Mac Miller, The Weeknd, Lorde, Billie Eilish… súčasný pop spája atmosféra úzkosti a smútku, ktorá sa premieta do ťaživej nálady singlov a celých albumov. Stretávame sa s heslami ako „Občas sa bojím sám seba“ (Kanye West), „Zachráňte ma pred sebou samým“ (Mac Miller) alebo „Iba keď som na tom naozaj zle, som to skutočne ja“ (The Weeknd). Smútok v populárnej hudbe nie je iba trendom posledných rokov, ale skôr charakteristickým znakom, ktorý sa v jej genofonde dá stopovať už niekoľko dekád. Smútok je tu preto, lebo taká je aj spoločenská skúsenosť, z ktorej popová hudba vychádza.
Ťaživým spoločenským konotáciam populárnej hudby sa venuje jedna z knižných udalostí minulej jesene Všechny kočky jsou šedé.
Autori knihy Miloš Hroch aj Karel Veselý sú dlhodobo aktívni hudobní publicisti, ktorých prácu môžeme poznať z českého Radia Wave, z tlačeného magazínu Full Moon, dvojtýždenníka A2 a jeho webového súrodenca A2larm (kam obaja prispievajú recenziami a reflexívnymi textami), alebo z platformy Institut Úzkosti (kde Karel Veselý viedol rubriku Černé slunce, ktorú môžeme chápať ako bod nula v zrode súčasnej publikácie). Známi sú tiež vďaka svojim prednáškam, ktoré niesli rovnaký názov ako aktuálna publikácia.
Pravé poludnie Čierneho slnka
To, že spolu napísali knihu, teda nie je nečakané prekvapenie, ale skôr prirodzené vyústenie ich doterajšej práce. Prekvapiť však môže rozsah, s akým sa kniha do témy púšťa. Publicisti sa venujú časovému úseku od nahrávok The Beatles cez post-punkovú hudbu sedemdesiatych rokov, metal a hardcore osemdesiatych, grunge scénu deväťdesiatych, či pop a rap od nultých rokov až po súčasný kodeínový rap a sad trap. Pri rozsahu necelých tristo strán ide o naozaj veľmi široký časový aj žánrový záber. Jednou z najväčších autorských výziev je teda spôsob, akým budú masu (pop)kultúry aj s jej spoločensko-politickými kontextmi selektovať, štruktúrovať, a ako pre ňu vytvoria presvedčivý, súdržný naratív, respektíve interpretačný rámec.
Kniha Všechny kočky jsou šedé je v prvom rade príťažlivá svojou štylistickou a jazykovou obratnosťou. Autori plynule prechádzajú medzi esejistickým, publicistickým aj umeleckým štýlom a práve ich schopnosť nenásilne prestupovať medzi týmito módmi robí z knihy dynamické čítanie. Osobnosti z dejín aj súčasnosti populárnej hudby sa tu stávajú hlavnými postavami epizodického naratívu, ktorý je síce relatívne chronologický, ale stojí najmä na početných autorských odbočkách a komentároch venovaných úvodom, alebo analýzam spoločensko-politických kontextov tej-ktorej dekády, aj osobným skúsenostiam autora s danou dobou a hudbou, čo celý obsah knihy robí dramaturgicky pútavejším. V knihe nechýba ani nosné teoretické podhubie vychádzajúce z Marka Fishera, Johna Bergera, Neila Postmana či Lukáša Likavčana.
Mačky obratne preskakujúce medzi štýlmi a žánrami
Je vlastne veľmi príznačné, že v knihe venovanej úzkosti sa erudícia vo výraznej miere mieša s vlastnými zážitkami so zámerom poukázať na dôležitú osobnú aj celospoločenskú funkciu popkultúry, respektíve jej hudobnej sféry.
Bloky venované Veselého osobným skúsenostiam s detstvom na malomestskom sídlisku, alebo životom v období finančnej krízy nultých rokov popri všeobecných, faktografických úvodoch do jednotlivých tém stavajú autora do role funkčnej literárnej postavy, z ktorej sa pri čítaní textu stáva sympatický sprievodca čiastočne beletrizovaným svetom. Obrazy vlastného života do textu vnášajú prvky príbehovosti a zároveň ho robia tematicky ešte ukotvenejším a formálne otvorenejším. Kniha je vytrhnutá z pozície čisto odbornej publikácie, čo ju taktiež oslobodzuje od pravidiel (nielen) akademického písania. Najviac je ale naďalej cítiť Veselého publicistický pôvod v kombinácii s inklinovaním k prozaickým textom, aké poznáme z jeho knihy Bomba Funk, alebo z ukážok pripravovanej knihy Kov venovanej black metalu. Epizodickosť jednotlivých kapitol zároveň vytvára dojem textovej koláže, čo umocňuje aj fakt, že miestami si čitateľ oboznámený s predošlými prácami autorov veľmi ľahko spomenie na jednotlivé diely Černého Slunce, alebo na Veselého dávnejšie publikované texty (recenzie).
Autorská flexibilita účinne reaguje na široký žánrový záber knihy. Najlepšie sa to ukáže napríklad v obsiahlej kapitole venovanej skupine Nirvana, ktorá sa obratom mení na úvahu o maskulinite a citovosti v metalovej hudbe na príklade albumov Metallicy a Black Sabbath. V jadre metalu Veselý diagnostikuje „boj s útokmi nepriateľského, vonkajšieho urbánneho sveta, ktoré musia metalisti odrážať“ a z metalu sa tak stáva hudba tematizujúca vnútorný boj, čo je zaujímavý nástroj na interpretovanie temnej symboliky používanej v textoch klasických metalových skupín ako Slayer, Exodus alebo Death. Daný obraz metalu Veselý ďalej dotvára svojou osobnou skúsenosťou s hitom One od skupiny Metallica, inšpirovaným adaptáciou knihy scenáristu Daltona Trumba Johnny Got His Gun (1939, film 1971).
Na druhej strane oproti nervnému grungu a podladeným metalovým gitárám rovnako presvedčivo mapuje, uchopuje a interpretuje afektívny obrat v (dovtedy) prevažne silno maskulínnej rapovej scéne. Výbornú „case study“ vytvára rozhodnutie postaviť do juxtapozície s drsným štýlom kolektívu Odd Future tvorbu jedného z jeho pôvodných členov, queer R&B speváka Franka Oceana a jeho introspektívne albumy Channel Orange a Blonde. Veselý následne kontextualizuje tvorbu Oceanovho súpútníka, speváka Weeknda, s konceptom kapitalistického realizmu a depresívneho hedonizmu Marka Fishera, pričom k Fisherovým filozofickým kontextom kniha ako celok jasne odkazuje. Výraznú pozornosť dvojice autorov opakovane dostáva tvorba Kanyeho Westa. Jeho album 808 & Heartbreaks je všeobecne uznávaný ako jedna z hlavných iniciačných brán do súčasného zvuku „smutného rapu“. Kniha nahusto kĺbi populárnu hudbu s hudobnou publicistikou, filozofiou a teóriou, aby vytvorila strhujúci komentár súčasného sveta a vývoja stavu, do ktorého v posledných dvoch dekádach dospel.
Niečo však uniklo
Najpodrobnejšie rozoberanými interpretmi knihy sú superhviezdne mená ako Joy Division, Kurt Cobain, Kanye West, Lady Gaga, Morissey alebo Radiohead. Zvolenie takejto výskumnej vzorky je úplne legitímnym postupom, ak vezmeme do úvahy, že populárna hudba sa tu skúma ako zrkadlenie dominujúcich spoločenských nálad v globalizujúcej sa, alebo už globalizovanej spoločnosti – či už ide o dopady vlády Reagana, Thatcherovej, pád dvojičiek, finančnú krízu alebo environmentálny smútok. Masovo obľúbení interpreti tak akoby zastupovali o to väčšie spoločenské masy (poslucháčov).
Zároveň je však zvláštne čítať knihu o smútku a úzkosti v populárnej hudbe, kde absentujú mená ako My Bloody Valentine, skupiny ako Sonic Youth a Smashing Pumpkins sa zjavujú iba náhodne a v kapitole o rapovej hudbe sa síce oboznámime so žánrovým míľnikom Dirty Sprite 2 rapera Futurea aj s tvorbou zosnulého Lil Peepa, avšak ani v stručnom odkaze sa neobjaví Mac Miller alebo kľúčoví hráči Yung Lean a Bladee, prípadne ich kolektívy Sad Boys a Drain Gang, ktoré v súčasnosti predstavujú esenciu „sad rapu“. A bolo by naivné myslieť si, že pre autorov s takými vedomosťami o populárnej hudbe išlo o neznáme alebo nevedomky prehliadané mená. No hoci v knihe chýbajú a popkultúrna mozaika bez nich pôsobí neúplne, veľkú rolu tu tiež hrá osobný vkus a preferencie. Aj tento pocit chýbania však produktívne podporuje uchopenie a interpretáciu knihy ako celku a jej zámeru.
Čítanie pre každého – a nie v pejoratívnom zmysle
Ako som už spomenul, Všechny kočky jsou šedé nechcú byť tradičným akademickým textom a sú usadené vo voľnejšej esejistickej zóne. Už vôbec nechcú byť vyčerpávajúcimi dejinami populárnej hudby. Nepodobajú sa úplne ani na podrobné štúdie konkrétnej žánrovej tendencie alebo štýlu, ako napríklad knihy Davida Keenana, Jona Svagea alebo Juliana Copa. Píšu však o hudbe štýlom, ktorý môže byť plnohodnotnou alternatívou kníh týchto autorov. A od toho by sa mal odvíjať aj štýl ich reflexie. Hrochova a Veselého práca je v prvom rade čítavá a užitočná. Užitočná v zmysle svojej otvorenosti. Veselý a Hroch nám predkladajú hutný, rozvetvený komentár, interpretačnú príručku k hudbe na časovej osi od druhej polovice dvadsiateho storočia až po súčasnosť, ktorý akcentuje spoločenskú úlohu popkultúry, ale nie je vyčerpávajúci – je v ňom ešte dostatok miesta na polemizovanie, dopĺňanie a pretváranie názorov a kritických opozícií. Najdôležitejšia je zrozumiteľnosť knihy, ústiaca do veľkej úprimnosti a ústretovosti voči rôznym čitateľským skupinám.
„Kočky“ rozhodne necielia len na zažratých hudobných „geekov“, ale skôr na širšie čitateľské publikum – ktoré si knihu nakoniec možno užije viac než „geekovia“.
Autor je študent FTF VŠMU
