Je hlboká ekológia na odstrel?

Murray Bookchin bol podnetným filozofom, ktorý pútavo rozvinul myšlienky sociálnej ekológie, ale občas sa mu pri kritike iných názorových skupín podarilo takpovediac s vodou vyliať i dieťa. V pamflete s názvom

Populačný mýtus, ktorý nedávno zverejnil mesačník Kapitál, sa niečo podobné udialo na úkor radikálne ekologického myšlienkového smeru, známeho pod názvom hlboká ekológia.

Zámerom Bookchinovho textu bola kritika istého názorového prúdu, ktorý za jeden z hlavných problémov vo vzťahu ľudskej spoločnosti k prírode považuje početnosť ľudskej populácie. Na jeho označenie použil niekoľko nálepiek, jednou z nich je „hlboká ekológia“. Použitie tohto termínu je však problematické, keďže v rámci prúdu, ktorý sa Bookchin snažil kritizovať, názorová jednotnosť týkajúca sa populačnej otázky neexistovala.

Ďalším problémom je zaradenie hlbokej ekológie do „maltuziánskeho“, resp. „neomaltuziánskeho“ myšlienkového smeru, pričom otázna je vhodnosť používania samotného termínu, ktorý je odvodený od mena Thomasa Malthusa. Ekosocialistickí autori Ian Angus a Simon Butler v diele Too Many People? poukazujú na to, že len málo ľudí pozná Malthusove myšlienky, a preto takýto názov nie je informatívny. Navyše, iba málo moderných kritikov početnosti populácie súhlasí s Malthusovými myšlienkami spred dvoch storočí. Podľa Angusa s Butlerom, termín „populacionizmus“ vo všeobecnosti lepšie vystihuje ideológie, ktoré hľadajú koreň spoločenských a ekologických problémov vo veľkosti populácie. Maltuziánstvo sa tak stáva iba jednou z vetiev tohto ideologického stromu. Nasledujúci text bude pracovať s navrhovaným pojmom.

Earth First! a populacionizmus

Bookchinov článok bol ovplyvnený konkrétnym dobovým kontextom. V rozvíjajúcom sa americkom radikálne ekologickom prostredí malo v tom čase nemalý význam hnutie Earth First! (EF), ktoré spočiatku tvorili osoby s prevažne konzervatívnym pravicovým pozadím a skúsenosťami z umiernených aktivistických skupín. Sklamanie z výsledkov vo vzťahu k ochrane prírody prostredníctvom umierneného prístupu ich priviedlo k prehodnoteniu pozícií a založeniu hnutia EF, ktoré sa postupne prihlásilo k hlbokej ekológii a biocentrickej perspektíve.

Medzi zakladateľmi skupiny EF bol environmentalista Dave Foreman, neskorší autor populacionistických vyjadrení, ktoré sú jedným z terčov Bookchinovej kritiky. V osemdesiatych rokoch sa v spojení s EF, ale aj hlbokou ekológiou, objavilo niekoľko ďalších jednotlivcov s podobnými názormi. Dave Foreman, sociológ Bill Devall či filozof Warwick Fox napríklad v reakcii na hladomor v Etiópii obhajovali prístup neposkytovania pomoci, aby si príroda mohla sama nájsť rovnováhu. Fox a ďalší environmentalista Christopher Manes, známy pod pseudonymom Miss Ann Thropy, vítali epidémiu AIDS ako prostriedok na zníženie ľudskej populácie v Afrike. Manes dokonca poznamenal, že ak by AIDS neexistoval, radikálni environmentalisti by ho museli vymyslieť.

Pri takýchto vyjadreniach nie je prekvapujúce, že humanistovi Bookchinovi zovrela krv v žilách. V roku 1987 napísal esej  o rozdielnosti sociálnej a hlbokej ekológie a netrvalo dlho, aby vznikla aj ďalšia reakcia v podobe článku o populačnom mýte. V oboch príspevkoch však Bookchin zjednodušujúco spája populacionizmus s hlbokou ekológiou ako takou.

Bookchin vs. Foreman

Na konci roka 1989, pár mesiacov po vydaní Bookchinovho pamfletu, zorganizovala vzdelávacia a akčná skupina Learning Alliance z New Yorku stretnutie Bookchina s Foremanom, ktorý bol v tej dobe mediálne známou tvárou EF.

Motívom usporiadania tohto stretnutia boli iskrivé diskusie, ktoré v druhej polovici osemdesiatych rokov vzplanuli medzi niektorými prívržencami sociálnej a hlbokej ekológie. Zámerom skupiny Learning Alliance bolo poskytnúť priestor konštruktívnemu dialógu dvoch osobností, ktoré sa ideologicky nachádzali na „opačných krídlach jedného, relatívne malého, ale potenciálne silného, radikálne ekologického hnutia.“

Kto by čakal súboj ako v boxerskom ringu, neprišiel by si na svoje. Debata sa odohrávala v priateľskom duchu a so vzájomným rešpektom. Bookchin v nej poznamenal, že má veľa spoločného s hnutím EF a vyjadril sympatie ich boju za ochranu divokej prírody v podobe priamych akcií. Foreman, na oplátku, potvrdil dôležitosť iných typov aktivít, teda nielen tých, ktorým sa venuje v rámci EF. Spomenul, ako sa po založení hnutia venovali štúdiu taktiky a stratégie medzinárodného odborového zväzu International Workers of the World či čítaniu antikapitalistických ľavicových analýz. Tie im pomohli lepšie porozumieť situácii v Oregone, kde sídlilo veľa nadnárodných ťažobných korporácií.

Bookchin súhlasil aj s tým, že naša spoločnosť sa musí ešte veľa učiť, aby žila v mieri so zvyškom biosféry. Popritom zdôraznil dôležitosť problému veľkosti ľudskej populácie. Jeho slovami, „ľudská populácia potrebuje nastoliť funkčnú rovnováhu s ‚nosnou kapacitou‘ planéty, pretože skôr či neskôr sa nepremysleným rozmnožovaním budeme musieť zaoberať“. Podstatné je, aby sme najprv jasne zadefinovali termíny „preľudnenie“ a „nosná kapacita“.

V tomto bode Bookchin vyjadril obavy o spôsob myslenia niektorých hlbokých ekológov a spomenul aj nacistický holokaust, ktorý ho pripravil o príbuzných v mene „populačného problému“. Jeho výhrady sa týkali vyjadrení hlbokých ekológov, podobných heslám fašistického hnutia, ktoré maltuziánske argumenty používalo na ospravedlnenie rasistických populačných kontrolných opatrení, ale taktiež názorov, ktoré obhajovali rasistickú politiku voči globálnemu Juhu. Zároveň však v tej istej debate rezolútne zavrhol myšlienku, že by ľudia v EF boli fašistami.

Foreman, pre zmenu, prehovoril o svojom probléme s netrpezlivosťou. Tá ho sužovala, pretože ako človek úzko spätý s prírodou každodenne vnímal fakt, že žijeme v dobe masívneho vymierania druhov. S tým mali súvisieť aj jeho výroky, ktorými chcel údajne ľudí prebudiť. Priznal však, že sa mal vyjadrovať jasnejšie a dodal, že je na strane všetkých ľudí, ktorí sú obeťami nadnárodného imperializmu.

V diskusii vtedy reflektovali aj ďalšie témy. Bookchin hľadal pozitíva i nedostatky v koncepcii hlbokej ekológie, Foreman, naopak, uvažoval o kladoch a záporoch ľavicového prístupu k prírode. Obaja sa zhodli v tom, že rasizmus nemá v radikálne ekologickej politike miesto a vzťah ľavice k prírode nie je dostatočný, na čom je potrebné popracovať – v teórii aj praxi. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že obaja diskutujúci sa snažili hľadať styčné body, na ktorých by bolo možné postaviť vzájomnú spoluprácu.

Rok po diskusii Foreman zverejnil správu o svojom odchode z hnutia EF. I keď uznal, že mu Bookchin v rôznych spoločenských témach otvoril oči, stále mal výhrady voči niektorým aspektom ľavicového myslenia. Z EF odišiel údajne preto, že sa doň v posledných rokoch začalo zapájať čoraz viac osôb s ľavicovým a anarchistickým pozadím a s inými predstavami o smerovaní hnutia. V tom čase sa však vyskytli aj obvinenia Foremana zo sexistického správania.

Hlboká ekológia a populacionizmus

Foreman a vyššie spomenutí autori populacionistických výrokov tvorili iba jedno spektrum hnutia hlbokej ekológie. Odmietnuť filozofiu hlbokej ekológie na základe ich výrokov by preto bolo veľmi zjednodušujúce. Ak chceme porozumieť vzťahu tejto filozofie k ľudskej populácii, budeme sa musieť vrátiť do obdobia jej zrodu.

Zakladateľom hlbokej ekológie bol nórsky filozof Arne Naess. V roku 1973 napísal článok, v ktorom ekologické hnutie rozdelil na dva prúdy – plytké a hlboké. Uvádza v ňom, že plytké ekologické hnutie sa venuje hlavne boju proti znečisťovaniu či vyčerpávaniu zdrojov, je „antropocentrické“ a jeho hlavným cieľom je zdravie a blahobyt ľudí v priemyselne rozvinutých krajinách. Hlbokoekologické hnutie charakterizoval na základe siedmych bodov, medzi ktorými sa nachádza obhajoba rovnakého práva všetkých živých foriem na život, volanie po politickej decentralizácii, podpora rozmanitosti v ľudskom i mimoľudskom svete alebo protitriedny postoj.

Naess v roku 1984 napísal esej The Deep Ecology Platform, v ktorej sformuloval osem základných princípov hlbokej ekológie. Tento text dodnes tvorí pomyselný názorový maják pre hlbokoekologické hnutie. Vytvoril ho v spolupráci s americkým environmentalistom Georgeom Sessionsom a o dva roky neskôr k nemu vydal spresňujúce vyjadrenie. Na základe voľnejšie navrhnutých bodov, akéhosi programového minima, si čitateľky a čitatelia mohli ujasniť kľúčové koncepty, a tak vytvoriť vlastné verzie hlbokej ekológie, čím by sa v rámci hnutia posilnila rozmanitosť. Medzi princípmi sa objavila aj zmienka o ľudskej populácii. Autori píšu, že rozkvet ľudského života a kultúr je kompatibilný s poklesom ľudskej populácie a rozkvet mimoľudského života si dokonca takýto pokles vyžaduje. V rozsiahlejšom doplňujúcom texte Naess formuláciu vysvetľuje zjemňujúcim tvrdením, že pre ľudí by bolo lepšie, keby ich bolo menej a oveľa lepšie by to bolo pre mimoľudský svet.

Plytká ekológia podľa Naessa považuje nárast populácie za problém najmä v krajinách globálneho Juhu. Rovnaký populačný prírastok je však vítaný z krátkodobých ekonomických, vojenských či iných dôvodov. Spoločnosť vníma pôrodnosť ako hodnotu samu osebe alebo ako meradlo ekonomického zisku. Ničenie divokých životných foriem je v takomto prípade akceptované ako nevyhnutné zlo a ich drastický úbytok je tolerovaný až do hrozby úplného vyhynutia. Spoločenské vzťahy mimoľudských zvierat sú ignorované. Plytký prístup nejaví záujem o postupné znižovanie globálnej ľudskej populácie. Naopak, ľudia majú podľa plytkých ekológov právo brániť vlastné hranice pred mimoľudskými „cudzincami“ a neprekáža im tendencia ignorovať fakt, že práve svojou expanziou na nich vytvárajú tlak.

V porovnaní s tým hlbokoekologický prístup pracuje s uvedomením, že nadmerný tlak na podmienky planetárneho života vyplýva z rozširovania ľudskej populácie. Nad jej znižovaním je potrebné uvažovať z dlhodobej perspektívy prostredníctvom miernych, ale vytrvalých politických a ekonomických opatrení. Stabilizácia ľudskej populácie totiž vyžaduje čas. Je však potrebné uvedomiť si, že čím dlhšie budeme čakať, tým tvrdšie môžu byť potrebné opatrenia. Výsledkom opatrení by malo byť rozšírenie prírodného prostredia a populačný nárast tisícok mimoľudských druhov.

Naess uvádza príklad: ak by sa uvažovalo o znížení populácie v tempe napr. o 0,25 percent ročne, v perspektíve niekoľkých storočí by sa mohol prejaviť veľký rozdiel. Pôvodne tiež upozorňoval na to, že hlavným globálnym problémom sú industriálne spoločnosti, a preto je nutné priorizovať zníženie populácie v nich. Neskôr však od tohto názoru upustil, a to z dôvodu, že populácia v týchto spoločnostiach už tak či tak dosahuje takmer nulový rast.

Naessovo stanovisko je už na prvý pohľad odlišné od názorov Foremana a iných ekológov, ktorých Bookchin kritizoval.  Samozrejme, stále môže byť sporné. K hlboko-ekologickému hnutiu sa však hlásia aj zástankyne a zástancovia ďalších názorov. Napríklad, že k dosiahnutiu nulového rastu a stabilizácie populácie nie sú potrebné žiadne zásahy. Názorová rozmanitosť hlbokej ekológie je pre ňu od počiatku typická. Jednotiacim momentom, v ktorom sa zhodujú všetky názorové spektrá, je to, že veľkosť ľudskej populácie je jedným z faktorov, ktoré v súčasnosti vytvárajú veľký tlak na ekosystémy a prežitie mnohých mimoľudských druhov.

„Strašiak“ v podobe biocentrizmu

Vyššie spomenuté stanovisko pramení z biocentrického pohľadu na svet. Biocentrizmus zjednodušene znamená rešpekt voči ľudskému aj mimoľudskému životu nezávisle od jeho užitočnosti pre človeka. Nejde tu o žiadny trik, ktorý bol vytvorený len na to, aby si podal ruku s maltuziánstvom, ako tvrdil Bookchin. Práve naopak, podstatou tohto myslenia je rozšírenie ľudských etických hraníc na mimoľudský svet, s čím však môžu súvisieť nejasnosti iného charakteru. K biocentrizmu alebo hlbokej ekológii sa navyše hlásili ľudia s rôznymi pofidérnymi výrokmi, no je to daň za nedostatočné nastavenie toho, čo je pre hnutie ešte prijateľné.

Vzhľadom na to, že názory hlbokých ekológov na veľkosť populácie vychádzajú z biocentrizmu, Angus s Butlerom ich umiestňujú mimo mainstreamový populacionistický diskurz, ktorý začína Malthusom a pokračuje vyjadreniami neskorších predstaviteľov, ktorých typologicky označujú ako bielych, bohatých a konzervatívnych. Obavy tejto vetvy populacionistov z environmentálnej deštrukcie sú totiž antropocentrické a často z nej priamo obviňujú ľudí z chudobnejších častí sveta. Presadzovanie týchto názorov v praxi malo za následok utrpenie mnohých ľudí z najnižších priečok spoločenskej hierarchie.

Biocentrická kritika poukazuje na to, že ľudská populácia svojou expanziou a spôsobom života zapríčiňuje hynutie mnohých ďalších druhov a ničenie ekosystémov. Na tom nie je nič klamlivé. Dialo sa to v mnohých predkapitalistických spoločnostiach a deje sa to aj dnes, i keď vo väčšom rozsahu a oveľa rýchlejšie než kedykoľvek v histórii ľudstva. Problém s týmto typom kritiky nastáva pri vyjadreniach, ktoré neberú do úvahy kapitalistický charakter spoločnosti, v ktorej žijeme. To môže spôsobiť predstavu, že znížiť počet ľudí stačí na to, aby sa svet stal zeleným. Áno, plocha pre život iných druhov a rozkvet ekosystémov by sa postupne zväčšiť mohla, otázne je na ako dlho. Pokiaľ totiž na naše životy a rozhodovania bude naďalej vplývať večne expandujúci kapitál a spolu s ním i isté sociálne a kultúrne faktory, jednu z hlavných príčin antiekologického správania nevyriešime. Navyše by sme odignorovali triedny rozmer, ktorý spomenul vo svojej hlboko ekologickej prvotine Naess.

V hlbokoekologickom hnutí sa postupom času vyvinuli tri tendencie: mysticistická, naturalistická a spoločenská. A práve do poslednej kategórie patria ľudia, často prichádzajúci z (radikálne) ľavicového prostredia, ktorým ide o hlbšie porozumenie vzťahu medzi ľudským a mimoľudským svetom, a preto do problematiky zahŕňajú aj rozbor spoločenských podmienok. Táto názorová časť sa niekedy zvykne označovať termínom „ľavý biocentrizmus“. Jej záujmom sú úvahy o možnostiach rekonštrukcie ľudskej spoločnosti smerom k väčšej ekologickej citlivosti a spoločenskej spravodlivosti.

Čo s hlbokou ekológiou?

Bookchinov text o populačnom mýte bol zverejnený ako rozhorčená reakcia na určitý problém v rozvíjajúcom sa americkom radikálne ekologickom prostredí. Jeho zverejnenie po viac ako tridsiatich rokoch, navyše v úplne inom geografickom prostredí, nedáva zmysel, pokiaľ nie je vyjasnený kontext, v ktorom vznikol a čo nasledovalo v ďalších rokoch. To môže mať za následok nekritické odsúdenie celého ideového prúdu, ktorý vie prispieť k rozšíreniu citlivosti ľudského pohľadu na mimoľudský svet. V dnešnej dobe môže byť takéto rozšírenie perspektívy iba vítané, i keď hlboká ekológia má viacero nedostatkov.

Nedostatočná teoretická ukotvenosť nemusí byť dôvodom, prečo vylievať s vodou aj dieťa. Naopak, citlivejší tmavozelený pohľad by ľavici v dnešnej dobe mohol pomôcť, tak ako by veľkej časti hlbokoekologického spektra mohlo prospieť hlbšie oboznámenie sa s ľavicovou spoločensko-ekonomickou analýzou. Podobné snahy o spoluprácu sa v hlbokoekologickom hnutí nachádzajú už od dôb spred diskusie Bookchina s Foremanom a pokračujú doteraz, pričom sa tak deje nielen v americkom prostredí. Do akej miery a na akých pilieroch je možné postaviť prienik medzi týmito prístupmi je možné zistiť iba ďalším skúmaním a debatami. Teórie v podobe myšlienkových smerov, ako sú ľavý biocentrizmus, (materialistický) ekofeminizmus alebo zelený marxizmus by mohli v tomto cieli výrazne pomôcť.

Autor sa snaží porozumieť vzťahu ľudského a mimoľudského.