„Kto tvorí svoj zajtrajšok, ten ho nepozná, na toho útočí a valí sa čiernou stenou času, ten vidí nedostatky a medzery, ktoré sa dožadujú zaplnenia, ten žije uprostred nehotových vecí, cíti sa za niečo zodpovedný, niečo riskuje.“

Stanisław Brzozowski: Infantilné Poľsko (1909)

Keď varšavský kultúrny historik Andrzej Mencwel koncom osemdesiatych rokov písal knihu Etos ľavice. Esej o zrode poľského kulturalizmu (Etos lewicy. Esej o narodzinach kulturalizmu polskiego, 1. vydanie v r. 1990, 2. vydanie v r. 2009), vstupoval do konkrétnej kultúrnospoločenskej situácie, ktorú charakterizovali ideová prázdnota vtedajších reprezentantov ľavice a postupné posilňovanie kultúrnej dominancie tých, ktorí sa hlásili k pravici. Poľská ľudová republika bola zdiskreditovaná aj výnimočným stavom a jej dedičstvo, najmä v politickom a ekonomickom slova zmysle, bolo kategoricky odmietané. Komunistická ľavica strácala najmä morálny kredit, a azda aj preto Mencwel, ako píše v úvode ku knihe, mal v tom čase konkrétne, mimovedecké, autorské motivácie. Išlo mu o zdôraznenie skutočnosti, že poľské ľavicové myslenie má svoju nekomunistickú tradíciu, progresívny program a svojský slovník. Vo svojej knihe sa preto cielene vrátil k aktivitám ľudí, ktorí sa na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia domnievali, že zmena – najmä v kultúrnospoločenskom rámci – je nutná. Ich postoje zastrešil pojmom „kulturalizmu“ so zámerom poukázať na možnosť stotožniť sa po roku 1989 s ich etosom, ktorý chápal ako ľavicový a ktorého možnosti, podľa jeho mienky, sa v poľskom myslení ani zďaleka nevyčerpali politickou aktivitou poľských komunistov.

K filozofovi a kritikovi Stanisławovi Brzozowskému (1878 – 1911), ktorý patrí k hlavným protagonistom Mencwelovej knihy, sa dnes napríklad hlási Politická Kritika (Krytyka Polityczna) – azda najagilnejšia poľská ľavicová platforma. V Brzozowského myslení autori Politickej Kritiky nachádzajú rôzne prvky, s ktorými sa stotožňujú (programovú kritiku status quo, autorskú filozofiu činu a filozofiu práce, angažovanosť a i.), no súčasne si privlastňujú rôzne aspekty jeho nezávislého myslenia a „láskavo neláskavého“ patriotizmu. Ich aktuálne aktivity istotne potvrdzujú, že Mencwel sa nemýlil. Poľská (v generačnom slova zmysle stredná a mladá) kultúrna ľavica hľadá solídny lokálny základ a overuje domáce vzory, z ktorých výberovo ťaží.

Čím ale „kulturalizmus“ bol? V skratke: bol základom identity tej časti poľskej inteligencie, ktorá sa vnímala ako progresívna a ktorej predstavitelia pred vyše sto rokmi žili a tvorili vo Varšave, v jednom z mnohých miest súdobého Ruského impéria. V recenzii na Mencwelovu knihu Ewa Podrez priliehavo písala o „kulturalizme“ ako o platforme spoločných dilem a totožných úloh. Išlo o modernizačnú, progresívnu odpoveď na civilizačnú zaostalosť a vtedajší nedostatok štátnej a kultúrnej suverenity (badateľný v germanizácii alebo rusifikácii školstva a inde). Trvalou súčasťou tohto postoja bolo presvedčenie, že človek je tvorom, ktorý je kreovaný spoločnosťou a nie je zodpovedný len sám za seba. Spoločným zámerom varšavskej radikálnej inteligencie nebola len kultúrna dynamická zmena, ale aj popularizácia kritického svetonázoru a socialistických ideí (prostredníctvom kníh, tajných vzdelávacích spolkov a bytových seminárov, prednášok, besied, časopisov a i.) v podmienkach – čo stojí za pripomenutie – cárskej cenzúry. Išlo zároveň o idealistický predpoklad, že spoločnosť / národ sa dokáže vzchopiť, „zobudiť“ a možno aj „obrodiť“, keď nájde v sebe dostatok vôle a prostriedkov na zmenu. Na to však potrebuje suverénne vystupujúcu a názorovo blízku elitu, ktorá ho bude viesť.

Išlo preto najmä o kultúrnu obrodu, zmenu vo vnímaní úloh jednotlivca a apel na jeho zodpovednosť voči spoločnosti, v ktorej v danom momente žije. Varšavskí radikáli fungovali v realite bez Boha alebo bez prítomnosti vyššej inštancie ako prostriedku duchovnej záchrany. Človek – fungujúci v kolektíve a kolektívom determinovaný – bol súčasne nositeľom myslenia a tu a teraz realizoval vôľu. Jeho prístup k svetu sa mal opierať o aktivitu, čin, prácu v prítomnosti s cieľom formovať budúcnosť, a mal byť výsledkom zdieľania dvoch dobovo závažných ideálov: kultúrnej suverenity a spoločenskej spravodlivosti, egalitarizmu. Nebolo to však ľahké v spoločnosti, ktorá bola „prirodzene“ hierarchická, stavovská a mentálne rozdelená podľa schémy pán – sedliak. Varšavčania podľahli vlastnej ilúzii, ktorá mala pre nich nespochybniteľný význam a fungovala ako hnacia sila veci.

Patrili k nim napríklad spomínaný filozof, publicista a kritik Stanisław Brzozowski, ale aj takmer o tridsať rokov starší geograf, publicista, učiteľ Wacław Nałkowski (1851 – 1911, otec spisovateľky Zofie Nałkowskej), šéfredaktor časopisu Głos, psychológ a pedagóg Jan Władysław Dawid (1859 – 1914), sociológ Ludwik Krzywicki (1859 – 1941) alebo Brzozowského rovesník, známy poľsko-židovský pedagóg Janusz Korczak, pôvodným menom Henryk Goldszmit (1878/1879 – 1942). Neboli si generačne blízki, ale spájal ich spoločný svetonázor a niektoré časopisecké platformy (najmä Głos pod vedením J.W. Dawida). Iniciovali viacero kampaní, vrátane útoku na Henryka Sienkiewicza, ktorý – v ich vnímaní – reprezentoval vtedy dominujúci klerikálny, aristokratický a konzervatívny svetonázor. Organizovali vzdelávaciu činnosť, vrátane tajnej Lietajúcej univerzity, na ktorej študovali viaceré ženy, čo nebolo v oficiálnom cárskom školstve v tom čase možné.

Otázkou však je, či prostredie varšavských idealistov bolo naozaj kompaktné, aspoň natoľko, aby sme mohli špecifikovať jednotný, im vlastný etos. Varšavčania sa totiž často dostávali do vzájomných sporov. Terminologickým problémom je aj to, že prívlastok „progresívny“ sa v tom čase spájal aj s pravicovým, národne orientovaným hnutím, ktoré ponúkalo odlišnú predstavu vývoja poľskej spoločnosti a jej kultúrnej modernizácie. Spor o „poľské duše“, chápané ako spoločenský základ kultúrnej zmeny, bol však v prostredí Varšavčanov na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia ostrý, neoblomný, a preto radikálny. Ich východiskom bol vzdor, nesúhlas so skutočnosťou a tvrdošijné šírenie osvety, aj socialistickej, emancipačnej a rovnostárskej. V tomto zmysle Varšavčania tvorili aktivistické prostredie, ktoré bolo najmä intelektuálne založené, a tak vlastne spojené s elitárstvom, ktoré sami odmietali. „Každé popretie nesie v sebe povahu toho, od čoho sa dištancuje,“ písal Brzozowski, spolu s Miłoszom a Gombrowiczom azda najvýraznejší lokálny heretik a kritik poľskej kultúry a literatúry. Varšavčania sa síce dištancovali od tradicionalisticky chápanej národnej kultúry zahľadenej do šľachtickej minulosti, no zároveň ostali mimoriadne lokálni, vo svojich argumentoch mnohonásobne „poľskí“. Andrzej Mencwel svojím aktualizačným Etosom ľavice túto skutočnosť spoľahlivo doložil. Svoju knihu adresoval síce poľskej verejnosti, ale, keďže tematizoval zdieľanie hodnôt, dotkol sa problémov, ktoré majú univerzálnejšiu platnosť.

Stanisław Brzozowski: Infantilné Poľsko. In: Piesok v presýpacích hodinách. Antológia poľskej literárnej eseje 20. storočia., zostavil Marek Zaleski, z poľštiny preložili Jozef Marušiak, Karol Chmel a Marianna Petrincová. Kalligram, 2015, s. 13 – 38.

Magdalena Bystrzak

Autorka pôsobí v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied

Číslo Zabudnutá ľavica bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2021 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia