Pravda, inscenácie staršie než dva roky už netreba hodnotiť. Za ten čas sa stihli ohodnotiť aj samé. Nemôžem však stále len recenzovať bratislavské divadlá a vďaka tomu, čo netreba menovať, sa mi konečne podarilo nazrieť do kuchyne takej prominentnej inštitúcie, akou je Spišské divadlo.

Treba povedať, že od kamarátov už roky dookola počúvam: „Johann, a kedy napíšeš kritiku na Spišskú?“ či „Johann, tej Spišskej by si už mohol vytrieť kocúra!“ alebo „Johann, iba ty môžeš dokázať Babiakovi, že na poste umeleckého šéfa, tobôž režiséra, nemá čo hľadať!“ a niekedy aj „Johann, ty si sexy!“

Spišské divadlo je zároveň zvláštne aj tým, že pravdepodobne ako jediné na Slovensku ešte stále zamestnáva interného režiséra. V tomto prípade je to veľmi nešťastne zvolená režisérka Anna Šoltýsová, ktorej by som veľmi nerád venoval viac priestoru, ako v tejto  jednej vete. Jednoducho si to nezaslúži. V minulosti jej post zastával Peter Palik. A práve o ňom bude dnes reč.

Hra Čertice od Carla Goldoniho nie je vôbec ojedinelým ťahom na výber do repertoáru. Ako starý bard, ktorý mal možnosť vidieť túto hru ešte v Slovenskom národnom, si dovolím tvrdiť, že dokonca ani ničím zvláštny. Je to totiž jednoznačný ťah na bránu – kvalitná komédia, ktorá osloví všetky cieľové skupiny a keď k tomu ešte pridáme hviezdne obsadenie, máme vypredané na tri sezóny dopredu. Na Slovensku ju okrem „prvej scény” inscenovali aj vo Zvolene a možnosť nazrieť do talianskeho prístavného mestečka doprialo svojmu publiku aj niekoľko ochotníckych súborov. Jednoducho, ide o klenot svetovej drámy, ktorý raz musel prísť aj do Spišskej Novej Vsi.

Keď však túto hru, ktorá je, prirodzene, plná mužsko-ženských stereotypov (nemôžeme jej to mať za zlé, je to veľmi stará hra), vezme do rúk Peter Palik, zrazu vidíme len ukričanú promenádu šovinizmu. Zvolenie tohto typu humoru v kontexte predlohy je zrejme výsledkom slabej prípravy, analýzy a je to tak trochu „na prvú“. A bohužiaľ, tvorba „na prvú“ nie je v Palikovom repertoári žiadnou novinkou.

V bulletine sa ako prekladateľ uvádza samotný režisér inscenácie. To by mohlo vysvetľovať istú kostrbatosť celej javiskovej formy: zrejme má nedostatky v taliančine  raného klasicizmu. Každopádne, ak bulletiny píšu pravdivé informácie, Palikovi nemožno odoprieť, že „má gule”. Prekladať totiž hru, ktorá je postavená na situačnom humore a vidieckom dialekte, si vyžaduje seriózne zručnosti v talianskom jazyku, a tie nenadobudneme pri pozeraní Sorrentinových filmov s titulkami.

Múdre bulletiny taktiež hlásajú, že „v tejto výbornej komédii nie je núdza o šťavnaté susedské zvady, mužskú i ženskú žiarlivosť, ale aj o hromadu lásky. Samozrejme, všetko je to výdatne okorenené ostrým talianskym temperamentom.“ V tomto konkrétnom javiskovom prevedení je však veľká núdza o pokoru, o remeslo a ohlasovaná výborná komédia asi nestihla spoj, pretože sme sa jej nedočkali. Taktiež jemne zavádzajú, pretože český herec a gay-aktivista Jiří Hromada svoju lásku ukázať neprišiel. A s tým temperamentom by som bol v Spišskej veľmi opatrný.

Toto predstavenie by som označil za zdraviu škodlivé. Veď sa tam fajčí!

Škriepky na korze, réžia: Peter Palik, Spišské divadlo, Slovensko, premiéra: 23.06.2017, Spišská Nová Ves.

Johann Matias Kovács

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2021 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia