Vojna na Ukrajine presídlila do rôznych európskych krajín takmer šesť miliónov ľudí. Utečenecká vlna z Ukrajiny silno zasiahla aj Slovensko – do dnešného dňa tu bolo zaregistrovaných vyše 103 000 odídencov. Nie všetci mali to šťastie, že si našli bezpečné, cenovo prijateľné a slušné ubytovanie. V extrémne chudobných podmienkach mnohí z týchto ľudí žijú dodnes. Toto sú niektoré z ich príbehov.
Katerina, 36-ročná žena z mesta Záporožie prišla na Slovensko hneď v prvých týždňoch vojny spolu so svojou osemročnou dcérkou. Od začiatku mala problém nájsť si ubytovanie.
„Keď som si začala hľadať ubytovanie cez sociálne siete, dostala som do správy desiatky ponúk. Sprvu ma to veľmi potešilo,“ rozpráva mi v Malackách na lavičke, kým sa jej malá dcéra hrá okolo nás, veselo sa smeje a miestami nám skáče do reči.
„Potom som si všimla, že všetky správy, ktoré som dostala, boli od mužov – neozvala sa mi ani jediná žena,“ dodáva.
Katerine začali prichádzať rôzne ponuky, no väčšina z nich mala háčik: slobodní muži ju u seba chceli ubytovať ako spolubývajúcu – výmenou za spolužitie alebo sexuálne služby.
„Ozval sa mi jeden muž, ktorý trval na tom, že si musíme zavolať – nechcel to priamo napísať do messengera,“ rozpráva Katerina. „Ponúkol mi izbu vo svojom veľkom byte – výmenou za partnerské spolužitie.“
Keď Katerina namietala, že má predsa malú dcéru a nechce žiť u slobodného muža na byte, muž jej vysvetlil, že môžu spolu zdieľať spálňu a „žiť ako rodina“.
„Vraj vojna sa začala už dávno a isto mi chýba manžel. Bude dobré, ak budeme spolu.“ Katerinu strasie a vidno, že pri týchto slovách je jej fyzicky zle.
Katerine trvalo mesiace, kým si našla voľné, dostupné a bezpečné ubytovanie – dovtedy zdieľala preplnený byt so svojimi známymi. Pracovala – a dodnes pracuje online – pre mestský úrad mesta Záporožie, za čo dostáva v prepočte 400 eur mesačne. Od začiatku bolo jasné, že si nebude môcť dovoliť nič iné než samostatnú izbu. Napokon takú našla v zdieľanom dome v Malackách. V maličkej spálni spala v dvojitej posteli spolu s dcérou. Okrem stolíka a skrine v izbe nemali žiadny nábytok. Posteľ bola plná dcériných plyšiakov a Katerina prosila priateľov o pomoc, pretože v zdieľanej kuchyni neboli taniere, čistiace prostriedky ani metlička – a ona si ich so svojím ukrajinským platom nemohla dovoliť.
Školáci v celách a bez desiaty
Mnohí a mnohé utečenky sa po príchode na Slovensko ocitli v komplikovanej situácii: nepoznali pracovné ani životné podmienky na Slovensku. Keď vo februári 2022 vpadla na Ukrajinu ruská armáda, počas prvých týždňov a mesiacov tisíce ukrajinských utečencov a utečeniek na Slovensku žili v telocvičniach, ubytovniach, zdieľaných domoch a ďalších provizórnych a dočasných priestoroch.
Situácia bola zlá obzvlášť na východnom Slovensku. Jana Pruchnerovičová, riaditeľka základnej školy Važecká v Prešove, pre Kapitál povedala, že škola od marca 2022 prijala 61 ukrajinských žiakov a žiačok; ďalšie štyri deti budú nastupovať v septembri. „Väčšina našich ukrajinských žiakov je ubytovaná v štátnom zariadení, bývalej budove Zboru väzenskej a justičnej stráže,“ povedala. „Ubytovanie je síce zdarma, ale tu obyvatelia žijú v bývalých väzenských celách so spoločnými sociálnymi zariadeniami a ich podmienky sú obmedzené. Od začiatku sme veľmi citlivo vnímali, že deti nemajú oblečenie a základné veci.“
Riaditeľstvo školy od minulého roka spustilo rôzne zbierky a žiadosti o dotácie, aby ukrajinským deťom zabezpečilo bezplatné oblečenie, školské pomôcky, učebnice, športové oblečenie a pomôcky na krúžky.
Po prvých týždňoch bolo jasné, že mnohé deti chodia do školy hladné. Škola minulý rok teda rozbehla súkromnú zbierku, aby si mohla dovoliť financovať desiatu pre ukrajinské deti i pedagogický zbor. Do konca školského roka im škola každý deň zabezpečovala desiatu: „bagetu a ovocie alebo sladkosť,“ hovorí Pruchnerovičová.
Dlhotrvajúce komplikácie a zneužívanie
Rastúca inflácia spojená s vojnou na Ukrajine uvrhla v nasledujúcich mesiacoch mnohých ľudí žijúcich na Slovensku do chudoby – medzi nimi aj tisíce utečeniek a utečencov. K tomu sa pripísalo pracovné zneužívanie, nedostatok bytov na prenájom, neistota a neznalosť jazyka, obzvlášť v prípade odídencov, ktorí nikdy predtým neboli v zahraničí a nemali predstavu o tom, ako to v cudzej krajine funguje.
Keď som pred rokom na hlavnej stanici v Bratislave robila reportáže o prichádzajúcich utečencoch a utečenkách, ľudia sa ma bežne pýtali, či sa na Slovensku pracuje aj cez víkendy, či je normálne pracovať desať hodín denne, či tu máme automaticky zdravotné poistenie alebo či môžu pracovať aj v sobotu. Mnoho z nich už vtedy dostalo cez telegramové skupiny pochybné ponuky práce načierno a ocitlo sa na pracovných pozíciách, na ktorých boli zneužívaní a zneužívané.
Neférové podmienky, zdieranie a mzda, ktorá ani zďaleka nespĺňala to, čo im zamestnávatelia sľúbili, boli na dennom poriadku a sama som o nich písala nejeden článok. Vo veľkej reportáži som spolu s nemeckým kolegom zdokumentovala napríklad prípad Viky, mladej ukrajinskej utečenky, ktorá v skleníku zbierala paradajky aj v sobotu, mimo pracovných hodín, bez zmluvy a bez poistenia. Dostala o 20 centov na hodinu menej ako jej prisľúbili a po niekoľkých mesiacoch na Slovensku začala trpieť kožnou alergiou na paradajky, bolesťami chrbta a ďalšími zdravotnými problémami. Rozhodla sa preto vrátiť naspäť na Ukrajinu.
Navštívila som i robotnícke ubytovne a ďalšie budovy, neraz v priestoroch mimo miest v industriálnych komplexoch, ktoré boli narýchlo prerobené na provizórne ubytovacie centrá a v ktorých utečenci a utečenky žili v zdieľaných izbách v desivých podmienkach. V jednej ubytovni na strednom Slovensku, kde za menej ako minimálnu mzdu pracovali stovky utečencov vo fabrike na autodiely, mi dve utečenecké rodiny – babička, dcéra, vnučka a ďalšia žena s dcérou – ukázali izbu, ktorú spoločne zdieľali. Boli v nej len tri postele pre päť ľudí, jedna elektrická zásuvka na strope, špinavá chladnička a stolička. „Naše dve deti tu nerobia nič iné, len plačú,“ povedala mi jedna z mám.
V lete 2022 som dokonca robila rozhovor s vyše 70-ročnou „babuškou“, ktorá na Slovensko prišla spolu s vnukmi a ktorej neostávalo nič iné, len deliť sa o internátnu izbu s troma ďalšími ženami. Napriek tomu si vo všetkej skromnosti pochvaľovala a rozprávala mi o tom, aká je vďačná, že je v bezpečí. „Mojím jediným snom je ostať na Slovensku natrvalo,“ hovorila mi aj napriek tomu, že musela žiť v dôchodkovom veku v provizóriu a chudobe.
Seniorky bez dôchodku, zdravotne znevýhodnení bez lekára
Marcela Gajdošová, sociálna pracovníčka v projekte integrácie osôb s medzinárodnou ochranou v Slovenskej humanitnej rade, mi v rozhovore pre Kapitál povedala, že ukrajinskí odídenci často nemajú dostatočné finančné prostriedky na základné životné potreby a žijú doslova na hranici chudoby. „Ide najmä o matky s malými deťmi do šesť rokov, ktoré nemôžu dať dieťa do školy a nemôžu si aktívnejšie hľadať zamestnanie – no to, že je dieťa v škole, im nezaručuje, že si nejaké nájdu. Medzitým žijú z dávky v hmotnej núdzi a pomoci od neziskových organizácií.“
Gajdošová ďalej spomenula i iné rizikové skupiny ohrozené chudobou – seniori a seniorky, ktoré sa už nevedia uplatniť na pracovnom trhu, prípadne si nájdu len slabo platenú brigádu. Mnoho z nich sa nevie dostať k svojmu dôchodku, pretože ak im tento bol vyplácaný na Ukrajine na pošte, nevedia si ho na Slovensku prevziať.
„Najviac je však ohrozená skupina zdravotne ťažko postihnutých ľudí,“ hovorí. „V niektorých prípadoch sa im podarilo vybaviť si opatrovateľský príspevok, ktorý pomohol, ale náklady na starostlivosť o človeka so zdravotným znevýhodnením sú častokrát veľmi vysoké. Navyše lekárske úkony u nás stále nie sú vyriešené, pretože odídenci majú nárok len na neodkladnú zdravotnú starostlivosť,“ dodáva.
Štát poskytuje rodinám alebo jednotlivým osobám minimálne sumy na prežitie: 74 eur mesačne, ak ide o jednotlivkyňu; 140,70 eura mesačne, ak ide o osobu s jedným až štyrmi deťmi. Navyše „bez štátneho programu by mnoho ukrajinských odídencov bývalo dnes len v provizórnych ubytovniach, ktoré poskytujú pomáhajúce organizácie, alebo by boli na ulici,“ hovorí Gajdošová.
Možno aj preto viacero utečencov a utečeniek, ktoré som stretla, sa v priebehu posledného roka rozhodlo skúsiť šťastie v zahraničí alebo sa kvôli chudobe a zlým podmienkam – aj napriek nebezpečenstvu – vrátili naspäť na Ukrajinu.
Tie, ktoré ostali
Po vyše roku pokračujúcej vojny som v lete 2023 opätovne kontaktovala tých utečencov a utečenky, ktoré sa rozhodli usadiť na Slovensku, aby som sa ich opýtala, ako sa im tu žije a či sa ich životné podmienky aspoň trochu zlepšili.
Vďaka programu slovenskej vlády majú odídenci stále možnosť žiť na privátoch, ktorých majitelia stále dostávajú príspevok za ich ubytovanie, a nemusia tak platiť nájomné v plnej sume. To však neznamená, že im financie vystačia a že nežijú napriek tomu v chudobe.
Tamara, 44-ročná utečenka z Dnipra, na Slovensko prišla spolu s dvoma deťmi vo veku 16 a 17 rokov. Mala šťastie v nešťastí: jej manžel už vtedy žil v Európe, kde pracoval ako vodič kamióna, neskôr sa kvôli rodine presunul na Slovensko a zamestnal sa ako taxikár. Tamara pracuje ako masérka a fyzioterapeutka.
„Do svojho vzdelania, rozvoja, práce som sa rozhodla investovať všetko, čo mám,“ povedala mi. „Minula som všetky úspory, učila som sa slovensky, zariskovala som, aby som získala potrebný diplom aj na Slovensku.“
Napriek ťažkostiam sa Tamare podarilo zamestnať, naučila sa slovensky, absolvovala kurz potrebný na to, aby si založila živnosť, a verí, že si otvorí svoj vlastný salón.
„Na kurze mi povedali, že to bude ťažké, že sa nenaučím dobre po slovensky, že neporozumiem odborným výrazom z anatómie, že nezložím skúšky,“ povedala Tamara. „Je to však aj o prístupe a o psychike – investovala som do toho všetko, mala som pozitívny prístup, odmietla som sa dopredu vzdať.“ Tamara cíti, že dnes nežije v chudobe, prenajíma si s rodinou byt a venuje sa svojej práci. Sama však vie, že pri budovaní si života na Slovensku je výrazne pomohla prítomnosť manžela.
Katerina zo Záporožia sa rozhodla presťahovať z Malaciek do Bratislavy, kde si opäť našla zdieľanú izbu, sčasti hradenú štátnym príspevkom na ubytovanie. Bojí sa, čo bude od januára, no je rada, že žije v hlavnom meste. „Popri práci tu môžem upratovať byty a domy a niečo si zarobiť, pre dcéru je tu zas viac voľnočasových aktivít.“
No keď mi rozpráva o tom, ako dnes žijú, rozplače sa. „Žiť s dieťaťom zo 400 eur mesačne je naozaj ťažké. Na internete sledujem zľavy vo všetkých supermarketoch a behám po celej Bratislave, aby som na akciách v potravinách ušetrila hoci aj dve eurá,“ hovorí.
„Keď som bola dieťa, mali sme na Ukrajine chalupu a zbierali sme v jej okolí kilá jahôd – jedli sme ich, piekli sme, zavárali,“ hovorí. „Dnes si nemôžem dovoliť kúpiť dcére jahody – jedno kilo stojí aj sedem eur, sú pre nás príliš drahé.“
Katerina dúfa, že keď jej dcéra vyrastie, pochopí, že nemohla dostať všetko to, čo chcela. „No keď dcéra vidí, že iné deti dostávajú od rodičov kopu sladkostí, a ja si to nemôžem dovoliť, bojím sa, že si myslí, že ju nemám dosť rada,“ smutne dodáva.
Autorka je reportérka
