Malá úvaha o veľkom (maďarskom) spisovateľovi

Peter Michalovič10. júna 20191177

V dejinách každého národa sa stali historické udalosti, schopné aj po rokoch vyvolávať traumy. V dejinách Maďarska sa vo zvýšenej miere traumatizujúce udalosti stali predovšetkým v dvadsiatom storočí.

Po prvej svetovej vojne sa rozpadlo multinacionálne Rakúsko-Uhorsko a na jeho troskách vznikli nové, hoci už menšie, avšak predsa len multinacionálne štáty. Maďari si založili Maďarské kráľovstvo, a hoci mali kráľovstvo, nemali kráľa. Vládol im admirál, ten však nemal loďstvo, pričom už tieto paradoxy by mohli byť zaujímavo literárne „spracované“. Po druhej svetovej vojne sa Maďarsko zaradilo k porazeným štátom a akoby to nestačilo, zo Sovietskeho zväzu bol do Maďarska importovaný komunistický režim, proti ktorému sa v roku 1956 ľud vzbúril. Maďarské ľudové povstanie alebo Maďarská revolúcia boli sovietskou armádou krvavo potlačené a táto udalosť sa stala témou mnohých hraných filmov a literárnych diel. Od roku 1956 sa v každej generácii objavili umelci, ktorí sa s touto udalosťou vyrovnávali a de facto vyrovnávajú dodnes.

Po páde komunistického režimu v Maďarsku bolo konečne možné otvorene sa vyjadrovať o tom, čo sa vlastne stalo, a mnohí umelci to aj urobili. Z celej plejády vynikajúcich, svetovo uznávaných spisovateľov si cením predovšetkým tých umelcov, ktorí si všímajú dôsledky výkonu moci na každodennosť. Píšu o dôsledkoch z toho, že jedny pravdy hlásala ideológia a druhé pravdy sa dostávali k reči v intimite domovov. Strach z možného udania poznačil nielen vzťahy v školách a na pracoviskách, ale dokonca aj vzťahy medzi mužom a ženou, medzi rodičmi a deťmi. Pôsobivé literárne svedectvá o živote vydali Gyӧrgy Konrád, Imre Kertész, Péter Nádas, László Krasznahorkai, András Pályi, Endre Kukorelly, Gábor Németh. Sú to vynikajúci spisovatelia, ich diela získali mnoho prestížnych cien doma a v zahraničí, z môjho pohľadu však medzi nimi zaujíma privilegované postavenie Péter Esterházy. Vyštudovaný matematik s obdivuhodným citom pre jazyk je fenomén, ktorý sa len tak rýchlo na scéne literatúry neobjaví, a preto mu venujem nasledujúcu úvahu.

Kde končí pes a kde začína voda

Potlačenie Maďarského povstania je hrozná udalosť, ale podľa niektorých spisovateľov je oveľa horšie to, čo do Maďarska prišlo so sovietskymi tankami. Bol to takzvaný Kádárov gulášový komunizmus a málokto mal takú bohatú skúsenosť s reštauráciou komunizmu zaodetú do kostýmu Kádárovho režimu ako práve Péter Esterházy. V jeho prípade totiž veľké dejiny oveľa intenzívnejšie zasahovali do života, pretože ako potomok známeho šľachtického rodu, či chcel, alebo nie, patril medzi prominentných nepriateľov režimu. V eseji Hospodinov klobúk na margo situácie po roku 1956 napísal: „K päťdesiatemu šiestemu roku možno povedať asi toľko, že ľudia v tejto krajine striasli starý režim ako pes vodu z kožuchu. To Kádárov režim sme už takto striasť nedokázali, pretože nebolo dostatočne jasné, kde končí pes a kde začína voda.“ Esterházy sa narodil v roku 1950 a prakticky od roku 1956 žil až do jeho pádu v tomto režime. Nemal ho v láske, permanentne sa pokúšal brániť nátlaku režimu, jeho ideológie a nevšímať si ho. Chcel žiť a písať v súlade so svojím svedomím a vedením, lenže to, že on nejavil záujem o režim, ešte neznamená, že režim nemal záujem o neho a jeho rodinu. Mal, a to predovšetkým o jeho otca, ktorý patril medzi uznané autority v kruhu tých, čo nesympatizovali s režimom. Bez zbytočného zveličovania možno povedať, že Esterházy vo svojich textoch permanentne artikuluje svoju skúsenosť s veľkými dejinami. Treba však povedať, že nikdy nie prvoplánovo, pretože jeho programový dištanc od režimu sa prejavil predovšetkým v literárnom idiolekte. Do svojich textov rád votkáva citáty či alúzie z textov iných spisovateľov, poväčšine maďarských, ale v menšej miere aj svetových. Každý jeho text sa principiálne otvára iným textom, je akoby jednou z hviezd obrovskej galaxie zvanej Svetová kultúra. Obdivoval outsidera Bohumila Hrabala, pričom svoj obdiv vyjadril tým, že spisovateľovo meno použil ako súčasť názvu textu Hrabalova kniha. Duchovnú spriaznenosť so Západom otvorene vyjadruje odvolávaním sa na také veličiny, ako napríklad Ludwig Wittgenstein alebo Roland Barthes. Využívaním fragmentov textov iných autorov, ich zaradením do nového textového priestoru tvorí nový kontext a ten zásadným spôsobom mení pôvodný význam prebraných fragmentov. Vážnosť sa prevracia v ironické, historické sa relativizuje a stáva sa z neho súčasť umeleckej fikcie, využíva sa zdanlivo nekontrolovateľná hra asociácií, ktorá obrazne povedané umožňuje tvrdosť toaletného papiera a rozdrásané nervy využiť ako esenciálnu charakteristiku strednej Európy. Skrátka, Esterházyho písanie vedome prekračuje hranice, a to hranice nielen geografické či politické, ale aj hranice medzi Literatúrou, Filozofiou či Vedou.  

So zradou sa dá žiť

Esterházy o svojom otcovi explicitne píše v dvoch románoch. Prvý román Harmonia cælestis rozpráva príbehy či skôr historky zo života rodu Esterházy. Prvá časť románu voľným spôsobom rozpráva príbehy, ktoré zažili spisovateľovi panotcovia, jednoducho povedané – postavy menom Esterházy. Historka strieda historku, niektoré sú veselé až frivolné, iné smutné. Niektoré vyznievajú ako pravdivé, iné sú akoby z rádu fikcií. Druhá časť monumentálneho diela skoro až dokumentárnym spôsobom líči osudy spisovateľovho otca a jeho rodiny. Napriek nepriazni doby sa otec neustále pokúšal prekabátiť mašinériu komunistického štátu a román s patričným nadhľadom rozpráva príbeh o tom, ako sa mu to darilo. Napríklad tak, že rodina sa vybrala do reštaurácie vyhradenej pre zahraničných hostí zo Západu na nedeľný obed. Aby si mohli objednať jedlo, museli splniť dve podmienky. Po prvé museli mať lístky na konzumáciu a po druhé ich personál musel považovať za cudzincov. Lístky mali od príbuzných v zahraničí a svoju maďarskú identitu prekryli maskou cudzinca tým, že sa jednoducho rozprávali po nemecky.

Ešte počas tlače knihy sa spisovateľ dozvedel, že jeho otec bol spolupracovník ÁVO, maďarskej obdoby ŠtB. V okruhu otcových priateľov sa vedelo, že niekto z nich udáva, ale nikto si nemyslel, že to bude práve Miklós Esterházy. Toto šokujúce zistenie spisovateľa prinútilo napísať román Opravené vydanie. V ňom opisuje otcovu kolaboráciu s komunistickou tajnou políciou. Je to smutná, veľmi smutná kniha, treba však oceniť, že Esterházy otvorene píše o otcovom zlyhaní. Je presvedčený o tom, že ak ľudia budú iba prstom ukazovať na iných a nebudú rozprávať o zlyhaní svojich blízkych, spoločnosť sa nikdy neočistí a temné dedičstvo minulosti bude vždy zaťažovať prítomnosť. To platí tak pre jednotlivcov, ako aj pre inštitúcie, napríklad cirkev. Esterházy na margo udavačstva v knihe Opravené vydanie napísal: „Bez Judášovho príbehu, a vôbec, bez stoviek príhod o zradách v Písme (Adam a Eva, Kain a Ábel, Jakub a Izaiáš, Jozef a jeho bratia) by sme mali o sebe lepšiu mienku. No zároveň je zrejmé: so zradou sa dá žiť. Keďže sa s ňou musí žiť, keďže je zo sveta nevykynožiteľná. Takto sa z Judáša stáva nie netvor, ale skôr brat, príbuzný, ba: zrkadlo. (Tak starký, toľko som ti dokázal vyhandlovať.)“  Nuž, vskutku svojská interpretácia, pozoruhodné na nej je, že udavačstvu sa raz darí dobre, inokedy sa mu veľmi nedarí, v každom prípade sú udavači a udávanie prítomné vždy, a tak to asi bude naveky. Napriek dobrej dlhovekej kondícii udavačstvo treba neustále odhaľovať, pretože inak zostanú skutky udavačov premlčané a nedajbože ešte udavačov začneme považovať za slušných ľudí, lebo aj udávanie niekto robiť musí. Mimochodom, táto kniha mala veľký úspech všade tam, kde čitatelia mali priamu alebo nepriamu skúsenosť s fenoménom udavačstva, okrem krajín bývalého komunistického bloku napríklad v Španielsku, kde počas vlády diktátora Franca udavačstvo utešene prekvitalo.

Péter Esterházy zomrel v roku 2016. Po páde komunistického režimu si určite nemyslel, že sa dožije toho, že v Maďarsku začne niekto zase deliť umelcov na národne uvedomelých a tých, čo dokážu zručne písať, ale ich národné vcítenie je minimálne. Žiaľ, stalo sa a Esterházy rýchlo pochopil, že aj táto skúsenosť musí nájsť svoj výraz v literatúre a najlepším spôsobom to dokazuje jeho posledná kniha Pankreasník, zvláštny kvázidenník, ktorým sa vyrovnáva nielen so svojou chorobou, ale aj patológiou doby. A vyrovnáva sa tak, ako to robil celý život, teda ako spisovateľ, za čo mu musíme byť vďační.

Autor je filozof, estetik, teoretik filmu a vysokoškolský pedagóg

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: