Ako čudačiny v Liptovskom Mikuláši máčali grule do kečupu

Michaela Hučko Pašteková24. augusta 2023151

Rozmanitá skupina asi tridsiatich ľudí zatína ruky v päsť a následne naznačuje úder. Poskakuje popritom na špičkách, na pozadí hrá Eminem. Asi by ste neuhádli, že toto je začiatok feministického a rodovo orientovaného festivalu ArtWife, ktorého šiesty ročník sa uskutočnil od 9. do 12. augusta v Liptovskom Mikuláši.

Festival zastrešuje a organizuje kultúrne centrum Diera do sveta, ktoré sa nielen počas niekoľkých letných dní, ale celoročne usiluje vzdelávať, kultivovať a scitlivovať publikum v témach, ktoré sú považované za radikálne či kontroverzné. „Cieľom festivalu je nabúrať, kritizovať a spochybňovať (aj) genderové stereotypy z feministickej perspektívy a zároveň prezentovať súčasných umelcov a umelkyne, ktorých umelecká prax je zameraná na tieto témy,“ proklamuje organizátorstvo festivalu. Tentokrát úmysel zastrešili jazykom – ten ružový, svalnatý a slizký na účastníčky a účastníkov útočil z plagátov, nálepiek aj festivalového merchu, ten v podobe reči či performatívneho gesta zaznieval v diskusiách, zjavoval sa počas koncertov, performancií a workshopov. Porozumeli sme všetkým jeho podobám? Porozumeli sme si navzájom?

Toto nie je prirodzené!

Na festivale ArtWife som bola po prvýkrát. Aj neskôr je lepšie ako nikdy. Predstavovala som si ho ako akciu tak trochu uzavretej komunity, do ktorej nemusí byť jednoduché preniknúť. Budem si musieť dávať pozor na to, čo hovorím?

Ukázalo sa, že ArtWife komunitou skutočne je, ale otvorenou a pozývajúcou. Stále však hľadá jazyk, ktorý by o tom presvedčil aj širšiu verejnosť a zapojil ju do diskusie o problémoch, ktoré ďaleko presahujú feministické spoločenstvo. „Akým jazykom hovorí feminizmus, a je ho vôbec počuť?“ pýtal sa festival. Počuť ho je, len nie je dostatočne vypočutý. Otázky, prečo je to tak a ako by mal komunikovať, sa stali leitmotívom viacerých podujatí programu.

Jednou z najadresnejších v tomto smere bola diskusia s názvom Jazyk: od inkvizície k inklúzii, ktorá reagovala na vášnivé spory o tom, či sa musíme celkom vzdať generického maskulína, či majú v našom jazyku miesto novotvary ako hosťovstvo alebo študentstvo a či existuje niečo ako prirodzený jazyk. Diskusný panel bol dramaturgicky veľmi dobre zostavený – jazykovedkyňa Lucia Molnár Satinská, prekladateľka Zuzana Demjánová aj autorstvo nebinárnej príručky Vik Vargic zastávali jasné pozície, osobné skúsenosti prekladali faktami. Výsledkom bola vyvážená rozprava o výzvach i nástrahách súčasného jazyka bez toho, aby bol násilne presadzovaný ktorýkoľvek z možných prístupov. Molnár Satinská hneď v úvode spochybnila koncept akéhosi prirodzeného jazyka, ktorý sa často používa v argumentácii proti používaniu spomínaných rodovo neutrálnych označení („to nie je nášmu jazyku prirodzené“). Malo by byť prirodzené len to, čo je spisovné? Alebo to, čo sa frekventovanejšie používa v hovorenej reči? Jazyk je podľa Molnár Satinskej v prvom rade dynamickým nástrojom, priestorom, v ktorom sa niečo ujme a niečo zas nie. Spomenul sa napríklad návrh zavedenia tzv. bezrodu (neutrálneho gramatického rodu s využitím tvarov osobného zámena „en“ z dielne autorstva Sely), ktorý však aj Vik označilo za príliš komplikovaný, a preto ho nepoužíva. Vo svojej Nebinárnej príručke spomína viaceré jazykové alternatívy.

Diskusia sa zľahka dotkla aj kauzy prepisovania už existujúcich literárnych diel, pri ktorej Molnár Satinská potvrdila fakt, že jazyk vždy zrkadlí spoločnosť a naopak. Ona sama preto nie je zástankyňou zasahovania do minulých textov, nakoľko sú autentickým výrazom doby, v ktorej vznikli. „Píšme radšej predslovy, doslovy, vysvetľujme, zasadzujme do kontextu,“ vyzýva. Demjánová pridala cenné skúsenosti s prekladaním literatúry nebinárneho autorstva a podporila tzv. jazykový aktivizmus, čo znamená, že vo svojej pozícii môže byť príkladom toho, ako je dnes možné k jazyku pristupovať a nenásilne ho meniť.

Stáva sa z jazyka politický nástroj? Podľa Molnár Satinskej jazyk vždy bol a bude politickou otázkou. Prítomné publikum sa však zhodlo, že v čase súčasných lingvistických prekáračiek je dôležité najmä to, či dokážeme komunikovať medzi sebou a o jazyku s rešpektom.

Toto nie je spisovné!

O tom, že jazyk je výrazne ovplyvnený regiónom, sociálnou vrstvou či rodinou, v ktorej vyrastáme, rozprávala vo svojej prednáške Zuzana Ďaďová. Ak sme sa deň predtým pýtali, či existuje nejaký prirodzený jazyk, tentoraz bola výzva pre diskusiu formulovaná v otázke: aký jazyk je ten správny? Čo rozhodlo o tom, že na Slovensku za spisovné považujeme slovo zemiaky, a nie krumple, grule či švábky? Silnejší región. Nie vždy teda ide o to, koľko ľudí nejaký výraz používa, ale ktorý má vyššiu trhovú hodnotu. Opäť sa tak navraciame k téme jazyka ako mocenského nástroja. Nárečie je stále vnímané ako niečo menejcenné, druhoradé, vo filmoch sú postavy hovoriace nárečím vykresľované stereotypne ako smiešne, bizarné postavičky. Aj pojem „čudačina“, ktorý je v podstate doslovným prekladom slova kvír, sa nám dnes zdá prinajmenšom čudný.

Spisovný jazyk je bariérou, ktorú musíme podľa Ďaďovej neustále prekonávať – len pre každú a každého z nás to môže byť inak náročné. Nehovoriac o tom, že komunikovať pravopisne je privilégiom, nakoľko stále existujú jazyky, ktoré nie sú štandardizované, a teda nemajú spisovnú formu. Cez svoj instagramový profil Čo hovoríš sa sociolingvistka snaží ukázať, že nespisovne neznamená nesprávne a že k jazyku treba pristupovať s otvorenou mysľou. Aj súčasné úsilie o rodovo citlivejší jazyk je pre Ďaďovú ďalším dôkazom toho, že pravopisné pravidlá nie sú vytesané do kameňa, ale je možné ich meniť. A aj by sa meniť mali, nakoľko jazyk by mal reflektovať najmä potreby hovoriacich. Ako ukázali diskusie na festivale ArtWife, na Slovensku zasahujeme do jazyka zatiaľ najmä „zdola“, cez rôzne iniciatívy a príručky.

Jednou z najčastejších námietok voči rodovo inkluzívnemu jazyku je, okrem údajného útoku na tradičné rodinné hodnoty, jeho nezrozumiteľnosť a neprístupnosť. Množstvo novotvarov a nejasných pravidiel navodzuje neraz skôr dojem exkluzivity než zamýšľanú väčšiu otvorenosť. A práve to, ako zbližovať jazykový prejav rôznych sociálnych vrstiev, profesií a diskurzov, bolo predmetom záverečnej diskusie festivalu, či skôr partnerského dialógu medzi kurátorkou a teoretičkou Terezou Stejskalovou a novinárom a literárnym kritikom Janom Bělíčkom. Obaja sa vo svojej praxi v médiách a inštitúciách ako A2, Alarm či tranzit.cz zaoberajú tým, ako hovoriť prístupne o zložitých veciach. Bělíček v tejto veci stojí na strane tzv. hnutia jednoduchého jazyka. Je mu síce jasné, že nadviazať dialóg s triedou pracujúcich je „ľavicový vlhký sen“, usiluje sa však minimálne dostať Alarm ďalej než k pražskému či brnianskemu čitateľskému okruhu. Vykročiť z akademických kruhov a kaviarní znamená robiť ústupky v jazyku, avšak, samozrejme, bez toho, aby sa neprimerane zjednodušoval obsah textov. Stejskalová nevníma nezrozumiteľnosť ako zásadnú prekážku. Kultúrne inštitúcie sú podľa nej verejným priestorom založeným na rôznorodosti a netreba ich automaticky chápať ako nejaký „safe space“. „Môžem aj neporozumieť, necítiť sa tam vždy príjemne,“ hovorí. Ak máme potrebu vyjadriť nesúhlas, základom je snaha robiť to konštruktívne. Viackrát počas festivalu sa debaty dotkli sporu, či slušný jazyk má ustúpiť radikálnemu prejavu. Podľa Bělíčka sa slušné aj radikálne vzájomne potrebujú. Dve zdanlivé opozitá sa nemusia vylučovať, ale vytvárať prospešné koalície.

Toto nie je pointa!

Presvedčenie, že ak chceme vzdorovať hnutiam proti rodovej rovnosti, nemôžeme používať abstraktný jazyk ľudských práv, vyjadrila v diskusii Eliška Koldová z feministického magazínu Druhá : směna a aktivistického kolektívu SdruŽeny; poľská režisérka a performerka Magda Szpecht v performancii Cyber Elf ukázala, ako v internetovom priestore bojuje proti jazyku ruských trollov. Nezodpovedanou v jej prípade ostala otázka, aký zmysel malo preniesť každodenný aktivistický zápas na divadelné javisko: v čom je pridaná hodnota tohto gesta a ako reálne pomohlo Ukrajine?

Pridanou hodnotou festivalu ArtWife je, že dokáže na perifériu vytiahnuť ľudí z rozmanitých komunít s rovnakým cieľom, mnohé a mnohí sa vracajú každý rok. Prednosť však môže byť zároveň úskalím. Ako pripraviť program, ktorý poučeným a problematiky znalým ponúkne určitú obsahovú nadstavbu a súčasne ostane dostatočne otvoreným aj pre potenciálne mladé či premiérové návštevníctvo? Trochu s tým bojoval aj aktuálny ročník. Umelecký či divadelný program ukázal, ako možno o identite či tele premýšľať cez prizmu odlišných jazykov (bez ohľadu na to, ako nám ktorý vyhovoval), avšak v prednáškach a diskusiách sa občas žiadalo, aby sa známe témy ponorili do väčšej hĺbky, ku konkrétnejším záverom. Asi to bolo na nás, návštevníčkach a návštevníkoch, aby sme podnety z prednášok a diskusií rozviedli ďalej v neformálnych rozhovoroch, pričom vedome vytvorené „pracovné skupiny“ by nepochybne mali potenciál vyústiť do nových spoluprác a iniciatív. Keď už sa toľko feministického myslenia stretne na jednom mieste na pomerne dlhý čas, treba to využiť, ako sa len dá! Ale je možné, že sa na to pozerám nesprávne a ArtWife je pre feministickú komunitu v prvom rade časom, keď sa na chvíľu netreba mobilizovať, obhajovať sa, iniciovať, protestovať, ale len tak byť. Pozerať sa na západ slnka z dvora domu Jana Hálu vo Važci, spočinúť bez pohybu v termálnom prameni v Liptovskom Jáne alebo s hranolčekmi v ruke sledovať futbalový zápas ženstva FK Kozmos.

Autorka konečne navštívila ArtWife

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: