2021 04 Útok na príroduEnvironmentálny KapitálRiadiť aktivizmus ako firmu

Laura Kovácsová9. apríla 2021617

To, že o niečom nehovoríme, že to len obsedantne schovávame pod koberec, nič nevyrieši. Ako ľudstvo žijeme v bezprecedentnej situácii, a to nielen kvôli globálnej pandémii koronavírusu. Ak chceme hovoriť o systémových problémoch, potom musíme hovoriť o socio-ekonomickom systéme a snahách, ktoré tejto diskusii bránia. 

Vďaka dopadovým štúdiám o klimatickej zmene si vieme veľmi konkrétne predstaviť, čo znamená globálne oteplenie o tri stupne, ku ktorému momentálne smerujeme. Je to dvojnásobne viac, než je hranica oteplenia, pri ktorej by nám podľa konzervatívnych odhadov ešte planéta vedela poskytnúť relatívne bezpečné podmienky pre život. Už pred piatimi rokmi v Paríži bolo zrejme jasné, aký nedosiahnuteľný je cieľ znížiť teplotný rast o 1,5 stupňa, hoci sa vtedy mnohým zdal zbytočne ambiciózny. Dnes sa nepochybne ukazuje, že aj to bolo málo. Hranica 1,5 stupňa nie je len abstraktné číslo v medzinárodných dokumentoch či článkoch v médiách. Všetky fakty už vtedy znamenali jasne pomenovaný a hmatateľný dopad na ľudí i mimoľudskú prírodu. Hovoriť neustále o tom, že musíme konať pre budúce generácie, môže síce pre západné spoločnosti predstavovať mobilizačný element, no zároveň je to zneviditeľňovanie momentálnej miery utrpenia a útlaku, ktorý obyvateľstvo globálneho juhu zažíva už teraz. Už viac nemôžeme stále zjemňovať jazyk, ktorý používame, neustále ustupovať zo strachu z nedorozumenia či poľavovať v požiadavkách. Máme plné médiá zlatej strednej cesty, rozumných riešení, pričom najdôležitejšie je nikoho v procese nenahnevať. Lenže to je cesta do pekla. A nie metaforického. Za uplynulé tri dekády sa klimatická kríza iba zhoršuje. Sú to tri dekády nekonečných klimatických konferencií či protestov, na ktorých sa naoko hovorí o tom, čo je príčinou problémov v spoločnosti. Tie však vďaka globálnej pandémii viditeľne presakujú na povrch tak, ako azda nikdy predtým.

Jediná istota? Neistota

Zraniteľnosť i odolnosť súvisiaca s globálnymi procesmi môže slúžiť ako podklad pre boj za zmenu podoby spoločenského usporiadania smerom ku spravodlivejšej a rovnejšej spoločnosti. Ak chápeme ľudskú silu ako tvorivú, môžeme si dovoliť začať rozmýšľať za hranicami súčasných či minulých predstáv o spoločnosti. Môžeme sa pýtať otázky, na ktoré nie sme zvyknutí: V akej spoločnosti by sme chceli žiť? Vzdelávanie zamerané na mechanické učenie nepredstavuje dostatočne otvorený priestor na uvažovanie o budúcnosti. A práve budúcnosť je pálčivou témou, o ktorú sa zaujímajú samotní študenti a študentky v globálnom klimatickom hnutí Fridays for Future, ktorí otázku existenčnej hrozby klimatickej krízy a volanie po systémovej zmene dostali do verejnej diskusie. Ako tvorivý element politickej akcie môže slúžiť i samotná neistota či dokonca žiaľ z budúcnosti, pred ktorou ako nastávajúca generácia stojíme. Nespravodlivosť zviditeľňujú grassrootové hnutia vedomou prácou v rámci iniciatív či na demonštráciách vo viere, že sa symbolické významy konečne podarí pretaviť do verejných politík. Práve pocity neistoty môžu predstavovať hybnú silu k motivácii ľudí vytrvať a pracovať s generačnou nespravodlivosťou. Tá by mohla napokon podnietiť k premýšľaniu o svete, v ktorom sa  práve ekonomické záujmy musia podriadiť všetkému ostatnému, a nie naopak. Ekonomické zmýšľanie máme hlboko zakorenené vo svojom uvažovaní, a preto musíme veľmi vedome pristupovať k tomu, aké rôzne konštrukty sme sa naučili prijímať a prečo. Predstavivosť by mala pomôcť prekročiť hranice naučeného a analyzovať to, ako rozumieme svetu.

Najmä individualistické ekologické riešenia sú proklamované ako každodenné akcie ekohrdinstva. Často až naznačujú, že riešenie klimatickej krízy nájdeme v správnej poličke v obchode, a vďaka tomu nastane samospád správnych rozhodnutí v korporácii či politickej reprezentácii. Predstava, že individuálne rozhodovanie vlastnou peňaženkou je to najjednoduchšie či najrozumnejšie, čo môže každý človek urobiť, je klamlivá. Nestačí len rozmýšľať nad tým, čo nakupujeme a ktorý produkt má relatívne menší dopad na životné prostredie či ľudské práva. Už len to, že niektorí a niektoré z nás si takéto rozhodovanie môžeme vďaka spoločenskému postaveniu dovoliť, dokazuje, že takýto lifestylový aktivizmus má triedny rozmer. Opomína každodennú skúsenosť širokej vrstvy obyvateľstva, ktorej každodenná žitá skúsenosť nespočíva vo výbere oblečenia z certifikovanej bavlny, ale v únavnom úsilí zabezpečiť si základné potreby. Nikto z bežných ľudí však na svojich pleciach nenesie vinu za klimatický kolaps.

Potrebujeme preto presiahnuť rámec spotrebiteľského uvažovania a smerovať k politickým otázkam moci a jej distribúcie. V kapitalistickom systéme sa za jediné prístupné riešenia považujú tie trhové. Také, ktoré v konečnom dôsledku nijak nenarúšajú chod systému. Na tomto princípe sa oceňuje príroda, zdravie či život a zo všetkého sa stáva tovar, čím bytosti i predmety strácajú akýkoľvek význam a stávajú sa bezduchým artiklom ponuky a dopytu na trhu. Ak nechcem umrieť od hladu, musím svoj čas vymieňať na trhu práce za mzdu. Toto je základný problém, ktorý spája všetku prehlbujúcu sa nespravodlivosť vo svete. Súčasná situácia je bezprecedentná, pretože  nikdy nebolo jasnejšie, že mašinéria kapitalizmu fungujúca na princípoch neustáleho rastu a posilňujúcej nerovnosti má ekologický kolaps od začiatku zapísaný v zdrojovom kóde a že sa nezadržateľne blíži k limitom planéty. Povrchný prístup k problémom a hodnotovo vyprázdnené východiská si preto už viac jednoducho nemôžeme dovoliť.

Zlatý stredný aktivizmus

Na Slovensku si v oblasti aktivizmu v porovnaní s inými krajinami možno nenesieme dedičstvo obsahovo a hodnotovo bohatých sociálnych hnutí, na ktorých tradíciu by sme mohli nadväzovať. Nepotrebujeme sa však donekonečna odvolávať na chýbajúce vzory, pretože boje tu boli vždy a schopnosť postaviť sa na odpor je len otázkou motivácie ľudí. Hodnoty v reprezentatívnej politike dodnes do veľkej miery formujú zjednodušené binárne predstavy o tom, čo je to politika. Práve aktivizmus by mal čierno-biele videnie sveta nabúravať skrz prefiguratívnosť a kreatívne vynachádzanie politických nástrojov na uchopenie situácie, v ktorej sa nachádzame.

Na prvý pohľad dnes asi najviditeľnejšiu reprezentáciu aktivizmu na Slovensku predstavuje skupina platforiem, ktoré spája občianske združenie Mareka Macha s názvom Mladí. Mach je len zosobnením naratívu, ktorý vo verejnej diskusii prevláda v témach, ktoré Mladí v oblasti aktivizmu hegemonicky zastupujú. Tieto platformy povrchne reprodukujú binárne vnímanie politiky a trhového nastavenia spoločnosti bez prínosu organizovania sa zdola, bez snahy o decentralizáciu či dosiahnutie nehierarchickosti. Témy, ako antifašizmus, klimatická zmena či LGBT+ si privlastňujú spôsobom, ktorý odráža skôr praktiky investičných žralokov. Medzi charakteristiku tohto aktivizmu patrí profesionalizácia, tvár úspešného CEO, ambiciózneho lídra nastupujúcej generácie a princíp, že občianske združenie podlieha zásadám riadenia firmy. Spôsob, akým získal desiatky tisíc followerov, je založený na veľmi jednoduchom odkaze mladých ľudí proti fašizmu, za klímu či práva LGBT+ ľudí. S témami, ktoré zastupujú, sa a priori nedá nesúhlasiť. Ich aktivity však končia nekritickým konštatovaním problémov, za čo dostávajú podporu i ocenenia, pretože „aspoň niečo robia”. Avšak čo znamená byť v tomto zmysle proti fašizmu, za klímu a zrovnoprávnenie LGBT+ ľudí? Nie je ťažké byť proti politickým stranám ako ĽSNS, pripomínať si zločiny Adolfa Hitlera či odsúdiť koncentračné tábory. Fašizmus však už dávno nie je o uhladených uniformách, zdvihnutej pravici a explicitných symboloch.

Platforma Mladí sa dá chápať ako predĺžená ruka status quo v nepochopení toho, že ak chceme riešiť sociálne problémy, vzostup autoritatívnych režimov či klimatickú krízu, potrebujeme sa dostať ku koreňom týchto kríz. A v takom prípade sa nemôžeme vyhnúť ekonomickému rozmeru tém, ktoré práve tieto platformy zastupujú. Je to dôkaz ignorácie systémových vzťahov a príčin problémov v spoločnosti. Liberál na ekonomickej osi bude síce bojovať za slobodu trhu, no sloboda sa už nemusí nutne týkať napríklad rómskych žien pri rozhodovaní o svojich reprodukčných orgánoch či organizácie vlastného času, keď človek musí celý svoj život bezpodmienečne podriadiť tempu výroby na bežiacom páse. Ak pri problémoch opomíname ekonomický rozmer ich obsahu, zabúdame na dôležitosť ich sociálnych dôsledkov v každodennosti. A tieto platformy, ktoré promujú „všeobecne platné” trhové riešenie nespravodlivosti (ale len tej, na ktorú dovidia), sú súčasťou systémových problémov, ktorým čelíme. Liberalizmus za sebou vždy necháva niekoho zraniteľnejšieho, ktorého vylúčila skupina  „slobodnejších”.

Kto sa bojí antikapitalizmu?

Heslá ako „dominantná ekonomická teória musí skončiť” či „potreba premyslieť podobu ekonomického systému”, nie sú len heslami z klimatických demonštrácií, ale aj odkazy verejných inštitúcií OSN či Európskej agentúry pre životné prostredie. Vedkyne a vedci, ktorí dôvodové správy pripravujú, nielenže jasne pomenúvajú nezlučiteľnosť udržateľnej budúcnosti s princípom rastu a zisku, na ktorom funguje súčasný socio-ekonomický systém, ale hovoria o ňom ako o príčine krízy. Aj najznámejší britský prírodovedec David Attenborough vo svojom poslednom dokumente napáda imperatív rastu a zisku. Mladý aktivizmus by sa rozhodne nemal zastaviť len pri propagácii „riešení”, ktoré sú súčasťou starého systému. Toho systému, ktorý nás do súbežných kríz v prvom rade dostal a už len z princípu nemôže byť hlavným aktérom zmeny, akokoľvek sa nás snaží presvedčiť o opaku.

Ako príklad môže slúžiť kapitalistický fenomén greenwashingu. Žiadny informačný príspevok o nástrahách greenwashingu sa nevyrovná systematickej reklame na „zelené produkty” nadnárodných firiem či autoritárskych režimov, ako Saudská Arábia, Amazon, americká armáda, Nestlé či McDonald´s. Posledný zo zmienených koncernov je pravdepodobne najznámejšou sieťou fastfoodov na svete, ktorá dokonale symbolizuje proces globalizácie. Málokto však vie, že McDonald´s je jeden z najväčších vlastníkov a prenajímateľov komerčných budov i pozemkov na svete, z ktorých franšízy firme poslušne platia nájom.

Až patologická nechuť predstaviť si niečo za hranicami zaužívaného spája všetky tieto platformy v jednu homogénnu zmes, ktorá politiku identít využíva len ako náter súčasného mocenského nastavenia. Rovnako  fungujú bilbordy energofiriem či bánk, z ktorých sa na nás usmievajú známe tváre tzv. greenfluencerov. Inštitúcie, ktoré sú súčasťou problému, sa premyslenými taktikami snažia kúpiť spoločenskú legitimitu a uchlácholiť pokojné svedomie svojich zákazníčok a zákazníkov. Ich klony v podobe vyprázdnených aktivistických platforiem tak napokon tiež klamú svojimi ľúbivými zovňajškami, a nepredstavujú vo svojej podstate nič nové, ani nič konkrétne či spravodlivé. Bez prestávky  reprodukujú  marketingovú stratégiu súkromného sektora a s ním spojený systémový útlak a impotenciu zdanlivých riešení. Všetko to máme pred očami s ružovým a zeleným náterom, s ekocertifikátmi, len aby to celé splnilo nutnú dávku domnelej angažovanosti a najmä: nikoho neurazilo.

“Podržtaška” systému

Tu je na mieste rozobrať si bližšie prístup Mareka Macha a jeho platforiem k diskusii a nezhode. Za jednu z najnešťastnejších aspektov platforiem, ktoré si privlastnili vyššie zmienené témy, považujem to, že sa tvorcovia od obsahu vlastných príspevkov často dištancujú. Argumentujú, že nimi nevyjadrujú názor, len informujú. Všetky platformy OZ Mladí zdieľajú tento problém. Profilujú sa ako hlas, ktorý hovorí za celú generáciu, ale pritom od svojho obsahu dávajú ruky preč zakaždým, keď sa niekto voči nemu kriticky ohradí. Gatekeeping pre nich akoby neexistoval, len slepo preberajú krátke infosprávy z médií či ideologicky spriatelených inštitúcií, bez akéhokoľvek rozmyslu a zodpovednosti.

Za všetko hovorí nedávny príklad, keď na portáli dúhy.sk pre LGBT+ ľudí admin vymazal komentáre viacerých queer ľudí, ktorí vyjadrili nesúhlas s príspevkami obhajujúcimi podporu politickej a vojenskej aliancie NATO. Platforma dúhy.sk, volajúca po diskusii, mieri a demokracii, neváhala označiť antimilitaristické názory za krajne ľavicové, a následne ich dala na jednu úroveň s krajnou pravicou. Je ľahké mazať komentáre, uzavrieť diskusiu a odvolať sa na netoleranciu „extrémistických” názorov, súčasne však nemať žiadnu schopnosť definovať, čo obávaný strašiak krajnej ľavice predstavuje. Hlavná myšlienka, ktorá sa v tomto spore objavila priamo u Macha je to, že podľa neho sa kritika kapitalizmu nemôže vyjadrovať cez „kapitalistické výdobytky”, ako internet, smartfón či počítač. Z toho vidieť, že sa snaží prvoplánovo diskreditovať legitimitu svojho oponenta v diskusii, ale navyše aj implikuje, že podľa neho neexistuje nič medzi nie úplne dokonalým kapitalizmom a životom v jaskyni. A napokon, ako sa hovorí, aj Bastilu dobyli ľudia vidlami vyrobenými v zemepánovej manufaktúre.

Machovu chybnú dichotómiu treba odmietnuť nielen ako nedostačujúcu, ale najmä zavádzajúcu prax. V jeho svete stačí odbiť krajnú ľavicu ako ekvivalent krajnej pravice, tento postoj však nereprodukuje nič iné, než hysterický antikomunizmus jeho vlastných patrónov. Snahou radikálnej ľavice je zmena systému do podoby, z ktorej by neťažili iba záujmy úzkej skupiny „úspešných” v nespravodlivo nastavenej hre. Úsilím je odmietnuť démonizáciu ľavice v pozícii, ktorú jej vnucujú tí, čo zo systému ťažia: nejde o návrat autoritatívneho režimu spred roku 1989. Práve naopak, krajná ľavica poukazuje na plošnú globálnu nespravodlivosť a korene kríz, ktorých dopady dennodenne vidíme okolo seba. A preto sa nebojí nahlas volať po nutnosti takej spoločnosti, ktorá bude dbať na potreby všetkých ľudí i mimoľudskej prírody.

Neuhnúť ani o krok

A nie je napokon celá táto diskusia akýsi oxymoron? Nie je smiešne hovoriť o boji proti rasizmu či o boji za klimatickú spravodlivosť, no zároveň sa toľkokrát uspokojiť nedostačujúcimi gestami ľudí pri moci a tlieskať im? Už tu nie je priestor na potľapkávanie sa po pleci a odovzdávanie medailí za absolútne minimum v podobe zlatej strednej cesty. Tú nepotrebujeme. Potrebujeme reálnu, radikálnu a predovšetkým okamžitú zmenu verejných politík, ktoré by s ohľadom na dlhodobú kontinuitu pomohli zlepšiť kvalitu života, a to v prvom rade pre najzraniteľnejších. Nové verejné politiky musia zároveň rešpektovať limity prírodného sveta. Musia prísť politiky, ktoré sú adresné, ale nie sú zásluhové, pretože na núdzu reagujú dostupnosťou. Je dôležité, aby sa aj tzv. zelené témy v slovenskom diskurze stali sociálnymi, aby sa netvárili ako osobitná problematika, ktorá sa dá vždy odsunúť nabok. Latku požiadaviek musia nastaviť na mieru, ktorú si krízové situácie vyžadujú. Neuhnúť z hodnôt, ktoré reprezentujú.

Znamená to, že nesmieme hodiť nikoho a nič cez palubu v mene klamlivej vízie kompromisu. Hodnoty, ktoré zastáva dnešné globálne klimatické hnutie usilujúce o intersekcionalitu, by mali byť všeobecným a nekompromisným minimom, ktoré nepotrebuje ocenenia či pochvaly. Je to minimum, ktoré potrebujeme k životu nielen my, ale všetky a všetci na tomto svete, vrátane celej prírody. Je to minimum, z ktorého nemožno kúsok po kúsku odoberať v duchu, že sa aspoň niečo málo zmení.

Autorka je absolventka humanitnej environmentalistiky a poslucháčka sociálnej antropológie

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2021 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia