2021 02 Kultúrne politikyTematický KapitálŠéfka bratislavskej kultúry: Plánovanie v kultúre je prejavom zodpovednosti 

Laco Oravec, Matej Sotník9. februára 2021384

Ako vyzerajú kultúrne politiky v praxi? V čom je ich tvorba vzrušujúca a podnetná, či kam sa posunulo systémové zázemie kultúry nášho hlavného mesta v uplynulých rokoch? Profilový rozhovor so Zuzanou Ivaškovou, vedúcou Oddelenia kultúry na bratislavskom magistráte a správkyňou Nadácie mesta Bratislavy, vám odpovie na tieto i mnohé ďalšie otázky a ukáže vám tiež, ako možno vnímať kultúru v jej mnohých významoch.

Pri tvojom mene sa človek stretne s profesiou urbánna, humánna či kultúrna geografka. Čo tieto termíny znamenajú?

Vo svojej práci rada zdôrazňujem, že som humánna geografka, ktorá sa venuje kultúrnej politike a kultúrnemu plánovaniu na úrovni miest a regiónov. Pretože humánna geografia sa zaoberá procesmi, ktoré utvárajú interakciu človeka s prostredím, čo zahŕňa aj ľudské, politické, kultúrne, spoločenské, ekonomické aspekty. Je to teda veľmi široká oblasť, ale aj dobrý spôsob uvažovania v rámci spoločenských disciplín. Geografia je väčšinou ľudí vnímaná ako prírodná veda, no humánna geografia je spoločenskou vedou. Ja som študovala odbor humánna geografia vo verejnej správe, čiže ma pripravovali na odborné, analytické a riadiace pozície v rámci samosprávy a štátnej správy. Venovali sme sa urbánnym a regionálnym analýzam verejných politík a skúmaniu priestorovej organizácie verejnej správy. Tam som si uvedomila dôležitosť plánovania a riadenia. A to je to, čo dnes robím. Je to geografický pohľad, ktorý sa nepozerá na žiadnu oblasť života v danom území oddelene.

Tušila si už počas vysokej školy, že sa budeš venovať kultúre vo verejnej správe?

Vedela som presne, že chcem ísť do verejnej správy. Verejnú správu a geografiu som išla študovať, lebo som chcela pretvárať politiky. V rámci štúdia ma najviac zaujala politická geografia a komunálna ekonómia a politika, čiže som si svoj obor zúžila na samosprávu. A čo sa kultúry týka, to bolo úplne jednoduché a esenciálne – pochádzam totiž z umeleckého prostredia s veľmi silným vzťahom ku kultúre. Po vysokej škole ma to ťahalo k mimovládnym organizáciám podporujúcim kultúrne prostredie. Dlho som pracovala v nadácii, ktorá sa venovala podpore súčasného umenia, rozvoju občianskej spoločnosti. Tam som spoznala aj aktérov, ktorí pôsobia v kultúrnom prostredí, aj to, v akých podmienkach pracujú a aké sú ich potreby. V tom čase neexistoval Fond na podporu umenia a nadácie boli veľmi dôležitou súčasťou podpory kultúrneho prostredia. Preto spojením môjho štúdia a pracovnej skúsenosti vznikol prirodzený posun ku kultúrnym politikám.

Aká je tvoja definícia kultúry?

Podľa mňa je kultúra veľmi mnohoznačný pojem. A to výrazne vplýva aj na to, ako ju prezentujeme v diskurze. V jej najširšom ponímaní môže byť stotožňovaná s civilizáciou a kultiváciou človeka. Možno je to príliš abstraktné, pre mňa to však funguje aj v tomto zmysle. Je mi blízke vnímanie kultúry ako sociokultúrneho systému spoločnosti, pri ktorom je kľúčová otázka: ako pomáha kultúra jednotlivcovi integrovať sa vo veľmi špecifických sociálnych, ekonomických či politických podmienkach? Ako máme žiť a konať v spoločenstvách, v ktorých sa ocitáme? Z tohto pohľadu je pre mňa kultúra absolútne kľúčovým predpokladom pre vznik spoločenského alebo občianskeho názoru, a teda aj predpokladom pre existenciu občianskej spoločnosti. Som rada, keď sa zdôrazňuje rola kultúry ako kľúčového motora pre spoločenské zmeny zdola, pre transformáciu politík, pre kladenie relevantných otázok. Viem však prepnúť aj do tej asi najznámejšej definície kultúry ako verejnej služby, ktorá je posudzovaná zo sektorového hľadiska, pod ktorým si môžeme predstaviť činnosť múzeí, galérií, divadiel, knižníc a podobne. A samozrejme, na kultúru sa viem pozerať aj veľmi úzko – cez umenie, estetiku, tvorivé prejavy a kreativitu. Veľmi často sa tiež kultúra interpretuje ako zábava alebo voľnočasová aktivita. Je preto dôležité vždy sa zamyslieť nad tým, s akým cieľom definujeme kultúru. Práve jej mnohoznačnosť sťažuje jej uchopenie v kultúrnych politikách. Často sa chápe úzko tam, kde by mala byť chápaná široko a naopak. Preto by každá kultúrna politika mala vychádzať v prvom rade z definície toho, čím pre ňu kultúra je.

Posledná väčšia svetová konferencia UNESCO s cieľom hľadať definíciu kultúry sa uskutočnila v roku 1982 v Mexiku pod názvom Mondiacult. Udialo sa odvtedy niečo zásadné?

Určite áno. Možno nie s ohľadom na samotné definície, avšak kultúru, hoci opäť mnohoznačne, nájdeme aj v Agende 2030, čo je pre mňa najzásadnejší dokument OSN v súčasnosti. Vyvolal reakciu mnohých medzinárodných organizácií, ktoré sa k nemu opätovne vracajú, aby definovali, čo znamená kultúra v rámci udržateľného rozvoja. Vďaka tomu vznikla Agenda 21 pre kultúru, čo je jeden z najzásadnejších počinov na medzinárodnej úrovni, ktorý sa dotýka rozvoja kultúry na lokálnej úrovni.

Čo znamená udržateľný rozvoj v kultúre?

Nerada hovorím o tom, čo znamená udržateľnosť v kultúre, ale o tom, čo znamená kultúra v udržateľnosti. Kultúra je dôležitá, pretože je esenciou kvality života ľudí a preto je nevyhnutným predpokladom dosiahnutia udržateľnosti. Upriamuje pozornosť na potrebu vzájomného previazania a vyhodnocovania jednotlivých politík. Pre udržateľnosť je zároveň veľmi dôležité, aby nebola interpretovaná voľne. Agenda 2030 v tomto zmysle nastavila indikátory udržateľnosti, čím pomenovala stav, ktorý potrebujeme dosiahnuť, aby bola planéta udržateľná. Otázka teda je, čo vie kultúra spraviť pre udržateľnosť planéty? Cieľov Agendy 2030 je celkovo sedemnásť a na prvý pohľad možno explicitne nesúvisia s kultúrou. Ide napríklad o udržateľné mestá a komunity, znižovanie nerovností v spoločnosti, rodovú rovnosť, kvalitné vzdelávanie, ochranu klímy, zodpovednú spotrebu a výrobu, dôstojnú prácu, silné a spravodlivé inštitúcie a v tom najširšom význame kvality života. Všade tam však kultúra zohráva dôležitú rolu.

Prečo je potrebné kultúru regulovať? Nestačí ju financovať cez fondy a nadácie?

Samozrejme, že nestačí. Často sa stretávam s otázkou, prečo je potrebné plánovať v kultúre. Prípadne aj s argumentom, že sa plánovalo aj za komunizmu a kultúre to nepomohlo. Alebo, že koncepcie sme už mali, ale skončili v šuflíku. Plánovanie, obzvlášť v kultúre, je však dôležité. Kultúra je verejný statok a preto sa o nej nemá rozhodovať náhodne. Pre mňa je plánovanie prejavom zodpovednosti za verejné zdroje a jediným nástrojom kontroly toho, či sú tieto zdroje používané vo verejnom záujme. Plánovanie nemá byť súborom regulatívov, ale určitým záväzkom a víziou, kam sa chceme v oblasti kultúry dopracovať. Je dôležité vytvárať prostredie pre funkčnú spoluprácu a komunikáciu, poskytovať priestory a infraštruktúru. To sa síce týka najmä profesionálnych aktérov a aktérok, no mestá a obce majú zo zákona rovnako dôležitú rolu v sebarealizácii občanov, či už v komunitnom živote alebo pri neprofesionálnej kultúre. Plánovanie je teda jediným spôsobom, ako vtiahnuť ľudí do spoločného uvažovania o kultúre, o jej hodnote a tiež o tom, ako sa postavíme k jej financovaniu.

Pre mňa je neexistencia plánu v kultúre svedectvom toho, že sa nad kultúrou spoločne nepremýšľa. Že chýba moment zvažovania, v ktorom sa vyjasňujú potreby, problémy a motivácie a formulujú sa ciele a cesty vedúce k ich napĺňaniu. Keď nemáme plán, nie je ani čo implementovať a odpočtovať, chýba priestor pre verejnú kontrolu záväzkov.

Dôležitú rolu v kultúrnych politikách má občianska spoločnosť. Ty si stála pri vzniku platformy KU.BA – Kultúrna Bratislava. S akým cieľom ste ju zakladali?

Platforma Kultúrna Bratislava vznikla v roku 2015, jej vznik iniciovala bratislavská A4 – asociácia združení pre súčasnú kultúru, pričom zakladateľmi boli Ľubo Burgr, Slávo Krekovič, Bohdan Smieška a ja. Išlo o snahu prepojiť aktérov a aktérky na kultúrnej a umeleckej scéne mimo zriaďovateľskej pôsobnosti štátu a samosprávy. Cieľom bolo rozvíjať vzájomnú spoluprácu, zastupovať spoločné záujmy, vyvíjať aktivity voči tvorcom politík. Naše úsilie bolo orientované najmä smerom k hlavnému mestu, teda išlo o lokálnu úroveň. Postupne sa pridalo viac ako päťdesiat subjektov a jednotlivcov, čiže sme mali veľmi silný mandát. Keď nad tým rozmýšľam spätne, myslím si, že KU.BA zohrala kľúčovú úlohu v posilnení významu kultúry pre mesto a spoločnosť. Vďaka nej sa do verejného diskurzu napríklad dostal pojem nezriaďovanej kultúry, ktorý je v zahraničí dobre známy. V Českej republike má dlhú tradíciu, ale u nás sa používal menej. Podarilo sa upozorniť na to, že štátom nezriaďované subjekty svojou ponukou a tvorbou často výrazne prevyšujú kvalitou tie zriaďované. A to aj napriek tomu, že fungujú s veľmi obmedzenými rozpočtami, rádovo oveľa nižšími než zriaďované organizácie a skoro nikdy nemajú zdroje na inštitucionálnu prevádzku. Naším hlavným cieľom bolo presadiť zmenu uvažovania o kultúre v hlavnom meste a vznik koncepcie. To sa nám nepodarilo, no stala sa iná vec, ktorú sme nečakali. Našli sme podporu vo vedení Bratislavského samosprávneho kraja (BSK) a v novej riaditeľke Odboru cestovného ruchu a kultúry, Zuzane Šajgalíkovej (dnes Hekel). Upozornili sme na absenciu systematickej udržateľnosti aktivít v oblasti kultúry, na čo kraj zareagoval a platforma KU.BA dostala možnosť participovať na tvorbe stratégie kultúry na obdobie 2015-20, ale aj na nastavení mechanizmov Bratislavskej regionálnej a dotačnej schémy (BRDS).

Neskôr si priamo začala pracovať na BSK. Ako dnes vnímaš túto skúsenosť? 

Keď BSK rozbehol nezávislý dotačný mechanizmus, dostala som možnosť byť pri jeho implementácii. A napriek tomu, že sa tešil veľkej popularite zo strany kultúrnej obce, smerom dovnútra úradu aj voči zastupiteľom bolo potrebné neustále advokovať, prečo je dôležitý a prečo funguje. Pochopila som, že nestačí, aby bolo niečo dobré nastavené, legitímne a známe v zahraničí, ale že v našom prostredí to treba neustále vysvetľovať a robiť prácu aj smerom dovnútra úradu. A naozaj sa stalo, že po voľbách v roku 2018 došlo k zásahom poslancov do návrhov odborných hodnotiteľov projektov a nie všetky návrhy boli rešpektované. To spôsobilo, že Rada pre kultúru a umenie BSK ako nezávislý orgán odstúpila. Ja som v tom čase odišla z úradu tiež.

Ambiciózna kultúrna politika, ktorú sme v roku 2015 rozbehli, nebola ďalej rozvíjaná. Presadzovali sme nástroje postavené na kvalite, univerzálnych hodnotách a inováciách, bez ktorých sa metropolitný región nezaobíde. Dianie v BSK ďalej sledujem, nedá sa oddeliť ani od aktivít, ktoré robíme na meste, no z môjho pohľadu kraj skĺzol k anachronickému modelu kultúrnej politiky založenom na údržbe bez vízie. Aktuálne dotačný mechanizmus rozdeľuje len tretinu pôvodnej sumy, pritom dopyt na území kraja sa nezmenil, ba naopak. Minulý rok prebehla kampaň R.I.P. kultúra v BSK, ktorá reagovala na toto výrazné zníženie dotácií. Žiaľ, neúspešne. Naďalej však verím v prehodnotenie tohto nastavenia. Kraj pripravuje novú stratégiu rozvoja kultúry, a očakávam, že budú zapojení aj kultúrni aktéri a aktérky. A keďže my v meste Bratislava momentálne tiež pripravujeme vlastnú koncepciu kultúry, kraju som navrhla spoluprácu. Bez spolupráce nemá to, čo robíme, zmysel. Napokon, vyše sedemdesiat percent obyvateľov BSK býva práve v hlavnom meste.

Čo podľa teba znamená anachronický proces, ktorý nastal v úrade BSK?

Myslím si, že je odrazom pohodlnosti. Je to vždy o ľuďoch, ktorí v úrade pôsobia. Súvisí to aj s tým, že kvalitní ľudia ešte stále nechcú pracovať vo verejnej správe v oblasti kultúry. No v posledných rokoch sa to zlepšuje.

Nedávno rozvírila diskusiu odbornej verejnosti absencia kultúry v Pláne obnovy. Podobne ani v eurofondoch na ďalšie programovacie obdobie 2021-27 sa kultúra takmer nespomína. Ak to zovšeobecníme, ako v súčasnosti vnímaš vzťah verejnej správy a samosprávy ku kultúre?

Verejná správa pripisuje kultúre veľmi okrajové miesto, pretože pretrváva pohľad na kultúru ako na zábavu či voľnočasovú aktivitu. Je stotožňovaná najmä s umeleckými výstupmi, ktoré majú slúžiť občanom ako služba. Do veľkej miery sú štátna správa aj samospráva zacyklené v prevádzke vlastných inštitúcií, ktorá je veľmi náročná a odčerpáva obrovské finančné kapacity z toho mála, čo kultúra dostáva z rozpočtov. Práve financovanie kultúry, ktoré je niekde na úrovni dvoch percent celkových bežných verejných výdavkov štátnej správy a samospráv, je najlepším obrazom toho, ako je vnímaná vo verejných politikách. V porovnaní s inými európskymi krajinami to nie je až tak veľký rozdiel, lenže Slovensko má za sebou štyridsaťročnú skúsenosť, ktorá oblasť kultúry výrazne zanedbala. Preto dnes nestačí nastavenie financovania na úrovni dvoch percent. Plán obnovy je bolestným príkladom a odrazom vytesňovania kultúry na okraj záujmu, čo len poukazuje na hlboké nepochopenie jej roly. V súvislosti s kultúrou sa často vyťahuje populistická karta o peniazoch, ktoré treba dávať napríklad na školstvo či šport. S tým sa nedá súperiť, riešenie pre kultúru však nemá spočívať v uberaní z týchto oblastí.

Pandémia odkryla nedostatky jednak v systémovej rovine vnímania kultúry, ale aj v symbolickej. Napríklad v Nemecku bola pomoc kultúre oveľa rýchlejšia, masívnejšia a rozmanitejšia z pohľadu zapojených verejných inštitúcií. Čo by sa malo udiať, aby u nás prišlo k reafirmácii pojmu kultúry v oboch spomínaných rovinách?

Problémom je, že u nás neprebehla žiadna širšia diskusia o tom, ako chápeme v spoločnosti kultúru. Pandémia ukázala, že ani symbolická, ani systémová rovina u nás nikdy neboli nastavené. Ocitli sme sa absolútne nepripravení na súčasnú situáciu, a to nielen z hľadiska financií, ale aj mentálneho nastavenia spoločnosti či existencie nástrojov, do ktorých by sme financie na sanovanie kultúry „vliali”. Fond na podporu umenia sa netají potrebou registra subjektov v oblasti kultúry a kreatívneho priemyslu. A akokoľvek to môže pôsobiť dojmom formalizmu, je dôležité, aby taký register existoval.

Je jednoduché porovnať opatrenia počas koronakrízy v iných krajinách či mestách. A na tomto porovnaní je vidieť, ako hlboko do minulosti u nás siaha zanedbanie spoločenskej debaty o význame kultúry. Otázkou je, či sa niektoré kroky vývoja dajú preskočiť. Dokážeme v súčasnosti abstrahovať a vrátiť sa k širokému chápaniu pojmu kultúra, keď sme si doposiaľ neporadili ani v rámci jej sektorového chápania? Skúsenosť iných krajín v tomto smere nie je, z môjho pohľadu, prenosná.

Čo vnímaš ako najväčší pokrok za posledných tridsať rokov v oblasti kultúrnych politík?

Asi postupnú zmenu myslenia a emancipáciu. Rozlišovala by som inštitucionálnu prevádzku kultúry, kde sa začínajú prehodnocovať spôsoby tejto prevádzky, ako aj právne formy organizácií. Otvárajú sa otázky, či a ako bola dotiahnutá decentralizácia verejnej správy. Čiže sa dostávame do štádia, v ktorom spochybňujeme to, čo sa udialo v transformačnom procese a uvedomujeme si vlastnú nezrelosť a chyby, ktorých sme sa dopustili. To je dobrý signál.

Čoraz viac sa začína uvažovať aj nad hybridnými inštitúciami. Bude nevyhnutné zakladať organizácie na pluralitnom princípe v spolupráci s občianskou spoločnosťou. Pre mňa je aj Nadácia mesta Bratislavy zaujímavým pokusom, ktorý raz možno bude naplnením takéhoto uvažovania. Ako silný vnímam potenciál verejných inštitúcií. Viem si predstaviť inštitúcie zriaďované krajom a mestom spoločne.

A čo sa týka organickej roviny, občianske organizácie v oblasti kultúry sú dnes výrazne aktívnejšie. Uvedomili si, že všetko, čo sa deje, je politické. Organizácie sa prestávajú báť tohto slova a vstupujú do verejného diskurzu. Dlho sa u nás zamieňalo politické so straníckym a organizácie sa pridlho vymedzovali, len aby boli apolitické.

O čo sa teda usilujete na bratislavskom magistráte v oblasti kultúry?

Mojím príchodom v roku 2019 sa vytvorilo samostatné oddelenie kultúry, ktoré bolo dovtedy súčasťou oddelenia školstva, športu, mládeže a kultúry – a ešte v rámci sekcie spojené aj so sociálnou oblasťou. To podcenenie kultúry v živote mesta je výrazne vidieť i v počte odborných pracovníkov na mestských úradoch. Nám sa podarilo posilniť kapacity, čo bol pre mňa signál, že mesto chce a je pripravené na serióznu kultúrnu politiku. Po skúsenosti s BSK som bola poučená, čo robiť inak, čomu sa vyvarovať a cítila som sa pripravená na túto pozíciu.

Ako prvé sme museli zastaviť nesystematické ad hoc úlohy a začať pracovať na asymetrii medzi zriaďovanou a nezriaďovanou kultúrou. Hlavné mesto vtedy nemalo a ešte stále nemá prijatý strategický materiál v oblasti kultúry, ktorý žiadala napríklad platforma KU.BA. S kolegyňami a kolegami sme si uvedomovali, že dnes už bývalý dotačný mechanizmus Ars Bratislavensis s pätnásťročnou tradíciou nestačí a nedokáže reflektovať požiadavky, ktoré tu sú. V neposlednom rade, Bratislava má päť príspevkových organizácií v oblasti kultúry (Múzeum mesta Bratislavy, Galéria mesta Bratislavy, Mestská knižnica, Bratislavské kultúrne a informačné stredisko a Mestský ústav ochrany pamiatok), ktoré odčerpávajú skoro deväťdesiat percent celkového rozpočtu na kultúru. Takže aj v tejto oblasti sme potrebovali nájsť cestu aktívnej vzájomnej komunikácie, spoznať problémy a potreby týchto inštitúcií a tiež zadefinovať súbor požiadaviek zriaďovateľa, ktoré smerujú ku kvalite ich činnosti a poskytovaných služieb.

Za dva roky sa nám podarilo v zastupiteľstve presadiť vznik Nadácie mesta Bratislavy a v roku 2020 sme tak mohli spustiť nový grantový mechanizmus pre kultúru a komunity. Vďaka skúsenosti z BSK som vedela, že potrebujeme vysunúť grantový mechanizmus zo štruktúry mesta, teda pokúsiť sa čo najviac o princíp „predĺženej ruky”, podobne ako je to pri Fonde na podporu umenia.

Dôležitá bola tiež realizácia výberových konaní na riaditeľov a riaditeľky všetkých našich príspevkových organizácií. V niektorých prípadoch sa konkurzy realizovali po viac ako dvadsiatich rokoch. Nešlo len o nový štart, pretože v dvoch prípadoch riaditelia obhájili svoj mandát, ale bol to dôležitý moment zastavenia a zamyslenia sa nad rolou týchto inštitúcií.

Začali sme tiež so systematickým mapovaním kultúry. A pripravujeme historicky prvý koncepčný dokument v oblasti kultúry hlavného mesta.

Pristavme sa ešte pri Nadácii mesta Bratislavy. Na akých princípoch ste ju zakladali? A dokáže odolať prípadným politickým tlakom?

Nadáciu sme založili s cieľom napĺňania verejných politík, avšak len tých, pre ktoré je nadačné prostredie prirodzené a mesto ich nevie plnohodnotne pokryť. V prvom období sa venujeme podpore kultúry a komunít, no do budúcna je nadácia otvorená aj iným témam. Hodnotenie a odporúčanie projektov vykonávajú nezávislé odborné komisie, čo by malo byť absolútnym štandardom. Následne rozhoduje správna rada nadácie, ktorej súčasťou sú aj zástupcovia mesta, avšak v menšine.

Správna rada sa volí na šesť rokov, čo presahuje volebný cyklus zastupiteľstva. Samozrejme, zastupiteľstvo môže kedykoľvek zrušiť nadáciu, prípadne jej schváliť nulový rozpočet, čím by ostala bez svojho hlavného zmyslu, teda rozdeľovania verejných zdrojov mesta. V tomto smere je to stále veľmi krehké. Nadácie dnes majú už aj iné kraje alebo mestá, ale nestretla som sa zatiaľ s tým, že by do nich v takom objeme išli prostriedky mesta, ktoré sa potom regrantujú.

Stále je čo zlepšovať, aby bol mechanizmus kvalitný. Najdôležitejšie bude sústrediť sa na stabilitu nadácie, udržateľnosť programov a financií, ktorými podporuje prostredie a budovať dôveru smerom dovnútra mesta a k jeho orgánom, ako aj smerom k aktérom a verejnosti.

Akou sumou disponuje nadácia v porovnaní s inými mestami?

V roku 2020 sme, ak zarátam aj podporu strategických kultúrnych podujatí, poskytli na podporu kultúry skoro 750 000 eur, teda zhruba 20 miliónov českých korún. Ak to porovnáme napríklad s Brnom, to vlani poskytlo na granty v kultúre takmer 80 miliónov českých korún. Je tam úplne iný prístup k dotovaniu nezriaďovanej kultúry, tam ešte nie sme.

Bratislava by mala čoskoro schváliť Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja. Prečo mesto potrebuje aj samostatnú koncepciu kultúry?

Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja, v našom prípade pod názvom Plán Bratislava 2030, je dokument, ktorý vyplýva zo zákona o regionálnom rozvoji. Všetky mestá a obce ich musia mať, primárne ako nástroj možnosti uchádzať sa o podporu z eurofondov. To je hlavný zámer existencie týchto dokumentov, ktorý do veľkej miery ovplyvňuje jednak kvalitu samotných materiálov, no najmä ich zameranie. Mesto Bratislava má teraz príležitosť vyskúšať si v praxi, či by takýto plán nemohol byť aj ambicióznejší a komplexnejší. Myslím si, že na to mesto má a je potrebné sa o to pokúsiť. Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja však nedáva veľký priestor pre konkrétne vízie, ciele a nástroje pre všetky oblasti života. Preto je dôležité nezamieňať si jeho prípravu s inými typmi dokumentov. Bola by to však premrhaná príležitosť, ak by neboli rôzne mestské stratégie v súlade.

Samotná koncepcia kultúry je prvou príležitosťou zrozumiteľne uchopiť danú oblasť. Zvolili sme k nej kampaňový názov Dekáda pre kultúru, ktorý výstižne upozorňuje na to, o čo sa hrá. Je overené praxou, že na lokálnej úrovni kultúrne plánovanie výrazne prispieva ku kvalite množstva oblastí života mesta – ekonomiky, turizmu, komunitného rozvoja a podobne. Vedie tiež k zvyšovaniu dostupnosti kultúry v sektorovom ponímaní, ale aj k väčšej participácii občanov a občianok na správe vecí verejných. A na toto všetko chceme upozorniť. Leitmotívom teda je potreba integrácie kultúry aj do ostatných plánovacích procesov v rámci mesta.

Oficiálny názov bude znieť Koncepcia udržateľného rozvoja kultúry Bratislava 2030. A jej hlavnými princípmi sú: udržateľné mesto, verejný priestor a komunity, dostupnosť kultúry pre všetkých, sociálna inklúzia, participácia a posilňovanie demokracie, rovnosť a kultúrne práva a tiež environmentálna zodpovednosť. Chceme, aby ľudia vnímali kultúru ako ekosystém mesta, v ktorom funguje sociálny a ekonomický život.

A kedy budeme mať koncepciu kultúry aj na národnej úrovni?

To netuším. Keby sme chceli byť precízni v harmonogramoch, už by sme ju mali mať, lebo platnosť predošlej skončila. Mám ale pocit, že ministerstvo kultúry momentálne robí to, čo je tiež nevyhnutné, a teda začína konkrétnymi taktikami, nástrojmi, zmenami ešte predtým, než sú koncepčne uchopené. Aj Nadáciu mesta Bratislavy sme založili skôr, ako by sme sa k tomu dopracovali v rámci tvorby koncepcie, pretože niektoré kroky proste musíte urobiť hneď. Mám pocit, že kvôli pandémii, ale aj tlaku rôznych aktérov a aktérok sa ministerka snaží dobiehať zanedbané. Mám však zároveň obavu, či nás témy ako napríklad reforma umeleckých fondov, čo je nepochybne dôležitá vec, neodvádzajú od podstatnejších skutočností, ktoré treba v oblasti kultúry na národnej úrovni riešiť.

Laco Oravec, Matej Sotník

Zuzana Ivašková v súčasnosti zastáva pozíciu vedúcej Oddelenia kultúry Magistrátu hlavného mesta SR Bratislavy a vykonáva funkciu správkyne Nadácie mesta Bratislavy. Absolvovala štúdium humánnej geografie, zamerané na plánovanie verejných politík s priestorovými znakmi, ako aj na hodnotenie ich implementácie. Venovala sa výskumu inovatívnych prístupov k miestnemu rozvoju v Bratislave z pohľadu samosprávy a jej roly v rozvoji mesta. V minulosti pôsobila v mimovládnom neziskovom sektore ako koordinátorka kultúrnych projektov, analytička a konzultantka metodík, a tiež vo verejnom sektore v oblasti plánovania a implementácie kultúrnych politík územnej samosprávy. Ako občianska aktérka spoluiniciovala viacero kultúrnych projektov a aktivít v rámci združenia LOCAL ACT. Viedla Oddelenie kultúrneho plánovania Bratislavského samosprávneho kraja a Európsky kontaktný bod na Slovensku.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia