Možno svet potrebuje kopnúť práve preto, aby sa točil

Martin Makara16. júna 2023380

„O čom vypovedajú moje ruky, ruky deväťdesiatkovej generácie?“ Otázka, ktorú si kladie protagonista najnovšej knihy Tomáša Straku, je len východiskom k jeho ďalším úvahám o tom, ako „čas, v ktorom sa prebudilo tvoje vedomie, definuje tvoju intersubjektívnu skúsenosť rovnako ako národnosť a jazyk“. Označenie „semiautobiografická prozaická kompozícia“ je pre tento text príhodné, keďže je členený do krátkych kapitol odohrávajúcich sa v rôznych obdobiach ostatných približne tridsiatich rokov medzi Košicami a Prahou. A hoci dôležitú úlohu tu zohráva aj Bratislava, tá funguje ako negatív, voči ktorému sa personálny rozprávač pri každej príležitosti dôrazne vymedzí: „Stať sa mešťanom v najhoršej dedine strednej €urópy, ktorá leží na okraji malomestskej republiky, je tým najodpornejším cieľom malých mozgov.“

A vôbec, hlavná postava Marek sa vymedzuje často a voči bársčomu: na paškál si berie vegánstvo, „posvätné arahatstvo Václava Havla“ aj novú ideu komunizmu, a tým sa jeho odpor zďaleka nevyčerpáva. Nahraďme slovo ideológia moralizáciou a zdá sa, akoby Žižek písal priamo o recenzovanej próze: „V samotnom geste odmietania ideológie (kritizovania ilúzií a slepoty ‚primitívneho‘ Druhého, jeho uctievania falošných idolov), kritika opakuje ideologické gesto.“ Ak sa protagonista hneď v prvej vete označí za zlého človeka, ide len o alibi pre to, aby si poťažkal nad svetom, v ktorom „veci, ktoré nezabávajú, stratili svoj charakter. Veci ako filozofia, história, umenie.“ Základným princípom Marekovho prístupu k svetu je zovšeobecňovanie, v dôsledku čoho raz znie ako starec ponosujúci sa na „tú dnešnú mládež“, inokedy ako tínedžer, ktorý svoje rozčarovanie z dospievania tepe do internetových gnóm, a zavše aj ako dedinský kňaz poúčajúci o tom, že základom veľkomestskej morálky je pokrytectvo.

Kým vo všeobecných aspektoch (nesúdržná kompozícia, povrchný kriticizmus, skicovitosť postáv a situácií) je Persona non grata problematická, dokáže sa zaskvieť v detailoch. Vie pobaviť, ale prekvapuje aj lyrickou skratkou a poňatím dôležitých momentov vo vývoji protagonistu: „Po prvej prednáške na vysokej škole išiel na záchod, postavil sa pred zrkadlo a celou silou si vrazil. Rozosmial sa. Vedel, že už nemá kam vyrásť.“ Straka patrí k autorom, ktorí vo svojej tvorbe sústavne reflektujú súčasnú spoločnosť a jej problémy; už v samotnom tomto fakte spočíva istá hodnota jeho písania. Avšak navzdory tomu, že jeho rozprávač odmieta rebéliu, „ktorá nemá jasný cieľ ani plán“, vyznenie jeho „nevítanej osoby“ je presne opačné a výstižne, bezmála vyčerpávajúco ho zhŕňajú posledné vety knihy: „Kopem do sveta! Kopem do sveta! Kopem do sveta!“

Tomáš Straka: Persona non grata. Face, 2022.

Martin Makara

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: