Stroskotanci na ostrove pozitívnej deviácie

Jakub Huba, Pavel Šuška9. apríla 202111941

Protagonisti sa dodnes sporia o to, či bolo prednovembrové ochranárstvo na Slovensku viac zelené alebo antikomunistické. 

V neskoronormalizačnom období zaznamenal organizovaný environmentalizmus obdobie svojej bezprecedentnej podpory a v mnohých vzbudil nemalú nádej do budúcnosti. Udalosti roku 1989 na chvíľu vyniesli na vrchol politického diania viacerých predstaviteľov (už menej predstaviteliek) slovenského, najmä bratislavského, zeleného hnutia reprezentovaného Slovenským zväzom ochrancov prírody a krajiny (SZOPK). No v rovnakom momente sa začali písať dejiny ústupu. Autentická zelená nezmizla len z palety partajníckej politiky, ale pomerne dôsledne sa vytratila aj z iných oblastí verejného života. A tak dnes, napriek  prieskumom dokazujúcim, že väčšina populácie Slovenska považuje environmentálne problémy za kľúčové, neexistuje u nás žiadna relevantná zelená politická strana, ale čo je oveľa horšie, žiadne početnejšie zelené hnutie. Pri hľadaní príčin tohto, zdanlivo paradoxného, stavu sa musíme v krátkosti pozrieť na to, akým vývojom a premenami domáci environmentalizmus prešiel.

Cieľom nasledovného zamyslenia by nemalo byť odsúdenie historických foriem ochrany prírody na Slovensku. Naliehavosť environmentálnej a klimatickej krízy však prináša potrebu kritickej reflexie vývoja lokálneho zeleného hnutia. Prečo sa nenaplnili mnohé očakávania, s ktorými hnutie vstupovalo do transformačného obdobia? Kde sa pod etickým a prírodovedným aspektom krízy stratil  jej sociálno-ekonomický rozmer?  Chceme sa pýtať, prečo tu chýba prúd, ktorý by vážne hovoril o environmentálnej degradácii v súvislosti so sociálnou spravodlivosťou a aké sú historické bariéry rozvoja hnutia, v centre ktorého je koncept klimatickej a environmentálnej spravodlivosti. A napokon: na akom historickom odkaze máme budovať nové, radikálne zelené hnutie na Slovensku?

Pozitívne nenormálni v čase normalizácie

V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa zelenému hnutiu na Slovensku, a zvlášť v Bratislave, podarilo získať relatívne širokú občiansku podporu a vniesť zelenú otázku do verejnej debaty. Neskôr z nej dokonca dokázali urobiť jednu z hlavných tém novembra ´89. To však neznamená, že panovala zásadná zhoda v tom, ako k ohrozeniu hodnôt životného prostredia dochádza a čo znamená prírodu chrániť. Antropológ Edward Snajdr pri opise najslávnejšieho obdobia environmentalizmu na Slovensku pripomína, že sa transformoval do sociálneho a diskurzívneho priestoru, v ktorom už nešlo iba o ochranu prírody. Ochranárstvo poskytlo rámec, v ktorom sa živila a podporovala nová sociálna a environmentálna etika a v ktorom sa zrodilo rastúce hnutie dychtivé rozprávať o občianskych právach a verejnej advokácii.

Tento ostrov pozitívnej deviácie disponoval značnou príťažlivosťou, ktorá siahala za hranice úzko chápaného ochranárstva. Rastúca diverzita členskej základne posúvala hranice politickej imaginácie hnutia, ale zároveň prispievala k jeho nejednotnosti. Vzťahy širokej podpory, ktoré boli založené skôr na mnohovrstevnej opozícii voči vtedajšiemu systému než na jasne definovanom programe a cieľoch, sa ukázali byť funkčné len v špecifickom sociálno-politickom kontexte. Ukázalo sa, že pre mnohých deviantov bol ostrov len prestupnou stanicou a už sa nevedeli dočkať návratu do „normálu“ civilizácie. Téza českého historika Michala Pullmanna o disente nie ako  príčine konca systému, ale iba ako ideovej ponuke v čase jeho kolapsu, je rovnako provokatívna ako lákavá. Podobne ako v prípade pražského disentu, i v ochranárskej komunite sa zdanie jednoty z veľkej miery dosiahlo vďaka hostilite vonkajšieho prostredia. Otvorenosť ochranárskej komunity v súčinnosti s absenciou iných alternatív vytvorila z hnutia na čas priestor, do ktorého si mohli oponenti režimu projektovať najrozmanitejšie svetonázory. A tak sa, slovami jedného z popredných predstaviteľov hnutia, pod zeleným dáždnikom stretli vyznavači zelenej rekreácie, perestrojkoví komunisti a „šesťdesiatosmičkári“, národne orientované kruhy, politický disent, katolícky disent, nezávislí žurnalisti a akademici či bratislavské intelektuálne kruhy. Práve v tomto kontexte by sme mali čítať tak rast členskej základne SZOPK, či skoré ponovembrové výsledky prieskumov, podľa ktorých začiatkom roka 1990 radilo deväťdesiat percent občanov a občianok environmentálne otázky medzi hlavné spoločenské problémy.

Za trh a za národ

Hoci zelené hnutie, ako spomína spisovateľ Vladimír Mináč, „vošlo do zmeny duchovne vari najpripravenejšie, s mohutnejúcim ohlasom a s energickými výkrikmi, rýchlo sa ukázalo, že farba zamatu nezostane zelená. Po prvých slobodných voľbách v roku 1990 sa šiesti členovia SZOPK stali predstaviteľmi slovenskej alebo federálnej vlády, v oboch parlamentoch zasadlo pätnásť zelených poslancov, v prvých komunálnych voľbách sa do mestských a miestnych zastupiteľstiev dostalo asi tristo členov SZOPK. Odvrátenou stranou tohto nespochybniteľného úspechu bola skutočnosť, že významná časť reprezentantiek či sympatizantov ochranárskeho hnutia prešla do straníckej politiky, a teda z pohľadu aktivistov a aktivistiek na opačnú stranu barikády. Navyše niekdajšia jednota bývalých ostrovanov sa rozplynula, keď mohli slobodnejšie formulovať svoje politické predstavy, ktoré už viac nemuseli odkazovať na limitované horizonty ostrovnej perspektívy. Prvým zásadným ideovým konfliktom bola konfrontácia univerzalistického chápania environmentálneho projektu s nárokmi formujúceho sa národného štátu. Kým jedna časť hnutia pomáhala zakladať tretí sektor, nadväzovala kontakty s globálnym zeleným hnutím či lobovala za zelenšiu legislatívu, niektorí z bývalých ochranárov už nepovažovali environmentalizmus za svoju prioritu či hodnotu, ktorú treba presadzovať v každom režime. Pod náterom trikolóry sa dokonca schovali aj viaceré zo symbolov devastácie. Projekty, ako Gabčíkovo, hlinikáreň v Žiari nad Hronom, či projekty rozvoja jadrovej energetiky, boli niektorými niekdajšími ochranármi nanovo predstavené pozitívne, ako veci národného záujmu.

Nádeje, že zelená téma sa môže stať osou, okolo ktorej sa bude formovať nová slobodnejšia spoločnosť, nepočítali s tým, že konflikty vytesnené do spoločenského podvedomia v časoch „reálneho socializmu“ sa môžu po uvoľnení prejaviť s nečakanou intenzitou. Popri národnej otázke to bola najmä otázka prechodu na trhovú ekonomiku, určenie základných parametrov regulácie ekonomických aktivít či opätovná definícia súkromnej a verejnej sféry a ich vzájomných vzťahov. Nemôžeme ani tvrdiť, že zelení boli len obeťou nových mocenských a ideologických záujmov, pretože mnohí autenticky uverili falošným prísľubom novej éry. „Aká je teda dnešná situácia kedysi takého významného ochranárskeho hnutia? Naše slová sú tiché v lomoze informačného šumu. Našich slov je málo, pretože časť niekdajších ochranárov dnes už hovorí o inom. Stali sa z nich príkladní budovatelia trhového hospodárstva,takto opisuje atmosféru v zelených kruhoch Juraj Mesík v polovici deväťdesiatych rokov. Hnutie sa nedokázalo dôsledne a ako celok vymedziť voči nacionalizmu a neoliberalizmu, čo prispelo k jeho fragmentácii, ale hlavne na dlhé obdobie definovalo jeho politickú orientáciu.

Vyvinul sa tak pomerne vzácny endemit „voľnotržníka zeleného“, pre ktorého sú voľný trh a voľná príroda záhadne prepojené a navzájom sa podporujúce princípy. Šírila sa predstava, podľa ktorej predchádzajúci režim nedokázal uspokojiť ľudské potreby, vrátane potreby kvalitného životného prostredia, a preto uvoľnil miesto efektívnejšiemu systému. Pozitívna prognóza pracovala s dvomi hlavnými tézami. Prvou bola všeobecne uznávaná nadradenosť západného trhového modelu (slovo kapitalizmus sa dlho nepoužívalo), zameraného na ekonomický manažment a internalizáciu environmentálnych nákladov. Druhá kládla dôraz na úlohu občianskej spoločnosti vytvárajúcej spravodlivé a efektívne environmentálne politiky. Dnes nemusíme strácať čas vysvetľovaním, že takýto predpoklad bol naivný. Mantra, podľa ktorej po roku ´89 zvíťazila demokratická, občianska, neideologická, slobodná a zelenšia verzia sveta, nás neposúvala ani o milimeter bližšie k tomu, aby sme tieto ciele skutočne dosiahli, ale zato veľmi efektívne a na celé dekády zablokovala akékoľvek kritické systémové uvažovanie.

Navyše sa to dialo v situácii, keď sa dostavili výsledky. Ekonomická transformácia, ktorej prvou obeťou bol domáci priemysel, priniesla vskutku zásadné zníženie znečistenia. Aj preto sa mohlo zdať, že neviditeľná ruka trhu dokáže vyriešiť aj zelené otázky. V skutočnosti kríza domáceho priemyslu len nešťastne postavila sociálne a environmentálne témy proti sebe. Ťažko sa dalo očakávať postindustriálne nadšenie z klesajúcej miery znečistenia v regiónoch, kde nezamestnanosť vystrelila na  tridsať percent. Mestské ochranárstvo tak stratilo podporu ďalšej skupiny obyvateľstva, ktorá na vlastnej koži znášala negatívne efekty ekonomickej transformácie. Už podľa prieskumov z roku 1992 považovalo problémy životného prostredia za prioritné len päť percent obyvateľov. Ostrov sa vyprázdnil.  Jeho zvyšní obyvatelia mali navyše ruky zviazané mäkkou (nikým neriadenou) cenzúrou postkomunistického kontextu. Kultúrnu hegemóniu získala kombinácia neokonzervativizmu a neoliberalizmu a slovenská inteligencia začala snívať svoj americký mokrý sen o konci dejín. Hovoriť o regulácii, plánovaní či systémovej zmene zaváňalo návratom k neslobode, aj keby sa tieto témy rámcovali ekologicky.

Starí odborníci a mladí profesionáli

Súbežne s rozkladom ochranárskeho hnutia začínajú vznikať nové mimovládne zelené organizácie, ktorými sa postupne presadzuje model profesionálneho aktivizmu. Napriek viacerým zjavným odlišnostiam obe historické formy spájal istý dôraz na význam expertného poznania. Normalizačné ochranárstvo do veľkej miery stavalo na tradícii opierajúcej sa o odborníkov a vedeckých pracovníkov pôsobiacich v mestských centrách. Diskusie sa viedli hlavne v kruhoch odbornej, nie širokej verejnosti. Aby sa kritické aktivity typu Bratislava nahlas nejavili ako disidentské, museli pôsobiť ako nezaujaté expertízy. Vysoká a politicky neutrálna odbornosť si zachovala svoj nezastupiteľný význam v prostredí novovzniknutých mimovládok a pobočiek medzinárodných organizácií, ktoré utvorili jadro zeleného aktivizmu. Iba v takejto podobe môže expertné poznanie predstavovať zdroj legitimity pri strategickom budovaní partnerstva s politickou mocou. Výrazne fragmentovaná a špecializovaná práca mimovládok dodnes pripomína skôr činnosť agentúr než občianskych hnutí a z ekologických aktivistov robí zelených úradníkov. Upúšťa sa od konfrontačných nenásilných priamych akcií a foriem jednania, pretože by mohli spôsobiť stratu podpory verejnosti a donorov. Spolu s nimi mizne aj hlbšia systémová kritika a posilňuje sa hľadanie riešení v jeho rámci.

V porovnaní s historickým predchodcom treba novému modelu priznať snahu jednoznačnejšie adresovať príčiny environmentálnych problémov, ako i množstvo ťažko vybojovaných víťazstiev, ktoré dláždili cestu do Európskeho parlamentu či ku Goldmanovej cene. Lenže s inštitucionalizáciou sa zároveň smerovalo k deradikalizácii a celkovej depolitizácii environmentálnej otázky. Hnutie sa vzdialilo spoločenskej základni a zakorenilo sa chápanie environmentálnych problémov ako technickej záležitosti, ktorú vyriešime využitím správnych technológií a vhodným manažmentom. Takto chápaný zelený aktivizmus umožňuje Haškov mierny pokrok v medziach zákona, bez nutnosti konfrontovať existujúce mocenské konštelácie. Zabudlo sa však na veľké ambície, ktoré zelených motivovali: na úsilie o celospoločenskú zmenu, ktorá sa musí vykonať v relatívne krátkom čase. Ak sa uspokojíme s firemným ekoporadenstvom a nájdeme naplnenie v zápase o hranice chránených území, dosiahneme isté zmeny, no zároveň ignorujeme skutočnosť, že samotné DNA systému, ktorý každodenne svojím jednaním priživujeme, je protiprírodne a expanzívne založené; že kapitalistická ekonomika a udržateľnosť planetárneho ekosystému sledujú navzájom protichodné ciele a princípy; že trvalá udržateľnosť je nemysliteľná v rámci systému nekonečnej a neustále sa zrýchľujúcej spotreby zdrojov; že každá udržateľná ekonomika je z logiky veci taká, ktorá napĺňa potreby všetkých ľudí v rámci limitov prírody, myslí na budúcnosť a teda plánuje.

Odkaz stratený v mori

V prípade slovenského environmentalizmu môžeme identifikovať niekoľko zlyhaní, ktoré ho vo výsledku vychýlili zo želanej trajektórie. Absencia systémovej perspektívy zobrala hnutiu množstvo diagnostických a interpretačných nástrojov, čo viedlo k zablokovaniu možností politického vyjadrenia a k presunu pozornosti na technické otázky či individuálnu zmenu správania. “Dolaďovači” najlepšieho z možných svetov si ale zrejme nestihli všimnúť, že napriek nedávnemu „koncu dejín” stihla táto žitá utópia za tridsať rokov spotrebovať polovicu historického objemu fosílnych palív a vypustiť tomu zodpovedajúce emisie CO₂. Popritom pôsobí ako drobnosť, že Slovensko sa reindustrializovalo a dnes predstavuje najvýznamnejšieho producenta symbolu environmentálnej neudržateľnosti: osobného automobilu. Navyše požiadavku systémovej zmeny nahradil morálny individualistický apel, takže synonymom občianskej zodpovednosti sa stala poctivá separácia odpadov.

Nešťastným dedičstvom, v ktorom sa stretávajú viaceré z pomenovaných neduhov, je situácia inštitucionalizovaného vzdelávania v oblasti environmentalistiky. Rozptýlenie kedysi pomerne koncentrovaného kultúrneho a intelektuálneho kapitálu ostrovanov, spolu s chybnou diagnózou a povrchným chápaním problematického vzťahu človek – prostredie, viedli k tomu, že sa tu nevytvorilo inštitucionalizované bádanie a vzdelávanie v oblasti sociálne citlivého a kritického environmentalizmu. Ten sa u nás dlhodobo vyučuje ako špecializovaný prírodovedný odbor, bez záujmu o sociálne, ekonomické, politické a kultúrne otázky. Veľa optimizmu v sebe neskrýva ani fakt, že na najvýznamnejšej prírodovedeckej fakulte na Slovensku, Univerzite Komenského, sa už tretí rok vypisuje iba nepovinný kurz o klimatickej kríze, na ktorý sa aktuálne prihlásili traja študenti. Nikoho pravdepodobne neprekvapí, že medzi pedagógmi a študentmi často nájdeme latentný či manifestovaný klimaskepticizmus a vymedzovanie sa voči spontánnemu občianskemu aktivizmu. Dôsledne depolitizovaná pozícia formálne uznaného experta na životné prostredie, sústredeného na jeho prírodný detail, síce znížila riziko možného politického sporu, no otvorila otázku jeho spoločenskej relevancie. Odbornosť, v minulosti jeden z mála tolerovaných nástrojov legitímnej kritiky, sa u nás inštitucionálne reprodukuje iba v impotentnej forme. Ako protipól môžeme uviesť príklady českého vysokoškolského environmentálneho vzdelávania, ktoré sa cielene zameriava na sociálne kontexty a priamo vytvára predpoklady prepájania vedy a aktivizmu.

Od samorastu, ktorým bolo slovenské ochranárstvo osemdesiatych rokov, cez jeho fragmentáciu a prechod k profesionálnejším a špecializovanejším formám aktivizmu sa dostávame až k fenoménom nedávnej minulosti – k študentským a klimatickým hnutiam. Aj na Slovensku vidíme postupné, veľmi opatrné približovanie k antisystémovému stanovisku, podľa ktorého je dominantným zdrojom ničenia planéty ekonomický systém založený na nekonečnom raste v konečnom svete. Prispela k tomu všeobecne prijatá faktickosť antropogénnej klimatickej zmeny. Stále častejšie sa prepájajú sociálne a environmentálne témy, možno práve preto, že nacionalistické, konzervatívne, ale aj liberálne sily sa ich snažia postaviť proti sebe. Bolo by dobré, keby sa častejšie začal skloňovať aj pojem klimatickej spravodlivosti, teda termín, ktorý odkazuje na princípy demokratickej zodpovednosti a participácie, ekologickej udržateľnosti a sociálnej spravodlivosti a schopnosti poskytovať riešenia klimatickej krízy v ich vzájomnej kombinácii. Takýto prístup poukazuje na príčiny sociálnej nespravodlivosti, environmentálnej deštrukcie a ekonomickej dominancie, vyrastajúce zo spoločných základov logiky prorastového kapitalizmu. Klimatická spravodlivosť odmieta kapitalistické riešenie klimatickej krízy a poukazuje na nespravodlivé a pretrvávajúce vzorce ekoimperializmu a „ekologického dlhu“ ako historického dedičstva. Pri hľadaní riešení je nevyhnutná citlivosť na vzťahy nerovnosti a s nimi spojenými geometriami moci a schopnosť rozpoznať, ako sa prelínajú so vzťahmi triedy, rasy, rodu, generácií naprieč mierkami od globálnej po lokálnu.

Hnutie za klimatickú spravodlivosť v mnohom pokračuje v rozvíjaní princípov formulovaných alterglobalizačným hnutím, ktoré tvorilo základ takzvanej tretej vlny environmentalizmu. Na Slovensku, na rozdiel od našich západných susedov, tento zásadný odkaz nerezonoval. Chýbala tu nielen radikálnejšia forma protestu, ktorej ojedinelé príklady možno nájsť v nenásilných protestných podujatiach, ako blokáda Tichej a Kôprovej doliny, či v obsadení ťažobnej veže v Novákoch. Rovnako u nás absentuje azda najdôležitejší moment definujúci túto vlnu aktivizmu, ktorým je dôraz na rozvíjanie prefiguratívnych praxí predstavujúcich tak kritiku, ako aj pozitívnu formuláciu možných usporiadaní budúcnosti. Udalosti ako klimakempy nie sú len jednorazovou priamou akciou, chcú byť zároveň laboratóriom alternatívnej spoločnosti. Práve požiadavka na zmenu kľúčových sociálnych vzťahov spája niekdajších deviantov s tými dnešnými. Potvrdením tejto kontinuity je záujem spravodajských služieb, ktoré dnešných zelených radia do obdobnej kategórie s normalizačným „vnútorným protivníkom“, kam kedysi spadalo ochranárske hnutie a jeho predstavitelia.

Spomedzi odkazov vo fľašiach, ktoré zapečatili pôvodní ostrovania, sú mnohé dodnes aktuálne. Napríklad dôraz na environmentálne hodnoty a etiku, opieranie sa o kritické poznanie a na ňom založenú odbornosť, kombinovanie lokálneho aktivizmu a legislatívnej zmeny. Jeden podstatný odkaz však pohltilo more postsocializmu. Odkaz o radikálnej zmene priorít súčasného sveta. Stav, do ktorého sa planéta dostala, vylučuje postoj „business as usual“  nielen v oblasti podnikania a politiky, ale aj v treťom sektore. Hlavným cieľom by už nemalo byť propagovanie zelenej témy ako takej, tá sa dostala do všeobecného povedomia, ale nájsť správnu interpretáciu krízy, ktorá bude mobilizačne pôsobiť. Najlepšie takú, podľa ktorej nestačí korigovať spotrebiteľské návyky a čakať na zelenšie technológie alebo lepšie medzinárodné dohovory. Ochrana prírody sa už nesmie tváriť ako niečo mimopolitické či nadpolitické, ale musí sa stať najdôležitejšou politickou a sociálnou otázkou.

Každý, kto sa usiloval o radikálnu kritiku systému (normalizačného či kapitalistického) devastujúceho ekosystémy Zeme, kto veril, že sa dá založiť šťastný život aj na alternatívnych, prírodu nedevastujúcich základoch, je stroskotancom na ostrove pozitívnej deviácie. More, ktoré ho obklopuje dnes, už netvoria len odosobnené mechanizmy štátnej moci (hoci tie nikam nezmizli), ale predovšetkým ekonomika poháňaná imperatívom rastu, uprednostňujúca nekonečnú akumuláciu kapitálu pred potrebami ľudí a ekosystémov. Rovnako ako pred novembrom ´89 nám nezostáva nič iné, len z ostrovov vytvárať súostrovia či pevniny a z fragmentovaných ohnísk odporu autentické zelené hnutie s reálnym politickým vplyvom. Je vždy lákavé oddať sa izolovanému životu na ostrove, no nesmieme ani na okamih zabudnúť, že sme stroskotancami a musíme pozorne sledovať more. Pôvodní stroskotanci na ostrove pozitívnej deviácie nachvíľu zabudli analyzovať more, a tak sa ich ostrov potopil v prívale nacionalizmu, gýčového antikomunizmu, individualizmu a neoliberalizmu. Pred aktuálnymi ostrovanmi stojí neľahká úloha – zmeniť úplne všetko.

Autori sú spravodlivo rozhorčení 

Jeden komentár

  • Ján Šteuček

    13. apríla 2021 v 21:59

    Nie som vyložene „enviromentalista“, ale vyznávam zásadu „TRVALO UDRŽATEĽN0HO ŽIVOTA“ na Zemi. Asi bude musieť prísť niečo podobné „Sodome a Gomore“, aby sa ľudstvo spamätalo. Nie je to tak dávno (50 – 60 rokov) že na dedinách fungovalo „BEZODPADOVÉ HOSPOD8RSTVO“, ale snaha „mať sa lepšie a mať viac“ bola silnejšia ako úsilie „ochrancov prírody“. Asi správne Ste nastolili otázku, aký politický systém by bol schopný dodržať požiadavku doby na nastolenie „SOCIÁLNO ENVIROMENTÁLNEJ“ spoločenskej dohody. Ďakujem.

    Odpovedať

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *