Kapitalizmus vznikal v spoločnostiach, v ktorých by sme márne hľadali demokraciu založenú na univerzálnej (hoci len formálnej) rovnosti práv. Ešte v čase, keď Marx formuloval svoje prvé postrehy o štáte, Británia pri voľbách uplatňovala majetkový cenzus a úplne vylučovala ženy. V bourbonovskom Francúzsku mohlo voliť asi jedno percento obyvateľstva. Na čele pruského policajného štátu stál absolútny panovník. Prosperita USA sa zakladala aj na otrockej práci a politické práva tu mali iba bieli muži. Priemyselný proletariát bol všade zväčša vylúčený z aktívneho politického života. Moderná sféra politiky sa začala formovať až s nástupom robotníckeho hnutia.
Negatívna integrácia
Najmä v Európe zohrali pri formovaní modernej politiky kľúčovú úlohu sociálnodemokratické strany. Vzišli z prostredia robotníckych spolkov, prvých odborových zväzov, ako aj krúžkov revolučnej inteligencie, ktorá zavrhla staršie utopické recepty. Imperatív zakladať samostatné politické strany, ktoré by organizovali masy, vychádzal z rezolúcie Prvej internacionály (1871), ktorej text navrhol práve Marx. Stratégia sa opierala o presvedčenie, že ani konečné ciele hnutia (zospoločenštenie výroby a odstránenie tried), ani viaceré čiastkové požiadavky (napríklad všeobecné skrátenie pracovného času) nemožno dosiahnuť bez získania politickej moci. Najbližší horizont predstavovalo ovládnutie národného štátu – parlamentnou cestou, ak to bude možné, alebo ozbrojeným povstaním, ak to bude nevyhnutné.
Do konca devätnásteho storočia vznikla v takmer každej európskej krajine aspoň jedna legálna alebo podzemná sociálnodemokratická strana, ktorá sa hlásila k marxizmu. Tam, kde ani mužská časť triedy pracujúcich nemala volebné právo, bolo prvou úlohou vybojovať ho pomocou masových zhromaždení, politických štrajkov či otvorenej konfrontácie so štátom. Sociálna demokracia bola v popredí týchto konfliktov vrátane boja za volebné právo žien – hoci treba dodať, že riešenie „ženskej otázky“ sa často odkladalo na neurčito. Ak to bolo možné, strany sa uchádzali o hlasy. Volebné zisky slúžili ako indikátor rozvoja hnutia, ktoré až do prvej svetovej vojny odmietalo účasť v buržoáznych vládach a čakalo na svoju príležitosť.
Politické strany, ktoré by sa usilovali prepojiť každodenný život s vysokou politikou, viedli permanentnú kampaň a formovali svoju základňu prostredníctvom tlače a vzdelávania, dovtedy jednoducho neexistovali – bez ohľadu na ideológiu. Masová strana je produktom robotníckeho hnutia a svoju klasickú podobu nadobudla v predvojnovej nemeckej SPD. Tá ako organizácia zameraná na politický boj udržiavala úzke kontakty s najväčšou odborovou konfederáciou GGD, orgánom ekonomického zápasu. Okolo tejto konštelácie sa sformoval celý systém spriatelených útvarov, ktoré prerastali rôznymi oblasťami robotníckeho života: športové kluby, spevácke zbory, čitateľské krúžky, mládežnícke a ženské organizácie, politické školy, periodiká a vydavateľstvá.
Po období zákonného obmedzovania (1878 – 1890) sa činnosť SPD a jej organizácií tolerovala. Trieda pracujúcich už nebola prosto vylúčená z politického života či prenasledovaná. Namiesto toho si vytvorila kozmos vlastných inštitúcií, alternatívnu občiansku spoločnosť, ktorá ponúkala politickú socializáciu od kolísky až po hrob. Tento svet stál na pozitívnom poňatí robotníckej identity spojenom s hrdosťou na (produktívnu) prácu a s predstavou o historickom poslaní triedy pracujúcich ako nositeľky všeobecnej emancipácie. Sociálna demokracia na jednej strane zostávala v opozícii voči kapitalizmu a bez podielu na rozhodovaní. Na druhej strane sa pripravovala na prevzatie moci, adaptovala sa na postupné presadzovanie svojich cieľov a vlastný paralelný svet budovala ako zrkadlový obraz buržoáznej spoločnosti. Niektorí historici preto hovoria o „negatívnej integrácii“ triedy pracujúcich do nemeckého kapitalizmu.
Vojnové prímerie so štátom
Dominancia marxizmu v robotníckom hnutí nebola univerzálna: na juhu Európy mal silnú pozíciu anarchizmus a syndikalizmus, v Británii zase domáce tradície socializmu a odborárstva, ktoré sa stelesnili v Labour Party. V cárskom Rusku časť sociálnej demokracie pôsobila v ilegalite, pričom súperila s prúdmi, ktoré sa orientovali na roľníctvo. Špecifickým prípadom sú Spojené štáty, kde nikdy nevznikla úspešná robotnícka strana a jej rolu v rozhodujúcich chvíľach preberalo ľavé krídlo Demokratov spolu s časťou odborov. Celkovo však nemecký model „triednej strany“ úzko spolupracujúcej s odbormi bol vzorom pre sociálne demokracie na celom svete. Tie tiež zväčša replikovali vnútorné delenie na zástancov postupnej transformácie kapitalizmu na socializmus („reformisti“) a prívržencov čo najskoršej realizácie celého programu („maximalisti“, „revolucionári“).
V predvečer prvej svetovej vojny tieto prúdy koexistovali v stranách, ktoré zjednocovala Druhá internacionála. Keď však vojna vypukla, prevažná časť vedenia strán sa postavila na obranu vlasti. Viac než v ideologickom nacionalizme treba hľadať príčiny v spomínanej integrácii. SPD svoj postoj prezentovala aj ako obranu inštitúcií, ktoré budovala štyridsať rokov. Francúzski socialisti zase zdôrazňovali, že víťazstvo Nemeckého cisárstva by znamenalo zánik demokratických výdobytkov. Strany si od prímeria so štátom sľubovali ďalšie ústupky a reformy. Iba malá časť sociálnej demokracie zastávala pacifistické, resp. defetistické pozície, ktoré vyzývali na neúčasť vo vojne alebo na jej premenu na povstania proti vlastným vládam. Deliaca čiara medzi zástancami a odporcami vojny sa pritom viac-menej kryla s delením na reformistov a revolucionárov.
Tieto rozdiely viedli ku krachu II. internacionály. Záver vojny, ktorá sociálnu demokraciu definitívne rozdelila, však obidvom prúdom poskytol jedinečné príležitosti. Revolučná vetva ruskej sociálnej demokracie v roku 1917 zvrhla dočasnú vládu a nastolila sovietsku moc. Zakrátko sa strana premenovala na „komunistickú“, a tak tragédia jej projektu nepatrí k sociálnodemokratickej tradícii v užšom zmysle. Nemeckých reformistov zase vyniesla k moci revolúcia roku 1918, po ktorej sa krvavo vysporiadali s maximalistickými rivalmi. Na základe kompromisu s armádou a pravicou sa pustili do reforiem – počnúc skrátením pracovného dňa a zavedením kolektívneho vyjednávania.
Inde sociálna demokracia stála pri vzniku nových útvarov na troskách impérií, ako boli prvé pokusy o ukrajinskú, gruzínsku, ale aj československú štátnosť. V „červenej Viedni“ dvadsiatych rokov, ktorá bola obkľúčená konzervatívnym vidiekom, sa austromarxisti usilovali realizovať svoj militantný druh reformizmu, ktorý sa asi najviac blížil predvojnovej tradícii. S výraznou podporou zdola zaviedli bezplatnú zdravotnú starostlivosť a budovali dostupné bývanie, ako napríklad bytový komplex Karl-Marx-Hof. Jeho delostrelecké ostreľovanie armádou a fašistami v roku 1934 symbolicky uzatvára medzivojnové snaženie sociálnej demokracie v Európe. Jej najväčšie úspechy však ešte len mali prísť.
Zlatý vek sociálneho štátu
Požiadavky na zoštátnenie celých odvetví, zabezpečenie zamestnanosti a štedrých verejných služieb mali v západnej Európe po roku 1945 širokú podporu. V USA existoval podobný tlak na pokračovanie v Rooseveltovom „Novom údele“ z tridsiatych rokov. V pozadí týchto túžob boli jednak spomienky na krízu a vojnové útrapy, jednak existencia alternatívneho modelu vo východnom bloku, ktorého rétorika zdôrazňovala význam plnej zamestnanosti a sociálneho zabezpečenia. V Británii sa po volebnom víťazstve v roku 1945 dostala k moci Labour Party, ktorá znárodnila kľúčové sektory a zaviedla bezplatné zdravotníctvo či starobné dôchodky. Prejavom očakávaní po konci vojny však nebola len rastúca odborová organizovanosť a voličská podpora, ale aj vlny nepokojov na pracoviskách. V USA bolo v roku 1946 najviac štrajkov v histórii, Francúzsko zažilo otrasy o rok neskôr.
Sociálna demokracia nezohrávala pri budovaní povojnových sociálnych štátov všade rovnakú úlohu. V niektorých krajinách bola v čase kľúčových rozhodnutí v opozícii a pôsobila takpovediac zvonka. Niekde mali zásadnú rolu odbory: keď zlyhali pokusy opozičnej SPD presadiť plošnú nemocenskú dávku, pretlačil ju 16-týždňový kovorobotnícky štrajk na prelome rokov 1956 a 1957. Podľa okolností sa líšil aj charakter sociálnych štátov, pričom explicitne socialistické predstavy mali najväčší vplyv v Škandinávii, kde ťažili z medzivojnových úspechov. Bez ohľadu na tieto rozdiely sa však sociálny štát založený na „zmiešanej ekonomike“ tešil všeobecnej podpore sociálnych demokratov.
Teoretickým východiskom projektu bola téza, že príjmy pracujúcich nie sú len nákladovou položkou, ktorá ukrajuje zo ziskov, ale môžu byť faktorom ekonomického rozvoja. Zvyšujúca sa kúpyschopnosť obyvateľstva rozširuje odbyt podnikov, povzbudzuje ich k investíciám a prispieva k tomu, aby ekonomika išla „na plný plyn“. Mzdová a sociálna politika, ktorá prerozdeľuje bohatstvo (od kapitálu smerom k práci alebo vnútri triedy pracujúcich, napríklad od zamestnaných k nezamestnaným), zároveň udržiava sociálny zmier. Pomocou štátnych investícií do infraštruktúry, bývania či verejných služieb, ktoré sa financujú z daní alebo na dlh, možno zase zmierňovať výkyvy hospodárskeho cyklu, ktoré by inak viedli ku krízam.
Tento druh politiky sa presadil v období obnovy a modernizácie vojnou zničených ekonomík, ktoré prinieslo prudký rast produktivity a zároveň obrovský hlad po pracovnej sile. Celý rad štátov zažíval svoju epochu „hospodárskeho zázraku“. Obdobie prosperity umožnilo kompromis, ktorý sprostredkovala práve sociálna demokracia a jej odbory. Na úrovni pracovísk dostalo zamestnanectvo záruku trvalého rastu reálnych miezd, no za predpokladu zvyšovania produktivity práce. To tiež znamenalo vzdať sa zápasu o kontrolu nad výrobou. Rozhodovanie o zavádzaní nových technológií a zvyšovaní noriem mali mať v rukách výlučne manažmenty. Na spoločenskej úrovni mal kompromis podobu nových druhov garancií: bezplatná zdravotná starostlivosť a vzdelávanie, regulované ceny bývania, materiálne zabezpečenie v starobe, podpora v nezamestnanosti či počas práceneschopnosti. Kapitál si od tejto dohody mohol sľubovať predvídateľné prostredie.
Pozitívna integrácia
Časť nákladov na reprodukciu pracovnej sily sa takto preniesla na plecia celej spoločnosti. V kombinácii s rastúcimi mzdami to umožnilo vznik skutočne masovej spotreby, na ktorej mohli prvýkrát participovať aj široké vrstvy triedy pracujúcich. Pravda, najširší okruh výdobytkov sa týkal iba časti zamestnanectva, ktorá pracovala na plný úväzok v kľúčových odvetviach a bola odborovo organizovaná. Medzi vylúčenými sa tak v rôznej miere ocitali migranti, nekvalifikovaní robotníci, ženy alebo rasové menšiny. Predsa však išlo o bezprecedentnú situáciu. Námezdná práca zrazu dokázala zabezpečiť nielen solídnu existenciu, ale aj perspektívu trvalého rastu životnej úrovne a sociálnej mobility, prinajmenšom tej medzigeneračnej: „Naše deti sa budú mať lepšie ako my.“
Ako tvrdí Karl Polanyi, spoločnosť, ktorá premení pracovnú silu na tovar (t. j. komodifikuje ju) a nechá ju celkom napospas fluktuáciám trhu, skôr či neskôr skolabuje. Už pri počiatkoch industrializácie sa preto objavujú rôzne schémy pomoci zamerané na najbiednejších, ako boli prídavky ku mzdám v rámci tzv. speenhamlandského systému z konca osemnásteho storočia. Sociálny štát možno chápať ako modernú podobu tohto sebaobranného reflexu. V ochrane pracovnej sily, resp. v jej dekomodifikácii, však zašiel oveľa ďalej. Kým v ranom kapitalizme podpora v nezamestnanosti závisela napríklad od možností miestnej fary, výdobytky sociálneho štátu mali charakter „sociálnych práv“ spätých s moderným občianstvom. Mnohé vymoženosti sa neposkytovali vo forme tovaru, ktorý by bolo treba kupovať za mzdu, ale priamo a bezplatne. Aj sama nutnosť predávať pracovnú silu sa oslabila: zatiaľ čo britský zákon z roku 1834 posielal chudobných do robotární, o necelých stopäťdesiat rokov dostávali určité kategórie nezamestnaných v Nemecku až trojročnú podporu vo výške 70 % čistej mzdy.
Povojnový západný kapitalizmus dokázal prostredníctvom sociálnej a ekonomickej politiky „pozitívne integrovať“ triedu pracujúcich. Pracujúcim sa otvorili nové možnosti a perspektívy. Zároveň vznikli inštitúcie, ktorých poslaním bolo slúžiť ich blahu. Trieda sa tak stala materiálne zainteresovanou na napredovaní národnej ekonomiky. Musela však dodržiavať svoju časť dohody: základný rámec kompromisu sa nespochybňuje, akumulácia kapitálu je nedotknuteľným zdrojom prosperity a prípadné konflikty sa majú riešiť prostredníctvom oficiálnych kanálov. Pre odbory to zahŕňalo povinnosť krotiť požiadavky svojej členskej základne a pacifikovať výbuchy nespokojnosti. Pokiaľ ide o sociálnodemokratické strany, tie už krátko po vojne zväčša rezignovali na prekonanie kapitalizmu a opustili tradíciu reformizmu, ktorá mala ambicióznejšie ciele. Zároveň sa vzdali triedneho slovníka a zmenili sa na „všeľudové strany“, ktoré oslovovali najrôznejšie vrstvy obyvateľstva.
Zánik sociálnej demokracie
Sociálny štát existoval v priestore vytýčenom dvoma hranicami: ekonomickou a politickou. Všeobecné možnosti prerozdeľovania bohatstva určovala ziskovosť kapitalistických investícií a schopnosť ekonomík udržiavať vysoké miery rastu. Druhá hranica bola daná očakávaniami pracovnej sily a jej schopnosťou presadiť ich. Od prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov sa priestor medzi týmito hranicami rýchlo zmenšoval. Povojnovému hospodárskemu oživeniu v Európe a USA dochádzal dych. V Ázii sa vynorili súperi, ktorí začali vytvárať tlak aj v nosných odvetviach západnej prosperity, ako bol automobilový priemysel. Ropné šoky a rozpad starého menového systému vyvolali cenovú nestabilitu a ešte väčšmi zostrili medzinárodnú konkurenciu. Osvedčené nástroje ekonomickej politiky zrazu nefungovali. Z opačnej strany sa triedny kompromis, ktorý bol základom sociálneho štátu, dostal pod tlak rastúcich nárokov pracujúcich. Tie si hľadali aj neoficiálne kanály, ako sú divoké štrajky a nezávislé politické organizovanie. Rok 1968 je len symbol: boje na pracoviskách, ktoré sa začali už skôr, sa v nasledujúcom desaťročí ešte zintenzívnili. O slovo sa prihlásili aj časti triedy pracujúcich, ktoré sa na prosperite príliš nepodieľali – napríklad gastarbeiterky v Nemecku.
Odpoveď štátov a kapitálu na tieto ťažkosti mala dvojité ostrie. Začal sa proces reštrukturalizácie, ktorý priniesol postupnú demontáž sociálneho štátu a zároveň rozklad starých zdrojov moci pracujúcich. Na úrovni pracovísk išlo o rozbitie veľkých integrovaných podnikov a nástup outsourcingu či neštandardných foriem zamestnávania. To oslabilo možnosti organizovania aj význam kolektívnych zmlúv. Presuny podnikov a zahraničná expanzia kapitálu umožnili stavať proti sebe pracujúcich v rôznych krajinách a prinútiť ich k ústupkom. Recesie, reorganizácia výroby a nové technológie rozšírili rady nezamestnaných, čím sa zintenzívnila konkurencia na trhu práce. Na štátnej úrovni sa ťažisko výdavkov vychýlilo od verejných služieb k pomoci súkromnému sektoru v mene zvyšovania konkurencieschopnosti. Dávky v nezamestnanosti sa znížili a podmienky na ich poberanie sa sprísnili, čo ešte vyostrilo súťaž o pracovné miesta. Vyjednávaciu pozíciu pracujúcich oslabili aj útoky na odbory a obmedzovanie ich práv. Vlny privatizácií, škrtov a zavádzania moderných metód riadenia zdecimovali verejný sektor.
Ak aj odhliadneme od toho, že sa na tejto globálnej ofenzíve samy často podieľali, sociálnodemokratické strany jej neboli pripravené čeliť. V ére voľného pohybu kapitálu zostával ich horizontom národný štát. Dávno sa tiež vzdali apelov na triedny subjekt, ktorého zloženie sa teraz rýchlo menilo. Práve v čase, keď sa podmienky typické pre proletariát rozširovali do nových odvetví, si strany definitívne osvojili tézu o postupnom „zániku“ triedy pracujúcich. Súhlas s imperatívmi akumulácie, ktorý bol základom starého kompromisu, viedol v nových podmienkach k prijatiu škrtov a zoštíhľovania ako ekonomickej nevyhnutnosti. To všetko predurčilo dva smery ďalšieho vývoja sociálnej demokracie, ktoré sa striedajú a prelínajú dodnes. Prvá možnosť znamená prihlásiť sa k „modernizácii“, posilniť svoj všeľudový charakter a podieľať sa na deštrukcii sociálneho štátu v mene zvyšovania konkurencieschopnosti, ktorá sa považuje za záruku budúceho blahobytu. Druhá stratégia spočíva vo viac či menej úprimnej snahe ubrániť aspoň holé minimum, predovšetkým pre zvyšky starej základne a spravidla na úkor zraniteľnejších vrstiev triedy pracujúcich. Zatiaľ čo prvá cesta zbližuje sociálnu demokraciu s technokratmi a liberálmi, na tej druhej sa jej spojencami stávajú nacionalisti a krajná pravica.
Dezintegrácia triedy pracujúcich
Pôvodným cieľom sociálnej demokracie bol prechod k beztriednej spoločnosti. Paradoxne, najväčšie úspechy zažila v období výnimočnej stability západného kapitalizmu, keď sa jej podarilo začleniť triedu pracujúcich do rámca ekonomického rozvoja. Kompromis bol spojený s očakávaním, že podstatné prvky sociálnodemokratickej politiky – masová participácia, univerzalizmus sociálneho štátu a spoločenský pokrok v širokom zmysle slova – sa stanú pevnou súčasťou systému. Keď však pominuli podmienky, ktoré kompromis umožňovali (ekonomická expanzia) a vynucovali (hnutie pracujúcich), ukázalo sa, že tieto nádeje boli plané.
Členstvo v stranách a masových organizáciách ako forma participácie na verejnom živote už desaťročia stráca význam. Spolu s ním dlhodobo klesá účasť vo voľbách. Zvyšky výdobytkov sociálneho štátu sú čoraz viac podmienené individuálnymi zásluhami. Namiesto zabezpečenia blahobytu je ich cieľom skôr vytvárať odstrašujúce príklady: „Ak sa nebudete snažiť, dopadnete ako títo!“ Robotárne devätnásteho storočia sa vrátili vo forme workfare a aktivačných prác. Najmä v posledných dvoch desaťročiach sledujeme vzostup nacionalizmu a autoritárstva, prehlbovanie neistoty a horúčkovitej súťaže, ale aj materiálny úpadok v podobe rozvratu verejnej infraštruktúry či klesajúceho veku dožitia v najvyspelejšej kapitalistickej krajine sveta.
Trieda pracujúcich zostáva integrovaná do kapitalizmu, no spôsobom, ktorý je založený na jej vnútornej dezintegrácii. Sociálny zmier už nie je výsledkom kompromisu, pretože súhlas prestal byť potrebný. Poslušnosť sa vynucuje skôr konkurenciou na trhu práce, disciplínou pri splácaní úverov, biednymi podmienkami v nezamestnanosti – a ak treba, aj obuškami, ako ukazuje príklad francúzskej dôchodkovej reformy. Naša situácia pripomína tú z obdobia pred vznikom sociálnej demokracie, no okolnosti nám vnucujú iný smer. Sociálny štát bol dohodou o tom, ako riadiť výrobu zameranú na zisk. Kapitál si udržal právo určovať, čo a ako sa bude vyrábať, zatiaľ čo pracujúci získali väčší podiel na vyrobenom bohatstve. Pristúpiť na to dnes, keď hrozí nezvratná zmena klímy, by znamenalo pohromu. Uspokojovať nenásytnosť kapitálu a vzdať sa rozhodovania o tom, čo je spoločensky potrebné a ktoré odvetvia treba, naopak, utlmiť – to je luxus, ktorý si viac nemôžeme dovoliť.
Karmína je kolektívny blog o triede pracujúcich a jej zápasoch
