2019 06 Súčasné MaďarskoTematický KapitálDenne čítam skutočné správy, ktoré by sa hodili do môjho románu o beznádeji

Tímea Krekovič Beck10. júna 2019242

 

Spisovateľka Tibor Noé Kiss je jednou z najzaujímavejších objavov súčasnej maďarskej literatúry. Podarili sa jej až dva tromfy – najprv vydala osobne ladený debut, ktorý mal skvelé ohlasy medzi kritikmi, no najmä spoločensky zarezonoval. Otvorila v ňom tému transsexuality a medzi komentármi na čitateľskej stránke sa množia vyhlásenia o tom, ako zmenila ich perspektívu. Druhým románom sa zas zaradila medzi maďarských prozaikov a prozaičky, ktorí majstrovsky poukazujú na to, ako zmeny v spoločnosti po roku ’89 poznačili životy obyčajných ľudí na vyľudnenom vidieku. V korešpondenčnom rozhovore hovorí o tom, ako názory ľudí mení nielen literatúrou, ale aj vlastným životom.

 

 

Poslali ste nám úryvok z novej knihy, ktorá by ešte len mala vyjsť. Je plný vôní a farieb, šuchotov, zvukov, prúdenia, pocitov. Je vás život taký istý?

Nepovedala by som. Pracujem ako grafička, ohromné množstvo času trávim za počítačom, osamote. Keď píšem, aj vtedy sedím za počítačom sama a počúvam repetitívnu, ambientnú hudbu. Možnože týmito intenzívnymi myšlienkami sa snažím rozpustiť túto monotónnosť, sivotu a útrapy spojené s prácou. O tejto intenzívnosti na úrovni jazyka premýšľam skôr ako o podrobnosti. Táto podrobnosť sa u mňa občas stáva až monomániou, no pri písaní je pre mňa veľmi užitočná, na nej staviam, s ňou sa vo svojich textoch hrám.

 

Vznikol podľa vás v Maďarsku v poslednom čase silný politický alebo generačný román? Ako vplýva spoločenská situácia na obsah a formu literatúry – mlčia spisovatelia alebo sa pridávajú k akémusi „disentu“?

Za posledných desať rokov vzniklo viacero takých románov alebo hoci aj zbierok poézie, ktoré sú charakteristické citlivosťou voči spoločnosti a zaoberajú sa problémami Maďarska po zmene režimu, jeho konfliktmi. Tieto diela sú aj pre publikum jednoduchšie prijateľné, lebo problémy, ktoré prinášajú na svetlo, sú pre všetkých známe, vedia si dej stotožniť s vlastnými životmi. Zaoberať sa „realitou“ sa stalo opäť zaujímavým, no toto prináša aj množstvo nebezpečenstiev. Nikdy nie je šťastné, ak nejaký román direktívne politizuje alebo je veľmi didaktický. Možno ešte ani sociografia nie je čírou skutočnosťou, nieto ešte literatúra. Po tom, čo vyšiel môj druhý román Aludnod kellene (Mal by si spať), ma mnohí vnímali ako tú, ktorá vedela, čo sa v tomto svete hlboko pod povrchom deje, pritom to vôbec nie je pravda. Z prostredia, kde sa môj román odohráva, pochádzajú iba moje dojmy, skúsenosti, príbehy, ale samotný román je fikciou.

 

Žijete v Pécsi, v meste na juhu Maďarska. Vybrali ste si ho za svoj domov namiesto pulzujúcej Budapešti. Prečo?

Pécs je pre mňa naozajstným domovom. I keď som vyrastala v Budapešti a po pécsskych univerzitných rokoch som tam strávila ešte niekoľko rokov, od roku 2009 som späť. Je to mesto, na ktoré ľudský krok tak akurát stačí. V tomto spoločenstve sú vzťahy medzi ľuďmi omnoho výraznejšie než v meste veľkosti Budapešti. Mám rada, že tu v sebe navzájom vidíme a hľadáme v prvom rade to, aké kvality máme, a nevšímame si tie ideologické, politické nálepky, ktoré nás a všetko okolo nás podľa mňa pomaličky úplne dorantajú. V Pécsi je medzi ľuďmi omnoho výraznejšie „premiešavanie“, čo ja považujem za šťastie, lebo sa pokúšame jeden druhého nesúdiť na základe prepočutého a stereotypov, ale veľa sa osobne stretávame. Práve pred niekoľkými dňami som sa na jednej vernisáži stretla so ženou, ktorá upratuje v našom schodisku.

 

Pre pokračovanie článku a pre prístup do archívu, si prosím zakúpte ročné predplatné. Ďakujeme a prajeme dobré čítanie.

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *