Najväčším problémom je pocit hanby

S akými ťažkosťami sa stretávajú aplikačné miesta pre užívateľov drog

Supervidovaná aplikácia drog pomáha znížiť riziká problémového užívania nelegálnych látok, ako dlhodobo ukazujú výskumy. V lokalitách, kde aplikačné miestnosti vznikajú, klesá kriminalita aj počet ľudí, ktorí drogy užívajú na verejnosti. Zisťovali sme, ako vyzerá prax v Brne a v Paríži.

V Brne na Plynárenskej ulici pravidelne stojí sanitka. Vždy na rovnakom mieste – na malom parkovisku pred zberným dvorom a vždy rovnaké štyri hodiny od druhej do šiestej poobede. Potrebujú obyvatelia cez cestu stojacej bytovky tak častú a pravidelnú pomoc zdravotníkov? Nie.

Ide o nový projekt neziskovej organizácie Podané ruce. Sanitka je vlastne aplikačnou miestnosťou, kde si užívateľ alebo užívateľka môže injekčne aplikovať drogu v bezpečnom a hygienickom prostredí a je prvá svojho druhu v Česku. A nie len tam, ale v krajinách po celom území strednej Európy. Fungovať začala minulý rok koncom septembra v spomínanej Plynárenskej ulici na pomedzí mestských častí Brno-stred a Brno-sever.

Zvonku sa auto od ostatných záchranárskych vozidiel so sýtym oranžovo-žltým postrekom líši iba nálepkami s logom organizácie Podané ruce. Vnútro je však prerobené na mobilnú ošetrovňu. Aplikačné miestnosti sú súčasťou prístupu Harm Reduction (HR), ktorého cieľom je minimalizovať poškodenia u užívateľov drog, ktorí zatiaľ nie sú motivovaní alebo nedokážu abstinovať.

(Ne)legálne

Prvému výjazdu sanitky do terénu predchádzalo veľa študovania, rešeršovania aj stretnutí so zástupcami mestskej časti. Aplikačné miestnosti fungujú v krajinách po celom svete. Avšak drogové politiky týchto krajín sa líšia a treba mať na pamäti aj to, že drogová scéna rôznych krajín má svoje špecifiká.

„Legislatívne sme v našom stredoeurópskom kontexte v takej šedej zóne,“ krčí plecami Petr Blažek, vedúci oddelenia odborných služieb Podaných rúk v Juhomoravskom kraji. Špeciálny dôraz kladie na to, aby bolo zrejmé, že aplikačná miestnosť nedáva zelenú v užívaní drog. Nie je to pozvánka a pracovníci Podaných rúk nedistribuujú žiadne návykové látky. Nikoho nenabádame k injekčnej aplikácii. Pracujeme s tým, že sa to už deje,“ vysvetľuje Blažek.

Väčšina klientov a klientiek Podaných rúk sú ľudia z vylúčených komunít, sociálne slabší, často ľudia bez domova. Drogy užívajú na verejných priestranstvách, čo vyvoláva pohoršenie verejnosti. Hlavne v teplejších mesiacoch v parkoch ostávajú použité striekačky a ďalšie materiály. „Toto sa snažíme zmeniť. Chceme nielen nadviazať kontakt s užívateľmi, ale aj pomôcť vytvoriť bezpečnejšie prostredie pre všetkých. Keď už si niekto injekčne aplikuje, tak nech to robí v bezpečnom prostredí,“ približuje pre Kapitál zmysel služby Blažek.

Ako to celé funguje?

Aplikačné miestnosti vznikajú v lokalitách, kde sa užívatelia a úživateľky drog najčastejšie zdržiavajú. Existujú dva typy – mobilné, ako brnenská sanitka a statické, čiže budovy so službami pre užívateľov. Niekedy sa v nich spája hneď viacero služieb – od výmeny materiálov, cez sociálne či zdravotné poradenstvo, až po možnosť bezpečnejšie užiť drogu, s ktorou tam klient príde. Presné pravidlá si nastavujú zriadovateľské organizácie individuálne a prispôsobujú ich možnostiam a potrebám konkrétnej lokality.

Podané ruce fungujú v Juhomoravskom kraji už od deväťdesiatych rokov a brnenskú drogovú scénu majú za tie roky zmapovanú. Užívateľom a užívateľkám pomáhajú v kontaktnom centre (Káčku) tiež formou terénnych výjazdov. Poskytujú poradenstvo vo viacerých oblastiach, výmenu injekčných a zdravotníckych materiálov, prevenciu či testovanie na ochorenia, ktoré môže vnútrožilové užívanie spôsobiť. Prostredníctvom niektorej z týchto služieb pracujú s viac než tisíc užívateľmi.

Podľa aktuálnych odhadov je v Brne 2200 pravidelných injekčných užívateľov a užívateliek drog. Približne pre 1900 z nich je primárnou drogou pervitín a pre zhruba 400 opioidy.

Pracovníci Podaných rúk sa pri nastavovaní služby aplikačnej miestnosti pýtali priamo klientov a klientiek na to, čo by ich motivovalo k využitiu sanitky a čo by ich naopak odradilo. O vybavení a vzhľade interiéru sa radili aj s peer pracovníkmi (ľudia so skúsenosťou s drogami, ktorí zdieľaním svojho príbehu pomáhajú iným v boji so závislosťou; pozn. red.), s ktorými spolupracujú v teréne aj v rámci iných služieb.

Blažek dopĺňa, že pre projekt bola kľúčová dobrá spolupráca so starostom mestskej časti, v ktorej pôsobia. „Dôležité je pragmatické jednanie politikov, či sa naozaj snažia o to, aby mestská časť bola bezpečnejšia pre všetkých. Starosta Brna-sever Martin Maleček sa dlhodobo zamýšľa nad tým, ako by sa to dalo urobiť. Zaujímal ho aj náš názor a aktívne s nami spolupracoval na príprave celého projektu aplikačnej miestnosti, ktorej fungovanie naďalej spoločne priebežne vyhodnocujeme,“ oceňuje prístup starostu Blažek.

Silná stigma, strach aj pocit hanby

Koncept miesta, kde človek môže pod dohľadom užiť nelegálnu návykovú látku, je kontroverzný pre politikov aj verejnosť, no ukázalo sa, že si naň pomaly a ťažko zvykajú aj samotní užívatelia. Za prvé tri mesiace fungovania napočítali v sanitke dvadsaťdeväť aplikácií. Očakávali dvojnásobok.

Petr Blažek a Žofia Buchalová, koordinátorka projektu aplikačnej miestnosti, zhodne tvrdia, že nedôvera klientov a klientiek bola podstatne vyššia než očakávali. „Drvivá väčšina je z toho prekvapená a majú pochybnosti. Rómski klienti pochybujú najviac, pretože k nám majú nižšiu dôveru,“ hovorí Buchalová s tým, že pervitínoví klienti z majority sú k službe otvorenejší. Práve oni tvoria nadpolovičnú väčšinu doterajších aplikácií. V realite je to naopak. Väčšiu časť užívateľov tvoria Rómovia.

Najviac rizikové – injekčné užívanie drog sa vyskytuje vo vylúčených lokalitách. Plynárenská ulica, kde zvykne sanitka stáť, ako aj okolité ulice Bratislavská, Cejl a Francúzska sú medzi domácimi nechválne známe zvýšenou kriminalitou a výskytom pracovníčok a pracovníkov v sexbiznise či práve užívateľov drog. Pokiaľ majú na výber, mnohí obyvatelia mesta sa tejto časti vyhýbajú. Žije tam veľká časť Brňanov rómskeho etnika. Práve spôsob, akým sa o štvrti už roky hovorí a obraz, ktorý sa o nej vytvoril, mohol zapríčiniť, že si Rómovia osvojili pocit podradenosti. To by čiastočne vysvetľovalo, prečo je pre nich náročné prijať pomoc alebo veriť čo i len v úprimný záujem.

Buchalová priznáva, že dúfali, že dôveru klientov a klientiek v novú službu získajú jednoduchšie vďaka „značke overenej kvality“ organizácie. Terénni pracovníci Podaných rúk v oblasti pôsobia už roky. Nestalo sa. Zatiaľ.

„Z mojich pozorovaní vyplýva, že najväčším problémom je hanba. Hanbia sa za to, že užívajú. Majú problém otvorene zdieľať niečo tak intímne,“ zamýšľa sa Buchalová. Vysvetľuje, že klientov potom často stretávajú v okolí alebo ako odchádzajú od terénnej služby. Využijú napríklad službu výmeny materiálov, sanitku nie.

Blažek dopĺňa, že aj strata anonymity môže byť to, čo klientov od služby odrádza. „Musia nám o sebe niečo povedať, minimálne, v akom kontexte sa pohybujú. A práve s tým majú často problém,“ vysvetľuje. Ľudí, s ktorými vstupujú do kontaktu, potrebujú aspoň trochu spoznať, aby sa uistili, že intervencia bude bezpečná pre obe strany.

Reakcia verejnosti prekvapila

Obavy z protestov či húfnych sťažností na sanitku zo strany verejnosti sa nenaplnili. „To bolo príjemné prekvapenie,“ zhodne hovoria Buchalová aj Blažek. Ľudia sa pristavia, sú zvedaví, čo sa v sanitke deje. Väčšinou to však ďalej neriešia. „Od začiatku som zaznamenala možno dve, tri sťažnosti. Tamojší obyvatelia išli k dodávke, kde tereňáci distribuujú striekačky a nepozdávalo sa im, že tam stojíme s viacerými autami,“ hovorí s optimizmom v hlase Buchalová.

Niekedy „tereňáci“ počas služieb zbierajú použité striekačky a iný neporiadok v okolí. Koordinátorka projektu vysvetľuje, že sa tým snažia vyjsť v ústrety obyvateľom, zabrániť tomu, aby po sanitke ostávali „stopy“. Verejnosť tak vidí, že sa nemusia obávať, že by služba prilákala viac „nechcených“ užívateľov či spôsobila väčší neporiadok v štvrti.

Má to zmysel, jasne ukazujú štúdie

Prvá miestnosť na bezpečnú a hygienickú injekčnú aplikáciu vznikla v osemdesiatych rokoch v švajčiarskom Berne. Odvtedy vyrástli desiatky ďalších v trinástich európskych krajinách, ale aj v Kanade, Spojených štátoch či Austrálii.

Ako účinnú metódu znižovania rizík užívania drog ich odporúčajú organizácie ako WHO, UNAIDS (program OSN pre boj proti HIV/AIDS), EMCDDA (Európske monitorovacie centrum pre drogy a drogovú závislosť) či ECDC (Európske stredisko pre prevenciu a kontrolu chorôb).

Podľa doteraz zverejnených štúdií majú aplikačné miestnosti viditeľne pozitívny dopad vo viacerých oblastiach. V lokalitách, kde vznikli, značne menej ľudí užíva drogy na verejnosti. Znížilo sa aj množstvo voľne pohodených použitých striekačiek. Výsledky hovoria aj o poklese predávkovaní či kriminality v oblastiach, kde aplikačné miestnosti sídlia. Podľa EMCDDA reportu supervidované užívanie prispieva k zníženiu rizikového správania pri injekčnej aplikácii, akým je napríklad zdieľanie striekačiek.

Zatiaľ nevznikla štúdia, ktorá by hovorila o negatívnom dopade aplikačných miestností na užívateľov či verejnosť. Ako však EMCDDA uvádza v reporte, pri niektorých parametroch je náročné oddeliť pozitívny účinok samotných aplikačných miestností od ďalších HR služieb, ktoré fungujú paralelne s nimi. Ide napríklad o distribúciu čistého injekčného materiálu či testovanie na HIV a ďalšie choroby.

Francúzsko: Nádejný štart prešiel do útlmu a neistej budúcnosti

Dve z európskych aplikačných miestností fungujú aj vo Francúzsku – v Paríži a v Štrasburgu. V úvode tohto textu spomínam, že to, či a ako môžu aplikačné miestnosti v jednotlivých krajinách vznikať, záleží do značnej miery na tamojšej legislatíve a zákonodarcoch. Nevyhnutnosť nejakej politickej podpory pre realizáciu projektu spomenuli aj pracovníci brnenských Podaných rúk.

Keďže príklady z praxe ukázali pozitívny prínos aplikačných miestností pre užívateľov a ich okolie, začali byť tomuto riešeniu otvorení aj politickí reprezentanti vo viacerých krajinách. Francúzski zákonodarcovia schválili aplikačné miestnosti na šesťročnú experimentálnu fázu v roku 2016. S podporou mestských zastupiteľov vtedy vznikli miestnosti v Paríži a v Štrasburgu.

Počas skúšobnej doby nezávislá výskumná agentúra v pravidelných intervaloch hodnotila dopad novej služby. „Súčasťou hodnotenia bolo aj porovnanie miest, v ktorých sa miestnosti otvorili, s mestami Bordeaux a Lille, kde to len zvažovali. Cieľom bolo zistiť, či a aký rozdiel prinesie fungovanie aplikačnej miestnosti,“ vysvetľuje pre Kapitál Victor Detrez, zástupca riaditeľa organizácie Gaïa-Paris, ktorá prevádzkuje aplikačnú miestnosť v hlavnom meste. Z hodnotenia vznikol tristostranový dokument, ktorého závery sú podľa Detreza veľmi pozitívne.

Väčšina klientov prichádza denne

Pracovníci Gaïa-Paris poskytujú svoje služby v blízkosti najrušnejšej železničnej stanice v metropole, Gare du Nord. „Táto štvrť je známa pre svoju otvorenú drogovú scénu. Ľudia tu na verejnosti užívajú denne. Preto v tejto oblasti okrem nás fungujú aj ďalšie programy znižovania rizík užívania drog,“ vysvetľuje Detrez.

Parížska aplikačná miestnosť na rozdiel od tej brnenskej nie je mobilná. Je to budova, v ktorej klienti nájdu aj zdravotnú či sociálnu podporu. Tvoria ju tri separátne priestory a niečo ako recepcia, kde s klientom urobia vstupný rozhovor predtým, než ho zaradia do systému.

Klient pri prvej návšteve okrem rozhovoru vyplní dotazník. „Snažíme sa pochopiť ich sociálnu situáciu, napríklad, či sú vo Francúzsku legálne, či majú kde bývať, či sú poistení. Okrem toho nás zaujíma, či majú zdravotné problémy, či boli niekedy na testovaniach, ako často užívajú a čo,“ uvádza príklady otázok z dotazníka Detrez. Prvotná registrácia zaberie relatívne dosť času, no pri každej ďalšej návšteve sa klienti už iba nahlásia.

V druhej miestnosti dochádza k samotnej aplikácii. Stoly sú rozdelené na dvanásť miest s čistými potrebami k injekčnej aplikácii. Detrez zdôrazňuje, že pri príchode od každého vyžadujú, aby im ukázal, s akou návykovou látkou prišiel. Klienti na mieste nemôžu obchodovať s drogami, takže tých, čo prídu bez vlastnej dávky, nepustia. Posledná časť je zóna, kde klienti môžu zostať nejaký čas po užití. Práve tu sa vedia skontaktovať aj so sociálnymi pracovníkmi či zdravotníkmi a pokiaľ chcú, začať s ich pomocou  riešiť svoje problémy.

Parížska aplikačná miestnosť je otvorená každý deň od rána do večera. Denne sa v nej prestrieda okolo 230 injekčných užívateľov. „Veľká časť sa vracia niekoľkokrát za týždeň, takže ich už poznáme. Nových registrácií robíme niečo vyše tristo ročne,“ hovorí Detrez a jedným dychom dodáva, že o aplikačnú miestnosť bol veľký záujem hneď od začiatku. Gaïa-Paris v lokalite pôsobí takmer dvadsať rokov, takže miestni užívatelia ich už dobre poznajú.

V Paríži od začiatku funguje to, o čo sa v Brne zatiaľ snažia

Pochopiteľne, v meste veľkosti Paríža je násobne viac užívateľov než v Brne. Zaujímavé je skôr to, že zatiaľ čo Podané ruce prekonávajú nedôveru klientov len postupne, Gaïa-Paris sa s týmto problémom nestretla ani v začiatkoch.

Ťažko určiť, čo je za tým. Môže to byť pocit väčšej anonymity, ktorú veľké mesto ponúka. Alebo rozdiel medzi mobilnou sanitkou, kde je klient sám a po aplikácii odchádza a budovou, kde je na jednom mieste viac miest k aplikácii aj služieb. Možno k tomu prispieva aj celkové nastavenie spoločnosti a to, akým spôsobom a či vôbec sa o problémoch so závislosťami v konkrétnej krajine hovorí.

Detrez rovnako ako Blažek s Buchalovou z Podaných rúk hovorí, že s masívnym odporom verejnosti nemajú problém. „Vždy sa nájdu ľudia, ktorí nesúhlasia. Bohužiaľ ich často počuť viac než väčšinu, ktorá so službou nemá problém. Za tie roky, čo v Paríži pôsobíme, si ľudia všimli výhody, ktoré naše služby prinášajú. Aplikácií na verejnosti je v oblasti, kde pôsobíme viditeľne menej,“ vysvetľuje Detrez. Dodáva, že podporu dostávajú aj z radov zdravotníkov, pracovníkov a pracovníčok sociálnych služieb.

Šesťročná skúšobná doba aplikačných miestností vo Francúzsku skončila. Čo ďalej? „Výsledný report mal byť zavŕšením hodnotiacej fázy a politici mali rozhodnúť, ako to dlhodobo legislatívne ošetriť už koncom roka 2022. Finálne rozhodnutie nakoniec oddialili na koniec roka 2025. Takže momentálne sme stále v experimentálnej fáze, akurát bez hodnotenia,“ krčí plecami Detrez. Na otázku, či ich môžu na konci budúceho roka zatvoriť, odpovedá, že stať sa môže hocičo.

Ochota riešiť drogové závislosti na Slovensku je na bode mrazu

Vznik aplikačnej miestnosti pre užívateľov drog na Slovensku je zatiaľ utópiou. Podľa Dominiky Jašekovej, riaditeľky občianskeho združenia Odyseus, ktoré pracuje práve s touto skupinou ľudí, je prekážok hneď niekoľko. Najskôr by sa musel zmeniť zákon. Samotné užívanie drog síce nie je trestným činom, no prechovávanie akejkoľvek dávky áno. Otvorenie priestoru, kde by si človek priniesol látku k aplikácii, je tak v súčasnom legislatívnom rámci nemožné.

„Ďalšia vec je, že akékoľvek služby pre užívateľov drog sa stretávajú s odsúdením, protestami. Na Slovensku je veľmi silne prítomný fenomén „not in my backyard“,“ vysvetľuje Jašeková. Veľa ľudí tak deklaruje, že nemá problém so službami pre užívateľov a užívateľky, ale nechcú ich vidieť a počuť.

Keby sa aj podarilo vysporiadať s vyššie zmienenými bariérami, zriaďovateľ potenciálnej aplikačnej miestnosti narazí pri financovaní. Na Slovensku dnes fungujú len tri združenia, ktoré pracujú s užívateľmi. Dve sú v Bratislave a jedno v Nitre. Bolo ich viac, no ostatné to finančne neuniesli a postupne zanikli.

Navyše ministerstvo zdravotníctva, ktoré by malo byť pre občiansky sektor zastupujúci užívateľov prirodzeným partnerom na vládnej úrovni, s nimi už tri roky nespolupracuje. „Ministerstvo zrušilo dotácie na podporu protidrogových aktivít v roku 2020. Ako dôvod uviedli pandémiu covidu,“ hovorí Jašeková. Odyseus aj zvyšné dve združenia tak od štátu nemajú žiadnu podporu na fungovanie. „Máme existenčné problémy. Snažíme sa aspoň udržať služby, ktoré už poskytujeme,“ dopĺňa Jašeková s tým, že na ďalší rozvoj jednoducho nemajú prostriedky.

Prvým, hoci malým krokom k zlepšeniu situácie s problémovým užívaním drog na Slovensku by mohol byť väčší záujem ľudí o túto problematiku a jej možné riešenia. V tejto oblasti Jašeková vidí posun vpred aspoň u mladšej generácie. Ocenila aj prístup magistrátu hlavného mesta, v ktorom OZ Odyseus pôsobí a ktorý ich aktivity podporuje.

Autorka je absolventkou žurnalistiky a psychológie na Masarykovej univerzite