2021 06 Zabudnutá ľavica

https://kapital-noviny.sk/wp-content/uploads/2021/06/KLAA_1210_web2_stvorec-1280x1280.jpg

#6 sprevádzajú fotografie Rosie Ney

Rosie Ney (1897 – 1972, rodená Rózsi Földi a vystupujúca tiež pod menami Rosie Silka alebo Rosie Rey) je významnou, ale stále trochu záhadnou postavou umeleckej scény medzivojnového Československa. Bola jednou zo zakladateliek reportážnej a sociálnej fotografie u nás, neústupnou ľavičiarkou a antifašistkou, ktorá fotografiu nechápala len ako umelecké či dokumentačné médium, ale predovšetkým ako nástroj, ktorý by pomohol presadiť štrukturálne zmeny a konfrontovať sociálne nerovnosti.

V roku 1931 vytvorila na podnet maďarského ľavicového spolku Sarló sériu fotografií na území Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny, ktoré dokumentovali chudobu rôznych národnostných menšín, pričom práve zlé sociálne podmienky vnímala ako podnet na prekonanie národnostných konfliktov a východisko k spoločnému angažovaniu sa. Samotný spolok Sarló bol jedným z najprogresívnejších ľavicových združení na území Slovenska tridsiatych rokov. Hoci ho založili predstavitelia maďarskej menšiny, národnostnú a nacionalistickú otázku spolok nezdôrazňoval, v centre jeho záujmu bola práve konfrontácia sociálnych nerovností. V roku 1933 založila Rosie Ney spolu s Irenou Blühovou, Barborou Nágelovou-Zsigmondiovou a Viliamom Tóthom spolok Sociofoto, neskôr, od polovice tridsiatych rokov, sa angažovala v boji proti fašizmu.

Po svadbe s maliarom maďarského pôvodu Lászlóom Neyom odišla žiť do Paríža. Tu sa síce pohybovala v prostredí dobovej umeleckej a intelektuálnej smotánky, ku ktorej patrili Piet Mondrian, André Gide alebo Fernand Léger, ale všímala si rovnaké nerovnosti ako pri fotografických výpravách po Slovensku, Zakarpatskej Ukrajine či na Sibíri. Pri zobrazovaní robotníkov, kuchárov či pouličného života v chudobných štvrtiach Paríža zostal jej pohľad rovnako presný a kritický, pričom vždy zachovával voči portrétovaným rešpekt. Fotografie Rosie Ney majú v sebe akýsi úmyselný jemný odstup, nedosiahnuteľnosť a prchavosť, ktoré hovoria, že zobrazených ľudí nemožno redukovať na dôkazový materiál sociálnej nespravodlivosti, že je v nich vždy niečo, čo sa takejto reprezentácii vymyká, alebo sa jej priamo vzpiera. Takýto pohľad zobrazených neviktimizuje, ani z nich nerobí  objekt odkázaný na charitu, ale ponecháva im dôstojnosť a vyjadruje dôveru v ich vnútornú silu a nezlomnosť.

Vypátrať fotografie Rosie Ney bola detektívka! Máme veľkú radosť, že sa to podarilo. Za pomoc ďakujeme pani Judit Rajk, vdove po architektovi Lászlóovi Rajkovi, synovcovi Rosie Ney, pani Éve Fisli z Oddelenia fotografie maďarského národného múzea a pani Judit Csatlós z Kassákovho múzea v Budapešti.

Fotografie zverejňujeme s láskavým súhlasom pani Judit Rajk a Maďarského národného múzea.

Muž na hlave vláči vrece, tridsiate roky, Paríž.

Rómske deti, tridsiate roky, Slovensko.

Pri múre komunardov, 1928-29, Paríž.

Starý sibírsky drevorezbár, 1934, Sibír.

Pohreb dieťatka, 1934, Moskva.

Žena dojí koňa, 1934, Sibír.

Robotníci, tridsiate roky, Paríž.

Starý roľník, 1930, Verhovina / Ukrajina.

Staré ženy a deti vysedávajú na ulici, tridsiate roky, Paríž.

Sedliacky dom a jeho obyvatelia, 1933, Verhovina / Ukrajina.
Robotníci na obede, tridsiate roky, Paríž.
Škola pre deti s postihnutím, tridsiate roky, Berehovo / Ukrajina.

Roľníčky predávajú na trhu, 1930, Slovensko

Demonštranti, 1930, Zakarpatská oblasť.

Portrét Rosie Ney, neznámy autor, neskoré dvadsiate roky. Zo súkromného archívu Judit Rajk.