Kultúrne politiky v čase rozkladu inštitúcií

Plán obnovy a odolnosti kultúry vyvolal otázky o legitimite tvorby verejných politík mimo štátnych inštitúcií. V čase rozkladu inštitucionálnej infraštruktúry však mimovládne iniciatívy nepredstavujú obchádzanie demokracie, ale prípravu podmienok pre jej budúce fungovanie.

V reakcii na bezprecedentné deštrukčné kroky ministerstva kultúry otvorila platforma Otvorená Kultúra! v roku 2025 strategickú úvahu. Čo najrozumnejšie môžeme urobiť, keď sa nám rozvrat kultúrneho sektora nedarí zastaviť a dokonca ani dostatočne spomaľovať? Ako najefektívnejšie môžeme využiť čas skazy, ktorej nedokážeme zabrániť? Môžeme sa hnevať, pretože to je namieste. Môžeme plakať, byť zúfalé a rezignovaní, môžeme sa vzdať. Najtriezvejším strategickým riešením je však neprepadnúť panike, konsolidovať psychický stav, zoskupiť odborné kapacity a využiť čas do najbližších parlamentných volieb na dôkladnú prípravu „fázy po“. 

Keď sa začala šíriť informácia o tom, že pripravujeme Plán obnovy a odolnosti kultúry (POOK), stalo sa niečo nečakané – viditeľne unavená a čoraz demotivovanejšia kultúrna verejnosť sa začala spontánne ozývať, nabudená a s novým zápalom. V situácii a v krajine, ktorá stráca záujem o odborné kapacity, o výkony, o expertízu a know-how, sa zrazu príležitosť na ich zúročenie stala pre mnohých nádejou. Odvrátili sme pohľad od náročnej prítomnosti na nádejnejšiu budúcnosť a bol to bez pochybností úspešný mobilizujúci ťah.

Mesiac po oficiálnom predstavení idey POOK na 3. strategickom stretnutí kultúrnej obce v Banskej Bystrici sa ako téma dostal do verejnej diskusie prostredníctvom článku Zuzany Ivaškovej Keď hnev píše plány. Autorka správne upozorňuje, že práve teraz, v čase pred začiatkom tvorby dokumentu, je namieste otvárať diskusiu o jeho povahe. S vďakou za priestor, ktorý svojím článkom otvorila, ponúkam na nastolené problémy pohľad zvnútra tímu, avšak ‒ ako sa pokúsim dokázať ‒ nie zvnútra tunela.

Štartovací bod vyjednávania

Zuzana Ivašková rámcuje POOK ako aktivitu časti kultúrnej obce, ktorá má prostredníctvom neho ambíciu prevziať výkon kultúrnej politiky z rúk legitímne zvolenej politickej reprezentácie a chce sa stať náhradnou verejnou mocou. Správne vysvetľuje, že takéto ambície sú v rozpore s demokratickým rámcom spravovania krajiny. Zásadne sa však mýli v prisúdení týchto ambícií POOK a ľuďom, ktorí za ním stoja.

Autorka svoj názor odvodzuje z priebehu 3. strategického stretnutia kultúrnej obce v Banskej Bystrici. Keďže sa ho osobne nezúčastnila, je potrebné osvetliť kontext, ktorý ťažko odčítať zo zaznamenanej a v online priestore sprístupnenej časti programu.

Počas celodenného stretnutia predostrela Otvorená Kultúra! spolu s prípravným tímom POOK detailnú prezentáciu toho, čo, akým spôsobom, v akom zložení, s akou hierarchiou kompetencií, v akých participatívnych procesoch a v akom čase chce pripraviť. Potom, ako prípravný tím pomenoval POOK ako svoj plán na riešenie krízy v kultúre, ponúkol priestor zástupcom a zástupkyniam opozičných politických strán, aby prostredníctvom moderovanej diskusie predstavili svoje plány oni.

Strategické stretnutie, a obzvlášť diskusia s politickými stranami, boli rámcované ako začiatok dlhodobej spolupráce a vyjednávania medzi kultúrnou obcou a jej politickou reprezentáciou. Zámerom bolo postaviť sa pred vykročením na dlhú cestu vedúcu k POOK na spoločnú štartovaciu čiaru. Prípravný tím do diskusie s političkami a politikom práve z tohto dôvodu žiadne otázky týkajúce sa ich vzťahu k POOK nevkladal, bolo by to predčasné.

Autorka napriek tomu vyvodila, že političky a politik boli „formou deklarácie vmanévrovaní“ do požiadavky verejne sa zaviazať k presadzovaniu POOK. Otázka, ktorá mohla takýto nátlak evokovať, padla v skutočnosti z publika: „Ako vnímate iniciatívu POOK? V prípade, keby ste podpísali deklaráciu, vnímali by ste to ako záväzný dokument?“

Zora Jaurová (PS) a René Parák (SaS) možnosť podpísať deklaráciu (= Memorandum) spochybnili. Prítomné publikum bolo z reakcie rozčarované, avšak vo vnútri prípravného tímu túto odpoveď vyhodnocujeme ako adekvátnu. V situácii, keď politici*čky počuli o POOK prvý raz, keď sa nezačali žiadne vyjednávania, keď nie sú na stole žiadne konkrétne návrhy a dokonca nie je ani návrh na systematickú komunikáciu, rámec Memoranda nemusel byť jasný. Navyše verejné zaväzovanie sa k neexistujúcemu dokumentu ako k bianko šeku by bolo zásadnou politickou chybou.

Konštatovanie z článku Keď hnev píše plány, že do vynútenej odpovede političky a politika pritlačil tím POOK, nie je správny. Situácia, ktorá to mohla naznačiť, vznikla v ich konfrontácii s publikom. Ako neskôr vysvetlím, zámerom prípravného tímu POOK nie je stavať sa voči politickej reprezentácii apriori konfrontačne.

Memorandum ako symbol, nie prebratie moci

Závažnejšie je, že k názoru, podľa ktorého má POOK snahu nahradiť legitímny demokratický proces normotvorbou nikým nedelegovanej skupiny, dospela Zuzana Ivašková aj po štúdiu nášho ústredného dokumentu Ideové a organizačné princípy POOK.

Komunikácii s politickou reprezentáciou sa venuje jeho bod 11. Zo znenia je zrejmé, že politická reprezentácia stojí od začiatku v centre nášho uvažovania. Kým kultúrna obec so svojím odborným potenciálom môže formovať vízie obnovy sektora, jediný, kto ich môže presadiť a realizovať, sú politické strany. POOK preto navrhuje plán spolupráce so zástupcami a zástupkyňami politických strán počas celého priebehu prípravy. Konečné znenie, ktoré politickým stranám predostrieme, nemá byť vytvorené v izolácii a ústraní. Naším cieľom je spracovať ho v intenzívnej konzultácii a vyjednávaní s nimi – a takto sme plánovaný proces v Banskej Bystrici aj predstavili.

Stereotypnú predstavu o tom, ako má vzťah medzi občianskou iniciatívou a politickými stranami vyzerať, môže narúšať navrhované Memorandum o presadzovaní Plánu obnovy a odolnosti kultúry, ktoré plánujeme ponúknuť politickým stranám na podpis pred parlamentnými voľbami. Z povahy veci je zrejmé, že Otvorená Kultúra! ani tím POOK nemajú k dispozícii žiadne nástroje, prostredníctvom ktorých by jeho presadzovanie dokázali od strán vymáhať. Podpis Memoranda je teda symbolický akt, nie prebratie výkonnej moci.

Memorandum má byť signálom, že demokratická časť spoločnosti dokázala spojiť sily a prichádza s riešením, ktoré odborne podpisuje kultúrna obec a politicky zástupcovia a zástupkyne strán. Má ísť o manifestáciu zmeny: obdobie ignorácie kultúrnej obce zo strany politického vedenia sa skončilo, nastáva čas spolupráce. Symbolické prihlásenie sa k POOK pred parlamentnými voľbami má byť nakoniec znamením pre voličstvo, že politická strana rešpektuje odborný hlas obce a je pripravená v súčinnosti s ňou realizovať nápravu rezortu.

Falošná dichotómia medzi revolučným manifestom a správou vecí verejných

Zuzana Ivašková, ale aj Zora Jaurová, tímu POOK vyčítajú nedostatočné porozumenie mechanizmom distribúcie moci. Upozorňujú, že tvorbu kultúrnych politík nemožno odňať tým, ktorí za ňu nesú politickú zodpovednosť, teda politikom a političkám v riadiacich funkciách.

V diskusii k článku na sociálnej sieti Zuzana Ivašková odkazuje ‒ podriaďte sa dichotómii buď revolučný manifest, alebo plán správy vecí verejných. Ak chcete tvoriť plán správy vecí verejných, chýba vám mandát. V našej pozícii nám podľa jej slov prináleží revolučná poloha, v ktorej máme nárok len formulovať odborné dilemy a z nich vyplývajúce požiadavky.

V tejto argumentačnej línii však absentuje úvaha o možnosti tvorby kultúrnych politík v mimovládnom prostredí, napríklad v think-tankoch či expertných skupinách, ktoré štandardne presadzujú svoje návrhy v politickom vyjednávaní. Nie je dôvod predpokladať, že v mimovládnych štruktúrach musí nevyhnutne vznikať len revolučný materiál v podobe požiadaviek, naopak, nie je výnimkou spracovanie návrhov až do podoby legislatívnych znení. Think-tankový mimovládny model je úplne v súlade s demokratickými princípmi a práve oň sa legitimita POOK opiera.

Kde sa dnes nachádzajú odborné kapacity štátu

V skutočnosti problémom nie je, že by POOK miešal jazyk revolúcie a jazyk správy vecí verejných. Problémom je, že musí reagovať na situáciu rozkladu štátnej kapacity bezprecedentných rozmerov a pritom vníma, že opozičná politická reprezentácia situáciu dostatočne nereflektuje a nepodniká kroky adekvátne jej vážnosti. Považujem za vysoko pravdepodobné, že pokiaľ by kultúrna obec videla razantne pripravovaný plán analogický k POOK z dielne ktorejkoľvek opozičnej strany, nemala by dôvod organizovať sa sama, a tobôž nie v podobnom rozmere.

Kultúrna obec si uvedomuje rozsah deštrukcie svojho rezortu a vyhodnocuje ako nevyhnutné zapojiť do jeho budúcej obnovy popri politických aj všetky dostupné odborné kapacity mimo štátnych inštitúcií. Ministerstvo a štátny aparát, ktorý sa na účel tvorby verejných politík bežne využíva, sú totiž vo vysokom štádiu rozkladu. Len na ich pôdoryse nemôžeme budúcu obnovu rezortu plánovať. Nová ministerka či minister nastúpi do úradu, v ktorom nielenže nebude mať dáta, funkčné oddelenia a sekcie (kľúčové analytické oddelenie nie je nefunkčné, ale zrušené), nebude mať k dispozícii ani len fungujúci ekonomický úsek. Ak ministerstvo nezrušia či nezlúčia, budú ho musieť od základu prebudovať a nanovo personálne obsadiť ‒ a to bude chcieť čas.

Tí, ktorých majú mať politici v úrade k dispozícii, na potrebných pozíciách nepôsobia. Mnohí sú nezamestnaní, iné sú zamestnané v neštátnych pôsobiskách, ďalší boli pracovne vytlačení úplne mimo rezort kultúry. Odpoveď na otázku, prečo má POOK ambíciu plánovať konkrétne opatrenia, a nie súbor revolučných požiadaviek a dilem, je práve tu: tí, čo majú ambíciu ho tvoriť, sú práve tí, ktorí momentálne v inštitúciách chýbajú, ľudia s kompetenciou kultúrne politiky vytvárať. Ak sa politická reprezentácia spolieha na to, že bude opatrenia tvoriť neskôr s odborníkmi a odborníčkami v inštitúciách, tak možno prehliada, že ich má dnes pred sebou a práve jej ponúkajú spoluprácu.

Pokojne POOK pomenujme ako deliberatívno-expertný nástroj, ktorý budúcej vláde pomôže preklenúť kritické obdobie po nástupe do znefunkčneného rezortu. Historické paralely by sme určite našli.

Kritická otázka času

Dôležitým faktorom, katalyzujúcim rozhodnutie pripraviť POOK, je čas. Čas, ktorého dôležitosť podľa verejne známych informácií politické strany nedoceňujú. Ľudia v kultúre sú v hraničných životných situáciách. Po súbojoch s ministerstvom kultúry sú často nezamestnateľní, po rozpade systematickej podpory z verejnoprávnych fondov a inštitúcií rozpúšťajú štúdiá a súbory, zatvárajú kultúrne centrá. Analogicky k socialistickým kotolniam mnohých a mnohé nájdeme v cestovných kanceláriách, v predajniach a dokonca v priemyselnej výrobe. Povedať im, že majú sformulovať „dilemy“ a čakať, kým ich politická reprezentácia, ktorá o dva roky nastúpi do úradu, zanalyzuje a pretaví do konkrétnych krokov, pôsobí necitlivo až výsmešne.

Títo ľudia sú odhodlaní vydržať do zmeny vlády aj v ťažkých podmienkach. Potom však zmena musí prísť čo najrýchlejšie. Je totiž rozdiel vydržať s nádejou na zlepšenie dva roky, ako vydržať v dezilúzii z neuskutočnenej zmeny štyri, päť rokov, prípadne viac. Zmena sa dá urýchliť tým, že sa začne pripravovať vopred. Po nástupe vlády sa podľa ideálneho scenára začnú okamžite implementovať vopred prediskutované a politickými stranami odobrené riešenia. Práve o to sa POOK pokúsi.

Ak tieto súvislosti politická reprezentácia nezreflektuje a nepochopí POOK ako veľkorysú ponuku, ktorú od kultúrnej obce dostáva, reakcia nebude ústretová ani chápavá. Kultúrna obec z vlastnej iniciatívy zmobilizovala svoje kapacity. V (zatiaľ) dobrovoľníckom režime, bez personálnych, priestorových a finančných kapacít je ochotná hľadať konsenzuálne riešenia, ktoré stranám ponúkne na spoluvytváranie aj na implementáciu. Zadarmo a v rozsahu, aký strany interne nebudú schopné pokryť (do pracovných skupín POOK sa prihlásilo viac než 160 ľudí z najrôznejších oblastí a s unikátnymi expertízami). Ľudia z kultúrnej obce za to očakávajú otvorenosť spolupracovať a pripravenosť politických strán vzkriesiť životný priestor, v ktorom mnohí*é roky žili a majú ambíciu a túžbu v tom pokračovať.

Iniciatíva zdola ako logické vyústenie vývoja kultúrneho sektora

Záver článku venujem inšpiratívnemu citátu:

„Čakanie na ideálnu vládu znamená stratu času a príležitosti. Nenechajme verejnú kultúru zoslabnúť pod tlakom politického nezáujmu. Reformy v oblasti kultúry sa dajú pripravovať aj zdola a v nepriaznivých podmienkach, ak sa kombinuje kolektívna spolupráca (otvorenie sa zapojeniu, spätná väzba), transparentná dokumentácia (archív procesov, databáza návrhov, informovanosť) a formalizovaná štruktúra (jasné pravidlá a úlohy). Sú legitimizované nie osobami, ale procesom.

Nebude iróniou, skôr logickým vyústením, ak sa pôda pre systémové zmeny bude pripravovať v kultúrnych centrách a priestoroch naprieč regiónmi (v akýchkoľvek priestoroch, ktoré sa identifikujú s touto potrebou a budú mať kapacity). Kým nás o demokratické občianske infraštruktúry nikto nepripravil, vieme v nich premyslieť nové taktiky a pripravovať sa na komunikáciu s vládou o reformných cieľoch, keď sa znova vytvorí politický priestor pre dialóg s občanmi.“

Citát pochádza z textu Zuzany Ivaškovej Časy sa menia, ktorý v septembri minulého roku zverejnil Kapitál v rámci seriálu o kultúrnej politike Keď príde čas konať. Autorka v ňom, najmä vďaka svojej rokmi budovanej expertíze v nastavovaní kultúrnych stratégií, iniciatívu typu POOK jasnozrivo predvída.

Bolo by veľmi nestrategické nepozvať odborníčku jej formátu do tímu. Spravili sme to viackrát a na tomto mieste pozvanie zopakujem: Zuzana, poďte do toho s nami. Nastavme spolu procesy tak, aby nestratili potenciál, ambicióznosť, aby sme využili všetky odborné kapacity, ktoré sa nám ponúkajú a aby boli aj z procesného hľadiska v poriadku. Urobme spolu z bezprecedentnej krízy bezprecedentne dobrý výsledok.

Text pripomienkovali Adam Hrapko, Daniel Vadas, Mária Beňačková Rišková, Boris Meluš, Adam Straka, Jakub Molnár a Miriama Benková.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.