Environmentálne číslo, ktoré mierumilovne zabalí apríl – mesiac lesov a ochrany prírody – do recyklovaného papiera angažovaného mesačníka, sa ešte donedávna mohlo javiť prvoplánovo, ale načasovanie dopadlo výborne. Napokon, práve teraz uvedomelí jednotlivci na sociálnych sieťach prejavujú aktívny, priam aktivistický záujem o prírodu a s nimi aj státisíce oprávnene znepokojených ľudí. Rozhodli sme sa preto zhromaždiť spolu s ostatnými pod vlajkou ochrany prírody a zapojiť sa do jedného z najdôležitejších bojov súčasnosti.
Veľmi skoro sme však zistili, že početné zástupy ochrancov a ochrankýň sa nekoordinovane potulujú a zo svojich individualistických pozorovateľní nevidia, odkiaľ skutočne prichádza útok. Mnohí namiesto udržania barikád nakupujú v obchodoch bezobalovú kozmetiku a niektorí sa dokonca zhromaždili pod podozrivou vlajkou v rýchlosti natretou na zeleno. Ak obrana prírody počas stupňujúcej sa klimatickej a ekologickej krízy vyzerá takto, je to s budúcnosťou života na našej planéte veľmi neisté.
No aj napriek chaosu sme si všimli, že niektoré staré obranné línie nepodľahli módnym trendom a propagande nepriateľa, a sú totožné s dlhotrvajúcimi bojmi za spravodlivejšiu spoločnosť. Ich mapy sme však nezdedili, boli zámerne prekresľované a ich obsah sa stráca pod ideologickými nánosmi nekonečného rastu HDP. Aj napriek tomu sa pri nich združuje čoraz viac ľudí a ich stratégie znovu objavujú sociálne hnutia po celom svete.
Cieľom aprílového čísla Kapitálu je zvýrazniť tieto línie a ukázať, že ochrana prírody v sebe nevyhnutne zahŕňa kritiku kapitalistických vzťahov, ktoré vo svojej podstate predstavujú útok na prírodu a že pôvod pretrvávajúcich nerovností medzi ľuďmi je aj hlavnou príčinou environmentálnej degradácie. To, že táto úloha nebude ľahká, potvrdzuje dominantné postavenie trhových riešení a intenzívny „greenwashing“, na ktorý vo svojom texte o liberálnom ekologickom aktivizme upozorňuje Laura Kovácsová.
Jakub Huba a Pavel Šuška po dôkladnom skúmaní starých aj nových „máp” ochrancov prírody prinášajú kritickú reflexiu slovenského environmentálneho hnutia po roku 1989 a pýtajú sa, kam sa s nástupom novej doby stratila ich kritika systému. Kontext toho, prečo by mala byť práve zmena ekonomického systému hlavnou požiadavkou ekologického hnutia, rozširuje Áron Tkadleček vo svojom texte, ktorý približuje stratégiu „degrowth“ ako nutnú súčasť všetkých postkapitalistických alternatív.
Miroslav Lukačovič na príklade dramaturgie brnenského kolektívu HaDivadla približuje, akým spôsobom je klimatická kríza votkaná do nášho každodenného života, a prečo by malo byť aj divadlo priestorom, v ktorom sa dá tvorivo premýšľať o podobe spoločnosti, v ktorej žijeme, a najmä, v ktorej by sme chceli žiť.
Štúdiu politického ekonóma a geografa Martína Arboledu o zvyšujúcej sa produktivite globálneho ťažiarskeho priemyslu, ktorý stojí v čele kapitalistického útoku na prírodu, približuje Marián Potočár. Naša spoločnosť pre vidinu budúcej prosperity ignoruje ekológiu urbánneho prostredia, čo na príklade Bratislavy opisuje Samuel Achberger. Patrik Gažo sa vo svojom texte pýta, ako je možné, že desiatky rokov prehliadame sociálne a environmentálne dôsledky automobilovej dopravy.
Nie je mnoho ľudí, ktorí zohrali významnejšiu úlohu v našom chápaní ekologicko-spoločenských problémov, ako zakladateľ sociálnej ekológie Murray Bookchin, ktorý sa narodil presne pred sto rokmi. Jeho známu esej s názvom Populačný mýtus, kde kritizuje neomaltuziánske teórie, ktoré sa aj v súčasnosti do diskurzu vracajú so železnou pravidelnosťou, publikujeme v českom preklade Petra Wohlmutha.
Stratégiu, ktorá môže zjednotiť ochranárov a ochranárky a dať im do rúk nástroje na jednoznačné zakreslenie obrannej línie, vidíme práve v prepájaní bojov za environmentálnu a sociálnu spravodlivosť naprieč históriou. Veríme, že práve pochopenie súvislosti súčasného ekonomického systému, útlaku a spoločenskej hierarchie s ničením prírody môže konečne zastaviť neprestajný útok na prírodu, ktorá nie je mimo nás, ale sme všetci a všetky jej súčasťou.
Pavol Fábry, Laura Kovácsová
