Manifestácia mojich privilégií. Kritika knihy Manifest mladej ženy

Barbora Nemčeková9. februára 20211923

Na knihe Manifest mladej ženy od spoluautorky populárneho instagramového profilu @popysky_ a blogerky Žanety Morovskej, ktorú som považovala za ďalší prírastok do motivačnej literatúry s adjektívom ženská, ma zarazilo, keď na webe Artfora vyskočila jedna do krvi všetkých obhajkýň a obhajcov ženských práv ryjúca veta: „My nepotrebujeme zvýšenie platu, my potrebujeme zvýšenie povedomia o sebe.“

S ohľadom na udalosti posledných týždňov, keď kľúčové organizácie, ktoré sa roky zasadzujú o rodovú rovnosť na Slovensku, nedostali dotácie od Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, zatiaľ čo antichoice organizácie s väzbami na poslankyňu podávajúcu návrhy na oklieštenie prístupu k interrupciám peniaze dostali v bezprecedentnej výške, vyznieva táto veta ešte cynickejšie než v čase vydania knihy.

Je kruciálne položiť si otázku, kto sú teda „my“, ktoré nepotrebujú zvýšenie platu?

My určite nie sú rómske matky samoživiteľky; my nie sú týrané ženy, ktoré by po odchode od partnera boli na hranici existenčnej chudoby; my nie sú ženy, ktoré si nemôžu dovoliť ísť na interrupciu; my nie sú platovo diskriminované ženy; my nie sú ne-cis-gender ženy.

Manifest mladej ženy je manifestom neinkluzívnosti, privilegovanosti a slepoty voči spoločenským reáliám.

Centrálnym motívom Morovskej textov je „oslobodenie sa“. Ako jednoducho to znie. Takmer ako keď niekomu v úzkostnom ataku poviete, nech sa upokojí. Pri „oslobodení sa“ v tomto význame ide o internalizovanie boja, ktorý však vonkoncom nie je bojom sebavedomia jednotlivých žien, ale rodovou nerovnosťou v patriarchálnej spoločnosti. Ruka v ruke s internalizáciou je zindividuálňovanie týchto nerovností, čo má za následok, že sa nebudeme spájať a kolektívne hovoriť o nerovnostiach a neprávostiach, ktoré máme spoločné; budeme samé premýšľať nad tým, ako zmeniť seba, aby sa nám takéto veci nediali. Táto kauzalita je desivá. Na viacerých miestach v knihe autorka implikuje, že „sa obmedzujeme my samy“, pretože „zastarané predstavy prijímame“, čo je rozkošne naivný argument nahrávajúci ľuďom, ktorí vám budú tvrdiť, že rodovo podmienené nie je nič (vrátane násilia), a preto Istanbulský dohovor nepotrebujeme, pretože ide o individuálne arbitrárne vykonštruované problémy.

Vo všeobecnosti zaráža sebavedomé operovanie s pojmami ženská energia a mužská energia a fetišistické narábanie so „ženskou energiou“. Ide o dosiaľ neobjavený alternatívny obnoviteľný zdroj? Dá sa ňou vykurovať, spaľovať ju v dopravných prostriedkoch?

Počas čítania knihy som si uvedomila, že problematické tvrdenia sú v každom odseku a že premisa je jasná od začiatku. Autorka repetitívne obchádza pomenúvanie javov skutočnými menami – patriarchálny kapitalizmus nazýva jednoducho „systémom, ktorý niekto raz vymyslel a ktorého pravidlami sa stále riadime“ alebo „súbor noriem, ktoré môžeme nazvať spoločenské konvencie alebo kultúrne pravidlá. Súčasné spoločenské normy sú, chvalabohu, už menej skostnatené, ako boli v minulosti“ a svoju tézu o oslobodení zakladá na „upgrade“ starej dobrej dichotómie muž = chladné racio a (údajne) korporát vs. žena = chaotická prírodná energia. („Ženský princíp je chaos. Je to sféra neznámeho. Je to noc.“) Na to, ako sa snaží svoje čitateľky presvedčiť, že heterosexuálny vzťah a manželstvo nie sú zmyslom života, je disproporčne veľká časť knihy o mužoch a vzťahoch s nimi. (Ani na jednom mieste sa navyše pri spochybňovaní stereotypov o vzťahoch v manželstve nezamýšla nad tým, o čo drastickejšie sa stereotypom vymyká skúsenosť queer človeka – autorka túto výčitku zdanlivo ošetrí jednou poznámkou, že má skúsenosť iba so vzťahmi s mužmi. Nazývať potom knihu manifestom mladej ženy je prinajmenšom zavádzajúce.)

Niekto by si povedal, že takýto typ de/motivačných textov v sebe nenesie nebezpečný potenciál, no podľa mňa nemá ďaleko od Lívie z Kulturblogu, ktorá na základe toho, že má pohlavné orgány podľa učebníc prináležiace žene a zároveň rada varí, implikuje, že asociácia žena – kuchyňa je najprirodzenejšia a správna pre všetky ženy.

Podľa Morovskej (aj) ženy v korporáte fungujú na princípe mužskej energie (asi je lacnejšia), a toto prostredie kladie „dôraz na výkon a nedostatok poetiky“. Bohužiaľ, sa opäť vyhýba pointe a korporátny kapitalizmus maskuje za „mužskú energiu“. Na inom mieste knihy ale tvrdí, že: „Chlap je veľmi jednoduchý tvor. Na to som nebola pripravená.“ Vychádzajúc z logiky týchto energií by zvrhnúť kapitalizmus nemuselo byť až tak zložité.

„Oslobodiť sa“ u Morovskej nie je hlbokou spirituálnou cestou tobogánom „ženskej energie“, je to jednoducho privilégium. Klišé, pod ktorým je ukryté, že ak ignorovanie určitých javov pre vás nemá dôsledky, potom sa ľahko môžete „oslobodiť“, voilá! Lenže mať možnosť oslobodiť sa znamená mať ekonomický a sociálny kapitál. Autorka si očividne neuvedomuje (nemusí uvedomovať), že tie závisia od rodu, veku, farby pleti, fyzických, psychických dispozícií a mnohého ďalšieho. Autorka správne tuší, že existujú normy stereotypizujúce osoby na základe rodu, vymanenie sa z nich však nie je o individuálnych schopnostiach žiadneho/žiadnej z nás.

Ako kontračítanie odporúčam knihu autorky bell hooks Feminizmus do vrecka (alebo inú knihu, ktorej kúpou môžete podporiť organizáciu Aspekt) a Feminismus pro 99% od autoriek Cinzia Arruzza, Tithi Bhattacharya a Nancy Fraser (Neklid).

Autorka študuje filmovú vedu na VŠMU v Bratislave

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: