Olomoucký festival Divadelní Flóra je dlhodobo považovaný za jedno z najprogresívnejších podujatí v Českej republike. Fakt, že jeho organizátori už dvadsaťtri rokov prinášajú zaujímavý výber inscenácií z celej republiky a Európy, to len potvrdzuje.

Tento rok si Jan Žůrek, festivalový dramaturg performing arts a riaditeľ Divadla na cucky, vzal na mušku Kóreu. Ide o počin naozaj výnimočný, pretože pre návštevníkov Flóry je to vôbec prvá možnosť dotknúť sa iného divadla, ako je to európske.

Názov jednej z programových sekcií, Fokus Kórea, vzbudzuje očakávania. V podstate však ide o zavádzanie – keď sa povie Kórea, v prvom momente nám asi napadne tá Severná. Sklamanie zo zistenia, že ide o jej „protipól“, však nie je na mieste. Festival ponúkol štyri zaujímavé produkcie z tamojšej profesionálnej nezávislej scény so zameraním na pohybové divadlo. Dôležité je, že organizátori sa nesnažili ponúknuť globálnu sondu do tvorby pohybového divadla v Južnej Kórei. Na takej malej vzorke to ani nie je možné; obzvlášť v prípade, keď v jedinej krajine funguje takmer tristo zoskupení, ktoré sa tomuto fenoménu aktívne venujú.

Podarilo sa im však divákom sprostredkovať naozaj pestrú a rôznorodú škálu tvorivých princípov. Prekvapivé bolo v prvom rade stretnutie s veľmi podobnými technikami, aké sa využívajú i u nás. Je naozaj zvláštne sledovať kórejských performerov, ako pracujú s takmer identickou schémou pohybu. V ich prípade je však badateľne odlišná vedomá práca s mimikou. Väčšinu času sa na javisku pohybujú premyslene a cielene bez výrazu, aby tak úspešne umocnili celkový dojem alebo vzápätí prekvapili nesmierne kontrastnými kreáciami, naplnenými zreteľnou, expresívnou emóciou. Každá zo štyroch inscenácií sa zaoberala odlišnou, no zaujímavou témou, no niektoré z nich vychádzali z lokálnych legiend. Silný režijný či kolektívny „odtlačok“ však niekedy nedokázal prebiť absenciu dramaturgie a zrozumiteľnosti.

Zoskupenie Goblin Party pochádza zo Soulu a v roku 2007 ho založili choreografovia Lim Jin-ho a Ji Kyung-min. Na rozdiel od mnohých ďalších tanečných skupín sa však vymedzujú voči hierarchii choreograf – performer a sami o sebe hovoria skôr ako o tých, ktorí navrhujú smer tvorby (suggester of direction). Ich tvorba teda prebieha „demokraticky“ a najmä kolektívne. Inscenácia Silver Knife je reakciou na tému feminizmu, ktorá v Južnej Kórei rozpútala búrlivé diskusie.

Tvorcovia sa rozhodli ako metaforu využiť tradičný predmet – strieborný nôž (eunjangdo). Ten v minulosti nosili ženy na sebaobranu pred mužmi a v prípade, že nebolo iné východisko, spáchali ním samovraždu. Silver Knife sa tu stáva ostrovom, na ktorom sa ocitajú štyri performerky, ktoré nám zaujímavo, zručne a dokonca i zábavne hovoria o téme ženskej otázky, a to pomocou spevu, rapu, rytmiky tela a tzv. „goblin movement“, teda všetkého, čo majú tvorcovia radi a obohatili to o trochu tanečnej techniky.

Inscenácia Two z dielne Lee K. Dance – tvorivej skupiny choreografky Lee Kyung-eun (veľmi výraznej režisérky a choreografky, ktorej prácu mohli diváci vidieť už na viacerých európskych festivaloch) veľmi úzko prepájala zvuk a pohyb, pričom zámerom bolo pôvodne zobraziť vzťah medzi hudbou a telom.

Napokon však hudbu vymenili za hlas, pretože ho považovali za dobrý nástroj na vyjadrenie hľadania spriaznenej duše. Inscenácia totiž vychádza z ázijského mýtu, podľa ktorého ešte skôr, než sa človek narodí, má predurčenú svoju druhú polovičku. Každý má pritom na prste uviazanú červenú niť a zmyslom života je nájsť jej opačný koniec. Legenda je to isto pekná, no na európskeho diváka neprenosná – nijako to však neprekáža.

Táto inscenácia nie je len o nachádzaní, ale aj o márnej snahe nájsť, pričom v istom bode preberajú performeri zodpovednosť za svoj vlastný osud, aby napokon svoju spriaznenú polovicu stretli a toto stretnutie oslávili extatickým a divokým pohybom a tancom. Tomu však predchádzala séria obrazov/výstupov, ktoré mali predstavovať spomínané hľadanie a „oťukávanie“ sa s inými osobami, pričom tieto sekvencie miestami pripomínali skôr akési biomechanické/mejerchoľdovské etudy a cvičenia. O to viac však v kontraste s touto mechanickou strojovosťou vyznel a divákov absolútne strhol záverečný oslavný výstup, počas ktorého viacerí mali chuť pridať sa k performerom.

Ďalšou produkciou, ktorú festival priniesol, bola inscenácia choreografa Kim Sung-hoona pod názvom Green Eye. Jej tvorca má v portfóliu napríklad aj otvárací ceremoniál londýnskych olympijských hier a podľa anotácie sa v tejto inscenácii inšpiroval chronicky známou Shakespearovou hrou Othello. Z tohto zdroja si ako kľúčovú tému vybral žiarlivosť. Rozdiel v porovnaní s ostatnými inscenáciami spočíval najmä v spektakulárnosti, ktorá vyplynula z intenzívne výtvarného poňatia a väčšieho množstva hercov. Formálne sa viac blížila k činohre než k pohybovému či tanečnému divadlu, ako to bolo pri ostatných. Každopádne, ide o najproblematickejší „špíl“ z kórejského fokusu. Inscenácia je nie celkom zrozumiteľnou kolážou momentov, počas ktorých sa v aktéroch prebúdza oný démon žiarlivosti. V úvode bol divák konfrontovaný s racionálnou prednáškou na kľúčovú tému, v jednotlivých obrazoch však rozumovosť ustupuje do úzadia, respektíve je vytláčaná emocionalitou. Napriek tomu nebola idea nijako rozvíjaná ani konfrontovaná a v podstate sa vytratila. Inscenácia teda sucho konštatovala, no neponúkala komplexnejšiu reflexiu ani východisko, vďaka čomu sa dokonale nacvičené choreografie na veľkom javisku utopili.

Choi X Kang Project, soulská skupina pôsobiaca od roku 2015, však priniesla veľmi výraznú a zaujímavú bodku programovej sekcie. Ideové gro ich tvorby je zložené zo skúmania možností pohybu, a to pomocou konfrontácie ľudského tela s modernými technológiami. Na rozdiel od ostatných juhokórejských tanečných skupín k svojej práci pristupujú značne performatívne a tento prístup prekvapil. Projekt Complement je repetitívne a mechanicky prezentovanou choreografiou v podaní tvorcov Choi Min-sun a Kang Jin-an. Použitie kamery a záznamov z nej však dalo choreografii úplne nový rozmer. Vrstvenie obrazov a ich následná paralelná projekcia relativizovala samotný pohyb, ako aj bytie performerov v časopriestore. Kamera od istej chvíle brilantne zachytávala akcie, ktoré by si divák inak nevšímal. Fokusom na detail, ktorý sa prenášal do jedného televízneho prijímača, však zároveň ponúkala performerom možnosť tvoriť v priestore úplne iný pohyb než na obrazovke. Tým vznikla špecifická, pozoruhodná a v niečom i absurdná a zábavná forma, ktorá viedla intenzívny dialóg s realitou.

V Južnej Kórei nedávno panovali spoločenské neduhy podobajúce sa totalitným praktikám. Ide napríklad o blacklist umelcov, ktorým cielene neprideľovali dotácie a ktorí nesmú vycestovať do tej Severnej. Za týmto všetkým stála prezidentka, ktorú občania zvrhli. Odlišnosť medzi súčasným stavom v umení a kultúre na Slovensku a v Južnej Kórei je teda omnoho menšia, než by sme na prvý pohľad mohli čakať.

Autor sa venuje divadelnej dramaturgii, hudbe a príležitostne herectvu

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia