Pár poznámok k vysťahovaniu z Waldeck Pyrmontlaan 8 v Amsterdame

Keď sme z domu č. 8 na ulici Waldeck Pyrmontlaan v Amsterdame spravili svoj domov, bola to drobná ochutnávka toho, čo by mohlo byť. A aj keď nám posledných pár dní dalo zabrať, zažili sme mnoho šťastných a nádejných chvíľ. Hlboko na nás zapôsobila podpora a prejavy spolupatričnosti, ktorej sa nám dostalo z kamarátskych, súdružských a susedských kruhov. Po piatich dňoch prebývania a, ako sme si aspoň mysleli, úspešnom odhalení squatu verejnosti nám bolo rýchlo pripomenuté čosi, čo nám malo byť nad slnko jasnejšie: že ľuďom ako my štát a kapitalizmus nezaručujú žiadnu bezpečnosť. Všetky prípady vysťahovania sú formou násilia, a táto nedeľa (16. januára 2022, pozn. prekl.) nebola výnimkou. Ešte sme nepočuli všetky príbehy z tohto vysťahovania, preto tu píšeme len o svojich vlastných zážitkoch.

Kto sme

Sme ľudia s politickými presvedčeniami a túžbou po slobode. Naše zápasy a rany máme vpísané do vlastnej kože. Sme jednotliví ľudia plní nádejí a snov, obáv a problémov. Squatujeme z mnohých dôvodov, ako politických, tak i osobných. Z nutnosti, lebo potrebujeme domov, ale aj preto, lebo takýmito prejavmi spoločného odporu vytvárame priestor, v ktorom sa môžeme cítiť slobodne a kde sa môžeme vzájomne nájsť. Väčšina z nás študuje na rôznych univerzitách, odborných učilištiach či stredných školách v Amsterdame a okolí. Niektorí z nás neštudujú vôbec, hoci by študovali radi, nebyť vyhliadky na paralyzujúci dlh a finančného tlaku, ktorý ich prinútil nastúpiť do zamestnania. Naše životy sú – tak ako životy mnohých ďalších ľudí – definované a utvárané neistotou, prekaritou. Naša situácia s bývaním je neistá, prekérna. Pár z nás spáva na gaučoch, v ubytovniach, hosteloch či squatoch. Zvyšok žije v podnájme (zväčša dočasnom a takmer vždy predraženom). O období štúdia sa často hovorí ako o najkrajšom období života. No ťažko je žiť, keď zápasíte o prežitie.

Do školy chodíme tiež preto, aby sme sa vzdelaním emancipovali, no v našej súčasnej situácii je nemožné sa vzdelávať aj nad rámec daných osnov. Ľudia často považujú univerzity za nástroj vyrovnávania spoločenských rozdielov, spôsob, ako uniknúť svojmu nepriaznivému pôvodu. Niekedy to tak ozaj funguje, no väčšina skončí v prekarizovanom zamestnaní aj po získaní titulu – akurát s väčším dlhom. Nemáme rovnakú štartovaciu čiaru a trieda pretínajúca sa s ďalšími faktormi-identitami to niektorým z nás ešte sťažuje. Unavuje nás hanbiť sa za svoju finančnú situáciu. Na našu inteligenciu to vplyv nemá. Ľudia, ktorí ste v podobnej pozícii – ozvite sa nám, alebo si založte vlastné združenia. Čudovali by ste sa, koľko nás je v rovnakej situácii. Môžeme sa navzájom podporovať. Keď sa spojíme, dokážeme svoju situáciu zlepšiť.

O našom nezákonnom vysťahovaní

Neveríme v spravodlivosť v tomto rasistickom, patriarchálnom, kapitalistickom systéme. Neuznávame jeho zákony, súdy či autoritu. Nik nepotrebuje nič tak, ako strechu nad hlavou. Všetok majetok je lup a každý človek, ktorý potrebuje domov, by si ho mal vziať od tých, ktorí majú viacero domov (obzvlášť vtedy, ak ich nepoužívajú). Napriek tomu je vhodné poznamenať, že toto vysťahovanie bolo nezákonné. Neprekvapuje nás, keď mocní porušujú vlastné zákony, to sme sa rýchlo naučili očakávať. V tej budove sme bývali už štyri dni a zabývali sme sa – polícii sme o tom poskytli dôkazy.

Sprvu, keď sa u nás ukázala polícia (hneď po tom, ako sme vyvesili pár transparentov), povedali nám, že budú rešpektovať náš domový pokoj (huisvrede) a že na základe predložených dôkazov sa všetko zdá v poriadku. No ďalší večer boli späť. Prvé štyri hliadkujúce osoby sa zastavili, aby sa spýtali: „Koľko vás je vnútri, potrebujeme vedieť, koľko policajných dodávok máme poslať.“ Keď sme sa spýtali na dôvod vysťahovania, odvetili: „Veď vy viete“ a „Lebo môžeme“ a schuti sa zasmiali. Na tú nedeľu sme zvolali upratovaciu brigádu. Prišlo množstvo ľudí, ktorí strávili hodiny drhnutím holubincov, darovali nám nábytok a celkovo nám pomohli priestory zútulniť. Vedeli sme, že môže prísť polícia, no nečakali sme rýchle vysťahovanie práve v ten deň. Možno to bolo od nás naivné. To spôsobilo paniku a strach u ľudí, ktorí boli počas razie vnútri a nepoznali realitu squatovania. Ťažkoodenci zbili našich priateľov a priateľky, súdružstvo i súcitiace susedstvo a odvliekli ich preč. Polícia prišla so špeciálnou jednotkou BraTra, určenou na vysťahovávanie. BraTra spolu s mobilnou jednotkou sa rozhodli konať spôsobom, ktorým ohrozili životy ľudí. Príslušníci BraTra – ako nástroje monopolu na násilie – začali reťazovou pílou vyrezávať časť našej podlahy. Bez toho, aby nás varovali, sme zbadali, ako špička píly prenikla cez podlahu tak, že mohla niekomu odrezať nohu. Našťastie sme si to všimli a stihli sme tú osobu odtiahnuť. Ľahko sa mohlo stať, že by sme sa kvôli tomuto zásahu BraTra prepadli cez podlahu, alebo že by sa zrútilo poschodie. Keď tento pokus zlyhal, pustili sa rezať podpery zablokovaného schodiska, čím nás všetkých ohrozili. Keď sa BraTra nakoniec dostala hore, boli sme v kúte miestnosti. Uvedomili sme si, že sa ich sile musíme podvoliť a povedali sme im, že budeme spolupracovať. V tom momente si jedna obzvlášť odporná a naštvaná hlavohruď zmyslela, že je nevyhnutné zdvihnúť kovovú rúru, prikľaknúť jednej z nás chrbát a krk a udrieť ju tou rúrou. Takéto konanie polície nás neprekvapilo, no znechucuje nás, že túto budovu vypratávali (s použitím hrubej sily) v prospech kapitalistických utláčateľov. Naše skúsenosti nie sú, pravdaže, ničím výnimočné – mnoho ľudí zažilo i oveľa horšie veci. Polícia je vo svojej podstate rasistická, sexistická, ableistická inštitúcia, ktorá s ľuďmi zaobchádza diskriminačne aj na základe ich (predpokladanej) triednej príslušnosti. Zákon tu nie je v náš prospech a, ako nám to policajti dokazujú zas a znova, ich úlohou je chrániť súkromný majetok, nie ľudí. Nasrať na zákon, osquatujme celý svet!

Nasrať na tvoj suterénny bazén

Niekoľkí ľudia zo susedstva nám povedali, že dôvodom, prečo bola budova opustená, je to, že majiteľovi sa už dlho nedarí získať povolenie na výstavbu bazéna v suteréne. Kde ty vidíš bazén, my vidíme bývanie pre vyše tridsať ľudí.

Prečo sme obsadili Waldeck Pyrmontlaan 8: Čas obrátiť gentrifikáciu

Zo squatu sme vyvesili transparent, na ktorom stálo: „Niet wijken voor de rijken“ (neustupujte bohatým). Do tejto štvrte sme neprišli preto, aby sme sa skamarátili s bohatými, prišli sme agitovať. Amsterdamská štvrť Vondelbuurt patrí k najbohatším v meste. Vondelpark (priľahlý park, pozn. prekl.) bol vybudovaný pre bohatých, no podľa nás si aj my zaslúžime pekné parky. Od susedstva sme neočakávali žiadny veľký súcit, avšak časť ľudí nám ho prejavila. Zvyšok nie. Keď bohatí zavetrili našu prítomnosť, ohrnuli nosom a svoje drahé autá preparkovali inam. Odtiahli svoje deti od okien a zavolali políciu. Nás teší, že v nich budíme pocit ohrozenia. Máme plán: obráťme gentrifikáciu. Vytláčajú nás z našich štvrtí, my obsadíme tie ich. Nech sa nás bohatí opäť boja. Mimochodom, spoločenský pokoj možno narušiť rovnako jednoducho ako porušiť zákon. Ktokoľvek môže podniknúť niečo, čo našim utláčateľom naruší spánok.

Vravia nám, že by sme mali rešpektovať súkromný majetok, akoby šlo o čosi dané – no v čom nám to už len kedy pomohlo? Zmenu nedosiahneme peknou prosbou, o tú musíme bojovať. Keď squatujeme, vydobývame si svoju nevyplatenú mzdu. Využívame priestor, ktorý niekto zjavne nepotrebuje. Krádežou to nazývajú len vtedy, keď z toho ťaží chudoba; keď kradnú bohatí, volajú to profit, dedičstvo, splátka nájomného a podobne. Táto štvrť je hniezdom dedičného bohatstva, ale prečo by len trieda bohatých mala mať právo žiť v týchto ohromných domoch, keď prepych, ktorý si užívajú, vytvorila pracujúca trieda?

O klamstvách novín AT5 a prečo sa nenecháme nikým zastupovať

Slovami študentky žurnalistiky, ktorá v nedeľu prišla do nášho squatu: „Jediným spôsobom, ako sa zapojiť a niečo sa popýtať, bolo schytiť mop a začať drhnúť podlahu.“ Naše životy nie sú predmetmi skúmania. Novinárska objektivita je fraška. Keď za nami prišla novinárka z AT5 (amsterdamské spravodajské médium, pozn. prekl.) a požiadala nás o rozhovor, povedali sme jej, kde nájde naše stanovisko. Vôbec nepochybovala o tom, že sa s ňou chceme rozprávať, potrebujeme predsa, aby oznámila svetu, aká je „pointa nášho konania“. Nepochopila, že „pointu nášho konania“ vidí priamo pred sebou. Na priamej akcii je krásne, že nekladiete politikom či štátu požiadavky, nesnažíte sa „zvyšovať povedomie“. Namiesto toho priamo riešite problém.

Squatovanie a využívanie priestoru je tým, o čo nám ide. Neskôr počas vysťahovávania sa AT5 opäť dožadovala rozhovorov. Jedna osoba od nás sa i ponúkla. AT5 povedala človeku, ktorý sa narodil v Holandsku a plynule hovorí holandsky, že s ním sa rozprávať nechcú (asi preto, lebo nebol biely či dostatočne nóbl), vraj hľadajú niekoho, kto „lepšie rozumie po holandsky“. Hovoríme sami i samy za seba, nedlžíme nikomu ani hovno a budeme sa baviť s kým chceme – s ľuďmi, ktorí poznajú a chápu náš zápas. Hovoria za nás skutky a odporúčame vám, aby ste robili to isté.

Chceme slobodný svet, nie článok na vašom webe. Náš zápas o bývanie nie je vaším novým kontroverzným umeleckým projektom. Naše násilné vysťahovanie nie je predstavenie určené na živé vysielanie. Kto s nami súcitíte, zašpiňte si ruky, zapojte sa. Pochopte, že náš zápas za slobodu je spojený s tým vaším – ak to nevidíte, ak sa usilujete o to, aby ste si zachovali nestrannosť vo svete bez rovnosti, nemáme si čo povedať. Unavuje nás vysvetľovať, prečo robíme to, čo robíme, ľuďom, ktorí sa noc čo noc vracajú do pohodlia svojich nádherných domovov. AT5 sa navyše ani neunúvala robiť rozhovory s ľuďmi z okolia, ktorí nás prišli podporiť, priniesli nám jedlo a vlastnými telami bránili vysťahovaniu.

FLINTA (feminínne, lesbické, intersex, nebinárne, trans a agender) osoby boli vždy v prvej línii

Túto akciu zorganizovali a podieľali sa na nej najmä FLINTA osoby, ony a mládež. Vždy sme za svoje oslobodenie bojovali v prvej línii. Bránime sa, lebo sme nikdy nedostali na výber život v bezpečí. Vieme, čo to znamená žiť v ohrození. Nemôcť opustiť násilnú rodinu, rodičov, partnera či partnerku, alebo situáciu, lebo sme si to skrátka nemohli (finančne) dovoliť. Mladí, kvír a FLINTA ľudia vždy riskovali svoje nohy pod reťazovými pílami.

Prečo musíme vzdorovať vysťahovaniam a vytvárať kultúru odporu

Naše vysťahovania nie sú atrakcie. Naše zátarasy nie sú gestá. Nesquatujeme preto, lebo to zákon umožňuje, squatujeme preto, lebo bývanie je fyzická nevyhnutnosť. Nezáleží na tom, koľkokrát nás vysťahujú – kým sa naša situácia s bývaním nevyrieši, budeme nútené a nútení bojovať za svoje vlastné riešenia. Musíme vytvoriť kultúru odporu proti vysťahovávaniu. Za každé vysťahovanie nech pribudnú tri nové bytové domy. Proti každému vysťahovaniu by sa malo demonštrovať v uliciach a pridať by sa mali aj solidárne obyvateľky a obyvatelia daných štvrtí. Prizývame osoby, ktoré sa nostalgicky chvastajú zlatou érou squatovania, aby vytiahli päty zo svojich zákonom uznaných domovov a tiež vyšli do ulíc. Podeľte sa so svojimi znalosťami a skúsenosťami! Teraz nie je čas hovoriť o slobodných miestach a kontrakultúre – nastal čas na širší antikapitalistický zápas za bývanie, v ktorom squatovanie môže zohrávať významnú úlohu.

Ešte nás budete počuť, nedáme vám pokoj.

Autorstvo: A.S.S. – Autonomous Students Struggle

Autonomous Students Struggle – A.S.S. je anarchistický študentský kolektív z Amsterdamu

Text vyšiel 20. januára 2022 na mediálnom portáli IndyMedia.nl

Z angličtiny preložila Sely