Baldwin opäť v nemčine

Dielo amerického spisovateľa Jamesa Baldwina už bolo preložené do vyše dvadsiatich piatich jazykov. V nemčine sa však staršie preklady dlho nedali zohnať, niektoré aj pol storočia. Preto sa mníchovské vydavateľstvo DTV rozhodlo nepriaznivú situáciu od roku 2018 postupne meniť – aj pri príležitosti autorových nedožitých deväťdesiatych piatych narodenín. 

Významná prekladateľka z anglického jazyka Miriam Mandelkow sa pustila do veľkého projektu a pripravila nové preklady kľúčových Baldwinových prozaických a esejistických diel, ktoré sa zverejňujú v samostatnej knižnej edícii, niektoré aj doplnené o zasvätené doslovy či komentáre znalcov.

Baldwin patril k ikonám občianskeho hnutia za rovnoprávnosť v USA a ako prvý afroamerický tvorca sa dostal na obálku časopisu Time. V Európe strávil významnú časť svojho života a k nemeckojazyčnému prostrediu si vytvoril špecifický vzťah.

Roku 1953 zverejnil v magazíne Harper´s autobiografickú esej Cudzinec v dedine (neskôr vyšla knižne v zbierke Notes of a Native Son – Poznámky rodáka). Opísal v nej svoj zážitok zo švajčiarskej kúpeľnej obce Leukerbad, kde sa roku 1951 so svojím partnerom  Lucienom Happersbergerom zotavoval z vážnych zdravotných ťažkostí.

Miestne deti naňho na ulici pokrikovali: „Neger, neger!“ Mnohé z nich videli prvýkrát v živote človeka s inou ako bielou farbou pokožky. „Nič nesvedčilo o ich zámernej nepriateľskosti, no zároveň to vyzeralo tak, že ma vôbec nepovažujú za človeka. Bol som pre nich proste žijúci zázrak,“ napísal Baldwin. Vnímal to ako koloniálny zážitok naruby, ako pravý opak prvého stretnutia belocha s černochmi v Afrike. Zároveň sa považoval za dokonalý protiklad dobyvateľa afrického kontinentu. V detskom zvolaní zachytil aj ozveny ešte hanebnejšieho amerického „nigger“, ktoré na svoju adresu často počúval v detstve v New Yorku. V izolovanej alpskej horskej dedinke sa cítil ako cudzinec, no mali by sa nebodaj Afroameričania vnímať ako existenčne odcudzení v USA, kam bytostne patria? Európa podľa neho svoje prepojenie s Afroameričanmi vymazala z dejín. Esej sa končí slávnou vetou: „Tento svet už nie je biely a nikdy znova biely nebude.“ (This world is white no longer, and it will never be white again.)

Spisovateľ mal šťastie, že sa jeho veľkým podporovateľom a nemeckým editorom stal vplyvný Fritz J. Raddatz (1931–2015). Dvoch mužov, geja a bisexuála, spájalo dlhoročné priateľstvo. Raddatz od roku 1963 vydával Baldwinove knihy vo významnom vydavateľstve Rowohlt. Obaja sa považovali za „disturbers of the peace“, „Unruhestifter“, narušiteľov vládnucich pomerov a poriadku – Nemec tak neskôr pomenoval aj svoje pamäti.

Raddatz pochádzal z NDR, kde sa vypracoval na šéfredaktora východoberlínskeho vydavateľstva Volk und Welt. Roku 1958 sa presídlil na západ. Od roku 1976 viedol kultúrnu rubriku vplyvného týždenníka Die Zeit. Jeho meno sa však stalo notoricky známym už roku 1969, keď (ako presvedčený demokratický ľavičiar) nechal v spolupráci s ministerstvom obrany pomocou balónov zhodiť na územie NDR 50 000 výtlačkov Strmej cesty, memoárov Jevgenije Ginzburgovej, kultového diela sovietskej lágrovej literatúry. Pôvodca zásielky sa však nakoniec prezradil, čo vyvolalo závažný diplomatický škandál, takže ďalšie naplánované dielo („Model reforiem v ČSSR“!) sa už pomocou rakiet a vzdušných prúdov v zmenšenej a vodotesne balenej edícii nedistribuovalo.

Raddatz píše o Jamesovi Baldwinovi na viacerých miestach vo svojich rozsiahlych denníkoch, kde sa to len tak hemží osobnosťami svetovej kultúry dvadsiateho storočia. Napríklad roku 1964 známy románopisec Uwe Johnson na návšteve u Raddatza na Baldwina nakričal, že vôbec nie je spisovateľ, a keď vydavateľova manželka Jane Rowohlt-Ledigová hosťa bránila, Johnson ju surovo zhodil na gauč „až z nej hojné šperky padali ako gule z vianočného stromčeka“. Raddatz zaznamenal aj nočný zážitok s beznádejne zamilovanou rakúskou poetkou Ingeborg Bachmann, pred ktorou zmäteného Baldwina vlastnoručne chránil.

Kamarátstvo Nemca s Afroameričanom sa utužilo v roku 1967, keď Raddatz pomohol dostať z hamburského väzenia spisovateľovho priateľa a bývalého sekretára Tonyho Maynarda – epizóda s nespravodlivým obvinením inšpirovala známu kapitolu románu Keby tak Beale Street prehovorila.

Baldwin to však v nemeckom kontexte nemal vždy len ľahké. Súčasný americký literárny historik Robert Reid-Pharr na príklade článku z časopisu Time z roku 1963 ukázal „metódu“, akou americkí novinári slávneho spisovateľa systematicky v recenziách zahraničných vystúpení kritizovali, znevažovali a podceňovali. Opisovali ho ako roztraseného slabocha, ktorý priveľa pije aj fajčí, na pódiu mizerne argumentuje a publikum najmä nudí.

Až v uplynulých rokoch sa aj zásluhou novej knižnej edície Baldwin v nemeckom kontexte dočkal zaslúženého znovuobjavenia a považuje sa za neodmysliteľnú súčasť harlemskej renesancie a kánonu modernej americkej prózy.

Hovorí sa, že aj preklady starnú a potrebujú obnoviť. Prekladateľka Miriam Mandelkow sa narodila roku 1963 v Amsterdame a jej materinským jazykom je holandčina. Šesťročná sa presídlila do Hamburgu, kde žije dodnes. Za svoj preklad Baldwinovho debutu Choď a zvestuj to na hore získala roku 2020 prestížnu Cenu Helmuta M. Braema. V rozhovore pre verejnoprávny Deutschlandfunk Kultur vysvetlila, že pri prekladaní „lingvisticky veľmi muzikálneho“ Baldwina sa „pohybuje spolu s ním, hrá sa s tým, čo číta, tancuje, aby jazyk cítila priam telesne a nadobudla cit pre to, či sa podobné fyzické zážitky dajú vyjadriť aj v nemčine.“

„Keď u Baldwina narazím na slovo neger, preložím ho ako černoch,“ vysvetlila. „No ak N-slovo autor vloží do úst rasistovi, tak rasistické pomenovanie ponechám,“ dodala. „Postavu charakterizuje jej jazyk a my ju predsa nechceme chrániť. My, prekladateľky a prekladatelia, od knihy ku knihe, od strany k strane, od vety k vete rozhodujeme o tom, aký výber slov si kontext, nie politická korektnosť, práve vyžaduje.“

Mandelkow dosiaľ do nemeckého jazyka nanovo preložila štyri Baldwinove klasické knihy. Piatou je Giovanniho izba, ktorá vyšla 23. júla.

Autor je spisovateľ a prekladateľ