hudba, oveľa viac tanečníkov ako stoličiek. Keď hudba prestane hrať, tí šikovnejší stoličky obsadia, tí druhí si môžu iba nahlas uľaviť.
Tak je to aj s peniazmi na úver: vždy je viac dlhov ako solventných, platbyschopných dlžníkov. Vždy je viac peňazí na úvery ako štátnych peňazí, ku ktorým majú prístup aj súkromní špekulanti. Keď muzika prestane hrať, existujúce hodnoty môže zachrániť iba štát.
Pistor tvrdí, že to „účastníci trhu dobre vedia. Dávno som si všimla, že keď sa hra blíži ku koncu, každý sa chce čo najrýchlejšie poistiť. Najčastejšie tým, že sa pokúsi svoje peniaze čím skôr premeniť na štátne. Skôr, ako stratia hodnotu. Čím viac hráčov –predavačov ostane na svojich ‚úverových‘ peniazoch sedieť, čím významnejšia je ich rola vo finančnom systéme, tým bude finančná kríza ťažšia.“
Po príklady nemusíme chodiť ďaleko. Jedni sa musia zmieriť so stratami. Iní dostanú toľko peňazí, koľko potrebujú, len aby sa systém udržal. Vzápätí sa vypracujú nové pravidlá, ktoré majú znížiť hazard a zvýšiť bezpečnosť pre všetkých hráčov. A keď sa verejnosť trochu upokojí, všetko začne odznova.
Podľa Warrena Buffeta (jedného z najbohatších mužov sveta), sú najväčšie banky nielen kasínami, ale aj zbraňami hromadného ničenia. Na svedomí majú oveľa viac obetí ako šťastných hráčov.
Nástroje štátneho práva sú akýmsi lešením. Či skôr kostrou, ktorá stavbu spevňuje. A úlohou právnikov je zabezpečiť, aby nové peniaze na úvery medzerami tejto konštrukcie pretekali. Bez štátnej garancie by táto hra nemohla fungovať. Napriek tomu, že hráči zakaždým inakšie a čoraz rafinovanejšie obchádzajú zákony a pravidlá. Iba tak dokážu ušetriť na nákladoch a zvyšovať zisky.
Dve cesty k nerovnosti
K nerovnosti však vedú aj iné cesty. Dokonca také, ktoré zároveň demokraciu tunelujú. Uverili sme, že každý si môže vybrať vlastnú cestu. Komu sa nepáči slovenská či nemecká, môže si vybrať americkú. Napríklad vtedy, keď považuje domáce regulácie za príliš prísne, dane za príliš vysoké a zvolí si inú krajinu, kde ich bude odvádzať, lebo sú preňho pravidlá prijateľnejšie.
Ak si môžeme zvoliť také právo, aké práve nám vyhovuje, základný princíp demokratického štátu sa vyprázdňuje. Už si nie sme rovní ani pred právom a z rúk nám vykĺzol nástroj, ktorý nám mal poskytovať pomoc. Táto živelná a menej slobodná voľba práva sa už dávnejšie stala podhubím globálneho finančného i hospodárskeho systému.
Ani nadnárodný priestor sa bez práva nezaobíde. Vymedzujú ho zmluvy a dohody, ktoré však majú základ v národných právnych poriadkoch. Celé to (ako-tak) funguje, pretože väčšina štátov slobodnú voľbu práva (zatiaľ) pripúšťa v kľúčových oblastiach súkromného, zmluvného, spoločenského a v neposlednom rade aj majetkového práva. Právo „žije“ iba vďaka cenným papierom, emitovaných štátom.
„V globálnom finančnom systéme dominujú dnes dva právne poriadky: ten anglický a systém štátu New York. Tam sa usadilo najviac globálnych bánk i väčšina najväčších právnických kancelárií,“ píše Katharina Pistor. Kto si môže slobodne vybrať právo, ktoré mu vyhovuje, ten si zároveň stanovuje podmienky, v rámci ktorých je ochotný podriadiť sa jednému z možných práv. Ak tak urobí, mysteriózny hrací automat ho (neraz) odmení spŕškou peňazí. Alebo ešte inak: právo sa nám, moderným alchymistom, „pod rukami“ mení na peniaze.
Nečudo, že už aj u nás sa čoraz viac talentovaných maturantov hlási najmä na štúdium práva a ekonomiky a nie napríklad na kedysi takú preferovanú medicínu (o stredných zdravotníckych školách ani nehovoriac). Pritom nemalá časť lekárov a sestier ide za vyšším zárobkom do zahraničia. Zatiaľ čo platy väčšiny právnikov a finančníkov lámu rekordy.
Autor je publicista a reportér
