2019 06 Súčasné MaďarskoKritický KapitálTragédia slovenských ekonomických libertariánov

Jakub Dovčík10. júna 2019331

Odkiaľ pochádza dominantná črta slovenského ekonomického diskurzu o potrebe minimalizovania štátu a čo s tým môžeme urobiť.

 

V apríli zaujal verejnosť starší výrok Radovana Ďuranu, analytika think-tanku INESS, ktorý na konferencii organizovanej politickou stranou Sloboda a Solidarita nerozumel, prečo by mal mať zamestnanec nárok na platené voľno po úmrtí rodinného príslušníka. Argumentoval, že neplatené voľno by malo stačiť, pretože to je „dostatočná služba zamestnancovi“.

Výroky ako tento nie sú ničím výnimočným. Mnohé médiá sa v prípade akýchkoľvek nových reforiem zo strany štátu pýtajú na názor práve INESS-u a dostávajú stále rovnaké odpovede.

Tento text sa pokúsi pozrieť na to, odkiaľ pochádza libertariánstvo v slovenskej verejnej debate, v čom sa mýli a čo by sme s tým mali urobiť, ak si nemyslíme, že všetko môže vyriešiť samoregulujúci trh.

 

Kto sú slovenskí ekonómovia

 

Keď sa na Slovensku povie spojenie ekonomický think-tank, je veľká pravdepodobnosť, že si ľudia predstavia niekoho z trojice INESS, INEKO alebo MESA-10. Čo spája všetky tri organizácie? V prvom rade ide o vieru v minimálny štát a schopnosť trhových mechanizmov vyriešiť akékoľvek problémy.

No kým INEKO a MESA-10 produkujú reálne návrhy na zlepšenia spravovania štátu, či už ide najmä o dopravu a zdravotníctvo u INEKO, alebo o reformu školstva u MESA-10, INESS je úplne iný prípad. Sám som v INEKO istý čas pred pár rokmi stážoval a ich analytici sú expertmi, ktorých prvoradým záujmom je efektivita vo vynakladaných prostriedkoch štátu. Nemusíte s nimi súhlasiť, ale vyjadrujú sa len k témam, ktorým rozumejú. Každý rok si môžete v ich koncoročnej správe pozrieť, kto im koľko peňazí poslal a ako ich minuli.

INESS je na tom inak. Pre nich neexistuje problém, ktorý by sa nedal rýchlo a ľahko vyriešiť znížením daní, regulácie alebo „debyrokratizáciou“ či celkovým odstránením štátu z ktorejkoľvek oblasti života.

Napriek tomu, že INESS vedie portál Cena štátu a na ich webstránke denne nabieha súčet toho, koľko štát vyzbieral na daniach, o ich vlastnom financovaní veľa nevieme. V minulosti zvykli uvádzať pri jednotlivých projektoch granty alebo príspevky od nadácií, ktoré ich financovali, no napríklad v poslednej štúdii o dani z cukru už financovanie neuvádzajú a na otázky o financovaní neodpovedajú.

INESS si monopolizuje debatu o ekonomických záležitostiach, a to nielen v médiách. Publikujú v mnohých denníkoch, vydávajú štúdie a natáčajú videá či podcasty. Pred voľbami hodnotili programy politických strán a nie je prekvapením, že v ich očiach zvíťazila Sloboda a Solidarita, ktorej alfou a omegou sú rovnako výkriky o tom, ako treba zmenšovať rolu štátu. INESS organizuje dokonca aj Ekonomickú olympiádu a pred pár mesiacmi vydal novú učebnicu ekonómie pre stredné školy.

Do vtipných extrémov sa to dostáva, keď napríklad ich analytik Róbert Chovanculiak s veľkou aroganciou prirovnáva v statuse na facebooku Davida Graebera, profesora ekonomickej antropológie na London School of Economics, k „ekonomickému Zem & Vek“. Tradičným spôsobom argumentácie je odvolávanie sa na „základné poučky ekonómie“ bez dôkladného zdôvodnenia.

Menej vtipná už bola debata v časti ich podcastu Na Vŕšku venovanom nerovnostiam v príjmoch pohlaví. Okrem štandardných libertariánskych argumentov o rozdielnych „voľbách životného štýlu“, ktoré prirodzene vytvárajú rozdiely, pán Chovanculiak s humorom v hlase argumentoval rozdielnymi príjmami hercov a herečiek v pornopriemysle.

Je mimoriadne škodlivé, že ľudia, ktorých ekonomické povedomie zastalo pri Ludwigovi von Misesovi, Friedrichovi von Hayekovi či Miltonovi Friedmanovi, chcú určovať štandardy ekonomickej vedy a začínajú indoktrinovať mladých ľudí. Obzvlášť preto, lebo moderná svetová ekonómia je dnes úplne inde.

 

Korene slovenského libertariánstva

 

Odpor k interakciám štátu v ekonomike na Slovensku pochádza do veľkej miery z dedičstva socialistického režimu. Jeho zlý manažment verejných zdrojov spolu s totalitou v politických otázkach, porušovaním ľudských a občianskych práv vybudoval v očiach veľkej časti populácie odpor voči tomu, aby sa štát staral do čohokoľvek v ich živote.

Na rozdiel od severských štátov nemáme skúsenosť morálnej a kompetentnej sociálnej demokracie z dvadsiateho storočia. Ničím tomu nepomohol ani chaos deväťdesiatych rokov, keď zásahy štátu do ekonomiky netvorili lepšiu budúcnosť cez jasne definovanú ekonomickú stratégiu, ale boli len súčasťou oligarchického modelu spravovania štátu.

Korupciu, zlý manažment privatizácie a celkový pocit ekonomického neporiadku počas Mečiarových vlád nahradili Dzurindove vlády, ktorých liberálne ekonomické reformy pod vedením Ivana Mikloša priniesli najväčší nárast v prosperite Slovenska. Tieto reformy, i keď boli pre veľkú časť populácie dosť bolestivé, vytvorili štandard pre to, od akých politík očakávajú pracujúci ľudia rast ekonomiky, a teda aj vlastnej životnej úrovne.  

Je to zvlášť viditeľné v prípade povolaní, ktorých rast koreloval s Miklošovými reformami, ako napríklad u ľudí pracujúcich v digitálnom priestore, zamestnancov nadnárodných korporácií alebo aj všeobecnejšie u podnikateľov, teda u ľudí, ktorí si často myslia, že o všetko to, čo majú, sa zaslúžili výhradne sami, a štát je pre nich len prekážkou.

Korupčné škandály Ficových vlád, ako aj ich nesystémové riešenia založené na klientelistických princípoch spolu so zanedbávaním reforiem školstva a zdravotníctva len ďalej prehĺbili u časti spoločnosti, ktorá by napríklad v Británii volila ľavicu, predstavu, že štát a byrokracia sú tým problémom.

A tak je možné, že aj strana ako Progresívne Slovensko, ktorej program sa veľmi nelíši od blairisticko-brownistickej centristickej New Labour, je napriek tomu nálepkovaná ako etatistická.

 

Čo vám v INESS-e nepovedia

 

Oponovať libertariánom neznamená byť komunistom ani socialistom. Práve naopak, debaty v slovenských médiách niekedy vyzerajú skôr ako niečo, čo obchádza globálne štandardy.

Moderná ekonómia hlavného prúdu minimálne od tridsiatych rokov minulého storočia nielen pripúšťa rolu štátu v spravovaní ekonomiky, no často ukazuje aj to, aký je štát nevyhnutný. Príbuzné vedné smery ako rozvojová ekonómia či ekonomická antropológia idú ešte ďalej.

Karl Polanyi dokázal na základe etnografií Bronisława Malinowského už v štyridsiatych rokoch, že po väčšinu ľudských dejín bol trh len menej významnou súčasťou ľudských spoločností. Dôležitejšiu rolu než nejaká imaginárna „ruka slobodného trhu“ hrali reciprocita a redistribúcia, ktoré udržiavali ľudské vzťahy v spoločnosti pokope.

Spomínaný pán Chovanculiak nedávno napísal knihu o zdieľanej ekonomike a prostriedky na jej vydanie sa rozhodol vyzbierať cez crowdfundingovú kampaň. Iróniou je, že tým podporil dôležitosť reciprocity a teórie ekonomickej antropológie o „ekonomikách darov“. Ak by bol trh dokonalou formou výmeny, prečo by sa pri vydaní knihy musel spoliehať na finančné príspevky od ľudí, ktorí v momente odoslania peňazí nič nedostanú? Voľný trh vytvára zo všetkého komodity, tak prečo sa nedalo jednoducho predať práva na knihu vydavateľskej spoločnosti?

Na základe Polanyiho a nadväzujúcich teórií dnes napríklad v rozvojovej ekonómii dominujú inštitucionálne smery, ktoré človeka nevnímajú ako úplne racionálneho tvora a viac sa zaoberajú tým, ako je možné ovplyvňovať jeho motivácie.

No problémom je, že na Slovensku tieto myšlienky nemá vo verejnom priestore kto šíriť. Zlý stav slovenskej ekonómie opísal Martin Filko už v roku 2006 a veľa sa toho odvtedy nezmenilo. Skôr naopak, vďaka možnostiam Európskej únie dnes študenti so záujmom o ekonómiu odchádzajú do zahraničia.

Najlepší ekonómovia s názormi, ktoré sú bežné v dobrých akademických žurnáloch, sa skôr vyhýbajú verejnej debate a marazmu slovenskej akadémie a hľadajú uplatnenie v analytických inštitútoch ministerstiev, kde sú ich možnosti na zapájanie sa do verejnej debaty len limitované. Spomedzi dvoch autorov výborného blogu Radostná veda dnes Andrej Svorenčík radí dvom ministerkám a Štefan Kišš šéfuje útvaru Hodnoty za peniaze.  

A tak priestor vo verejnej debate monopolizuje okrajová skupina ľudí bez jasného financovania, ktorých názory neprekvapivo pomáhajú veľkým spoločnostiam. Napríklad výrobcom cukroviniek či sladených nápojov v už zmieňovanom príklade dane z cukru. V tejto štúdii vidno štandardný rukopis INESS-u. Zahltenie dátami, pričom mnohé z nich často nemajú reálnu relevanciu ku kľúčovému argumentu, a následne ignorovanie dát, ktoré nesúhlasia s ich ideológiou, a nakoniec ideologicky motivovaný záver, ktorý volá po ešte väčšej liberalizácii konkrétneho ekonomického odvetvia.

V prípade dane z cukru napríklad odignorovali to, ako napríklad v Británii či v Maďarsku daň z cukru pomohla k poklesu obsahu cukru vo výrobkoch a tiež nárastu alternatívnych nízkokalorických sladidiel. A ich riešením je „adresovať obezitu“ – ako inak, než zvýšením privátnej časti sektora zdravotného poistenia.

O fenoméne rozdielov medzi názormi štandardných ekonómov a ekonómov z tretieho sektora písali autori blogu Radostná veda už v roku 2009 v článku s názvom Dve tváre slovenských ekonómov.

Podobný jav je viditeľný v Spojených štátoch od sedemdesiatych rokov minulého storočia. Už pred príchodom Reaganovej administratívy začali konglomeráty pohybujúce sa v energetike, vo vojenskom priemysle či v ktoromkoľvek inom regulovanom odvetví alebo odvetví s veľkou pôsobnosťou štátu pumpovať milióny dolárov do „nezávislých think-tankov“, ako napríklad Cato Institute, American Enterprise Institute či Heritage Foundation.

Tieto think-tanky pretláčali a odôvodňovali znižovanie daní, regulácií a štátnych zásahov, čo viedlo k nárastom nerovnosti a zvyšovaniu koncentrácie bohatstva v rukách najbohatšieho jedného percenta populácie. A najmä k deformácii debaty, vďaka čomu je ostrakizovaný každý nápad, ktorý si vyžaduje čo i len minimálny nárast v míňaní verejných výdavkov na čokoľvek iné než vojenské náklady.

Spojené štáty však majú šťastie, že majú silnú akademickú ekonómiu a ľudí ako Paul Krugman, ktorí vedia zrozumiteľnou rečou vysvetľovať komplexné ekonomické záležitosti širokému publiku. U nás dlhodobo tradíciu dobrej akademickej ekonómie nemáme a na ekonomických fakultách dnes stále vyučujú ľudia s titulmi CSc., ktoré sú emblematické pre socialistický vzdelávací systém a s dnešnou modernou ekonómiou nemajú veľa spoločného.

 

Čo s tým treba robiť

 

Na Slovensku potrebujeme, aby bolo vo verejnom diskurze viac počuť stredo-ľavé ekonomické myslenie. Humánnejší prístup k sociálnej politike, rozumná miera regulácie či aktívnejší štát v usmerňovaní ekonomiky musia byť témami v oblastiach, v ktorých sa ozvú ľudia s dobrým ekonomickým vzdelaním a vyjadrovaním.

Nemôžeme dovoliť, aby pripustenie regulačnej roly štátu v ekonomike ostalo maximálne doménou populistickej vládnej strany a jej hlasných trollov. Študenti ekonómie vnímajúci neoddeliteľnú rolu štátu v ekonomike musia byť hlasnejší v článkoch, diskusiách a oponovať extrémnym ekonomickým názorom, ktoré ovládli našu verejnú debatu.

Áno, vyžaduje si to námahu a často aj sebavzdelávanie. Ale bez toho nám budú aj naďalej debatu ovládať ľudia, ktorí sú mentálne zaseknutí vo Viedni koncom devätnásteho storočia.

 

 

Autor je študentom antropológie a rozvoja na London School of Economics

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *