2021 02 Kultúrne politikyTematický KapitálKultúra v permanentnom provizóriu

Bohdan Smieška9. februára 2021996

Vo verejnej debate čoraz častejšie zaznievajú hlasy obhajujúce význam kultúry. Väčšinou však poukazujú na konkrétne prínosy, ktorými prispieva k rozvoju ekonomiky a HDP. O to dôležitejšie sa javí znova zdôrazniť kľúčový význam kultúry ako hodnoty v jej imanentnom a emancipačnom zmysle. V súvislosti s pandémiou, ktorá výrazným spôsobom prerámcovala spoločenské dianie, sa musí otázka kultúry dostať do popredia ako otázka nenahraditeľnej verejnej služby, ktorá má byť čo najširšia a čo najviac dostupná. A profesionálne pôsobenie v oblasti kultúry musí byť akceptované ako riadna práca, ktorá má byť adekvátne ohodnotená. 

Kultúra v demokratickej spoločnosti nie je v žiadnom prípade iba akousi spoločenskou nadstavbou. Naopak, je jedným z kľúčových nástrojov potrebných pre porozumenie protirečivosti spoločenských pohybov a ich kultiváciu. Základným cieľom každej verejnej kultúrnej politiky by preto malo byť artikulovanie zmyslu kultúry v kontexte hodnôt – zvýznamňovania jej netriviálnej roly pri rozvoji poznania a autentického prežívania, ale aj pri budovaní spoločenskej súdržnosti, spolupatričnosti a solidarity.

Pandémia dramaticky vyostrila viaceré problémy a deficity, ktorým sme ako spoločnosť dosiaľ neúspešne čelili. Vlažný, ba až ignorantský postoj súčasnej parlamentnej politickej reprezentácie k otázke kultúry je vrcholom ľadovca a iba odzrkadľuje smutný výsledok troch ostatných dekád, počas ktorých sme, napriek demokratickému zriadeniu, nedokázali vybudovať základné spoločenské, inštitucionálne a finančné mechanizmy, ktoré by priznali kultúre a rovnako tak školstvu, zdravotníctvu, vede či sociálnym službám také postavenie, aké si zaslúžia.

Prítomnosť nás dobehla a dôrazne nám pripomína, ako sme zlyhali, neuvedomujúc si,  že zdravotníctvo, školstvo, sociálna starostlivosť a kultúra sú chrbtovou kosťou každej zdravej demokratickej spoločnosti. Ekonomika z týchto verejných služieb doteraz ťažila bez toho, aby do nich vracala adekvátne množstvo prostriedkov. To, že skutočný prínos týchto služieb je pre každú spoločnosť nevyčísliteľný, môžeme veľmi bolestne vidieť na dnes kolabujúcom zdravotníctve, v ktorom sa desaťročia hľadali len úspory. Rovnako vidíme, aký devastačný účinok majú na spoločnosť zavreté školy. Napriek tomu, že žijeme v digitálnej ére, naše verejné školstvo je žalostne podfinancované a preto nepripravené na zvládanie výziev v podobe aktuálnej nutnosti dištančného vzdelávania, nehovoriac o tom, že v dôsledku spoločenskej nerovnosti nemajú desaťtisíce detí momentálne k vzdelávaniu zabezpečený žiadny prístup. Starostlivosť a verejné sociálne služby živoria na okraji a s nimi aj ľudská dôstojnosť mnohých odkázaných skupín, ktorých situácia sa v kríze ešte zhoršila. Ak si tieto skutočnosti neuvedomíme ani pod ťarchou dnešného pohľadu na ich kritický stav, obávam sa, že tým vydávame našu krehkú demokraciu napospas silám, ktoré sa hotujú na jej likvidáciu.

Je očividné, že v dôsledku pandemickej krízy a zatvorenia živej kultúry trpí verejnosť a mnohé aktérky a aktéri z prostredia kultúrnej sféry vo všeobecnosti. Chcem poukázať predovšetkým na nezriaďovanú kultúru a jej nekomerčnú profesionálnu scénu, v  ktorej kríza zásadne poukázala na viaceré systémové obmedzenia, brániace jej budovať efektívne stratégie vlastnej udržateľnosti či rozvoja aj v takzvaných normálnych časoch, nieto ešte v situácii, akú zažívame dnes.

Kto sú aktérky a aktéri nezriaďovanej nekomerčnej scény? 

Popri verejných kultúrnych inštitúciách a sústave kultúrnych subjektov priamo napojených na verejné rozpočty – či už na štátny rozpočet, ako je to v prípade erbových inštitúcií, alebo na rozpočty krajských či miestnych samospráv, ktoré priamo zriaďujú mnohé príspevkové kultúrne inštitúcie – tu jestvuje rozmanitý súbor aktérov kultúrneho diania pôsobiacich mimo zriaďovateľskú pôsobnosť verejnej správy a tým aj mimo priameho napojenia na financovanie z verejných rozpočtov.

Najobvyklejšou právnou formou subjektov v kultúre, ktoré nevznikli za účelom zisku, je  forma občianskeho združenia, zriedkavejšie neziskovej organizácie, nadácie, resp. združenia právnických osôb. Pod takýmito právnymi formami dnes fungujú mnohé divadlá, galérie, kiná, kultúrne centrá, vydavateľstvá, nekomerčné hudobné kluby, umelecké festivaly, kolektívy v najrôznejších žánroch a druhoch umenia, rôznorodé strešné asociácie a organizácie združujúce sa prostredníctvom vyššie uvedenej právnej formy, ktorú často využívajú kultúrne subjekty či jednotlivci naprieč celým spektrom druhov a žánrov umenia.

Ďalšou výraznou skupinou kultúrneho a tvorivého ekosystému sú jednotlivci – umelkyne a umelci v slobodnom povolaní, teoretici, kurátorky, prekladatelia, organizátorky kultúrnych podujatí, atď. Medzi jednotlivcov v nekomerčnej sfére možno zaradiť aj mnohých profesionálnych technických pracovníkov, grafických dizajnérov, produkčné pracovníčky a pod., ktoré často fungujú ako drobné živnostníčky a živnostníci, ale vzhľadom na svoje pôsobenie vo sfére nekomerčnej kultúry je výška ich príjmov, a teda aj udržateľnosti týchto profesií, rámcovaná možnosťami financovania nezriaďovanej kultúry ako celku.

Tvorcovia kultúrnych politík by si vďaka aktuálnej kríze mali uvedomovať s väčšou naliehavosťou, že kultúrny sektor je vnútorne výrazne diferencovaný a jednotlivé subjekty vychádzajú z odlišného inštitucionálneho zázemia. Toto poznanie prirodzene súvisí aj s dôsledkami krízy, ktoré sme mohli zaznamenať napríklad v podobe výrazne odlišných dopadov na rôznych aktérov, súvisiacich práve s rozličnou zriaďovateľskou pôsobnosťou a právnou formou.

Pokiaľ v prípade rozpočtových a príspevkových kultúrnych inštitúcií predstavujú dôsledky opatrení v podobe zatvorenej kultúrnej prevádzky „iba“ výpadok príjmov zo vstupného, v prípade organizácií nachádzajúcich sa mimo zriaďovateľskej pôsobnosti verejnej správy tento výpadok v kontexte ich doterajšej existencie predstavuje ďalšie z viacerých vážnych ohrození, dôsledky ktorých môžu byť pre mnohých likvidačné. Čím nechcem naznačovať, že zriaďované organizácie nečelia spektru rôznych problémov. Čelia a ich riešenie si vyžaduje takú samostatnú pozornosť, ako i pozornosť koncentrovanú na skúmanie a riešenie problémov kultúrneho ekosystému ako vnútorne prepojeného celku.

Mnohé profesionálne pôsobiace nekomerčné kultúrne subjekty mimo zriaďovateľskej sféry verejnej správy obvykle nedisponujú vlastnými priestormi – ak nejaké využívajú, musia za ne platiť pravidelný nájom, nezriedka v komerčnej výške. Napriek tomu sú mnohé tieto priestory (kultúrne centrá, kluby, divadlá, kiná, galérie) už roky neodmysliteľnou súčasťou fyzickej kultúrnej infraštruktúry, ktorá slúži kultúrnej verejnosti.

Na rozdiel od zriaďovaných inštitúcií tieto subjekty nemajú zamestnancov. Veľkú časť tohto sektora tvoria rôzne typy samostatne zárobkovo činných osôb (slobodné povolania a živnostníci), ktoré sa podieľajú na všetkých činnostiach – tak tvorivých, ako aj organizačných, technických a obslužných, pričom o podnikateľský vzťah sa jedná často iba formálne. Subjekty, ktoré ich kontrahujú si z ekonomických dôvodov nemôžu dovoliť s nimi uzatvárať riadne pracovné zmluvy, ktoré by im zabezpečili základnú ochranu v nepredvídaných situáciách ani v prípadoch, ak je takáto spolupráca dlhodobá. Mnohí zároveň pracujú za honoráre v takej výške, ktorá im neumožňuje pripraviť si rezervu na horšie časy.

Predstava artikulovaná ministerkou kultúry Milanovou o tom, „že ak sa nám podarí túto bezprecedentnú kultúrnu pauzu prekonať, tak kultúra určite následne exploduje od nahromadenej energie do krásy, aká tu roky nebola,“ najviac zodpovedá infantilnému romantizujúcemu naratívu o umelcoch a umelkyniach, ktoré sa v lepšom prípade dokážu vždy tvorivo vynájsť alebo že umeleckému stavu vlastne príkoria prospievajú.

V prípade jednotlivcov ako aj organizácií je dlhodobé prežívanie väčšiny nezriaďovaných aktérov pôsobiacich v oblasti nekomerčnej profesionálnej kultúry charakteristické vynúteným provizóriom, ktoré je rámcované predovšetkým nutnosťou fungovania na projektovej báze. Je prirodzené, že kvôli nekomerčnej a tým aj neziskovej povahe svojej kultúrnej a umeleckej činnosti získavajú prostriedky na svoje aktivity najmä z verejných dotačných schém, pričom kľúčovým zdrojom je verejnoprávny Fond na podporu umenia (FPU).

Paradoxom pri uchádzaní sa o podporu z FPU však je, že aktéri z nezávislej scény nezriedka súťažia o verejné zdroje s aktérmi, ktorí existujú so štatútom príspevkových organizácií. Východiskové inštitucionálne podmienky zriaďovaných aktérov sú úplne odlišné od podmienok nezriaďovaných a preto, napriek celkovej podfinancovanosti kultúrneho sektora, nemožno hovoriť o rovnakej štartovacej čiare a ani o dostačujúcom spôsobe financovania nezávislej kultúry, ktoré by umožňovalo tejto scéne relevantný rozvoj vlastných kapacít alebo udržateľnosti. Napriek tomu, že viacerým sa upriamovanie pozornosti na túto nerovnosť nepáči, je stále nutné poukazovať na pretrvávajúce asymetrické postavenie a financovanie profesionálnej nezriaďovanej kultúry vo vzťahu k zriaďovanej nie preto, že by sme chceli vytvárať vzájomne antagonistické pozície, ale preto, že táto systémová chyba má negatívne dopady na kultúru ako celok.

Nedostatok disponibilných zdrojov či úplná absencia oprávnených výdavkových položiek – napríklad na mzdy alebo investície do technológií – vo verejných dotačných schémach (rovnako aj v súkromných grantových programoch), ktoré sú nevyhnutné na rozvoj vlastných inštitucionálnych kapacít a dlhodobej udržateľnosti, sú kľúčovými obmedzeniami, ktorým čelia mnohé subjekty z prostredia nekomerčnej nezriaďovanej kultúry pôsobiace na profesionálnej báze. Aj preto sa dodnes mnohé kultúrne subjekty, ktorých umelecká zakotvenosť na scéne je potvrdená rokmi ich existencie i uznaním kritiky a publika, boria s problémami v podobe neadekvátnych alebo nákladných priestorov, zastaranej technickej infraštruktúry, prekarizovaných, nízko platených pozícií alebo nedostatkom udržateľných ľudských kapacít potrebných na kvalitné riadenie rozvoja svojich organizácií.

Ako majú na situáciu reagovať nové verejné politiky v oblasti kultúry? 

V prvom rade by na celoštátnej úrovni mali dokázať s porozumením zmapovať všetkých aktérov, ktorí kultúrnu ponuku vytvárajú. Ďalej by mali byť schopné zmysluplne kategorizovať a pomenúvať existujúce obmedzenia a prekážky prostredníctvom identifikácie ich príčin, a nie až dôsledkov, a navrhnúť špecifické mechanizmy a nástroje, ktoré budú správne reflektovať povahu problémov rôznych aktérov a umožnia im ich prekonávať. Žiadna kultúrna politika nie je kompletnou a nemôže byť efektívnou, pokiaľ neexistuje dobrá znalosť základnej povahy kultúrnych subjektov, kultúrnej ponuky, stavu kultúrnej infraštruktúry a aktivít, ktoré sú na danom území k dispozícii, bez ohľadu na to, kým sú zriaďované alebo realizované.

Koncipovanie kultúrnej politiky v celoslovenskej mierke, vrátane iniciovania potrebných reforiem a legislatívnych zmien je, bez debaty, úlohou ministerstva kultúry. Pri jej plnení však nemôže zostať osamotené. Naopak, jeho povinnosťou je do jej prípravy demokraticky, teda partnersky zapojiť strešné asociácie a platformy, ktoré už existujú a ktoré reprezentujú partikulárne segmenty vnútorne heterogénneho celku kultúry. Mnohé z nich sa počas krízy veľa dozvedeli nie len o vlastných problémoch, ale i o potrebách iných.

V ideálnom svete by bolo normálne očakávať práve od ministerstva kultúry ako centrálnej verejnej demokratickej inštitúcie, aby vyjednávalo spoločenskú dohodu o posilnení významu kultúry aj prostredníctvom inšpirovania a partnerskej metodickej pomoci príslušným subjektom krajskej a miestnej samosprávy k vytváraniu regionálnych a miestnych stratégií rozvoja kultúry. Rovnako ako na národnej úrovni, by príprava týchto stratégií mala predpokladať partnerské zapojenie všetkých zainteresovaných aktérov na nižších úrovniach, tiež by mala obsahovať zhromaždenie všetkých relevantných dát a ich presnú analýzu. Bez vytvárania systematických podmienok a rôznych nástrojov, okrem iného v podobe dobre nastavených a dostatočných verejných dotačných schém pre oblasť nezriaďovanej a nekomerčnej kultúry aj na regionálnej a miestnej úrovni, ktoré budú poskytovať profesionálnej scéne aj príspevky na tzv. inštitucionálny rozvoj, bude ekosystém nekomerčnej kultúry čeliť  hrozbe rozkladu a zániku mnohých jeho dosiaľ životaschopných častí.

To, čo musíme systematicky artikulovať, je nevyhnutnosť nielen zachovania, ale výrazného posilnenia financovania kultúry z verejných zdrojov na úrovni štátu, krajov aj miest tak, aby toto vzájomne komplementárne financovanie umožnilo rozvoj odolnosti a udržateľnosti kultúrneho sektora vo všetkých aspektoch – najmä prostredníctvom investícií do ľudí a infraštruktúry. Vyžadujme vytváranie vhodných podmienok pre nešpekulatívne stimulovanie kultúry a verejných služieb z privátneho prostredia.

Samozrejme, jestvuje viacero dôležitých otázok, na ktoré je potrebné poctivo hľadať odpovede. V prípade zriaďovaných príspevkových inštitúcií napríklad, či terajšia právna forma ich existencie zodpovedá ich vlastným potrebám aj nárokom demokratickej spoločnosti. Treba si tiež položiť otázku, či právna forma občianskeho združenia alebo nadácie zodpovedá skutočnej povahe činnosti aktérov nezriaďovanej kultúry. Treba sa pýtať, ako transparentnejšie a efektívnejšie by mali všetky typy aktérov skladať účty voči verejnosti v súvislosti s používaním verejných zdrojov. Všetky tieto a mnohé ďalšie otázky a hľadanie vhodnejších riešení sú úplne na mieste.

Kapitalizmus škodí

Ak by sme sa pýtali, kde na takúto širokú podporu kultúry vziať zdroje a či na to máme, odpoveď je, že máme, v prípade, ak dokážeme férovejšie rozdeľovať zdroje. Napriek pozoruhodnej skutočnosti, že na Slovensku téma kritiky kapitalizmu nie je takmer vôbec súčasťou verejnej debaty, v kontexte dnešného poznania existuje široký konsenzus o tom, že kapitalizmus škodí, a ak nie je regulovaný, škodí o to viac. Škodí zdraviu, kultúre, školstvu, škodí demokracii a planéte. Preto civilizované demokratické spoločnosti hľadajú spôsoby, ako ho, ak už nie prekonávať, aspoň efektívne regulovať.

Jednoduchým a známym receptom je zdaniť omnoho viac majetok a kapitál ako prácu. Nejestvuje dôvod, aby sme nezdanili podstatne väčším dielom korporácie, finančné inštitúcie a finančné transfery, a naopak, ochránili zamestnancov, stimulovali drobných a stredných podnikateľov a živnostníkov – pochopiteľne aj tých, pôsobiacich v kultúre a kreatívnom priemysle. Pre dobro všetkých zdaňme poriadne tých, ktorí znečisťujú naše životné prostredie.

Nasledujme príklad škandinávskych krajín a nebojme sa skutočne progresívneho daňového systému. Zavrhnime už nedôstojnú tému rovnej dane, ktorá sa, žiaľ, znova dostáva do centra pozornosti. Dôrazne odmietnime túto snahu, pretože rovná daň v skutočnosti prehlbuje nerovnosti a uberá zo spoločných zdrojov. Pri rovných daniach nesú najväčšie bremeno ľudia zo stredných a nižších príjmových skupín, ale korporácie a ľudia s obrovským príjmom a majetkom adekvátne dane neplatia a nepreberajú primeraný podiel zodpovednosti za spoločnosť. Jednoducho, nie je možné uplatňovať nízku rovnú daň a zároveň očakávať existenciu kvalitných a široko dostupných verejných služieb – jedno vylučuje druhé.

Známe klišé hovorí, že kríza môže byť aj príležitosťou na niečo nové. Skúsme teda bez pátosu, ale dôsledne hovoriť o tom, že jednoduchý návrat do čias pred pandémiou nestačí. Že potrebujeme budovať novú normálnosť, ktorá bude spravodlivejšia, solidárnejšia a najmä udržateľnejšia. Hovorme o tom denne, nahlas a všade. Prepájajme sa, demokraticky sa organizujme a formulujme spoločné návrhy, aby sme ich následne adresovali vo verejnej debate, ale pritom sa počúvajme a zaujímajme sa o problémy ďalších skupín ľudí, aby naše úsilie neohrozovalo nikoho, ale pomáhalo všetkým, ktorí to potrebujú. Robme to tak aj z dôvodu tvorivého rozvíjania kultúry demokracie ako základnej hodnoty, za ktorú má zmysel sa postaviť. Ak niečo aktuálna kríza signalizuje, tak je to potreba posilňovania odolnosti demokracie. Budeme ju veľmi potrebovať pri zvládaní ďalších a zdá sa, že omnoho náročnejších kríz, ktoré sú nepochybne pred nami.

Autor je konzultant pri tvorbe participatívnych verejných politík. Angažuje sa v platforme KU.BA.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia