Na to, aké pestré panoptikum aktérov a aktérok slovenskej kultúrnej scény a ich postojov predstavuje televízny dokumentárny film More hudby — kultúra v čase korony (2020) z produkcie RTVS, ponúka pomerne plochý a úzky pohľad na krízu, ktorú pandémia spôsobila v kreatívnom priemysle. Do popredia sa dostávajú viac ľúbivé filozofovania známych osobností, náreky či chvály, výpovede bez skutočnej výpovede než analýza príčin súčasného stavu. Divácky atraktívne dokumentárne rozprávanie pritom nie je prekážkou k tejto ceste, ba naopak, malo by byť pomôckou. V nasledujúcom texte nechcem film recenzovať, ale skôr kriticky polemizovať či rozvíjať niektoré tvrdenia, ktoré v ňom zaznievajú, a to najmä v súvislosti s problematikou verejných zdrojov.
Pandémia rozhodne obnažila systémové diery. Nie však diery dlhodobo nefungujúceho systému, ale skôr tie, ktoré existujú z povahy postupného vývoja a kultivácie kultúrneho environmentu na jeho inštitucionálnej úrovni. Ten by neexistoval bez iniciatívy nezávislých profesijných organizácií, zanietených kultúrnych profesionálov a profesionálok,ako aj dlhšieho pôsobenia Mareka Maďariča na ministerstve kultúry, počas ktorého vznikli dve kľúčové donorské organizácie — Audiovizuálny fond a Fond na podporu umenia. Posledná dekáda bola teda v zmysle profesionalizácie nezávislej kultúrnej prevádzky spolu so skvalitnením nezávislej umeleckej tvorby významnou a jej výsledky možno vnímať (a merať!) naprieč mediálnym diskurzom úspechmi na lokálnych aj medzinárodných podujatiach či na sociálnych sieťach, pomocou ktorých jednoznačne tiež dokážeme zachytiť novú a pomerne dynamicky sa premieňajúcu kultúrnu paradigmu.
Rozhodnutie tvorcov zaradiť do filmu napríklad výpoveď Andreja Šebana o tom, že slovenská kultúra dlhodobo smeruje na dno, ktoré musí pokoriť, aby sa mohla pozviechať, je z tohto pohľadu problematické. Z výstavby filmu pritom cítiť, že viac ako o dokumentárnu objektivitu spočívajúcu spravidla v rôznosti odznievajúcich názorov, išlo o sugestivitu výpovede známeho hudobníka. Tento princíp je ďalej exploatovaný viac-menej na ploche celého filmu, čo len zbytočne teatralizuje a zjednodušuje pohľad na kultúrny segment. Koho necháme prehovoriť je totiž v cynickej súčasnosti devalvácie kultúrnych hodnôt vnímané citlivejšie než kedykoľvek predtým — a je to, samozrejme, ideologické rozhodnutie.
Európa sa kedysi rozhodla kultúru zachrániť
K problematike verejných zdrojov a dotácií, bez ktorých by neexistovala podstatná časť vysokoprofilovej domácej umeleckej tvorby, ktorá Slovensko reprezentuje neraz aj na špičkových podujatiach v zahraničí, odznie vo filme jedine poznámka šéfa distribučnej spoločnosti Film Europe Ivana Hronca, ktorý verejné zdroje prirovnáva ku kokaínu v duchu úvahy — Kým sú, sú dobré, no čo keď nebudú? Je jednoducho overiteľné, že verejné zdroje pre svoje distribučné či festivalové aktivity čerpá každá slovenská distribučná spoločnosť, ako aj to, že by bez nich nevzniklo významné množstvo filmov z ich katalógov. Akokoľvek vytrhnuté z kontextu môže toto tvrdenie vo filme vyznievať, nadviažem naň krátkym exkurzom.
Filmové fondy a sekundárne grantové schémy ako súčasť ekonomickej stimulácie jednotlivých národných kinematografií na štátnej, federatívnej/regionálnej (napr. Nemecko) či lokálnej (mestskej) úrovni začali vznikať v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Jednou z prvých krajín, kde vznikli, bolo Francúzsko, ktoré patrí dodnes k lídrom vo filmovej produkcii na európskom trhu. Európska kinematografia v tomto období a počas nástupu multiplexovej kinokultúry stratila schopnosť na seba zarobiť, nezanikla však, a to práve vďaka etablovaniu jej multizdrojového financovania a ekonomickej stimulácie cez schémy verejných zdrojov, ktoré mali stierať ekonomickú priepasť medzi komerčnou a nekomerčnou kinematografiou. Všeobecný úzus spočíval v tom, že vysokokvalitné umenie potrebuje štátnu podporu, keďže sme spoločnosť, ktorá kultúru a umenie potrebuje a vníma ako nástroj produkcie a sprostredkovania poznania, vzdelávania a distribúcie hodnôt. Subvertovať dnes význam verejných zdrojov nás napokon odkazuje k samotnému zdroju problému nášho vnímania „kultúry”, ktoré z povahy šírky jeho výkladov nikdy nebude homogénne, no malo by sa pohybovať v určitých mantineloch. Európa sa v jednej chvíli zhodla na záchrane umelecky vysokokvalitnej (filmovej) produkcie. Výsledkom toho je pretrvávajúci explicitný rozdiel medzi európskym a americkým umením, ktorý vyplýva z dichotómie iných ponímaní kultúrnej produkcie a iných systémov jej financovania.
Kým na Slovensku podľa vzoru západných európskych krajín vznikli decentralizované fondy na podporu pôvodnej domácej tvorby s rozhodovacou legitimitou prenesenou na tzv. nezávislé odborné komisie, ubehli dve desaťročia demokracie a ekonomickej transformácie. Napríklad slovenský film privatizáciou kolibských štúdií v druhej polovici deväťdesiatych rokov na dlhé obdobie de facto takmer zanikol a jeho renesancia mohla prísť až so vznikom Audiovizuálneho fondu, pričom zviechanie sa z dlhej a chladnej zimy trvá dodnes. Mohli by sme si myslieť, že všetko je vznikom fondov zavŕšené. No keď vidíme zjednodušujúce tvrdenia a anachronické postoje ku kultúre v podobe pozostatkov jej vnímania v čase nekorigovaného nástupu kapitalistických podmienok, dochádzame k poznaniu, že zavŕšené zďaleka nie je kľúčové. A to je naše vnímanie kultúry v oboch jej rovinách — symbolickej aj štrukturálnej. Tieto otázky vypudila na povrch pandémia a ako spoločnosť stojíme pred nimi a musíme im čeliť. Dialogicky, participatívne, profesionálne a systematicky — v duchu tvorby kultúrnych politík ako súčasti ostatných verejných politík.
Vnútorný konflikt
Stigma vo vnímaní kultúry sa veľmi dobre odrazila aj v pôvodnom rozhodnutí Bratislavského samosprávneho kraja na jar dočasne zrušiť Bratislavskú regionálnu dotačnú schému (BRDS), ktorej rozpočet neskôr čiastočne sanovala Nadácia Tatra banky, čo je možné vnímať ako reakciu na mediálny tlak a kampaň proti tomuto kroku, ktorý vytvorila platforma KU.BA — Kultúrna Bratislava. V období, keď v iných štátoch Európskej únie prichádzala podpora pre kultúrny sektor v podstate okamžite a bola často rozvrstvená do právomocí viacerých verejných inštitúcií, ktoré podávali subjektom aj zasiahnutým jednotlivcom pomocnú ruku, bolo na Slovensku možné vnímať presne opačné tendencie. Neustále artikulované klišé „kultúry na chvoste” tak bolo opätovne naplnené významom. Marazmu v tom ako vníma nezanedbateľná časť majoritnej spoločnosti kultúru, teda ako zábavu, dal Bratislavský samosprávny kraj svojím prvotným zámerom v podstate za pravdu. Rokmi beztak postupne sa znižujúca čiastka alokovaná pre kultúru v rámci BRDS mala zmiznúť úplne, čo predstavovalo pre nejeden subjekt fatálnu existenčnú hrozbu. Akokoľvek to skončilo, toto gesto sa vpísalo do kolektívnej pamäte kultúrnej komunity.
Význam kultúry vo filme More hudby (a vo svojej eseji v aktuálnom čísle Kapitálu) v tomto zmysle dobre rámcuje výtvarník a kurátor Boris Ondreička, ktorý diskurz obracia k etymológii pomenovania „kultúra”. Bez kultúry by podľa neho totiž neboli „ani limuzíny, ani kravaty”, politici by do práce chodili pešo a „v koži, ktorú stiahli z barana”. Z koronakrízy vyplýva základné poznanie o tom, že status členského štátu Európskej únie existuje v našej hodnotovej rovine len ako nálepka, pričom verejné zdroje európskych grantových schém čerpá nejeden sektor. V srdci európskych hodnôt nie je totiž nič iné než kultúra. Ak je kultúra centrom, establišment koná, akoby to naše centrum bolo prázdne. To potvrdzuje aj fakt, že v prioritách Plánu obnovy, ktoré Európska únia vyčlenila na zvládnutie pandémie, tak ako ich postavila slovenská vláda, kultúra explicitne nefiguruje. Dobrým prirovnaním k tomuto stavu je podoba európskych metropol, ktoré všetko dôležité z onoho kultúrneho historicky sústredia do svojich centier. Je tristné vidieť, ako veľmi sme stále vzdialení západnému svetu aj napriek tomu, že sme súčasťou Európskej únie, a ako je to naše „centrum” stále vytesňované na perifériu.
Pandémia priniesla všade na svete potrebu reafirmácie kultúry, teda kolektívneho znuvupotvrdenia skutočnosti, v ktorej bez kultúry neexistuje nič. Kým Slovensko raz bude prechádzať týmto procesom, musí najprv prejsť autentickým kolektívnym potvrdením kultúry ako svojho hodnotového centra.
Autor je spoluzakladateľ distribučnej spoločnosti Film Expanded a jeden z kurátorov tohto čísla mesačníka Kapitál
