Aké sú korene vzťahu medzi sociálnou demokraciou na Slovensku a národovectvom?
Parlamentné voľby sú za rohom, strany zúrivo bojujú o voličstvo. Slovensko je pritom svetovým unikátom. V kontexte dlhodobého úpadku ľavice sa u nás o najväčší podiel hlasov preťahujú dve politické strany hlásiace sa k sociálnej demokracii. Obe do istej miery narábajú s nacionalistickými motívmi. Jedna z nich si dokonca osvojila prívlastok „slovenská sociálna demokracia“, a to konkrétne strana Smer, zatiaľ čo strana Hlas sa snaží nezaostávať a kontruje aspoň Národnou petíciou za zmenu. Tieto akcenty možno pozorovať aj v ich rétorike. Avšak už vopred je jasné, ktorá z nich bude autentickejšia.
Zároveň sme svedkami ich úplnej programovej vyprázdnenosti, radikálnej názorovej fluktuácie (spomeňme si na jadro Európskej únie či hrádzu proti extrémizmu), absencie zásadných vízií a lacnej sociálnej demagógie v podobe rôznych balíčkov a ad hoc opatrení. Ani sociálna politika sama o sebe pritom nie je ľavicová. Svoju sociálnu politiku mali aj fašisti. Ďalej, stačí sa začítať do výstupov série ľavicových seminárov z roku 1995 z dielne Nadácie Ladislava Novomeského, ktoré boli oveľa radikálnejšie a podnetnejšie ako jalová programová produkcia súčasných slovenských sociálnych demokracií. Dokonca F. Hayek napísal, že za úspechom socialistov stála odvaha byť utopickými. A organizačný model socialistov na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia bol nedostihnuteľným vzorom pre všetky ostatné politicko-ideové prúdy. Dnes? Organizačná ani intelektuálna stránka „slovenských sociálnych demokracií“ nie sú príťažlivé.
Opísaná neschopnosť prispieva k zjednodušenému mediálnemu obrazu o „populistickej ľavici“ a „rozumnej, proreformnej a programovo založenej“ pravici. Túto nevýraznosť ničím zásadne nevylepšuje ani Hlas, ktorý sa od Smeru odlišuje len silnejším vysielaním signálov o svojej orientácii na Západ a miernejšou formou komunikácie. Avšak vzhľadom na históriu sociálnej demokracie sa môže zdať nepochopiteľné jeho vajatanie okolo strany Republika, či dokonca prípady priamej spolupráce v regionálnych voľbách. Každopádne, výraznejší odklon od klasických sociálnodemokratických hodnôt predstavuje Smer. Ten do súčasného stavu dospel po istom prerode, ktorý nastal vplyvom viacerých udalostí a javov. Významnú úlohu pri tom zohral „ideológ strany“ Ľ. Blaha. Napriek tomu stále platí, že práve títo politici dokážu reprezentovať záujmy ľavicového elektorátu.
Už v roku 2019 som upozornil, že Smer sa, najmä prostredníctvom Blahu, snažil osloviť tzv. antisystémové voličstvo. Tomu zodpovedala zmena rétoriky (zradikalizovaný slovník a výber tém). Blaha vtedy pochopil, že ak chce revitalizovať Smer, bude potrebné vychádzať z istých historických reálií, keďže v slovenskej ľavici často dominoval skôr konzervatívnejší a nacionalistický prúd. Strana uprednostnila pragmatické prispôsobenie sa reáliám pred ambíciou meniť ich. Pri oživovaní konceptu slovenskej národnej ľavice sa Blaha odvoláva na realizmus, resp. neorealizmus v zahraničnej politike, podľa neho treba brať do úvahy národné záujmy a suverenitu. Odmieta ilúzie o lepšom svete, svet je „taký, aký je“, rozdelený medzi veľmoci. Možno však silno pochybovať, že by sa mali ľavičiari tak ochotne odovzdávať konceptom neorealistov, ktorých teórie sa zameriavajú výlučne na moc, impérium a armádu, ignorujúc ostatné aspekty fungovania sveta.
Téza o snahe získať elektorát krajnej pravice dnes už nie je aktuálna, pretože táto skupina voličstva sa postupne stala jedným zo základných elementov elektorátu Smeru, ktorý viacero jej tém komunikuje lepšie ako Republika. Pokiaľ ide o autenticitu, určite neťahá za kratší koniec. No v rámci aktuálneho predvolebného boja tento stav cynicky posilňuje. Na straníckej úrovni sa vôbec neštíti priamej spolupráce s krajne pravicovou až neofašistickou Republikou. Vo vyhranených médiách tohto prúdu dochádza až ku krajnostiam, ako bolo napríklad vystupovanie Kaliňákovcov v relácii neonacistického násilníka a otvoreného antisemitu a rasistu Dannyho Kollára. S implicitnými rasistickými motívmi pracuje aj Blaha, ktorý sa uchýlil až k takej demagógii, že teroristický útok pred barom Tepláreň porovnal s lúpežnou vraždou ženy v Michalovciach. Antifašizmus je v podaní Smeru redukovaný na nostalgické spomínanie pri pamätníkoch Červenej armády. Stratil akýkoľvek aktualizačný moment v zmysle reakcie na novodobé hrozby fašizmu dvadsiateho prvého storočia.
Navyše, v politike Smeru a Hlasu úplne absentuje internacionalizmus a triedny rozmer mobilizácie voličstva. Napriek predstieranému záujmu o klasického pracujúceho človeka strany neboli schopné reflektovať ani taký zjavný problém ako represiu odborárov v Beluši. Kde je ten autentický záujem o pracujúcich, ktorý by presiahol prázdne frázy z tlačových konferencií? Kde sú témy ako skracovanie pracovného času či nové, nestabilné formy pracovných kontraktov, ktoré trápia najmä mladých ľudí? Slovenskými ľavicovými kruhmi sa pritom ako červená niť tiahne pocit, že nemáme „normálnu“, voliteľnú ľavicovú (ani sociálnodemokratickú) stranu, ktorá by reflektovala aktuálne problémy a výzvy blízkej budúcnosti.
Slovenská sociálna demokracia tak opustila tradičné pozície sociálnodemokratických politík a loví v konšpiračných vodách, v radoch ultrapravice a nadbieha konzervatívnym prúdom. Namiesto prinášania aspektu progresu, alebo po slovensky novátorstva, ide o obrat späť, reakciu. Napríklad zaryté odmietanie tém súvisiacich s právami LGBTI+ ľudí je zároveň odmietaním emancipačného prvku ľavice. Blaha tvrdí, že Smer sa na Slovensku ako „pionier“ hlási k červenej ľavici (ktorá je národná a sociálna), pričom odmieta „ružovú“. Lenže červená ľavica bola vždy emancipačná, zahŕňala záujem o slabších a ruka v ruke s nimi bojovala za zlepšenie situácie – teda je aj ružová. Takisto v Smere výrazne absentuje záujem o najväčšiu výzvu dvadsiateho prvého storočia, klimatickú krízu.
Opísaný stav a jeho viaceré aspekty majú spoločný menovateľ: nacionalizmus. Na objasnenie dôvodov, prečo sa nacionalizmus neustále vracia, sa treba vrátiť do minulosti.
Návrat k historickým tradíciám?
Korene sociálnej demokracie na území Slovenska siahajú do čias Rakúsko-Uhorska, keď museli sociálni demokrati prekonávať ignoranciu a prekážky zo strany uhorského, budapeštianskeho centra, či už pri snahách o politické organizovanie, alebo napríklad o vzdelávanie robotníckej triedy.
Slovenskí sociálni demokrati zastávali už pred prvou svetovou vojnou stanovisko, že sociálne otázky sú spojené s národnou otázkou. Dialo sa tak v kontexte maďarizačného útlaku, pričom maďarskí socialisti nemali pochopenie pre tento aspekt zápasu sociálnodemokratických národnostných menšín. Vedenie „slovenskej sociálnej demokracie“ sa preto pýtalo: „Či robotnícka trieda, ktorá má toľko spoločných záujmov medzinárodných, môže mať vo svojom politickom programe často i národné požiadavky?“ Vtedajší sociálni demokrati pôsobiaci na slovenskom území samozrejme rozlišovali medzi tzv. zlým a dobrým nacionalizmom, pričom ten dobrý mal chrániť „holý život národa ako celku prírodou daného“.
Vtedajšia politicky široko akceptovaná idea vytvorenia Slovenskej národnej rady (SNR) sa stala základom pre koncepciu slovenskej politiky, ktorú prijali aj sociálni demokrati. Ich postoje ocenil napríklad aj Milan Hodža. Odmietli nový manifest Sociálnodemokratickej strany Uhorska, ktorý chcel zachovať Uhorsko v pôvodných hraniciach. Ten bol prijatý na zjazde, na ktorý slovenskí sociálni demokrati odmietli vyslať svojho zástupcu, a to aj z toho dôvodu, že jeho účasť mala byť podmienená práve prihlásením sa k danému manifestu. Sociálni demokrati stáli za ideou vzniku Československa a boli prítomní v Martine 30. októbra 1918 pri prijatí Deklarácie slovenského národa a utvorení SNR.
Tzv. slovenská otázka však prežila aj vznik Československa. S jej riešením sa borili rôzne politické prúdy vrátane komunistov. Pre mnohých sa stal terčom čechoslovakizmus. A hoci slovenská časť sociálnodemokratickej strany stála na „štátotvorných pozíciách“, trendom doby sa nevyhla a od leta 1938 sa začalo objavovať dnes tak dobre známe označenie „slovenská sociálna demokracia“. Počas existencie ľudáckeho štátu sa národná otázka takisto dostala na program dňa. Slovenské národné povstanie sa nenazýva „slovenským“ a „národným“ len tak. Prvok nacionalizmu silne fungoval, a prsty v tom mali aj komunisti, ktorí v tom čase už do svojich radov integrovali sociálnych demokratov. Nepriateľom boli v tomto prípade nemeckí nacisti a ich domáci ľudácki prisluhovači. A slovenská otázka prežila aj koniec druhej svetovej vojny, prvé tri povojnové roky, nástup komunistov k moci a celé ich pôsobenie do roku 1989. Novým problémom sa stal pražský centralizmus a otázka federalizácie.
Súčasťou slovenského ľavicového myslenia bol tiež náboženský rozmer. Spoluzakladateľ komunistického hnutia na Slovensku Július Verčík hlásal, že slovenskí komunisti vyznávali, že prvým komunistom bol Kristus, druhým Jan Hus a tretím Marx. Ešte po roku 1945 sa chodilo najprv na omšu, až potom na komunistickú manifestáciu. Mnohí komunisti boli zároveň aj katolíci. Až počas päťdesiatych rokov došlo k zlomu a strana sa výrazne ateizovala. Dnes sme dokonca svedkami toho, že súčasný predseda Komunistickej strany Slovenska Jozef Hrdlička chce obhajovať konzervatívno-kresťanské hodnoty. Sociálna demokracia zohrala historicky významnú úlohu pri sekularizácii spoločnosti, no dnešné slovenské sociálne demokracie túto tému úplne obchádzajú.
Budapešť, Praha, Berlín… Brusel
V súčasnosti už Maďari, Praha ani nacisti nie sú aktuálni. Našťastie sa objavil Brusel. Smer vníma „násilné pretláčanie agendy zo Západu“, kde sa modeluje, ako má vyzerať príkladný sociálny demokrat a ľavičiar. A práve tu prichádza závan populizmu, ktorý nespočíva v sociálnych balíčkoch a planých sľuboch, ako sa u nás často hovorí, ale v kritike bruselských elít a hlásení sa k presadzovaniu ochrany bežnej slovenskej populácie. Napriek niektorým snahám vytýčiť v modernom ľavicovom programe víziu európanstva (napríklad v podaní B. Zalu), Smer zbiera úspechy vymedzovaním sa voči tomuto konceptu. Európska ľavica je liberálna, kozmopolitná a globalistická, čo Smer vykresľuje negatívne.
Hoci bol nacionalistický prvok integrálnou súčasťou dejín slovenskej ľavice, Smer ho nedokáže a nechce prekonať. Jeho blúznenie o G. Sorosovi a presadzovanie naratívu o národnej suverenite v súčasnom svete čeliacom planetárnym krízam vyznieva prostoducho. Spolu s agresívnym vymedzovaním sa voči LGBTI+ ľuďom sa Smer dostáva do vleku širších autoritársko-konzervatívnych síl, ktoré pôsobia od Poľska, Maďarska cez USA (republikán Trump) až po Turecko, čo si už povšimli aj v európskej socialistickej rodine. Naopak, ľavicové sily z celého sveta by mali v internacionalistickom duchu ťahať za jeden povraz a reagovať na reálne problémy. Práve nacionalizmus však spája Smer s krajne pravicovými a konzervatívnymi hnutiami a odvádza ho od ľavicových subjektov doma, v Európe i vo svete.
Autor je historik
