Mimikry nás všetkých

Mário Drgoňa13. augusta 2021594

Štrnásty ročník festivalu Kiosk je úspešne za nami. Napriek neustálemu spoločenskému provizóriu v dôsledku pandémie na ňom panovala príjemná a bezproblémová atmosféra, čo je obzvlášť obdivuhodné pri technicky takom náročnom podujatí. Festival pred dvoma rokmi niesol podtitul Vyhorenie. Minulý ročník návštevníkom sprostredkoval zasa tému Patológie. Tento rok organizačný tím siahol po téme Mimikry. 

Kiosk sa teda stal „festivalom obojživelného divadla“. Naprieč rokmi potvrdil, že dokáže prežiť v akýchkoľvek priestoroch a podmienkach a že vždy prináša zaujímavú a pestrú programovú dramaturgiu, zloženú z performance, tanca, audio-inštalácií, divadla či happeningov, ktoré prinášajú podnety na ďalšiu tvorbu i plodné diskusie.

Ako však obojživelnosť festivalu súvisí s mimikry? Je to pomenovanie schopnosti niektorých bezbranných živočíchov, prispôsobovať sa z ochranných dôvodov svojmu okoliu. Tieto nástroje často napodobňujú živočíchy s účinnými zbraňami. Napríklad farbou srsti, tvarom tela a podobne.

S tým úzko súvisí i pojem „mimézis“, pod ktorým rozumieme napodobňovanie skutočnosti, ktoré Aristoteles považoval za podstatu umenia. Na rozdiel od Platóna,  ktorému šlo o prostú kópiu skutočnosti. Dramaturgia Kiosku sa v tomto kontexte blíži skôr k aristotelovskému než platónovskému chápania tohto termínu. A inak to nebolo ani tento rok.

Vstúpte do Sphéry! 

Rámcovým miestom mnohých umeleckých stretnutí bola tento rok najmä Sphéra. Ide o dielo Juraja Gábora, ktoré, ako sa píše na webe Novej synagógy: „…je víziou monumentálnej architektonickej premeny priestoru. Drevená konštrukcia na pomedzí architektúry a sochárstva upriamuje pozornosť na neviditeľnú guľu (s priemerom 16 metrov), ktorá bola architektom Petrom Behrensom vkreslená do kubusu stavby žilinskej synagógy z roku 1931. Doteraz z nej bola fyzicky viditeľná len horná časť –  kupola. Jurajova funkčná drevená konštrukcia je jej kópiou vnútri centrálneho priestoru. Je oproti nej zrkadlovo umiestnená a položená na drevených stĺpoch tesne nad podlahou.“ Tento objekt naozaj monumentálne dopĺňa a obohacuje atmosféru a charakter synagógy.

A vďaka nemu zaujímavo program doplnil i dramaturgický tím festivalu. Vzhľadom na to, že synagóga je v posledných rokoch neoddeliteľnou súčasťou festivalu, vyhlásili open call pre projekty „šité“ priamo na Sphéru.

Prvým takým projektom, ktorý dokonca festival otváral, bola performance Moja láska Evy Priečkovej a Tomáša Procházku. Šlo o umeleckú sondu do vzťahu dvoch ľudí, ktorá do veľkej miery pracovala najmä s pohybovými a tanečnými prvkami. Hľadanie, míňanie sa, spojenie, pretnutie, porozumenie – to všetko sa v nej dalo nájsť. Takú nežnú a citlivú záležitosť som na poli umenia nevidel už dlho; hneď v úvode festivalu som pookrial.

Pookriať sa však vo Sphére dalo i pri tom, keď vás ňou vo svojich prednáškach sprevádzali rôzni umelci – napríklad jej tvorca Juraj Gábor (o slovách a miestach), výtvarníčka Martina Mäsiarová v práci s deťmi (na tému hra), či Lucia Repašská, umelecká riaditeľka divadla D’epog (o priestore). Takýchto sprevádzaní bolo, samozrejme, viac, ale všetky nebolo možné stihnúť ani kvôli nabitému programu, ani kvôli obmedzenej kapacite.

Pre menšie publikum vo Sphére bola určená tiež zvuková performance Alvina Luciera

I am sitting in a room v interpretácii Evy Vozárovej a Fera Királyho. V tomto prípade šlo o živé sledovanie a počúvanie procesu dekonštrukcie slova až po jeho opätovnú rekonštrukciu, resp. premenu do úplne inej podoby. Táto spoločná zvuková meditácia mala naozaj až terapeutický rozmer, pričom dokázala zároveň hlboko fascinovať. Nie každý deň je totiž človek svedkom postupnej premeny slova na melódiu pripomínajúcu zvuky veľrýb.

Post-tanec? A to je čo?!

Že Kiosk je do veľkej miery festivalom tanečného divadla je dobre známy fakt. Post-tanečnú inscenáciu v programe však nečakal azda nikto (s výnimkou organizátoriek a organizátorov), nehovoriac ešte o jej forme a obsahu. Prvá repríza post-tanečného predstavenia Interpellation (Carpet stories V. 2) Tomáša Moravanského snáď nikoho nenechala chladným. I keď z tvárí publika sa dalo badať, že dielo vyvolalo skôr negatívne emócie.

Veď kto by sa dobrovoľne chcel zhruba 50 minút dívať na nasvietený koberec za sprievodu mechanického softvérového hlasu, ktorý po celý čas rozpráva o tom, ako Tomáš Moravanský s troma performerkami pripravoval rok a pol inscenáciu, ktorá mala online premiéru v marci 2021?

Na jednej strane sa dá Moravanského gestu rozumieť. Kedy inokedy dokážu tvorkyne a tvorcovia tak precízne publikum oboznámiť s procesom tvorby a celým jeho vývojom, vrátane všetkých peripetií, ak nie počas pandémie? Na strane druhej môže takýto počin pôsobiť bezobsažne a egocentricky.

Ďalším výrazným kusom z prostredia tanca bolo site-specific dielo Antropos Anthem Miriam Budzákovej, ktorého úskalia spočívali práve v špecifickosti priestoru, v ktorom sa odohrávalo. Budzáková zasadila svoju performance do parku žilinskej Stanice, kde bola zlá viditeľnosť, a masa diváčok a divákov sa za ňou po priestore neustále presúvala. Dielo podľa anotácie „vzniká a vznikalo intuitívne, hľadajúc súznenie, harmóniu, svár, akceptáciu prostredníctvom rozpravy tela s priestorom. Priestorom hmotným i nehmotným, priestorom živým a prítomným…“ To však v konečnom dôsledku odčíta azda málokto, no je pravda, že Budzákovej performance začala byť v momente, kedy sa pohyb koncentroval na fixné miesto a prepojil aj s projekciou, príjemne asociatívna.

Takými boli i ročníkové a bakalárske práce poslucháčok študijného programu Tanečné divadlo a performancia VŠMU, pod názvom Fresh Dance. Štyri rôzne performancie v duchu súčasného tanca vytvorili samotné študentky, pričom každé z diel bolo formálne i obsahovo iné, no rozhodne zaujímavé. Či už šlo o tému interrupcií, hľadania vlastnej identity, alebo abstraktnejšie, vnútornejšie pochody, je skvelé, že Kiosk dáva priestor i študentskej tvorbe, ktorá má vďaka tomu šancu okrem prezentácie získať i priamu divácku reflexiu. A to je nesmierne dôležité.

My – eklektici

Dvoma vrcholmi festivalu boli rozhodne Neviditeľný hosť divadelného zoskupenia Gaffa a Sapiens Territory  platformy Yuri Korec & co.

Obe ponúkali eklektický prístup k divadelnej tvorbe v tom najlepšom možnom slova zmysle a v mnohých diváčkach a divákoch vyvolali až katarzné pocity.

Martin Hodoň v Neviditeľnom hosťovi ponúka nesmierne dynamický, prudko strihový, brutálne svietiaci a hlučný exkurz do sveta násilia, patriotizmu, neznášanlivosti a ďalších pálčivých tém, ktoré dramaturgia v brožúre festivalu opisuje slovami: „sa nežijú, len trpia“. Ak by sa chcel niekto z publika sťažovať, že je to mačkopes, festivalový tím si dobre poistil i to. V brožúre sa o predstavení žánrovo vraví ako o hybride. Toto označenie naozaj veľmi dobre vystihuje spojenie live cinema s predtočeným záznamom, performatívnymi i činohernejšími momentmi a všemožnými ďalšími prostriedkami, ktoré Hodoň spolu s tvorivým tímom pospájali dokopy na mieru priestoru pod Rondlom, kde kedysi stála legendárna S2 –, čo napokon dáva predstaveniu azda ešte osobitejší rámec a rozmer.

Yuri Korec & co. v porovnaní s Gaffou ponúkli v mnohom jemnejší a miernejší zážitok, no rovnako vnútorne silný a potenciálne katarzný. Nikdy by mi nenapadlo, že sa raz zúčastním performance pri Pamätníku 1. československého armádneho zboru, v nadmorskej výške 1000 m., no Kiosk dokáže vždy prekvapiť. Už samotná cesta mikrobusmi na Polom bola obrovský zážitok, ktorý vytvoril dobré zázemie pre to, čo malo ešte len prísť. Sapiens Territory snáď nikoho nenechá pokojným ani na moment. Nie je v ňom jasné, kto je performer a kto „len“ divák. Nie sme náhodou všetci tak trochu účinkujúcimi? Ak aj nie tu a teraz, ako je to v bežnom živote? Korec & co. nám asociatívne ponúkajú otázku za otázkou, odpovede musíme hľadať sami, aj to až potom, čo sa obrátime od performeriek a performerov k sebe. Ešte predtým však treba podstúpiť konfrontáciu s násilím na nás samých, ktoré každopádne páchame a dopúšťame, aby sme zamaskovali, kým sme.

Mimikry sa sprítomnili i tu. Hľadali sme ich naprieč Kioskom. Snáď sa tento festival nebude musieť maskovať a prispôsobovať sa prostrediu tvarom, farbami a ďalšími prostriedkami i o rok. Azda nebude čeliť ďalšiemu vyhoreniu, ani patológii, ale príde moment znovuzrodenia a radosti z možnosti opäť sa zhlboka nadýchnuť. Tú nám štrnásty ročník Kiosku po roku, aspoň na chvíľu, dal znova.

 Autor je divadelný dramaturg

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: