Za vznik tohto čísla predovšetkým ďakujeme prekladateľkám a prekladateľovi, ktorí sa na ňom podieľali. Ich práca je pevnou súčasťou kultúrneho prostredia v akejkoľvek krajine, no málokedy je docenená. V tomto (a každom inom) čísle si, prosím, všímajte mená tých, ktorí vám texty sprostredkovali. Práve na nich vo výraznej miere záleží, či sa vám budú páčiť alebo nie.

 

Podobne je to aj s Maďarskom, krajinou, ktorá mi je blízka nielen preto, že som dostala do vienka jej výrazný a jedinečný jazyk, ale aj preto, že sa do nej rada vraciam. Ako reportérka som ju preskúmala od vyblýskaných, rozjarených zákutí až po tie temné, plné predsudkov, strachu a prázdneho vlastenectva. To, ako Maďarsko vidíme, často tiež závisí od prekladu. Je také, aké o ňom dostávame informácie. Ak ste pozorovateľ zvonka, máte výhodu, čím bližšie však idete k jadru, tým viac klesá pravdepodobnosť, že sa dopracujete k pravde, či už v tlači, alebo v televízii. Sociálne siete sú ešte akým-takým únikom z pasce, môžu vás ale okabátiť, pretože väčšina ľudí nevie, ktorú čerešničku si vybrať. Tie klamlivé vyzerajú najšťavnatejšie.

 

Jeden príklad za všetky: žena na dôchodku žije na južnom Slovensku, kde má dostupné rovnako slovenské i maďarské televízne kanály. Je to moja stará mama. Kým na Slovensku dokáže vďaka stále pomerne dobrej televíznej žurnalistike poľahky identifikovať kontext domácej politickej situácie, pri maďarskom spravodajstve stráca kľúč. Zo začiatku, kým Orbánova vláda v otázke migrácie nepritvrdila, ona sama cítila k utečencom ľútosť i sympatie, akonáhle sa však začalo každodenné vysielanie jednotvárnych sekvencií o násilí a vandalizme (údajne) páchanom utečencami v severských štátoch, Anglicku či vo Francúzsku a zavádzajúce zábery z maďarských utečeneckých táborov, zasiali do nej strach. A strach je pravdepodobne ešte nebezpečnejší než hnev. Zábery sú jednoducho zostrihané tak, aby hrali na pudy, a tým ľudí rozdeľovali.

 

Núkajú sa porovnania so slovenskou situáciou. Nemôžeme sa tváriť, že sloboda slova u nás nezažila facky. Všetci vieme, že sme bolestivo prišli o novinára a jeho snúbenicu, že tucet zamestnancov RTVS podalo alebo dostalo výpoveď a že novinárov u nás dávajú sledovať. Stále však nie sme tam, kde naši južní susedia. Ľudia ešte úplne nestratili kľúč, nerezignovali a zdá sa, že niektoré veci sa posúvajú k lepšiemu. Za slobodu slova musíme bojovať do posledných síl a nielen vtedy, keď už sme o ňu prišli, ale práve aj vtedy, keď sa zdá byť samozrejmá. Ide tu totiž o život. Niekedy o život ako taký, inokedy „len“ o jeho kvalitu a ľudskú dôstojnosť. V Maďarsku sa dôstojná informovanosť vytratila a sotva verím, že život bez nej môže byť úplný.

 

Prejdime už ale k jednotlivým textom. Vážim si na nich, že nám poskytujú iný pohľad na režim – a pri tomto slove sa pozastavme, nepoužívam ho svojvoľne, ale preto, že viacero ľudí, ktorí k nám tento mesiac prispeli, ním označilo demokraticky zvolenú vládu Viktora Orbána. Ako si to vysvetliť? Asi tak, že aj pri demokraciách zdanie často klame a myslím, že ich subjektívnemu pocitu z politickej situácie, ktorá ich zviera v hrsti, by sme mali dôverovať. Informujú nás nielen o alarmujúcich novelách zákonov či o tom, že Orbán si buduje diktatúru aj vďaka zvážaniu Maďarov spoza hraníc na voľby do europarlamentu. Autori a autorky v tomto čísle ukazujú najmä to, ako chápadlá vlády dusia kultúrny život v Maďarsku.

 

Povedzme taká Budapešť: lesklé pasáže, pulzujúce bulváry, všetky jazyky sveta, omamná chuť metropoly. Len dve a pol hodiny od Bratislavy nájdete pozlátko. Novinár a hudobný manažér Krisztián Puskár píše o tom, ako ľudia dosadení vládnou stranou v komunálnej politike pomaly, ale isto ničia budapeštianske hudobné kluby a umelecké priestory, budujú na ich miestach turistický „Disneyland“ a hudba sa sťahuje do podzemia. Keď sedíte v ľavicovom komunitnom centre Auróra v Pešti, hovoríte si, že presne toto nám v Bratislave chýba. Taká pankáčina, súdržnosť, naozajstné plnokrvné umelecké chvenie. Farebnosť budapeštianskeho undergroundu je však vykúpená tým, že neustále dostáva polená pod nohy a musí sa z donútenia sťahovať čoraz hlbšie a čoraz ďalej.

 

To isté platí aj o súčasnom výtvarnom umení, ktoré po nezmyselných reguláciách zo strany štátu prišlo o množstvo dotácií, živorí a priestory na výstavy či stretávanie si musí zabezpečovať na vlastnú päsť. Áno, keď vstúpite do hlavného galerijného priestoru štúdia FKSE, opäť vás ohúri tá bujnejúca komunita a nákazlivé priateľstvá. V texte Eszter Őze a Fanni Magyar sa ale dočítate, že nič iné im neostáva – aktivizmus je už nanič, vláda má dostatočnú moc na to, aby ho dlhodobo ignorovala, a jediná zmysluplná vec je samovzdelávanie a udržiavanie živej, tvorivej komunity.

 

Spisovateľ Ferenc Czinki vo veľmi osobnej eseji opisuje, ako z tejto situácie niet východiska. Iba jedno by sa našlo – hľadanie stratenej celospoločenskej solidarity, ktorú sa súčasnej vláde podarilo dokonale rozjatriť, i keď tým len nadviazala na starý dobrý neduh.

 

Odporúčam aj text čiernohorského autora Balsu Lubardu, ktorý priamo v teréne skúma prepojenie vzťahov a solidaritu medzi krajne pravicovými hnutiami v celej V4. Tieto strany síce po voľbách neovládli Európsky parlament a možno sa nám zatiaľ zdá, že nemajú až takú moc, no tá pomaly ožíva v sieti ich medzinárodných priateľstiev a komunitnej práce, ktorú vykonávajú v regiónoch. Nezaškodí si to pripomenúť.

 

Pripúšťam, že čítanie tohto čísla sa môže v istom bode stať únavné. Všetky texty dokopy totiž vyznievajú ako jedno veľké sťažovanie. O čom inom však mali ich autori písať? Dajú sa v tejto krajine hľadať pozitíva? Na jedno nás upozorňuje kurátorka Flóra Gadó, keď hovorí o prácach dvoch výtvarníčok, ktoré sa chopili témy vlastenectva. Neoznačili ho pritom za nebezpečný a netvrdia, že sa ho treba strániť. Práve naopak, pustili sa do toho s láskou a našli čosi veľmi vzácne. Hranu, na ktorej sa dá byť na svoju krajinu hrdý, no neprepadať pritom nacionalizmu.

 

Flóra sa zmieňuje aj o nadpriemernej podpore folklóru z vládnych fondov. Aj tu vidno, že netreba hneď siahať na slobodu tlače. Spoločnosť a jej kultúru možno celkom ľahko okliešťovať aj rukou akejsi ministerky kultúry. Ak chceme byť od situácie v Maďarsku viac ďalej ako blízko, nesmieme byť ticho. Folklór môžeme mať radi a môžeme s ním mať veľa spoločného, pravdepodobne sa však nikto nechce vrátiť do doby, keď sa chodilo kilometre v krpcoch po vodu. Nechceme predsa pre kvalitné slovenské umenie podstupovať takú každodennú lopotu, ako musia súčasní umelci v Maďarsku. Môže to byť pre nás memento. Krajina, ktorá si ničí kultúru, si ničí pôdu (ktorú tak zbožňuje a ku ktorej archetypu sa rada vracia) pod nohami.

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *