Úzkostná generácia

Viliam Nádaskay17. februára 2024212

Mladá poézia zoči-voči svetu

Bedákať, horekovať, sťažovať sa. Na stagnáciu slovenskej literatúry. Na nezáujem spoločnosti o ňu. Na nezáujem spisovateľov o vlastnú profesiu. Na prílišný záujem spisovateľov o vlastnú profesiu. Na chudokrvnosť kritiky. Na ambicióznosť kritiky. Na preferenciu sebaprezentácie pred tvrdou prácou na umeleckom diele. Na nedostatočnú viditeľnosť a propagáciu slovenskej literatúry. Na jej nevýraznú najmladšiu generáciu. Na marginálnosť poézie.

Všetko z menovaného sa v slovenskej literatúre pociťuje vo vlnách, periodicky a s rovnakými výsledkami: život ide ďalej, tvorí sa, naďalej vznikajú hodnotné diela. Poézia totiž stále dokáže intenzívne vyjadriť najhlbšie strachy, túžby človeka, jeho vízie a morálku. Každá doba má svoje aktuálne problémy, ktoré sa nevyhnutne musia odraziť v básnickej tvorbe. Tematológiu prenechávam literárnej historiografii. Chcem sa zamerať na niektoré príznaky súčasného básnického písania, ktoré možno voľne nazvať angažovaným, zasadiť ich do istého spoločenského a literárneho rámca – a napokon pokúsiť sa postihnúť jej osobitosť, novosť, jej „súčasnosť“ ako vlastnosť.

Nemienim hovoriť o celku súčasnej slovenskej poézie, ale o subjektívnom výseku jedného zanieteného čitateľa, ktorý má to privilégium dostať svoje úvahy na verejnosť. Vychádzam z obyčajnej a, vzhľadom na dnešnú spoločenskú platnosť poézie, miniatúrnej ambície postihnúť ducha doby na básnickom materiáli. Pôjde o päť mien slovenskej poézie posledných rokov: Dominika Moravčíková (*1992; Deti Hamelnu, 2020), Filip Németh (*1985; Žitava, 2023), Ivona Pekárková (*1988; Lepšia verzia seba, 2019; Možnosti neúspechu, 2023), Dušan Šutarík (*1989; Neviditeľný terén, 2021; Správy o fiktívnej monarchii, 2023), Michal Tallo (*1993; Antimita, 2016; Δ, 2018; Kniha tmy, 2021). Tento výsek považujem za výrazne spätý so súčasnosťou, jej atmosférou a problémami.

Vyvolávanie úzkostlivcov

Pojem angažovaná poézia je pre staršiu generáciu zhumpľovaný a dostatočne provokujúci na to, aby ho tá mladšia mohla prijať znovu za svoj. Morálny, etický a hodnotový rozmer poézie je nezanedbateľný. Jeho prejavom môže byť rovnako modelová básnička o vojne na druhom konci Zeme, aj lyrický záznam o prechádzke v prírode. Môže ním byť spoločenská satira, aj smrteľne vážna poézia obrátená do seba, do svojich najhlbších úzkostí a obáv. V súčasnosti si poézia to morálne, etické a hodnotové potrebuje nanovo ozrejmiť, ak má byť aspoň sčasti predmetom širšej spoločenskej debaty a byť čítaná a reflektovaná aj niekým iným ako hŕstkou zanietených indivíduí.

Nechápme angažovanosť ako súbor dobovo preferovaných, „súčasných“ tém, problémov „na tepe doby“, žiaden izmus, ani ako podlizovanie sa aktuálnemu politickému systému, literárnej kritike, mecenášovi alebo čitateľstvu, či, naopak, ich paušálne a apriórne odmietanie. Angažovanosť je nepochybne relatívna: kto ide s nami, kto ide proti nám. Tematickými okruhmi poézie a jej motívmi možno začať, ale nemala by sa podľa nich zredukovať. V jadre však chápme angažovanosť ako bytostnú zainteresovanosť píšucej osoby vo veciach človeka, ktoré len s ťažkosťami možno vypovedať inak; chápme ju ako záujem básniaceho indivídua o mnohorozmernosť ľudskej existencie, s využitím možnosti spájať zdanlivo nespojiteľné. Tento pokus o definíciu je voľný, nenárokuje si literárnovednú platnosť, no každý, kto s poéziou žije čitateľsky i tvorivo, vie, aký nesamozrejmý dokáže byť dotyk s poéziou skutočnej hĺbky aj šírky, súčasne spoločenskej aj existenciálnej.

Doba je vždy zlá, neprajná, komplikovaná. Tento stav spravidla rozoznávame podľa súboru aktuálnych problémov, ktoré neváhame vyhlásiť za dobové, príznakové či typické. Za rôznymi opismi dnešku a za problémami, ktoré ho definujú, netreba chodiť ďaleko. Súčasnú problematizáciu kľúčových pojmov ponúka napríklad kniha českého sociológa Daniela Prokopa Slepé skvrny (2019): chudoba, nerovnosť, spravodlivosť, populizmus, radikalizmus, nesloboda, individualizmus. Prokop poskytuje náčrt spoločenských fenoménov, výziev, ktoré definujú dobu cez základný pojem krízy. V podobných intenciách, no hlbšie, precíznejšie a relevantnejšie pre tento článok hovorí český politológ Jan Géryk v knihe Společnost úzkosti (2023). Tá je preňho charakteristická „zbesilou strnulosťou“, pričom úzkosť je v nej kľúčovou črtou, diagnózou i voľne poňatou vlastnosťou jednotlivca aj kolektívu.

Isteže, svet sa ocitá v kríze každé desaťročie a úzkosť určite nie je fenomén, ktorý by sa znenazdajky objavil koncom 20. storočia. Ako však píše Géryk, je preukázateľné, že ako duševný stav je čoraz častejšia, najmä u mladšej populácie, od situácie jedného človeka sa postupne mení na „spoločenskú diagnózu“, atmosféru a nakoniec normu. Vybrať jednu relevantnú definíciu úzkosti by nebolo možné. Všetky definície, ktoré ponúka Géryk, sa napokon zbiehajú v jednom bode: na rozdiel od strachu ide o stav ohrozenia bez konkrétneho pôvodu, úzko je človeku zo sveta ako takého.

Mojím cieľom nie je opísať umenie cez isté sociologické kategórie, ale vypožičať si ich a voľne prispôsobiť ako isté vlastnosti literatúry, estetické príznaky, výrazy – avšak bez toho, aby sa od pôvodného kontextu úplne odtrhli. V tomto ohľade pojmy kríza a úzkosť charakterizujú istú časť najnovšej slovenskej poézie práve preto, že tieto dva fenomény nielen poézia opisuje a exponuje, ale robí tak viac či menej otvorene s ohľadom na ich spoločenský rozmer.

Generácia, skupina a iné invektívy

Literárna situácia je vždy zlá, neprajná, komplikovaná. Zvykli sme si tak o nej písať a uvažovať. Osvojujeme si tento, prepytujem, naratív – niekto blahosklonne píše o smrti literárnej kritiky, niekto bohorovne varuje pred úpadkom slovenskej poézie, niekto horekuje nad absenciou tohto žánru a tamtej formy. Niečo je, niečo nie je; niečo sa nemení, niečo sa mení.

Na 90. roky nazeráme ako na obdobie absurdnej individuálnosti a egocentrickosti, no to, čo zažívame v spoločnosti aj literatúre teraz, smeruje k ešte väčšej krajnosti. Ak by sme si mali z literárnych časopisov utvárať obraz o nejakej súdržnosti, blízkosti či, nebodaj, generačnosti, nenájdeme takmer žiadne znaky literárnej spolupatričnosti. Isteže, existuje sieť viac či menej viditeľných a postihnuteľných vzťahov v literárnej prevádzke a vedomie príslušnosti k tej-ktorej vágnej ideologicko-sociálnej skupine. Akoby však neexistovala vôľa prejaviť tieto vzťahy, blízkosť a príslušnosť aj inak: otvorene a tvorivo. Doba tečie, autori a autorky sa v nej akosi hmýria, no nečudo: tam, kde neregistrujeme radikálny prelom, si prirodzene nevšimneme veľký pohyb a dynamické skupiny, iba masu, úzkostlivú a presvedčenú, že na každom záleží a že každý v nej je výnimočná individualita. Je nepríjemne pozoruhodné, že hoci sa v spoločnosti rozťahujú ideologické nožnice a vzrastá sila a dosah názorov smerujúcich k upieraniu ľudských práv a k dehumanizácii, progresívni aktéri literatúry akoby nemali potrebu vyhraniť sa voči týmto pohybom spoločným vystúpením, potrebu predstaviť tvorivú iniciatívu, predvoj svojho presvedčenia.

Bedákam, horekujem, sťažujem sa. Že sa zo slovenskej poézie vytratili literárne skupiny? Ak áno, tak preto, že vďaka aspoň formálne súdržným zoskupeniam zaznamenávame v umení istý pohyb, isté zlomy, no najmä vôľu po zmene. Ak sa skupina či generácia ako zásadný prvok umeleckej avantgardy vytratí, zostane nám iba široký zástup individualít s vlastnými predstavami a nulovou ambíciou k spoločnému úsiliu. Domnievam sa, že v súčasnej slovenskej poézii sa, naopak, sformoval zreteľný prúd autorských osobností, ktoré nespájajú nutne vzťahy či deklarovaná súdržnosť, no spája ich totožné východisko k tvorbe, pomer k svetu a množstvo detailov, ktoré môžeme zhrnúť pod pojem poetika. Zastupujem ich v úsilí o skupinovosť? Nie je to môj zámer, nie je vecou kritiky držať ručičky autorov a dozerať, aby si ich svorne a radostne podávali. Podstatné je, že napriek dôrazu na individualizmus aj v súčasnej literatúre jestvuje možnosť istej súdržnosti na istej báze. Nemám v úmysle nikoho k ničomu dotláčať či inšpirovať. Azda mimovoľne konceptualizujem básnickú skupinu? Potenciálne proti vôli menovaných? Tento ušľachtilý a neľahký čin prenechávam iným ľuďom na iných platformách v iných časoch.

Ak sa rozhodneme pri Moravčíkovej, Némethovi, Pekárkovej, Šutaríkovi a Tallovi (a potenciálne iných) hovoriť o novej podobe angažovanej poézie, je nutné tento pojem vymedziť oproti jeho zaužívanému použitiu. Angažovaná poézia, ako ju máme literárnohistoricky a stereotypne zafixovanú, má skôr intenciu aktivizačnú, buričskú a živelnú. Ak tento diapazón produktívne rozšírime, angažovaná môže byť aj tá tvorba, ktorá aktivizuje k citlivosti voči vlastnej i cudzej existencii, k svetu a jeho problematickým stránkam, k všímavosti, empatii, kritickosti, dôvere, asertivite, celistvosti. A základom angažovaného prístupu v súčasnej tvorbe je zobrazovanie sveta zachyteného v bezmocnosti, rezignácii, úzkosti, pričom tieto pocity jednoznačne vyvierajú zo stavu spoločnosti. Isteže, v motivácii tvoriť takéto zobrazenia musí byť istá aktivizačná intencia, pnutie, ktoré človeka dovádza k hromadeniu úzkostlivých veršov, nutkanie ukázať ostatným stav sveta a seba tak, aby sa dotkol aj ich. Mladá poézia nechce byť elitárska, od reality odtrhnutá záležitosť niekoľkých indivíduí. Domnievam sa, že je v skutočne tesnom kontakte s realitou, vecami verejnými a čitateľstvom, pretože v ňom ostentatívne chce byť. Samozrejme, čosi z tejto motivácie vyviera aj v angažovanej poézii onakvejších čias. Úzkosť v podloží mladej poézie možno sledovať napríklad aj v období normalizácie, ako sa vyjadril na adresu mladej generácie Štefan Moravčík v dobovej ankete: „To ich hmatkanie, habkanie, šmátranie je výrazom úzkosti a neistoty z obrovských premien, ktoré v súčasnosti prebiehajú“ (Romboid, 1979, č. 12). A my, dnešní čitatelia, môžeme len pozorovať, ako sa v  súčasnej poézii nástojčivo a programovo objavuje najmä pocit procesuálneho rozkladu sveta, keď neprichádza k prelomu a počuť len pomalé, dunivé praskanie.

Od celistvosti k úzkostlivosti

Už vyše storočia sa hovorí o strate celistvosti sveta a subjektu. Napokon, znovunájdenie, konštituovanie celistvosti či aspoň opis jej absencie patria medzi centrálne témy súčasného umenia. Pri každom dejinnom zlome v 20. storočí existovala nádej a vôľa obnoviť celistvosť človeka i spoločnosti – čo však robiť, ak žiadny zásadný zlom, žiadna udalosť neprichádza? Trvajúca dezintegrácia, pomenúvanie jej stavu, okolností, nástrojov a vplyvu – to je významný znak poézie úzkostnej generácie.

Moravčíková pristupuje k zobrazeniu niekoľkých rôznych príbehov a s nimi spojených identít, situovaných akoby mimo hlavného prúdu. Implikuje, že príslušnosť človeka k nejakému kolektívu je vždy problematická, premenlivá, podmienečná, a na základe toho chápe kolektív i jednotlivcov ako zaseknutých na pomedzí. Dynamika medzi prichádzajúcim a pôvodným je u nej založená na napätí medzi prijatím a odmietnutím, zachovaním si vlastnej tváre či podstaty a prispôsobením sa, rezignáciou, odchodom. Moravčíková ukazuje ambíciu metaforicky obsiahnuť celý vek človeka, jednotlivca aj druhu, národa, etnickej skupiny, a k tomu pristupuje práve cez rozbitie sveta na naratívne fragmenty. Obnažuje ľudské zvyky, stereotypy, mýty, príbehy, vzorce správania a predsudky ako dôkazy hľadania istej, azda jednoduchej celistvosti sveta, ktorá však za žiadnych okolností nie je možná. Poetka o tomto procese hovorí jednak spätne, obratom do minulosti, jednak cez súčasnosť, v pomerne jasných a uzavretých, formálne vycizelovaných útvaroch.

Pekárková približuje rozpad sveta a jednotlivca cez prehmatávanie jazyka, diskurzu, ktorým sa o súčasnom svete hovorí, obrazov, znakov a konceptov tvoriacich všeobecne akceptované základy spoločnosti a ekonomicko-politického zriadenia. Rozkrýva ich ako vratké, jednoducho spochybniteľné a zároveň osvojiteľné konštrukty, ktoré poskytujú istý životný rámec a zdanie celku. Najmä v jej druhej zbierke prichádza lavína otázok, ktorými človek vykračuje z pohodlných a zaužívaných rámcov. Pekárková pristupuje k otázke celistvosti sveta cez negáciu: v jej poňatí je až bizarne, podozrivo jednotný a jednotvárny, nepochopiteľne akcentujúci individualitu a jedinečnosť každého člena spoločnosti. Hovorí predovšetkým o tom, čo sa stane, ak sa táto celistvosť sveta čo len trochu spochybní, ak sa čo len hodí očkom za jej potenciálny horizont: začnú sa rúcať základy existencie naučenej žiť v schémach a vopred naprogramovaných životoch.

V podobnom duchu sa nesie Šutaríkova tvorba: v dvoch knihách vytvára obraz surreálneho, časopriestorovo fluidného sveta, v ktorom prestáva byť podstatné takmer všetko, záleží jedine na tom, aby napredoval. Atmosféra postupného rozpadu a straty zmyslu je tu však vždy len akási približná, akoby sa všetky rozkladné procesy tušili, videli a pociťovali, ale nebolo jasné, prečo k nim dochádza, čo a kto za nimi stojí, ako dlho trvajú a budú trvať, aká je sféra ich pôsobenia. V Šutaríkových básňach na to existuje pomerne explicitná odpoveď: táto transformácia sveta je všadeprítomná a neodvratná, ľudia len nie sú schopní uvedomiť si to. A podobne ako u Pekárkovej, človek u Šutaríka je odkázaný na reč, bezbrehé rozprávanie bez začiatku a konca, zmyslu a cieľa.

V Némethovej jedinej zbierke sa dezintegrácia konkretizuje cez priestor, región okolo rieky Žitavy. Do rodného kraja sa autor vracia so značnou dezilúziou, neoslavuje ho. Básnik opisuje jeho stav takmer až s neveriacim pohľadom, ako krajinu patriacu výhradne minulosti a odsúdenú na premenu nasmerovanú k jednotvárnosti a totalite ľudského pohodlia. Ľudská existencia sa tu rozpadá na viacerých úrovniach. Priestor je síce už cudzí, no súčasne ostáva chtiac-nechtiac domovom. Ľudia tvoria neoddeliteľnú súčasť ducha miesta, no zároveň pôsobia ako jeho hrobári, ktorí akoby neboli pri jeho rozpade duchom ani fyzicky prítomní. Spomienky predstavujú najintímnejšiu možnosť zachovania si istej podoby sveta, no zároveň ako vratké obrazy, podliehajúce času a v konečnom dôsledku pominuteľné. Stabilita, ktorú poskytuje rodný kraj, známe priestory alebo ľudia a pamäť s nimi spojená, sa človeku u Németha vytráca pred očami a nič ju preňho nenahrádza.

Extrémnu podobu ľudskej (a rozšírene i spoločenskej) dezintegrácie stvárňuje vo svojej poézii Tallo. V troch zbierkach už na úrovni formy čoraz intenzívnejšie ukazuje nemožnosť celistvého sebaobrazu, sebaspoznania a prežívania sveta. Je to poézia mimoriadne zahľadená do seba, do svojich najtmavších, najzaprášenejších zákutí. Tallova tvorba zobrazuje raz viac, inokedy menej mimovoľne dopad súčasného technizovaného a scudzujúceho sveta na jednotlivca a jeho vzťahy k iným. Svet je u Talla obsedantne pred-rozpadnutý. Je to východisková optika básnika, jej filter akoby bol jediným jednotiacim prvkom. Prejavuje sa tu vždy prítomná úzkosť zo seba a svojej pozície vo svete bez ohľadu na čas a priestor. V tejto obsedantnosti je Tallo skutočne najväčšmi príslovečným dieťaťom svojej doby: v presvedčení o závažnosti všetkého povedaného hromadí verše ako dôkazy zvnútra, dôkazy o ľudskom úpadku, nedokonalosti a rozháranosti.

Archeológia budúcnosti

Menovaných a menované spájajú teda nielen úzkostlivé naladenie a básnické prieskumy straty celistvosti, ale aj ich časový zreteľ – voľne povedané, prístup, ktorý Fredric Jameson pomenoval archeológiou budúcnosti. Prehrabávajú sa v nánosoch možností a podnetov, ktoré patria budúcnosti, pričom len ťažko povedať, čo z nich sa môže ukázať ako relevantné. Najrelevantnejšou je tu stále priznaná či nepriznaná úzkosť ľudí stojacich zoči-voči ohrozeniu, ktoré nemusí mať jasnú a racionálnu príčinu, jeho pôvod je abstraktný a rozptýlený. Nečudo, že Moravčíková pri tom vyvoláva minulosť a kóduje ju do súčasných významov. Je jedno, či ide o vodníka, potkaniara, čarodejnice, Rómov, koptských utečencov. Ich situácia sa existenciálne i sociálne nemení vo vzťahu k miestu vo svete, ktorý ich odmieta ako cudzie prvky. Nečudo, že Németh, nachádzajúc na mieste rieky púšť, demonštratívne láme palicu nad ľuďmi a posledné autentické obrazy života vyťahuje z minulosti. Nečudo, že Tallo sa zoči-voči nevľúdnemu a deštruktívnemu svetu hypercitlivo uzavrie do svojho sveta kataklizmatických obrazov, zrkadliac v anonymných masách tie najhoršie ľudské vlastnosti. Nečudo, že Pekárková, poučená o hmlovinách diskurzu, sa s riadenou naivitou a obdivuhodnou vytrvalosťou uchýli k priamočiarym a základným otázkam o povahe sveta. Nečudo, že obraz sveta u Šutaríka je absurdne nejednoznačný, rozptýlený a neautentický, náhlivo lepený jazykom, náhodným radením myšlienok, ktoré nemusia byť ani len relevantné a dávať zmysel vo vzťahu k dynamike premeny sveta. Všetci vo svojej básnickej archeológii nachádzajú fragmenty čohosi, čo by im malo byť aspoň povedomé, no nie je – spoznávať svet i seba je čoraz ťažšie, priam nemožné úsilie. To, čo v súčasnosti ponúka, prestáva byť pociťované ako autenticky spojené s človekom. A tak ako svet už prestáva ponúkať autentické podnety a vnemy, tak aj poézia týchto autorov a autoriek narába s tak trochu vypreparovanými básnickými obrazmi či priamo klasickú obraznosť odvrháva.

Je nutné pristaviť sa pri jednej konkrétnej téme súvisiacej s rozpadom životného sveta a odcudzením súčasného človeka, ktorá prestupuje do väčšej či menšej miery dielami všetkých piatich – a nielen ich. Voľné prejavy environmentálnej úzkosti sú u nich azda dostatočne silno prítomné na to, aby sa dali odbiť ako módne – namiesto toho vezmime odcudzenie sa životnému priestoru vážne ako skutočne hlboko pociťovaný problém, ktorý sa podieľa na rozrušovaní hraníc medzi prítomnosťou a budúcnosťou, medzi životom jednotlivca a celej spoločnosti. Šutarík priamo hovorí v debutovej zbierke o solastalgii čiže úzkosti či melanchólii z akejkoľvek premeny životného prostredia, ktorá človeka vzďaľuje a odcudzuje od obývaného priestoru, pretŕha pamäťové väzby k nemu a dezorientuje ho. Šutarík vytvára obraz snového, surreálneho priestoru – nemá osobitý charakter, je rozpitý, neurčitý, zmätočný, ostáva v ňom len vágna stopa, nostalgia za podobou sveta, o ktorej však už človek nemá zreteľné poňatie. Pokiaľ ide o ostatných: Némethova kniha sa ako celok zakladá na tejto téme, tvorí súčasť jej jadra; Moravčíková jasne zobrazuje premeny životného prostredia naprieč dejinami ako podstatný vplyv na spoločenské nálady; Tallo stvárňuje svoju personálno-spoločenskú apokalypsu cez motívy prírodných živlov, krajiny, terénu, vodných plôch, planét; Pekárková podobne modeluje priestor ako neurčitý, pre ľudí priam nehostinný a nepriateľsky naladený, eliminujúci autentický život.

Environmentálna úzkosť je dokonalou materializáciou pocitu neurčitého ohrozenia. Ako zápasiť s niečím takým efemérnym, a predsa všadeprítomným, s niečím, na čo jednotlivec prakticky nemá vplyv, a ako sa vyrovnať s pôsobením takého rozmanitého komplexu problémov, akým je environmentálna kríza? Ak sa oprieme o Šutaríkom použitý pojem solastalgia, môžeme ho nájsť u všetkých menovaných – atmosféru „pred-traumatickej“ poruchy, anticipácie katastrofy, vedomie, že smerovanie sveta a rôznych odtieňov ľudskej existencie nie je možné zvrátiť. A táto poézia tlmočí päť rôznych neprítomných pohľadov opretých o zdevastovanú krajinu, o sklobetónové labyrinty, o vlastnú krehkosť.

Pokračovanie subjektu inými prostriedkami

Človek sa odtŕha od svojej minulosti a identity, odtŕha sa od svojho životného priestoru a prostredia, odtŕha sa od svojho jazyka, odtŕha sa od svojej budúcnosti, odtŕha sa od ostatných ľudí. Optimistické na opísanej tvorbe je, že napriek všetkému tomu odtŕhaniu a strácaniu autori a autorky stále signalizujú to podstatné: že chcú pomenovať, čo strácame, a v tomto procese komplikovane znovuobjaviť ľudskú integritu a definovať človeka ako subjekt.

Prakticky nikto z menovaných nenarába s kategóriou lyrického subjektu v tradičnom zmysle slova. U nikoho z nich netušíme životný svet jedného človeka. Moravčíková pristupuje k subjektom ako k postavám: aj básne, ktoré sú lyrické, personálne, obrátené do vnútra subjektu, akoby skôr empaticky rozpracúvali jeden z mnohých ľudských svetov. Vciťuje sa do iných, nenárokuje si onú dobre známu jednotu autorského a lyrického subjektu, ba naopak, usiluje sa vzdialiť ich čo najviac, odovzdávať hlas ostatným, svoj svet konštruovať cez nich. Rozptyľovanie, kamuflovanie či až ústup subjektu je celkovo výrazným znakom poézie úzkostnej generácie. Jednoducho povedané, je tu zreteľná ambícia nevypovedať o sebe, ale o svete ako celku, ktorého detaily prosto nie sú naďalej oddeliteľné a tvoria ohromný, ťažko prehľadný systém. Vypovedá sa skôr o atmosfére doby, o mechanizmoch fungovania sveta a spoločnosti – ak sa aj vypovedá o subjekte-jednotlivcovi, je to výpoveď spochybňujúca a rozkladná. Ak aj na chvíľu nadobudneme dojem, že naraz čítame osobnú, spovednú poéziu usilujúcu sa o sceľovanie subjektu, opak je pravdou: aj v takých momentoch ide väčšmi o dokazovanie rozbitia celistvého prežívania a úsilie hovoriť vo všeobecnejších, od seba odtrhnutých kontextoch.

U Németha a Talla sa zjavná personálna báza zatláča do úzadia alebo ohýba v prospech čo najkomplexnejšej výpovede o stave sveta a kolektívneho prežívania. Spomienkový základ v Némethových básňach je zaiste personálny, je však problematizovaný a rozkladaný, prekrývaný prítomným stavom a vývinom regiónu. Odtrhnutosť človeka od vlastnej minulosti signalizuje Németh lyrickým subjektom v druhej osobe jednotného a prvej osobe množného čísla – tento prístup sprostredkúva skúsenosť s aktuálnym stavom Požitavia (a sveta ako takého) tým, že sa obracia k minulému a zaniknutému alebo vytvára kolektívnu účasť na tomto stave. Tallov subjekt je oproti tomu absolútne rozptýlený, nejednoznačný a kolektívny. Kým v prvých dvoch zbierkach išlo ešte o približne jednotný subjekt s praskajúcou kôrou, subjekt jeho posledného diela predstavuje skôr mutanta s mnohými tvárami, u ktorého badáme ľudské vlastnosti a prejavy, no samotná jeho ľudskosť sa vytráca. Sledujeme úvahy, spomienky, prehovory, zmyslové vnímanie, činnosti, no skutočne akoby sme sa dívali na bezduché škrupiny, konajúce bez jasného zámeru a zmyslu, čakajúce na naplnenie obsahom, ozmyselnenie existencie. Tallo najpresnejšie napĺňa priamočiaru charakteristiku úzkostlivosti v poézii, prechádza ňou neustály pocit ohrozenia bez jasného pôvodu – zlo je jednoducho vo svete apriórne. Zároveň sa uňho, na rozdiel od ostatných, preklápa úzkosť do strachu, ktorého pôvod sa dá spoľahlivo vytušiť z tematického základu jeho poézie: je to strach z nepredvídateľnosti sveta a najmä medziľudských vzťahov, z ľudí a ich konania. Trieštenie subjektu je tu potom logickou reakciou na svet, sebazáchovným vyňatím seba zo sveta, a je súčasne logickým dôsledkom vplyvu tohto sveta, keď identita sa sotva má k čomu upnúť, rozchádza sa do všetkých smerov, mizne.

Subjekt u Pekárkovej a Šutaríka sa taktiež rozplýva, stráca jasné kontúry a celistvú identitu. Obaja reflektujú predovšetkým stratenú autenticitu, ktorá sa nahrádza všetkými dostupnými prostriedkami. Pekárkovej človek akoby ani nemal vlastnú podstatu, odvodzuje sa od predmetov dennej spotreby, vplyvov iných ľudí, prednastavených myšlienkových svetov zameraných na výkon, pohodlie, neustálu akciu a neutíchajúce podnety. Je preto naladenie Pekárkovej poézie úzkostné? Je to zaiste fazóna, ktorú má istým spôsobom pod kontrolou, no ako inak sa dá nazvať to vehementné kladenie otázok, plahočenie sa za zmyslom každodennej existencie a jazyka, tá neustála ťažoba tekutej prítomnosti, rovnako ľútej ako strnulej? Ako inak sa cítiť v takom víre? Svojou troškou do problematiky prispieva aj Šutarík. V jeho poézii subjekt akoby ani neexistoval, bol neprítomný buď duchom, alebo fyzicky, jednoducho prehovára, frázuje, vyvoláva obrazy, priveľmi konkrétne i bizarne všeobecné. Nikdy nie je jasné, kto a z akej pozície hovorí. Ak to aj je akýsi jednotný lyrický subjekt, nemáme to odkiaľ vedieť, pretože je natoľko mysteriózny a zahmlievajúci, že jediné, čo nám po ňom ostáva, je silný pocit dezintegrovaného sveta. V ňom človek už len odkazuje na detaily, ktoré môžu a nemusia byť podstatné, replikuje si svet z približne známych schém, vágnych pocitov, konceptov a abstrakcií, rezignuje na autenticitu a vedome si vytvára vratkú simuláciu, virvar znakov, čohosi, čo by potenciálne mohol považovať za uzavretý a dostatočný životný svet.

Zásadným znakom poézie úzkostnej generácie je teda zatlačenie jednotného subjektu do úzadia, rezignácia na ucelený životný svet a polyfónne striedanie subjektov. V ére absolútnej individualizácie je tento prístup naliehavý, pretože poukazuje na bezvýchodiskovosť bezvýhradnej totality jedinca. Budem riskovať nadinterpretáciu: ľudská krehkosť nie je prekážkou v naplnenej existencii jedinca a spoločnosti, ale je pre ne nevyhnutná, pretože iba v krehkosti si kladieme otázky smerujúce k citlivosti voči svetu. Scitlivovať človeka iste nie je jediná úloha umenia – no občas stačí na prehĺbenie ľudskej skúsenosti správne použitá metafora a, ako píše Prokop, tá stačí aj na masové ovplyvňovanie ľudského myslenia v súčasnom politickom diskurze. Poézia v tomto nemá byť absolútnym protijedom, je však zreteľné, že autori a autorky ju čoraz silnejšie práve tak vnímajú.

Príbeh?

Prejdime k ďalšiemu potenciálne módnemu slovu. Zvykli sme si od istého času nedôverovať naratívom. No teraz máme príbehy celkom radi a z času na čas zachytíme pokusy o scelenie do spoločného, spravidla národného príbehu. Tento problém je v mladšej poézii, tak či onak, predmetom nemalého záujmu. Prakticky každý z menovaných sa buď chce pokúsiť nanovo rozprávať istý naratív, alebo sa otvorene pasuje s nemožnosťou či nechuťou urobiť to. Moravčíkovej texty zjavne zúročujú naratívnu silu, odkazujú na isté historické, pevné žánre, autorka ich rozvoľňuje a aktualizuje pre potreby témy. Németh rozpracúva príbeh priestoru v okolí Žitavy, ktorý je bytostne prepojený s príbehom jednotlivca a ktorý sa synekdochicky prenáša na príbeh spoločnosti a ľudstva. U Pekárkovej sú to fragmenty takmer banálnych príbehov, ktoré nie je nutné ani len konkretizovať či zasadzovať do kontextu. Ide tu predovšetkým o ich abstrakciu, pretože Pekárkovej skepsa z uceleného života a teda aj príbehu nedovoľuje tieto abstrakcie naplniť nuansovanými obsahmi, iba prednastavenou životnou a ideologickou vatou. Šutarík podobne rozpracúva abstrahované naratívy, ktorých fabulačná povaha je priamo priznaná a spracúvaná. Človek prakticky žiaden príbeh nemá, je len zmesou nezmyselných fragmentov, non-playable character vo videohre, pri ktorej nie je jasné, kto je vlastne main character. U Talla to problém nie je – uňho sa osobné príbehy hyperbolizujú do príbehu celého ľudstva, teda jeho katastrofy.

Pekárkovú a Šutaríka zbližuje aj výrazná irónia. Tá je zakladajúcim prvkom ich postoja k svetu, nie je však len obyčajným prostriedkom výsmechu či banalizácie. Naopak, cieľom je prehmatať spomínané schémy a koncepty a zdôrazniť ich grotesknosť. Iróniu z času na čas, nie systematicky, nájdeme aj u ostatných, pričom slúži skôr ako doplnok hlavnej línie rozprávania, plynule doň prechádza. Nemusíme hneď módne hovoriť o novej irónii či novej úprimnosti – majme dostatok sebaúcty na to, aby sme vedeli, že nič nie je nové, a už vôbec nie irónia ani úprimnosť. Ak už ostatní traja ironizujú, je to pretlaková reakcia na absurditu súčasného sveta. Všetkých však spája imitácia konverzačných situácií a rečových aktov – ich tvorba sa hemží štylizovanými prehovormi k druhým, sotva konkrétnym osobám, varovaniami, prosbami, poučovaním, uisťovaním, spytovaním.

Hovorím o naratívoch, čo je predsa len zásadné slovo: aký naratív teda spoločne tvorí poézia úzkostnej generácie? Všeobecne vzaté, je to príbeh spoločnosti, ktorá nedokáže čeliť vlastnej nekontrolovanosti, nedokáže sa rozumne vyrovnávať s problémami, ktoré si sama vytvára, nedokáže hovoriť o bolestných bodoch a krivdách svojej histórie, prítomnosti a najmä budúcnosti. Koniec koncov, časový aspekt súčasného naratívu je kľúčový: z väčšej časti sa nepotrebuje orientovať na minulosť, prítomnosť a budúcnosť v ňom splýva.  To je v ľudskom vnímaní prirodzené, v poézii týchto autorov a autoriek programové, keď pociťujú zásadnú premenu ako súčasne blížiacu sa i prebiehajúcu.

Záver

Zostáva dodať zopár vecí.

Najprv krátke rozdelenie – na základe opisu tvorby autorov a autoriek úzkostnej generácie by bolo možné vytvoriť isté delenie. Ponúkam, napríklad, nasledovné:

– Môžeme hovoriť o tandeme Moravčíková a Németh, tvoriacom pól inklinujúci ku konkretizáciám reality, k priamejšiemu pomenúvaniu súčasných problémov a k tradične(jšie) poňatej lyrike, bližšej k tomu, čo máme v literárnohistorickej pamäti zaužívané ako angažovaná poézia

– Môžeme hovoriť o tandeme Pekárková a Šutarík, tvoriacom pól naklonený k abstrakciám, analytickému prístupu k obraznosti, jazyku a spoločenským fenoménom, pól založený na dôslednom sprítomňovaní atmosféry onej ľútej strnulosti, ktorého zásadným prvkom je tematizácia až solipsistického odcudzenia sa realite a spoločnosti

– Môžeme hovoriť o Tallovi ako o básnikovi inklinujúcemu k ostentatívnemu zameraniu na subjekt, na čo najvyhrotenejšiu formuláciu jeho rozpadu, hypercitlivo a hystericky ponárajúcemu svet do seba, nie seba do sveta. Je síce osamostatnený v rámci tejto skupiny mien, v slovenskej poézii určite výnimočný nie je

Tento článok nemá ambíciu k niečomu vyzývať, už vôbec nie k angažovanosti hrubého zrna – floskuly prenechajme iným sféram spoločenského vplyvu. Ani nepredpovedám, to nie je úloha kritiky. Rozumiem všetkej skepse vychádzajúcej z pocitu, že nikto nepočúva, no to je konštanta, s ktorou sa vyrovnáva každá generácia. A súčasná angažovaná poézia sa od tej staršej, nad ktorou ohŕňame zhodne nosmi, líši v jednej podstatnej veci: tá dnešná píše tak, ako píše, o svojich témach, pretože chce byť vypočutá; tá staršia tak a o tom písala preto, že bola cez ne spoľahlivo vypočúvaná.

Hovorím o úzkosti a rezignácii, no podstatnou časťou aktivizačného zámeru tvorby úzkostnej generácie je priznať si, že svet nie je v poriadku, a pristúpiť k pomenovaniu zdrojov tohto neporiadku. A to vari tiež nie je nič nové. Tieto pocity sa iste zrkadlia aj u príslušníčok aj strednej a staršej generácie ako Mária Ferenčuhová, Katarína Kucbelová či Jana Bodnárová. Ich tvorba azda slúži pre mladšiu poéziu ako možný inšpiračný zdroj, spoločne s poéziou textovej generácie, ktorej odtlačok je v opisovanej poézii podľa môjho názoru hlbší, ako sa môže na prvý pohľad zdať – verím, že sa raz niekto podujme tieto afinity preskúmať dôslednejšie. Samozrejme, ani môj náčrt generácie nemusí byť kompletný a v rôznych bodov výkladu by bolo možné doplniť ďalšie mená.

Všetci autorky a autori, ktorých poéziu som analyzoval, sú tridsiatnici. Áno – od nich mladší píšuci zástup ešte nie je kompletný, ešte len bude vstupovať do literatúry. Nesmelo však odhadujem, že mnoho z povedaného bude platiť aj pre túto nastupujúcu generáciu. Životný pocit a postoj k spoločnosti a svetu, ktorý som sa pokúsil opísať, s ňou nezmizne. Táto bilancia jednej básnickej generácie možno vyznieva pesimisticky vo vzťahu k svetu, ktorý zobrazuje, no nazdávam sa, že namieste je istý opatrný optimizmus: píše sa podnetná, existenciálne i spoločensky závažná poézia.

Autor je literárny vedec, pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: