2019 06 Súčasné MaďarskoTematický KapitálDenne čítam skutočné správy, ktoré by sa hodili do môjho románu o beznádeji

Tímea Krekovič Beck10. júna 20191937

Spisovateľka Tibor Noé Kiss je jednou z najzaujímavejších objavov súčasnej maďarskej literatúry. Podarili sa jej až dva tromfy – najprv vydala osobne ladený debut, ktorý mal skvelé ohlasy medzi kritikmi, no najmä spoločensky zarezonoval. Otvorila v ňom tému transsexuality a medzi komentármi na čitateľskej stránke sa množia vyhlásenia o tom, ako zmenila ich perspektívu. Druhým románom sa zas zaradila medzi maďarských prozaikov a prozaičky, ktorí majstrovsky poukazujú na to, ako zmeny v spoločnosti po roku ’89 poznačili životy obyčajných ľudí na vyľudnenom vidieku. V korešpondenčnom rozhovore hovorí o tom, ako názory ľudí mení nielen literatúrou, ale aj vlastným životom.

Poslali ste nám úryvok z novej knihy, ktorá by ešte len mala vyjsť. Je plný vôní a farieb, šuchotov, zvukov, prúdenia, pocitov. Je vás život taký istý?

Nepovedala by som. Pracujem ako grafička, ohromné množstvo času trávim za počítačom, osamote. Keď píšem, aj vtedy sedím za počítačom sama a počúvam repetitívnu, ambientnú hudbu. Možnože týmito intenzívnymi myšlienkami sa snažím rozpustiť túto monotónnosť, sivotu a útrapy spojené s prácou. O tejto intenzívnosti na úrovni jazyka premýšľam skôr ako o podrobnosti. Táto podrobnosť sa u mňa občas stáva až monomániou, no pri písaní je pre mňa veľmi užitočná, na nej staviam, s ňou sa vo svojich textoch hrám.

Vznikol podľa vás v Maďarsku v poslednom čase silný politický alebo generačný román? Ako vplýva spoločenská situácia na obsah a formu literatúry – mlčia spisovatelia alebo sa pridávajú k akémusi „disentu“?

Za posledných desať rokov vzniklo viacero takých románov alebo hoci aj zbierok poézie, ktoré sú charakteristické citlivosťou voči spoločnosti a zaoberajú sa problémami Maďarska po zmene režimu, jeho konfliktmi. Tieto diela sú aj pre publikum jednoduchšie prijateľné, lebo problémy, ktoré prinášajú na svetlo, sú pre všetkých známe, vedia si dej stotožniť s vlastnými životmi. Zaoberať sa „realitou“ sa stalo opäť zaujímavým, no toto prináša aj množstvo nebezpečenstiev. Nikdy nie je šťastné, ak nejaký román direktívne politizuje alebo je veľmi didaktický. Možno ešte ani sociografia nie je čírou skutočnosťou, nieto ešte literatúra. Po tom, čo vyšiel môj druhý román Aludnod kellene (Mal by si spať), ma mnohí vnímali ako tú, ktorá vedela, čo sa v tomto svete hlboko pod povrchom deje, pritom to vôbec nie je pravda. Z prostredia, kde sa môj román odohráva, pochádzajú iba moje dojmy, skúsenosti, príbehy, ale samotný román je fikciou.

Žijete v Pécsi, v meste na juhu Maďarska. Vybrali ste si ho za svoj domov namiesto pulzujúcej Budapešti. Prečo?

Pécs je pre mňa naozajstným domovom. I keď som vyrastala v Budapešti a po pécsskych univerzitných rokoch som tam strávila ešte niekoľko rokov, od roku 2009 som späť. Je to mesto, na ktoré ľudský krok tak akurát stačí. V tomto spoločenstve sú vzťahy medzi ľuďmi omnoho výraznejšie než v meste veľkosti Budapešti. Mám rada, že tu v sebe navzájom vidíme a hľadáme v prvom rade to, aké kvality máme, a nevšímame si tie ideologické, politické nálepky, ktoré nás a všetko okolo nás podľa mňa pomaličky úplne dorantajú. V Pécsi je medzi ľuďmi omnoho výraznejšie „premiešavanie“, čo ja považujem za šťastie, lebo sa pokúšame jeden druhého nesúdiť na základe prepočutého a stereotypov, ale veľa sa osobne stretávame. Práve pred niekoľkými dňami som sa na jednej vernisáži stretla so ženou, ktorá upratuje v našom schodisku. Povedala, že umelec je jej susedom, a je zvedavá, aké obrazy maľuje. Takéto stretnutia si v Budapešti akosi nedokážem predstaviť.

Opísali ste mesto, v ktorom žijete. Skúsili by ste to isté urobiť so štátom? Veľa pozitívneho sa k nám o tejto krajine v posledných rokoch nedostáva, množstvo správ nekorešponduje s predstavami o európskej demokracii.

O tomto je veľmi ťažké hovoriť. Minulý rok som bola na týždeň v Dánsku a s tamojšími skúsenosťami – ktoré sú akýmsi zastrešením skúseností z predošlých ciest – som sa vrátila chápavejšia voči svojim krajanom. V Dánsku je každodenný život v absolútnej miere organizovaný tak, aby sa ľudia navzájom hádali čo najmenej. Režim odmeňuje kooperáciu, samostatnosť. Bolo priam neuveriteľné prechádzať sa hore-dole medzi ľuďmi, pre ktorých je základom všetkého úcta jedného voči druhému. Výchova k čomusi takémuto sa začína už v predškolskom veku. Toto ľuďom dodáva takú silu a dôstojnosť, akú si my doma v Maďarsku pravdepodobne nikdy nebudeme môcť ani len predstaviť. Dánsko mi pomohlo pochopiť veci preto, lebo čoraz viac cítim, že vplyvy, ktoré sa svojím spôsobom logicky a socializačne pridružili k historickým traumám, sú na vine tých reakcií a odpovedí, ktoré sa cyklia z generácie na generáciu (podozrievavosť, nedôvera, sťažovanie sa, vytváranie nepriateľov). Toto všetko nám bráni už len v tom, aby sme sa cítili dobre. Ale najviac zabraňujú tomu – a to je pre mňa najsmutnejšie –, aby sme pochopili: sme odkázaní jeden na druhého a úspešní môžeme byť len vtedy, ak nebudeme nenávistní, ale pokúsime sa tieto zlé vzory prekonať. Ak jeden druhému vyjadríme úctu a dáme dôveru, lebo iba toto nás všetkých spoločne pozdvihne z tejto situácie.

Často čítam správy, z ktorých mi vychádza, že nenávisť voči skupine LGBTI je v Maďarsku silná. Takisto ako nenávisť k iným menšinám. To ani nemusíme spomínať rušenie rodových štúdií.  Aké je to však reálne?

Tu sa môžeme opäť vrátiť k otázke reality – čo to vlastne je? Moja realita je vyslovene mierumilovná a pohodlná. Pohybujem sa na pomerne úzkej ploche, v podstate ma už všade poznajú, vo väčšine prípadov ma majú v úcte. Ale občas aj riskujem a v Pécsi v neznámych obchodoch, v rôznych kluboch napokon zažívam pozitívnu diskrimináciu. Realita teplého tínedžera žijúceho na dedine je už celkom iná: preňho sa peklom môže stať aj obyčajná vec ako škola. Podľa organizácií na ochranu práv menšín jeden LGBTI pubertiak zažíva ohromné množstvo ubližovania už v medziach školského systému. Ale medzitým počujem aj protiklady, viacerí mi rozprávali o tom (učitelia, aktivisti), že medzi mladými sa už ani neoplatí organizovať scitlivovacie hodiny o tejto téme, pretože mladá generácia sa stáva čoraz inkluzívnejšou v porovnaní s tým, čo bolo v minulosti. Podľa mňa treba mimochodom rozumieť aj tým, ktorí sa nedokážu zbaviť predsudkov voči LGBTI ľuďom.

Dokážete im odpustiť, keď vás nechápu?

Za posledných pätnásť rokov sa denne stretávam s ľuďmi, ktorých dostávam do rozpakov. A tento pocit v nich je väčšinou skutočne len akýmsi zmätkom, zvedavosťou alebo len jednoducho pocitom diskomfortu, strachu – znechutenie alebo zlobu som pocítila len málokedy. Myslím si, že musíme prijať, že pre veľkú časť ľudí sú LGBTI identity a sexuálne preferencie len ťažko pochopiteľné. Predstavme si, čo si o takýchto veciach môže predstavovať dôchodca, ktorý za celý svoj život iba počas niekoľkých príležitostí opustil hranice svojej župy. V ich realite je skutočne nepochopiteľné, že ktosi je biologicky mužom, ale chce žiť ako žena, nosí ženské oblečenie a v skutočnosti sa cíti a vníma ako žena. Jednoducho nemá oporné body, vďaka ktorým by pochopil. Kde by sa vzali? V Maďarsku vyrástlo viac tuctov generácií tak, že v ich svete boli v podstate len muži a ženy. Niežeby vtedy inakosť neexistovala, ale nehovorilo sa o nej. Podľa mňa význam tohto vzorca sa nesmie podceniť, a či sa nám to páči, či nie, je prirodzené, že polemika okolo rodových identít vzbudzuje vášne. Inou otázkou je, keď si nenávistná politika túto tému cení len preto, lebo ňou môže odštartovať mechanizmus, v ktorom sa LGBTI osoby stávajú obetným baránkom všeobecného hnevu. To je neskutočne smutné a v jednotlivých prípadoch to môže mať aj tragický koniec.

Ako sa váš život zmenil, odkedy ste sa rozhodli žiť úprimne a nič netajiť? Bol vôbec niekto, koho táto „zmena“ prekvapila?

Zo začiatku za mnou chodili ľudia s tým, aká som odvážna. Iní hovorili, ako sa im páči to sebavedomie, ktoré vo mne vidia. Dostalo sa mi množstva pozitívnych zážitkov. Môj obuvník mi napríklad po piatich rokoch povedal, ako veľmi vďaka mne zmenil svoj názor o všetkom, čo LGBTI téma preňho znamenala. Povedal, že v puberte sa jemne povedané pohyboval v pravicových kruhoch, a keď som k nemu prvýkrát vošla, nezmohol sa na slovo. Potom ma spoznal bližšie a máme sa veľmi radi. Toto považujem za pekné príbehy.

A vaši kolegovia futbalisti? O futbale sa šíri predsudok, že je plný predsudkov.

Aj dnes sme hrali, vyhrali sme, bolo to skvelé, stále tam patrím. Milujem futbal. Keď vchádzam na ihrisko, cítim, že som na svojom mieste. Neznamená to, že všetko robím neustále len dobre. Alebo že sa mi stále len darí. Ale na futbalovom ihrisku cítim také sebavedomie, sústredenosť a útulnosť, akú inde nie. Dúfam, že toto budem môcť o sebe čoskoro povedať aj ako o spisovateľke.

Odkedy ste verejne známou spisovateľkou, absolvovali ste nejaký rozhovor alebo diskusiu bez toho, aby sa vás niekto pýtal (akokoľvek slušne a s dobrým úmyslom) na váš rod a na to, ako ho prežívate? Aj ja to teraz v podstate robím. Dá sa na to zvyknúť?

Už sa týmto nezaoberám. Deje sa to, prijala som to, pýtajú sa ma, ja som takáto, takáto nedokonalá, napolo taká, napolo onaká. Toto celé nikdy ani nepochopím, vzdala som sa toho, len sa s tým pokúšam akosi žiť.

Považujete svoje spisovateľské povolanie za spôsob, ako o tejto téme hovoriť? Za akýsi umelecký aktivizmus?

V žiadnom zmysle sa nepovažujem za aktivistku, nie som ten typ, skôr sa cítim ako večná outsiderka. Zdá sa mi, že táto pozícia je pre povolanie spisovateľky oveľa dôležitejšia než moja rodová identita. Kniha Inkognitó vyšla pred deviatimi rokmi a odvtedy som o trans téme veľa povedala – a už som hádam aj povedala všetko, vyčerpali sa mi slová. Navyše, to, že som trans, je len jednou súčasťou mojej identity a je čoraz mätúcejšie, že ju musím neustále reflektovať. Redukuje ma to. Aktivizmus, to je v istom zmysle môj život: prijímam samu seba, hľadím druhým priamo do očí, odpovedám na ich otázky. Mne to stačí, je to ťažká úloha. Čoraz viac vnímam, že stereotypy a predsudky najlepšie naruším osobnými rozhovormi, ľudskými stretnutiami. Cítim, že nemám viac čo povedať, nechcem nikoho presviedčať a najmä: nechcem byť žijúcim symbolom ničoho.

Váš román Inkognitó zarezonoval ako silný debut – v zmysle témy, ale aj jazyka. Bolo pre vás potom ťažké pustiť sa do druhej knihy? Nelákala vás rovnaká téma, teda téma trans ľudí?

Nadviažem na vašu predchádzajúcu otázku. Inkognitó je pre mňa v mnohom výnimočnou knihou: je mojím osobným príbehom, aj keď ide len o fikciu, keďže sa mi nestalo presne to, čo som napísala. A po nej mi nikdy nenapadlo, aby som niekedy ešte písala o transsexualite, práve naopak. Pri mojej ďalšej knihe Aludnod kellene som mala pocit, akoby bola práve ona mojou prvou. A naozaj to bola prvá, pri ktorej mi záležalo len na literárnej kvalite, svoj osobný život som do príbehu už nevložila. Okrem toho som sa snažila aj posunúť jazyk inak, ako to bolo v debute. No a novinka, ktorú som minulý rok začala písať, sa vo mne rodí ešte ťažšie – dlho mi trvalo, než som pospájala všetky časti skladačky. Ťažilo ma pravdepodobne aj to, že som cítila potrebu niečo dokázať. Neustále som rozmýšľala: viem ešte napísať taký román, ktorým by som sa posunula vpred, respektíve iným, novým a vzrušujúcim smerom? Nerada sa opakujem, hoci zároveň si myslím, že všetci píšeme vždy rovnakú knihu. Ani naše životy nie sú ničím iným, iba neustálym korigovaním, prerábkou. Svoje základy zmeniť nevieme, prinajlepšom môžeme svet okolo nás spraviť pre nás obývateľnejším a my sa zas môžeme stať lepšími pre druhých.

Hoci sa téma zmenila, obe knihy sa zaoberajú ľudskou invidualitou, osamelosťou, neviazanosťou na nikoho a na nič. A v poslednej knihe sa zas zameriavate na neschopnosť konať. Môže to byť stiesňujúce, keď človek k nikomu a k ničomu nepatrí, je sám. Možno sa témy vašich kníh predsa až tak neodlišujú.

Súhlasím, ale tieto myšlienky sa mi vynorili až po odovzdaní rukopisu. InkognitóAludnod kellene majú skutočne mnoho spoločného, obe knihy som písala akosi zospodu, z perspektívy jedincov vylúčených zo spoločnosti. V novom románe sú mnohé postavy tiež vytrhnuté zo sociálneho života, ale ich príbeh poukazuje skôr na problémy či spôsoby komunikácie a porozumenia. Občas aj na ich nemožnosť.

V druhej knihe ste sa „prešli“ do opustenej osady, kde ste spísali životy (alebo neživoty) jej obyvateľov, ich stagnáciu. Miesto a osudy postáv ste si vymysleli alebo sa za vznikom knihy skrýva aj nejaká terénna práca?

Moji starí rodičia žili na podobnom mieste, na akom sa odohráva príbeh románu Aludnod kellene. V detstve som tam zažila niekoľko letných prázdnin a potom, keď sa môj otec odsťahoval späť k starkým, chodila som tam za ním aj v dospelosti. Z hľadiska geografie skoro všetko sedí so skutočnosťou, ale postavy a príbeh som si až na pár výnimiek úplne vymyslela. Najprv som len chcela písať o kraji a jeho ľuďoch, no potom som si uvedomila, že by záber knihy mal byť širším – veď po zmene režimu sa státisíce, či priam milióny obyvateľov ocitli v takej zložitej situácii, akú opisujem. V beznádeji, odtrhnutí od sveta, v ktorom všetko riadi násilie a rôzne závislosti. Odkedy kniha vyšla, každý týždeň čítam hrozivé mediálne správy, ktoré by som do nej pokojne mohla votkať.

Ešte raz sa vás spýtam na jazyk vašej prózy. Pôsobí veľmi poeticky a obrazotvorne. Vidno to aj v ukážke, ktorú ste nám poslali. Jej kompozícia môže byť pokojne veršom, ale aj súčasťou románu. Nakoľko je pre vás tento básnický jazyk a komponovanie obrazov prirodzené, automatické a nakoľko zámerné, cieľavedomé?

V spisovateľskom povolaní sa mi vytvorenie vlastného jazyka zdá najťažšou, ale aj najvzrušujúcejšou úlohou. Kvôli tomu postupujem v písaní pomaly, a preto asi nikdy nebudem schopná napísať takzvaný veľký román. Na svoje texty sa skutočne pozerám trochu ako na básne. Dynamika slov a viet je dôležitá, rovnako vnútorný rytmus jednotlivých pasáží. Chcem, aby bolo všetko precízne obrúsené a aby to jedno za druhým zapadalo. O spomínanej časti platí, čo hovoríte. Je to úryvok z myšlienkového prúdu 26-ročného dievčaťa v kóme, ktorý pôsobí zároveň poeticky a obrazotvorne – dve veci, na ktoré dávam v novej knihy ešte väčší dôraz než kedykoľvek predtým. S týmito veršovanými pasážami prinášam do knihy nový pulz. Obrazotvornosť bola vždy osobitosťou môjho písania. S jediným zátiším je možné vyrozprávať ucelený príbeh a túto kompresiu si veľmi užívam. Chcem dať tomuto štýlu nový význam, nový zmysel.

Slovenskí čitatelia ešte nemali príležitosť čítať žiaden váš text, pritom sme k sebe tak blízko a ešte vás aj pozvali na festival BRaK do Bratislavy. Nakoľko sa cítite byť súčasťou súčasnej európskej, respektíve stredoeurópskej literatúry?

Dúfam, že som alebo budem jeho súčasťou. Prekvapene som zistila, že svet lazov v župách Somogy, Borsod či Békés na Dolnej zemi, ktorý opisujem v mojom druhom románe, spoznali nielen maďarskí čitatelia. Vďaka dojmom z opisov v knihe začali aj čitatelia zo zahraničia vymenúvať miesta v Česku či v Poľsku, kde by sa román Alludnod kellene mohol takisto odohrávať. Ja však skúsim zájsť ešte ďalej a tvrdím, že kniha nemusí byť životaschopnou skúsenosťou len pre ľudí z postkomunistických krajín. Nedávno som videla dokument BBC o jednej kanadskej indiánskej rezervácii, ktorá má najvyššiu mieru samovrážd medzi mladými ľuďmi. Vyrazilo mi dych, že aj ľudia na opačnom konci sveta musia bojovať s rovnakými problémami spôsobenými odcudzením, beznádejou alebo spoločenským tlakom ako moje maďarské postavy.  

Z maďarského originálu preložili Tímea Krekovič Beck a Marek Hudec

Jeden komentár

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia