Ešte v deväťdesiatych rokoch mali tri najväčšie slovenské mestá Urxovu ulicu; dnes ju možno nájsť už len v Prešove a obci Práznovce pri Topoľčanoch. Urbanonymná revolúcia, ktorá v tunajších končinách zákonite nasleduje po tej politickej, zmietla z aspoň latentného povedomia Bratislavčanov a Košičanov meno komunistického novinára, literárneho kritika a organizátora protifašistického odboja, ktorý patril k popredným osobnostiam medzivojnovej socialistickej literatúry, zvlášť jej proletárskej etapy. Pred osemdesiatimi rokmi Eduarda Urxa v úkryte prepadlo Gestapo a jeho popravu v roku 1942 možno vnímať ako začiatok tragického desaťročia, počas ktorého česká a slovenská socialistická literatúra prišla o takmer celú kritickú a teoretickú avantgardu svojej zakladateľskej generácie.
Eduard Urx (1903) bol pôvodom Čech, avšak jeho blízkosť k Slovensku akoby bola predznamenaná už miestom jeho narodenia vo Velkej nad Veličkou na Slovácku. Po vzniku ČSR sa rodina Urxovcov podobne ako mnoho ďalších rodín zo západu novovzniknutého štátu presťahovala na východ, a to priamo do trojnásobného centra Slovenska: Ružomberka. Toto mesto nebolo začiatkom dvadsiatych rokov ústredím len geograficky, ale predovšetkým politicky: na jednej strane tu mal svoju faru Andrej Hlinka a mesto sa tak postupne stávalo ľudáckym politickým centrom, na druhej strane v Ružomberku, ako jednom z mála slovenských priemyselných miest tých čias, bolo významne zastúpené robotníctvo. Sociálna demokracia, a neskôr komunistická strana, tam preto mala silné zázemie a nie je náhodou, že noviny Pravda chudoby (od jesene roku 1925 známe už len ako Pravda) vznikli práve v Ružomberku.
Na Liptove Eduard Urx absolvoval druhú polovicu svojich gymnaziálnych štúdií, počas ktorých sa politicky vyhranil jasne naľavo. Keď sa v roku 1922 zapísal na štúdium českej a nemeckej filológie na filozofickú fakultu v Prahe, pravdepodobne rýchlo zapadol medzi protimeštiacky naladené študentstvo. V hlavnom meste v tom čase už pár mesiacov fungovalo Voľné združenie študentov – socialistov zo Slovenska, ku ktorému sa Eduard Urx pridal a neskôr sa stal jednou z jeho vedúcich osobností. Na svoju príležitosť nemusel čakať dlho: publikovať začal v roku 1923 a už od januára nasledujúceho roka dostali socialistickí študenti od Klementa Gottwalda k dispozícii novozaloženú prílohu Pravdy chudoby s názvom Proletárska nedeľa (s podtitulom Marxizmus – Literatúra – Súčasné otázky kultúrne), aby ju sami redigovali a zapĺňali svojimi príspevkami. Najagilnejším redaktorom a autorom sa stal práve Eduard Urx, pričom na stránkach dvoch ročníkov Proletárskej nedele (1924 – 1925) vytvoril kvantitatívne gro svojho kritického diela. Na pokrytie tvorivého apetítu kolektívu študentov – socialistov ale jeden novinový list nestačil; paralelne písali aj do Mladého Slovenska a Spartaka a v priebehu roka 1924 začali uvažovať nad založením vlastnej tlačovej tribúny. V decembri sa ich nápady zhmotnili do prvého čísla revue DAV.
Od kritika k novinárovi
Hoci Eduard Urx nepatril k najužšiemu kruhu zakladateľov časopisu a aj v neskoršom období doň prispieval len nepravidelne, jeho meno k skupine davistov neodmysliteľne patrí. Kritika Nezvalovej básnickej zbierky Pantomima (1924), ktorú Eduard Urx pripravil do prvého čísla DAVu, sa stala nepriamym kriticko-programovým vystúpením mladej slovenskej ľavicovej inteligencie a je dodnes citovanou polemikou s poetizmom, voči ktorému davisti prechovávali ambivalentný postoj. Navzdory úspechu svojho príspevku Eduard Urx v redakcii DAVu nezotrval dlho, pretože v roku 1925 bol komunistickou stranou povolaný do Ostravy, kam sa z Vrútok presťahovala redakcia Pravdy. Hoci mu do ukončenia štúdií ostával už len jeden semester, zrejme aj pre finančné problémy sa Eduard Urx rozhodol ponuku prijať a stať sa komunistickým novinárom na plný úväzok.
Šlo o prácu viacnásobne náročnú: nielenže bola slabo platená (na listy museli redaktori niekedy odpovedať len prostredníctvom redakčných odkazov priamo v novinách, pretože nemali na známku), ale aj fyzicky a časovo vyčerpávajúca. Jeden alebo dvaja (len vzácne traja) redaktori mali na starosti vydávanie celého denníka v nezdravých podmienkach stiesnenej redakcie, v ktorej sa aj o písací stroj museli deliť s redaktormi ďalších komunistických novín. Čo ale bolo najnepríjemnejšie: komunistická tlač bola často cenzurovaná a jej redaktori trestne stíhaní. Zhruba desať krátkodobých odňatí slobody absolvoval Eduard Urx a približne trikrát toľko nocoval (ešte v medzivojnovom období) za mrežami Ladislav Novomeský. Za tlačové delikty sa tresty zvyčajne vymeriavali rádovo v dňoch, výnimočne prísny trest však bol Eduardovi Urxovi prisúdený za urážku prezidenta republiky. Na straníckej schôdzi v Ostrave koncom roka 1929 totiž vystríhal pred rizikom fašizmu v ČSR tvrdením, že „koncentračným bodom fašizmu v Československu je Masaryk“, ktorého následne prirovnal k Józefovi Piłsudskému a Benitovi Mussolinimu. Takáto konštrukcia sa dnes javí ako neadekvátna, bez jej obhajoby je však potrebné doplniť, že sociálnu demokraciu, ku ktorej mal TGM blízko, komunisti najmä v dvadsiatych rokoch všedne nazývali „sociálnym fašizmom“ a vnímali ju ako komplica buržoázie. K triezvejšiemu hodnoteniu nekomunistickej ľavice speli až v tridsiatych rokoch pri budovaní jednotného antifašistického frontu s ostatnými demokratickými stranami.
V sovietskom exile
Aby sa Eduard Urx vyhol deväťmesačnej väzbe, najprv sa ukrýval na Pohroní a Kysuciach a po tom, ako sa len náhodou vyhol zadržaniu, ušiel v auguste 1931 do Sovietskeho zväzu. Počas dvoch rokov pod záštitou Kominterny cestoval po krajine a zaujímal sa najmä o priebeh poľnohospodárskej kolektivizácie. Svoje poznanie a skúsenosti z regiónu stredného Povolžia zhrnul do dvoch kníh Na socialistických polích a Pole zorané (obe 1934), ktoré pripravil pre československé čitateľstvo a zamýšľal nimi doplniť Jilemnického román s príbuznou tematikou Pole neorané (1932). Spektrom žánrov Eduard Urx predstavil život v Sovietskom zväze, najmä priebeh a dôsledky vzniku poľnohospodárskych družstiev a vyvlastňovania kulakov. Podobne ako iní komunistickí intelektuáli, ani Eduard Urx sa pri prezentácii Sovietskeho zväzu nevyhol budovateľskému pátosu: vo viacerých textoch sa venoval nefungujúcim kolchozom, ale ich nedostatky prezentoval ako subjektívne zlyhania, nie systémové prekážky. V reportáži o výstavbe vodného diela väzenskou brigádou musí súčasného čitateľa prekvapiť idealizácia nápravnovýchovného systému v ZSSR, kde sa z „uralského banditu, obávaného zbojníka“ stáva „člen veľkej armády staviteľov socializmu“ a „hrdina novej histórie“. Romantické prerody ako zo sentimentálnej literatúry pôsobia naivne aj bez toho, aby súdobí komunistickí reportéri vedeli o politických procesoch tridsiatych rokov a obávali sa zanášania pochybností o dianí „v krajine, kde zajtra už znamená včera“ (ako znie titul knihy Fučíkových reportáží zo Sovietskeho zväzu) na Západ.
Po návrate z emigrácie prebýval Eduard Urx v ilegalite ešte vyše roka (zatykač za urážku prezidenta stále platil), počas ktorého v Prahe redigoval niekoľko titulov komunistickej tlače a sám do nich prispieval z fiktívneho moskovského exilu. Keď sa pri príležitosti prezidentských volieb v roku 1935 medzi komunistami roznieslo, že bude vyhlásená väzenská amnestia, Eduard Urx sa prihlásil na úradoch a nastúpil do Prešova na výkon trestu. Ako správne predpokladal, zakrátko bol z väznice prepustený a vrátil sa k svojej novinárskej práci najskôr do Prahy a neskôr do Ostravy. Ako spoluredaktor Tvorby a zástupca šéfredaktora Rudého práva sa v období druhej polovice tridsiatych rokov zaoberal najmä organizáciou protifašistického frontu a filozofickou kritikou (v podvojnom zmysle kritiky filozofie a filozoficky fundovanej literárnej kritiky), pričom pripravoval objemnú analytickú prácu Tvár vládnucej triedy. Stihol z nej časopisecky uverejniť len dve „gramsciovské“ kapitoly – štúdie Filozofia československej vládnucej triedy a Verejná mienka a žurnalistika. Spolu s rozsiahlymi kritikami filozofických kníh Josefa Krála a Josefa Tvrdého, polemikou s politicko-historickou publikáciou Pavla Reimanna a esejou „o té české národní povaze“ (ako znie aj jej názov) patria tieto práce k vrcholom jeho dialekticko-materialistického myslenia uplatňovaného v rôznych odboroch nie podľa ľubovôle, ale aktuálnej potreby komunistického hnutia.
Protifašistický odboj
Posledný polrok trvania prvej ČSR strávil Eduard Urx opäť v Prahe, kde ako zástupca šéfredaktora Rudého práva prakticky viedol redakciu českého denníka KSČ. V tomto období už bolo riziko expanzívneho nemeckého nacizmu vnímané ako akútne, zvlášť vzhľadom na politickú náladu v Sudetoch s prevažne nemeckým obyvateľstvom. Po Mníchove sa situácia komunistov ešte viac skomplikovala: na celom území druhej republiky bola zakázaná činnosť komunistickej strany, na Slovensku boli ľavicové strany úradne rozpustené a zvyšok politického spektra sa včlenil do HSĽS. Komunisti sa stiahli do akejsi pololegality a vzhľadom na slovenskú autonómiu došlo k čiastočnému vynútenému rozvoľneniu väzieb medzi českými a slovenskými komunistami. V noci zo 14. na 15. marca 1939, keď Jozef Tiso v Berlíne rokoval o vzniku samostatného Slovenského štátu, sa v Urxovom byte poslednýkrát stretlo vedenie KSČ, aby si zvolilo svoj (prvý) ilegálny ústredný výbor. Jeho členom sa stal aj sám Eduard Urx; navzdory vážnej chorobe obličiek a pľúc odmietol ponuku odcestovať do moskovského exilu a ponúkol svoju pomoc v domácom odboji. V priebehu necelých dvoch rokov organizoval ilegálnu činnosť komunistov v Protektoráte, kde šlo vzhľadom na stálu prítomnosť nemeckých silových zložiek o podstatne náročnejšiu aj nebezpečnejšiu úlohu než na Slovensku. V januári 1941 bolo celé prvé ilegálne vedenie KSČ s výnimkou Jana Ziku zatknuté a uväznené. Po viac než ročných výsluchoch a väzení bol Eduard Urx prevezený do koncentračného tábora Mauthausen, kde bol 20. apríla 1942 po poslednom zvolaní „Nech žije Československá republika!“ popravený. Ešte približne tri týždne predtým sa mu podarilo napísať list na rozlúčku, ktorý sa k svojim adresátom dostal až po vojne. Je krátky a výpovedný, preto ho citujme v plnom znení:
„Moji drahí, pretože je veľmi neisté, či sa s Vami ešte niekedy uvidím, chcem Vám ešte napísať aspoň týchto niekoľko slov – na rozlúčku. Lujzička, nesmúť kvôli mne, to čo prišlo, muselo prísť. Pamätaj, že som sa zo všetkých svojich síl vždy choval tak, ako mi kázala moja boľševická česť – aby si mohla byť na mňa hrdá a aby mohol byť na mňa hrdý i môj syn. Ríšku vychovaj v mojich zásadách, aby z neho bol tvrdý boľševik. – Ríšečko, snaž sa, aby si bol múdry a vyznal sa v živote, buď maminou oporou a uč sa veľa z kníh, ktoré Ti zanechávam. Až povyrastieš, potom pochopíš, pre čo žil Tvoj otec. Buď hodne zdravý!
Lujzička, pozdravuj Klema [Gottwalda, toho času generálneho tajomníka ÚV KSČ v moskovskom exile, pozn. M. M.] a povedz mu, že som urobil všetko, čo som mohol, aby som (pri našom zatknutí) zachránil stranu. Povedz mu, že do poslednej chvíle s láskou budem spomínať na stranu, ktorá ma vychovala tak, aby som bol aj v tej najťažšej hodine hodný dôstojnosti člena a funkcionára strany. Zdravím a bozkávam Vás, Lujzička a Ríšečko, aj Vás, otecko a Máňa, Honzo a Hubert a Teba Richard a všetkých ostatných.
Práci česť! Váš Edo.“
Skupina a dielo po vojne
Zodpovedným politickým úlohám s nasadením vlastného života sa nevyhli ani ďalší davisti: Vladimír Clementis bol najprv internovaný vo francúzskom aj britskom tábore, až potom sa stal súčasťou zahraničného odboja v Londýne, a Ladislav Novomeský sa na Slovensku stal členom V. ilegálneho ústredného výboru KSS – a teda aj spoluorganizátorom SNP (spolu s Gustávom Husákom, ktorý s DAVom spolupracoval, a Karolom Šmidkem). Užší davistický okruh druhú svetovú vojnu síce prežil, v roku 1949 však v Moskve umrel Peter Jilemnický a trojicu davistov (V. Clementis, L. Novomeský, D. Okáli + šípista G. Husák) zomleli v päťdesiatych rokoch politické procesy – v prípade Vladimíra Clementisa, nanešťastie, nezvratne. A práve povojnové obdobie je pre Urxovo dielo dôležité aj napriek tomu – či skôr práve preto –, že jeho autor už bol zosnulý.
Stať Desať rokov DAVu, ktorú Eduard Urx v predmetnom časopise uverejnil pri príležitosti jeho jubilea, sa totiž stala jedným z hlavných argumentov používaných v procese s tzv. slovenskými „buržoáznymi nacionalistami“. Kritické slovo, ktoré v r. 1934 Eduard Urx predniesol do vlastných radov, bolo v päťdesiatych rokoch tendenčne okresané o pozitíva, ktoré autor na adresu DAVu explicitne uviedol, a v úplnej dekontextualizácii sa používalo na deformáciu pôsobenia davistov v medzivojnovom období a počas vojny. Keďže „mŕtvi nespievajú“, Peter Jilemnický a Eduard Urx boli od „perfídnych“ davistov umelo oddelení a politickým procesom sa paradoxne vyhol aj Ján Poničan, ktorý sa po vypuknutí SNP podpísal pod Ohlas slovenských spisovateľov k národu, vyzývajúci povstalcov k zloženiu zbraní. Jilemnického dielo bolo v päťdesiatych rokoch vo vzťahu k socialistickému realizmu vytýčené ako normotvorné a z Urxovej publicistiky sa vyzdvihovalo len jej kritické zameranie voči buržoáznemu zriadeniu a polemické (zaiste nie nihilistické) stanovisko voči nečasovým poetistickým tendenciám v umení. To najdôležitejšie z Urxovej práce – nezhovievavá kritika do vlastných radov a vyvíjajúce sa dialektické vedomie aplikované na zložitosť ekonomických, filozofických, hospodárskych, politických a umeleckých problémov, ktorými sa Eduard Urx zaoberal – ostalo vo svojej nepoužiteľnosti pri budovaní kultu osobnosti ignorované.
V päťdesiatych rokoch vyšli dve publikácie venované Eduardovi Urxovi: prvou bola kniha Ľuby Neumannovej Revolučný bojovník Edo Urx (1953), druhou bol politicky selektívny výber z Urxovej publicistiky Za pravdu a mír (1954). Po odmietnutí kultu osobnosti v roku 1956 sa pomery v literatúre sčasti uvoľnili, a tak mohli vyjsť dva obsiahle knižné výbery (jeden publicistický, druhý umelecký a literárnokritický) z Urxovho diela – Urx a naša prítomnosť (1960) a Básnik v zástupe (1961; výber nazvaný podľa rovnomennej Urxovej básne) –, ktoré sústredili texty z rôznych periodík do dvoch tematických celkov. O rok neskôr pribudli ďalšie dve publikácie – jednou bol knižný životopis Eduarda Urxa z pera Štefana Druga, druhým prierezový publicistický výber pre českého čitateľa V prvních řadách (obe 1962). Po rehabilitácii davistov v roku 1963 sa pozornosť obrátila k ich hnutiu ako celku, resp. tým autorom, ktorí boli dovtedy zakázaní (najmä v druhej polovici šesťdesiatych rokov a neskôr vychádzajú výbery z Clementisovej, Novomeského a Okáliho publicistiky). Popri časopiseckých príspevkoch, štúdiách a knižných kapitolách vyšli v sedemdesiatych rokoch ešte dve knihy Urxovho diela, viac-menej už len opätovne sprístupňujúce, nie doplňujúce staršie výbery: V službách revolúcie (1976) a Umění a proletariát (1979). Tým sa edícia práce Eduarda Urxa uzavrela (s výnimkou antológií) a po štyridsiatich dvoch rokoch ostáva stav nezmenený aj navzdory tomu, že väčšina z uvedených kníh je takmer úplne nedostupná a v antikvariátoch predstavuje raritu.
Urx: (takmer) sto rokov neskôr
Pri hľadaní odpovede na otázku, aký bol Eduard Urx, má zmysel sa vrátiť k jeho poslednému listu. Ak chcel mať zo syna „tvrdého boľševika“, nepredstavujme si pod tým cynického technika moci s túžbou po pomste, akí úradovali počas kultu osobnosti. Možno sa domnievať, že tvrdé boľševictvo sa Eduardovi Urxovi – pripomeňme, že predvojnovému, teda určite nie konjunkturálnemu komunistovi – spájalo skôr s pevnosťou vôle, obetavosťou a oddanosťou svojim ideálom, ktoré museli mnohí radoví komunisti prejaviť v robotníckych bojoch v medzivojnovom období, ale predovšetkým v odboji proti fašizmu. Nie je ale potrebné si minulosť idealizovať a vidieť v nej len to, na čo možno nadväzovať; rovnako je potrebné jasne pomenovať omyly aj u tých, ktorí by nemali ostať zabudnutí. Keď Eduard Urx kriticky hodnotil svojich davistických spolupútnikov (seba nevynímajúc), napísal: „Netreba sa báť ostrých slov, cítime sa nadostač silní, aby sme sa mohli sami takto charakterizovať. Lebo my chceme vyvodiť dôsledky. A naši protivníci, ktorí by to chceli zneužiť proti nám, sa skoro a ťažko popália.“ Najvyššiu poctu svojmu historickému predvoju ľavica prejavuje vtedy, keď si veľké osobnosti nezakladá s pietou do spomienkového albumu (alebo mauzólea) a ani sa za nimi neobzerá s blahovoľnosťou časového odstupu, ale udržiava s nimi dialóg rovného s rovným. Ide o jej základný záujem: ak bez revolučnej teórie nieto revolučnej praxe, potom ani bez poznania revolučnej minulosti nieto perspektívy revolučnej budúcnosti.
Autor je poslucháčom slovenského jazyka a literatúry na FF PU v Prešove
Číslo Zabudnutá ľavica bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.
