Čo spája Žilinskú, bistro na Kýčerského, bratislavských kľúčiarov, Židovskú, Zelenú, Zámockú, Starú tržnicu, Miletičku, Poľnú, Medickú záhradu, Podunajské Biskupice? Dohovoríte sa tu plynule po maďarsky. Maďarčina v Bratislave dávno nebola taká živá ako v súčasnosti. O dnešnej Pozsonyi sme sa rozprávali s jazykovedkyňou a prekladateľkou Luciou Molnár Satinskou, ktorá o nej pripravuje knihu.
Môj manžel si zo mňa uťahuje, že maďarská Bratislava už predsa neexistuje, načo o nej robiť rozhovor. Samozrejme, vtipkuje, veď sme jedna z mnohých zmiešaných rodín v našom okolí. Je to podľa vás pravda?
Súčasná Bratislava je viacjazyčná úplne inak, ako bola kedysi. Dá sa povedať, že čisto maďarská nikdy nebola, ani v období Uhorska. V súvislosti s tradičnou viacjazyčnosťou Bratislavy sa väčšinou spomína medzivojnové obdobie – vtedy bola akože trojjazyčná. Vtedy bolo nemecké a maďarské obyvateľstvo vo vyrovnanom počte, potom bolo slovenské alebo slovanské obyvateľstvo, kam rátame okrem českých obyvateľov aj Chorvátov, Bulharov a podobne. V istom období sa hovorí o presných tretinách podielov, lenže štatistiky sú veľmi klamlivé. Rovnaká rodina sa mohla v jednom sčítaní hlásiť k maďarskej národnosti a v ďalšom už k nemeckej alebo inej. Bratislavčania neboli národnostne jednotní. Menilo sa to podľa aktuálnej politickej situácie. Veľmi ťažko sa môžeme spoliehať na štatistické údaje. Ja sa radšej pozerám na nejakú vitalitu jazyka z pohľadu jeho používania a tam už vidíme úplne iné údaje. Z tohto pohľadu je úplne jasné, že menšinové jazyky nemčina a maďarčina z Bratislavy zmizli v priebehu prvej polovice dvadsiateho storočia. Posledných desať-dvadsať rokov však badáme aj minimálny nárast nemeckej menšiny a maďarskej takisto. Kým v prípade nemeckej národnosti môže ísť o prihlásenie sa ku koreňom alebo migráciu v rámci EÚ za prácou, v prípade maďarskej menšiny je to skôr vnútroštátna migrácia. Rastie počet detí v maďarských škôlkach a školách. Možno si mladí ľudia, ktorí sa dnes stávajú rodičmi, viac uvedomujú dôležitosť viacjazyčnosti. Veľmi aktívna je v súčasnosti aj skupina maďarských študujúcich na vysokej škole, ktorých združuje JAIK – József Attila Ifjúsági Klub. Do istej miery aj sociálne siete umožnili zviditeľňovanie. Napríklad v skupine Pozsonyban dolgozó magyarok na facebooku sú ľudia, ktorí nemusia mať trvalý pobyt v Bratislave, ale tým, že tu pracujú, že sem dochádzajú, sú súčasťou jazykovej mapy mesta.
Stále však Maďarov „nevidno“, ak človek nevie, kam má ísť.
Maďari sú v Bratislave akoby neviditeľná menšina v tom zmysle, že sa navonok ani kultúrne veľmi neodlišujú od Slovákov ako od väčšinového obyvateľstva. Stáva sa, že vedľa seba sedia dvaja Maďari, ale nemusia o tom vedieť. Môže to naznačiť meno, ale vôbec ani nemusí. Maďarskí Bratislavčania často v slovenčine ani nemajú prízvuk. Maďarská komunita je skrytá aj z pohľadu jazykovej krajiny. Keď sa pozrieme na nápisy vo verejnom priestore, vidíme slovenčinu a angličtinu. Ako jazyk turizmu je veľmi častá aj nemčina. Maďarčina sa nachádza len na ikonických miesta ako školy, národnostné alebo kultúrne inštitúcie, veľvyslanectvo. Napriek tomu sú miesta, kde tú maďarčinu počuť. Je to napríklad okolie školy na Dunajskej, v Podunajských Biskupiciach alebo trhy – Miletička, Žilinská, na Poľnej ulici. V Starom Meste a v Podunajských Biskupiciach sú ostrovy maďarčiny, tým že tam funguje škôlka i škola, čiže v ich okolí častejšie počuť maďarčinu. Je v súčasnej Bratislave úplne živým jazykom komunity, ktorú tvorí viac ako pätnásťtisíc ľudí.
Keď som prišla do Bratislavy, s mamou som sa v električke rozprávala po maďarsky len veľmi tichučko. Teraz už je to inak, istú utiahnutosť v komunite však občas cítim. Alebo skôr opatrnosť. Ak si napríklad niekto otvorí maďarskú krčmu, navonok ju nenazve po maďarsky, i keď Maďari o nej budú vedieť.
Maďari si počas 20. storočia zažili kadečo a prichádzalo to vo vlnách. Po každej vlne akejsi hrdosti alebo otvorenosti prišlo veľmi konkrétne prenasledovanie, po druhej svetovej vojne to boli aj fyzické útoky, za mečiarizmu zas verbálne. Takmer každý Maďar sa stretol s tým, že ho ktosi okríkol slovami: Na Slovensku po slovensky. Ak sa toto stane deťom alebo aj dospelým, jednoducho prestávajú slobodne používať svoj jazyk, lebo sa chcú chrániť. Krčmu nenazvú po maďarsky, i keď by boli veľmi radi, keby tam chodila maďarská komunita. Veľakrát sa niekde dá komunikovať po maďarsky, navonok to nevidno, ale tí štamgasti, čo tam chodia, už vedia, že ich obslúžia vo vlastnom jazyku. Kto sa chce pohybovať v maďarskej Bratislave, musí ju odhaliť, je tak trochu skrytá, ale dokáže to. Ak by ste chceli, môžete sa v tomto meste pohybovať iba čisto po maďarsky. Napríklad takmer všetci bratislavskí kľúčiari sú vraj len Maďari. Opäť je to skryté remeslo, ktoré sa tejto komunite pripisuje, ale nikto o tom nevie, iba ľudia zvnútra komunity. Ja som sa do komunity dostala umelo, akoby až v dospelosti, ale tým, ako ju objavujem, si čoraz viac všímam, že je všadeprítomná.
Odkedy viete po maďarsky, je pre vás Bratislava novoobjavené mesto?
Musím povedať, že to bolo pre mňa dvojité objavenie Bratislavy, lebo ja som žila dlho inde. Po gymnáziu som odišla študovať do Prahy a potom som ešte bola v Budapešti, kde som sa učila po maďarsky. Po piatich rokoch späť v Bratislave som sa na ňu učila zvykať ako mladá dospelá a potom ako čerstvá členka maďarskej komunity, ktorá sa stala súčasťou môjho života. Predtým som o nej nemala veľké predstavy ani očakávania, a preto ma prekvapila napríklad intenzita ponuky kultúrnych podujatí v maďarčine. Potom presne to, ako Maďari medzi sebou sieťujú, vedia, kde je maďarský čašník, maďarská krčma, i keď sa nevolá akože „maďarská“. Je to pre mňa fascinujúce a je pre mňa dôležité posúvať tieto vedomosti slovenskej väčšine.
Môžeme to nazvať paralelný svet?
Nie je paralelný v tom zmysle, že by bol prísne oddelený. Maďarská komunita je dobre prieniková v tom, že tí jednotlivci majú život so slovenskou komunitou i s maďarskou, ale akoby ten jazyk je tajným kľúčom. Nenazvala by som to bariérou, ale akousi vstupenkou. Kto vie po maďarsky, môže sa zapojiť, a kto nie, tak nie. Nie je to dané len národnostne a zapadajú sem aj rodiny, ktoré sú zmiešané, pretože jedine jazyk je tým kľúčom, ktorý sa odovzdáva.
V Bratislave zaznieva maďarčina objektívne čoraz častejšie a čoraz hlasnejšie. Predtým sme hovorili o súvise s politickou situáciou. Myslíte si, že teraz nastáva prerod k lepšiemu?
Politická situácia je v uplynulých rokoch tomuto naklonená, a preto sa ľudia neboja a viacjazyčnosť vnímajú ako hodnotu, ale to sa môže kedykoľvek politicky zmeniť. Dnes máme aj v parlamente extrémistické strany a aj na Slovensku silnejú isté tendencie, ktoré túto situáciu môžu obrátiť naruby. Hovorím to, pretože v dvadsiatom storočí sa to udialo niekoľkokrát. Po druhej svetovej vojne bolo veľmi zle a paradoxne počas socializmu bolo voľnejšie, pretože Maďari boli bratský národ. Mne respondenti hovorili, že počas prvomájových sprievodov sa spievali aj maďarské, aj slovenské budovateľské piesne. Vtedy sa dalo bez strachu hovoriť na verejnosti po maďarsky a potom po prevrate v ’89, tým že nastúpil Mečiar a silná nacionalistická vláda, sa to opäť uzavrelo. Pre mňa je fascinujúce, že sa to prestriedalo po generáciách. Starí rodičia mali podobnú skúsenosť ako neskôr ich vnúčatá. Deti, ktoré sa teraz stávajú rodičmi, už môžu slobodne hovoriť po maďarsky, môžu svojich potomkov zapisovať do maďarskej školy, môžu hovoriť na ihrisku po maďarsky a je to v poriadku, ale myslím si, že to súvisí aj s tým, že máme v Bratislave oveľa viac cudzincov kvôli korporačným firmám. Maďarčina je iba súčasťou širšej pestrosti jazykov.
Nie je to zázrak, že sa zachovala aspoň nejako? Z vášho rozprávania vyplýva, že sme mohli o ňu úplne prísť.
Prišli sme o veľa. Štatistické percento neustále na Slovensku klesá, miera asimilácie je veľká… ale ja nerada hovorím o asimilácii, lebo si myslím, že ak hovoríme viac o antiasimilačných faktoroch, vtedy máme väčšiu možnosť jazyk zachrániť. Nádej je skôr v aktívnom používaní a v súčasnej kultúre, lebo ak sa jazyk zakonzervuje iba do tradičnej kultúry, čo môže predstavovať nejaký liturgický jazyk, ľudové umenie – folklór, nikam sa neposunie. Ale ak sa bude používať v krčmách a na miestach, kde sa ľudia zabávajú, v divadle, kde sa stále hrá aj v maďarčine, kým sa budú písať knihy na Slovensku po maďarsky, kým budú deti chodiť na krúžky a vysokoškoláci budú mať množstvo večerných aktivít, pri ktorých jazyk žije, tak to je jediná prevencia pred vymretím alebo asimiláciou.
Asimilácia je obľúbené slovo v množstve tém, ktoré zamestnávajú Slovákov. Nemusíme hovoriť o Maďaroch, stačí spomenúť rómsku alebo akúkoľvek inú menšinu. Ako by sa dalo ľuďom vysvetliť, že rôznorodosť je osožná pre obe strany?
Ja si myslím, že je to veľmi individuálne, ale reálne ľudia potrebujú vidieť výhody viacjazyčnosti. To znamená, že ak si uvedomia, že majú lepšie šance na pracovnom trhu alebo im to prináša viac kultúry, tak pre tých ľudí to stojí za to zachovať jazykové vedomosti, aj keď je to určite námaha. Ale pre tých, pre ktorých to predstavuje príliš veľkú cenu za to, čo dostanú, tí sa asimilujú. Pre niektorých je už len maďarská škola príliš ďaleko a nemajú peniaze, aby vozili dieťa do školy, tak jednoducho nebudú. Niekedy sa boja, že ich dieťaťu sa budú neskôr vysmievať. Podľa mňa je kultúrna hodnota maďarčiny v niečom príliš slabá, kým pre ľudí nemá ekonomickú hodnotu na Slovensku, často to vzdajú.
Mala som na mysli druhú stranu, tú, ktorá iný jazyk prijíma. Napríklad aj pre slovenských rodičov môže byť osožné, ak sa ich deti naučia nejaké maďarské slová na ihrisku.
Reakcie sú rôzne. Slováci majú často pocit, že musia všetkému rozumieť, čiže môžu mať pocit zvláštnej cudzosti. Povedzme, že dve mamy sa rozprávajú po slovensky, ale jedna mama hovorí na dieťa po maďarsky, tak pre tú slovenskú mamu nastáva pocit cudzosti, je to pre ňu zvláštne, že nerozumie. To isté platí aj pre kolegov vo firmách. Pracujú v jednej firme dvaja Maďari a ostatní sú Slováci, tak tí Maďari sa budú veľmi málo rozprávať po maďarsky, pretože považujú za slušné hovoriť po slovensky, aj keď ich kolegovia sú iba okolo. Málokto z väčšinového obyvateľstva má pocit, že jazyková diverzita je dobrá. Nemajú z nej radosť, necítia to tak, akoby sme tu mali vysadené kvety rôznych farieb. Je veľmi ťažké sa do tohto pocitu dostať a mnohým pomáha skúsenosť niekde v zahraničí, kde je to bežné, lebo je tam veľa menšín a každý si hovorí svojím jazykom, aj keď v škole sa deti naučia aj jeden spoločný jazyk. Pre mňa je veľmi prekvapujúce, že študenti z južného Slovenska na vysokú školu v Bratislave veľmi často prichádzajú so strachom, že sa im vysmejú za to, že sú Maďari. Je to pre nich stále téma. V posledných rokoch sa ukazuje, že sa s negatívnymi prejavmi stretávajú minimálne a naopak, slovenskí spolubývajúci sa taktiež naučia pár slov po maďarsky, berú to ako prirodzenú súčasť internátneho sveta.
Na Žilinskej každú sobotu často stretávam Bratislavčanov, ktorí odkiaľsi vytiahnu a oprášia kuchynskú maďarčinu z detstva a vidno, že majú radosť z priestoru, kde môže mať odbyt.
Množstvo ľudí si myslí, že po maďarsky veľa nevie alebo vie len lámane, ale to je práve základná otázka – čo to znamená ovládať nejaký jazyk? Na komunikačnej úrovni ju ovláda oveľa viac ľudí, ako je v štatistických údajoch, lebo tam sa pýta len na národnosť a materinský jazyk, prípadne najpoužívanejší jazyk doma či vôbec. Na to, aké jazyky používame na trhu alebo pri komunikácii so susedmi, sa v sčítaní ľudu nepýta. To, že toľko ľudí aj mimo štatistických údajov sa dohovorí po maďarsky, považujem za veľmi pozitívne. Kedysi sa deti naučili po maďarsky na ulici, preto sa dnes tí skrytí maďarsky hovoriaci nachádzajú hlavne v staršej generácii. Dnes sa deti nemajú veľmi kde naučiť po maďarsky. Jedinou možnosťou je doma alebo v materskej škole. Dnes sa deti na voľno nestretávajú, dozerajú na nich rodičia. Učia sa jazyky na krúžkoch a v jazykovkách. Veľkým problémom je aj to, že na slovenských školách chýba ponuka maďarčiny ako cudzieho jazyka.
Myslíte si, že aj vaši rodičia vás neučili z takýchto podvedomých spoločenských dôvodov, kvôli nejakej obave?
Moji rodičia ma nenaučili z lenivosti. Pre nich bola maďarčina hodnota a nebáli sa, že mi na ulici niekto niečo povie, ale dvojjazyčná výchova prináša určitú námahu a oni boli jednoducho leniví na to, aby nás ju naučili. Je to z môjho dnešného pohľadu nepochopiteľné. Pre môjho otca bola maďarčina materinským jazykom a v rodine bola dominantná, ale on a jeho brat chodili do slovenských škôl a slovenčina bola pre môjho otca pracovným nástrojom, tak on napriek tomu, že maďarčinu miloval a vedel sa v nej vyjadrovať, používal ju čoraz menej a s nami už vôbec.
Niekedy ste sa o tom rozprávali?
Áno, napríklad keď som mala štyri roky, zrazu mu napadlo, že by sme sa mohli rozprávať po maďarsky, ale ja som odmietala. Už som si zvykla na slovenčinu. Oni ten detský vzdor neprekonali, nechali to tak. A do maďarskej škôlky ma nedali jednoducho preto, lebo bola o jednu ulicu ďalej ako slovenská. V deväťdesiatych rokoch sa deti nevozili ďaleko do škôl a škôlok na druhej strane mesta. Po maďarsky som sa začala učiť v posledných rokoch jeho života, a kým som sa naučila, zomrel. Potom som sa dostala k nahrávke z rádia Patria. Vtedy som ho prvýkrát počula hovoriť po maďarsky tak, že som mu aj rozumela. Bolo to krásne.
Keď ste hovorili, že predtým ste mali vzdor, ako ste napokon dostali chuť učiť sa po maďarsky?
Vzdor sa u mňa obrátil v puberte opačným smerom. Kadekto sa učí po francúzsky alebo španielsky, ale ja sa just budem učiť maďarčinu, lebo tú sa neučí nikto. Najskôr som sa učila v Bratislave na Maďarskom inštitúte a až potom, keď som išla študovať do Prahy, dostala som štipendium do Budapešti. V takmer dospelom veku sa jazyk nedá naučiť len cez kurz. Vtedy som si uvedomila, že je to moja posledná šanca, lebo na vysokej škole má človek ešte čas odísť. Keď už začne pracovať a má rodinu, už to veľmi nejde.
Vy už dnes rodinu máte, dvojjazyčnú, váš manžel je Maďar.
Veľa ľudí si myslí, že som sa naučila po maďarsky kvôli nemu, ale tak to nie je. Niekedy hovorím, že je to vedľajší produkt výskumu. Obaja sme mali pracovné povinnosti na Gombaseckom letnom tábore a tam sme sa zoznámili.
Pochádza z Komárna, čiže ste získali rodinu v ďalšom slovensko-maďarskom meste. Obľúbili ste si ho?
Komárno je pre mňa skutočné maďarské mesto na Slovensku, pretože ľudia, s ktorými sa stretávam v Komárne, sú všetci Maďari. Chcem, aby sa pre našu rodinu zachovalo ako priestor, kde vidíme, že to pekne funguje. Mám slabosť pre mestá na Dunaji a Komárno je jedno z nich.
Je to krásne mesto v tom, že často počuť dvojjazyčné rozhovory, ktoré úplne prirodzene plynú, bez potreby prekladu.
Áno, ale je to v podstate takisto so slovenčinou a s češtinou, len tam sa nám to zdá byť úplne bežné. K tomuto na zmiešaných územiach dochádza, volá sa to dvojjazyková komunikácia. Iba na tom južnom Slovensku to vyzerá zvláštne z pohľadu zvonka, pretože sú tam typovo veľmi odlišné jazyky. V podstate v tých pohraničných alebo zmiešaných oblastiach sa to deje po celej Európe a aj po celom svete.
Mohlo by byť Komárno mestom, kam treba „vhodiť“ človeka, ktorý si myslí, že nevraživosť je stále živá a že mnohokultúrna spoločnosť nemôže fungovať?
Nie som si istá, lebo tam sa opäť môže objaviť element cudzosti. Keď v tom niekto nevyrastá alebo to nie je preňho prirodzené, môže sa cítiť ako ohrozený. Ľudí som už napríklad počula hovoriť takéto veci: „Prišiel som do obchodu a predavačka na mňa hovorila po maďarsky.“ No ten človek si neuvedomil, že bol prvým slovenským zákazníkom za celý deň. Keby sa ozval po slovensky, tak aj predavačka bude hovoriť po slovensky alebo zavolá kolegyňu, lebo aj to sa môže stať, že sa bude hanbiť hovoriť po slovensky. Možno až tak dobre totiž nevie. Ale ľudia si akoby predstavovali, že je to negativita namierená voči nim, celé to berú osobne, akoby to bolo naschvál, a pritom je to nejaká jednoduchá jazyková prax, obyčajný jazykový manažment. V každom obchode sa nájde niekto, kto vie dostatočne dobre po slovensky. Ja v Komárne schválne hovorím po slovensky, aby som si overovala, či sa dohovorím. Nikdy som s tým nemala problém.
Množstvo ľudí cíti za starou Bratislavou nostalgiu. Čo si o tom myslíte? Nostalgia býva často zradná.
Podľa mňa je otázkou, čo si z toho obdobia vezmeme. Pretože ak sa zasekneme v pocite, že už to nikdy nebude ako predtým, máme len dôvod na pesimizmus, oplakávanie, smútok a pasivitu. To je nedobre. Ale keď si z toho zoberieme niektoré prvky ako tolerancia alebo lokálna hrdosť a tie posunieme do súčasného kontextu, tak vtedy to môže byť veľmi inšpirujúce. Existujú príklady obnovenia toho, za čím cítime nostalgiu. Možno by sme nemali byť nostalgickí, ale čerpať z tých historických zdrojov, ktoré sú schopné nás posunúť vpred.
