V pelechu dvojchvostého psa

V Maďarsku sa 12. apríla konajú parlamentné voľby. Strana Fidesz v predvolebných prieskumoch prvýkrát po 16-tich rokoch zaostáva za vedúcou priečkou. Napriek tomu však stále môže vo voľbách uspieť. Nasledujúca reportáž však sleduje vedľajší príbeh maďarskej politiky. S kamarátom Oliverom sme sa prišli inšpirovať, ako v krajine, ktorú sužuje krajná pravica, neprepadnúť ľahostajnosti a zúfalstvu, ale naučiť sa v nej znovu nahlas smiať či vyhrnúť si rukávy a angažovať sa.

Keď vychádzame z vlakovej stanice Nyugati pályaudvar v Budapešti, zaplavia nás z každej strany politické transparenty. Sú ako mraky, ktoré visia už niekoľko mesiacov nad chodníkmi mesta. Vykúkajú z každého stĺpu, pouličnej lampy, niekedy sú aj dva či tri nad sebou. Zintenzívňujú trpkú pachuť maďarskej politickej klímy. Okrem volebných sloganov zobrazujú grimasy ľudí zo strán, ktoré ašpirujú na vstup do parlamentu, ale rozoznávame na nich napríklad aj predsedníčku Európskej komisie Ursulu von der Leyen či ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského. Jeho tvár sa po meste objavuje tak často, akoby bol hlavným kandidátom volieb. V kampani ho využíva strana Fidesz – namiesto propagovania svojej kandidátky straší bezpečnostnými rizikami a vojnou.

Počas dvoch dní, ktoré som v Maďarsku strávil, som si veľa vypočul o tom, do čoho všetkého prerástol Orbánov režim. Vlastne som sa nerozprával s nikým, koho by sa dopad jeho politiky v osobnom a každodennom živote netýkal. Po 16-tich rokoch ale prichádza prvá reálna šanca na zmenu vládnej garnitúry. Podľa posledného prieskumu inštitútu Publicus vedie maďarská opozičná strana Tisza pred Orbánovým Fideszom o deväť percentuálnych bodov medzi voličkami a voličmi, ktorí plánujú ísť voliť.  

Všetko naopak

Nás však do Maďarska priviedol okrajový príbeh týchto volieb. Pred viac ako rokom vo mne zarezonoval výrok predsedu strany, ktorá sa vo vizuálnom smogu predvolebného Maďarska celkom stráca. Stranu Magyar Kétfarkú Kutya Párt (MKKP, v preklade Maďarská strana dvojchvostého psa) založil grafický dizajnér Gergely Kovács. Ten po posledných parlamentných voľbách v roku 2022 poďakoval všetkým, čo za MKKP nehlasovali, pretože si nevedel predstaviť, čo by robili ako poslanci a poslankyne v parlamente – čím pomenoval stav demokracie nielen vo vlastnej krajine: „V Maďarsku niet menej dôležitej veci než to, čo povie opozičný politik v maďarskom parlamente.“

Strana dvojchvostého psa vznikla v roku 2006 v Segedíne ako akt politickej satiry. Na reálny politický subjekt sa transformovala až po ôsmich rokoch, počas ktorých si ale zachovala odstup od zvulgarizovaných a populistických praktík dnešnej politiky. MKKP totiž robí všetko naopak. V minulosti strana v krajine s trianonským posttraumatickým syndrómom vyzývala na zmenšenie Maďarska, z dobrovoľných príspevkov viedla kampaň proti antimigračnej kampani a v národnej televízii ju reprezentoval kikiríkajúci človek prezlečený za kohúta.  

Na populizmus súčasnosti MKKP často reaguje subverziou. Tam, kde slová strácajú zmysel, nachádza priestor pre humor a čím viac sa dostáva do dialógu s ostatnými stranami, tým viac sabotuje ich populistickú rétoriku. Na minuloročný zákaz pochodu Pride reagovala strana protestným pochodom Iliberal Pride, ktorého účelom bolo oslavovať monotónnosť, jednotvárnosť a šedú farbu. No jej akcie nie sú len reakciami. Od humoristických plagátov strana postupne prešla aj k vyfarbovaniu popraskaných chodníkov, sadeniu kvetov vo verejnom priestore či k opravovaniu lavičiek. Aktivity získavali čoraz väčšiu pozornosť a začalo tak vznikať hnutie. Strana sa rozrástla do siete takzvaných pasivistiek či pasivistov, ktorí sú „srdcom, nohami, dušou, štetcom aj vŕtačkou strany“. V komunálnych voľbách v roku 2024 zaznamenala MKKP zatiaľ svoj najväčší úspech a dnes ju reprezentuje 51 mestských poslancov a poslankýň. Predseda MKKP Gergely Kovács sa stal dokonca starostom budapeštianskeho 12. obvodu.

Peniaze, ktoré strana dostala od štátu na aktuálnu volebnú kampaň, rozdelila, tak ako aj v dvoch predchádzajúcich parlamentných voľbách, na občianske projekty a iniciatívy. Na základe verejného hlasovania tento rok strana kúpila stroj na vypĺňanie dier v cestnej premávke, zdravotníckym klaunkám a klaunom darovala autobus. Podporila vznik klubu v menšom meste, kde neexistuje takmer žiadna kultúra pre mládež. Zriadila tiež nočný autobus pre ľudí z periférie, aby si mohli dopriať nočný mestský život. Vďaka dovedna 150-tim miliónom forintov sa zrealizovalo aj mnoho ďalších autobusových zastávok, lavičiek, koncertov a iných projektov. To je dôvod, prečo v Maďarsku billboardy MKKP takmer nenájdete.

V kombinácii so zapojením členstva zdola a participatívnymi výzvami tak strana vytvára platformu, ktorá môže prepájať lokálne skupiny do širšieho hnutia. Práve to je pre angažované kolektívy v tuzemsku neraz nedosiahnuteľný cieľ a dôvod, prečo sa častokrát stráca sila lokálnej angažovanosti. Hoci MKKP ešte nie je v parlamente, a pravdepodobne sa doňho nedostane ani po nedeľných voľbách, škála jej aktivít je fascinujúcim úkazom a príkladom toho, že budovať grassroots hnutie v postsocialistickej krajine nemusí byť nemožné.

Tristo sendvičov aj stan pre ľudí bez domova

Na zástavke, kde druhé ráno čakáme na autobus, je tvár ukrajinského prezidenta spolu so sloganom „Nenechajme, aby sa Zelenskyj smial naposledy“ prelepená čiernymi odpadkovými vrecami. Autobus nás vysadí pred futbalovým štadiónom a cez polorozpadnuté a prašné parkovisko prejdeme až k vstupu do areálu za ihriskom. V ňom sa nachádza rad starých domčekov, z ktorých jeden je centrálou strany dvojchvostého psa. Prišli sme sem nazrieť, ako v praxi vyzerá pasivistická iniciatíva. 

Za štadiónom sa pomaly nazbiera skupina asi štrnástich ľudí a som milo prekvapený, že zastupuje takmer všetky generácie. Zoznamujeme sa s Gáborom, ktorý sa pokúša na blízky plot pripevniť vlajku strany. Od brány naňho skríkne vrátnik, aby to ani neskúšal. Nikto z prítomných nepúta pozornosť svojím vzhľadom. Nebadáme odevy plné nášiviek a ľavicových hesiel, na aké sme z podobných iniciatív zvyknutí a aké mám aj ja práve na sebe. Ich politickú príslušnosť by ste len od pohľadu určiť nedokázali. No napriek tomu stretnutie začína na pomery grassroots hnutí klasicky – hlavná garantka spolu s ďalšími zápasí so zámkom dverí od budovy. Keď sa niekoľkých pasivistov pýtam, ako sa zoznámili s MKKP, na moje prekvapenie zisťujem, že sa ich prvý osobný kontakt so stranou odohral na pive v krčme.

Po úspešnom odomknutí budovy sa pasivistická skupina mestskej časti Zugló pustí do príprav 300 sendvičov pre ľudí bez domova, ktorí v Maďarsku nenachádzajú pomocnú ruku štátu. Dokonca v roku 2018 vláda obnovila zákon kriminalizujúci život na ulici a pomocných či solidárnych organizácií existuje málo. Aj preto MKKP počas zimy udržiavala v hlavnom meste vyhrievaný stan, v ktorom mohli ľudia v núdzi nájsť pomoc a uspokojiť najzákladnejšie potreby. 

Za posledný rok sa v Maďarsku rozšírila aj kríza so syntetickými drogami, ktorá ohrozuje najmä ľudí na pokraji chudoby. Orbánova vláda sa rozhodla na tento problém reagovať policajnými raziami v hudobných kluboch, v ktorých dôsledku v Budapešti zavreli dva najznámejšie. Dôvodov, prečo sa Fidesz pre takéto zásahy rozhodol práve v predvolebnom období, môže byť viac. Niektorí za tým vidia stratégiu, ako presmerovať pozornosť od pedofilných škandálov a niektorí pomstu mladej generácii, ktorá niekoľkokrát v uplynulom roku masovo skandovala na kultúrnych podujatiach protiorbánovské slogany. Ako mi vysvetľuje jeden dídžej: „Kvôli tomu, že tieto kluby zatvorili, veľmi veľa ľudí prišlo o prácu. Boli to kluby, do ktorých prichádzalo aj mnoho ľudí zo zahraničia.“  

Dekriminalizácia užívania drog nie náhodou tvorí jeden z bodov v programe MKKP, ktorá chce financie smerovať najmä do prevencie a rekonvalescencie. 

Chaos, ktorý veľmi dobre funguje

V susediacej budove sídli dielňa, ktorá má skôr atmosféru anarchistického squatu, než straníckeho zariadenia. V miestnosti vládne pracovný neporiadok. Zdobia ju nálepky, plagáty a kopa ďalšieho haraburdia. Sedíme na pokazenej stoličke za stolom s rezacími podložkami a pod nohami cítime zmes papierových ústrižkov a ohorkov cigariet. Vieme, že sa nachádzame na správnom mieste. O chvíľu dokonca dostávame úlohu – vyrábať odznaky.

S Oliverom sa zaujato prehrabávame papiermi s okrúhlymi grafikami, ktoré máme vtláčať do odznakov. Príde nám bizarné, že práve pomáhame politickej strane vyrábať propagačné materiály. Ani jeden z nás si nevie predstaviť angažovať sa týmto spôsobom v akejkoľvek strane na Slovensku či v Česku, kde obaja študujeme. Vizuálna identita strany sa ale diametrálne odlišuje od tých, na aké sme z našej politiky zvyknutí. Cez ruky nám neprechádzajú lacné logá či otrepané propagačné slogany, ale nápadité ilustrácie a karikatúry, ktoré vôbec nezapadajú do vizuálneho politického diskurzu súčasnosti. Nachádzame tu napríklad podobizne Orbána, ktoré pôsobia ako guilty pleasure členstva strany. Nájdeme ho veľmi zle orezaného na veľkoformátovom plagáte v bielom plášti s pastierskou palicou a jahniatkom v ruke, na odznakoch zas sedí na lokomotíve Tomáš z rovnomennej animovanej rozprávky.

Jeden z pasivistov, Laci, nám vysvetľuje vnútorné fungovanie pasivistického hnutia: „Stačí sa spýtať pár ľudí na názor a ak sa im nápad pozdáva, môžete ísť do toho.“ Na vylepenie plagátov, ktoré spolu s ďalšími kamarátmi vytvoril, nepotreboval od strany žiadne povolenie. Tá mu dokonca plagáty vytlačila a poskytla aj materiály na vylepenie.

Fungovanie strany popisuje Laci ako chaos, ktorý však na komunálnej úrovni veľmi dobre funguje. No je skeptický, či bude stačiť na parlament. Pôvodne dokonca premýšľal, že svoje hlasy vo voľbách rozdelí¹ medzi MKKP a stranu Tisza (Strana slobody a rešpektu). Péter Magyar, predseda strany Tisza, je v Maďarsku častokrát vnímaný ako mladšia verzia Orbána (Magyar je bývalý člen strany Fidesz, pozn. red.). Práve tým veľa ľudí argumentuje na jeho podporu: „Chceme Orbána z roku 2010 alebo Orbána z roku 1998,“ dáva Laci príklad takejto argumentácie, na čo sa všetci traja rozosmejeme. Magyara teda voliť nebude, lebo preňho nepredstavuje skutočnú zmenu. Podobný názor má viacero ďalších pasivistov z MKKP a Laci nebol ani jediným, kto vyjadril určité pochybnosti do vlastných radov.

Agnés Neulinger, druhá na kandidátke MKKP do parlamentných volieb, s ktorou sa zoznamujeme neskôr počas dňa, tieto pochybnosti odmieta: „Už dávno nie sme „joke party“, ktorá sa zo dňa na deň chce zmeniť na serióznu stranu s ašpiráciou na vstup do parlamentu. Strana má 20 rokov, počas ktorých sa rozvíjala a preukázala svoje úspechy na komunálnej úrovni. Parlament je pre nás ďalší krok v tomto vývoji.“ Priznáva však, že tieto voľby sú veľmi ťažkou výzvou. Na tú už v minulosti dvojchvostý pes dvakrát nestačil. Jeho postavenie je špecifické izoláciou ako od vládnej garnitúry, tak aj od opozície. Na jednej strane MKKP podporuje akúkoľvek zmenu doterajšieho režimu, no odmieta sa zbaviť svojich hodnôt a spájať sa so stranami, od ktorých spôsobu politiky sa taktiež dlhodobo dištancuje. Hoci sa z programového vyhlásenia MKKP môže zdať, že sa strana zdráha označiť skratkou ideologickej orientácie, Agnés priznáva, že ich program je v kontexte Maďarska ľavicový a liberálny. Dodáva však, že v dobe, kedy sa pojmy ako ľavica či pravica vyprázdňujú, je pre stranu dôležitejšie, aby voličstvo poznalo jej hodnoty a ciele.

MKKP sa v predvolebných prieskumoch nachádza pod hranicou zvoliteľnosti, čo ju dostáva na pranier predvolebnej matematiky v krajine, kde je pre menšie politické strany volebný systém vopred neprajný (aktuálne sa MKKP v prieskumoch pohybuje medzi jedným až tromi percentami, pozn. red). Opozičnými stranami je tak MKKP obviňovaná z nepriamej pomoci Orbánovi, čo v minulých parlamentných voľbách korunoval Péter Márki-Zay citátom, ktorý je pre mnohých aktuálny aj dnes: „Každý hlas pre stranu dvojchvostého psa je hlasom pre Fidesz.“

S pasivistami a pasivistkami sa rozlúčime a smerujeme na juhozápad od Budapešti, k Balatónu. Pri pohľade z okna vlaku, za ktorý zaplatíme viac ako za letenku do Talianska, sledujeme bažinatú krajinu, zatiaľ čo si konečne užívame prvý oddych od neustálej prítomnosti predvolebných transparentov.

Pes s kravatou a dvoma chvostami

Pri príchode na balatónske nábrežie, prechádzame okolo podujatia krajne pravicovej strany Mi Házank (Naša vlasť). Je tam nečakane veľa mladých ľudí, no my sa nezastavujeme, lebo v diaľke vidíme autobus, na ktorého streche sa nafukuje veľká maketa psa s kravatou a dvoma chvostami. Autobusom, ktorý supluje neprítomnosť MKKP v regiónoch, nás prevedie jeden z piatich hlavných kandidátov strany do parlamentu – Sandór Balász. Ten sa pripojil k strane ako 16-ročný, keď sa naplnil jeho pohár trpezlivosti v čase antimigračnej kampane. Ako odchovanec strany niekoľko rokov strávil zveľaďovaním verejného priestoru, stavaním autobusových zastávok a v roku 2024 bol zvolený do mestského zastupiteľstva v meste Ajka. V ňom bol poverený aj funkciou radcu pre mládež. Keďže sa však prezentoval ako poctivý poslanec a hlasný kritik, o funkciu mládežníckeho radcu rýchlo prišiel. 

Autobus je v interiéri prerobený na interaktívnu expozíciu hier, ktoré nás lákajú a presviedčajú, aby sme volili MKKP. Pobaví nás hlavne Breakout, hra, v ktorej je našou úlohou zničiť pasivistami postavenú autobusovú zastávku, aby sme tak nerobili v realite. Na záver roztočíme koleso šťastia, ktorého kruh sa ako zázrakom každému zastaví na možnosti bezplatného piva. Ide o jeden z najstarších predvolebných sľubov strany.

Pri autobuse sa združujú ľudia, ktorí prichádzajú s pripnutými straníckymi odznakmi. Autobus je plný detí a z reproduktorov hrá Teenage Dirtbag. Kandidáta a kandidátky sa pýtame, ako plánujú pokračovať v oslovovaní ľudí: „Máme tento autobus,“ pousmeje sa Agnés a ukáže naň, no prizná, že konkurovať kampani strachu vládnucej strany je naozaj zložité. Maďarskú spoločnosť dnes trápia dve obavy – jedna vychádza z hrozby vojny a druhá z pretrvania doterajšieho vládneho režimu. Odpoveď na prevládajúci strach, ktorý je hlavným motívom predvolebnej kampane, Agnés vidí v udržiavaní poctivej politiky, ktorú MKKP robí na komunálnej úrovni. Túžbou strany je nielen dostať sa do parlamentu, ale najmä povzniesť participatívne projekty z komunálnej úrovne na celoštátnu.

Hranica jedného percenta, okolo ktorej MKKP v predvolebných prieskumoch osciluje, je zásadná, pretože ak by ju nedosiahla, musela by štátu vrátiť peniaze získané na kampaň. Sándor však podotýka, že voličstvo MKKP sa rozhoduje najmä posledných 48 hodín pred volebným dňom. Na tie majú pripravené esá v rukávoch a veria, že ich do parlamentu predsa len dostanú.

Vysmiať sa problémom

Po necelej hodine sa autobus začne pripravovať na odchod do ďalšieho mesta. S Oliverom opúšťame Balatonfüred a následne aj Maďarsko. Na stanici míňame posledné forinty na verejnú toaletu a čakáme niekoľko hodín na nočný autobus do Prahy. Zamýšľame sa nad tým, či humor MKKP a jej vizuálne vystupovanie nemôžu byť dôvodom, prečo veľkú časť voličstva, napriek reálnym činom a aktivitám, zatiaľ hnutie neoslovuje. Mohla by strana zaujať širšiu verejnosť, ak by sa naďalej venovala grassroots aktivitám, no navonok by sa nesnažila zaujať „trápnymi vtipmi“, ako ich nazval sám predseda Kovács? 

Humor však pre stranu nie je taktikou, ako získať viac hlasov či zaujať zoomerov, akými sme my. Je jednou z jej hlavných hodnôt, ako sa dočítate v prehlásení strany. Ak nejaký problém nedokážete vyriešiť, odporúčajú sa mu „vysmiať“, a tým naňho poukázať. V presýtenom toku neustále aktuálnejších správ sa humor stal jedným zo spôsobov, ako súčasné dianie vôbec prijímať a filtrovať. Vlna komikov a satirických stránok, od Johna Olivera po slovenské Zomri, častokrát supluje spravodajstvo. Z dlhodobej perspektívy sa ale ani tento spôsob nedokáže celkom vyhnúť cynizmu a otupeniu voči aktuálnym krízam. Práve v tom je typ humoru MKKP obdivuhodný. Ich „trápne vtipy“ majú za cieľ upozorňovať a poukazovať na problémy v takej miere, aby si od príslušných orgánov či spoločnosti vypýtali reakciu. Ukazujú, ako dôležité je prekonať bariéru štvrtej steny a reagovať na svoje okolie, miestami aj provokovať, a pri celospoločenských problémoch hľadať gestá a spôsoby, ako používať svoj hlas. Smiech sa tak stáva jedným z nástrojov občianskej zmeny, participácie a častokrát aj potrebnej občianskej (nenásilnej) neposlušnosti. Hoci možno dvojchvostý pes ešte nenašiel cestu do najvyššej politiky, našiel liek na odcudzenie súčasnej spoločnosti.

Keď sa ako poslednú otázku Sándora pred autobusom pýtame, čo budú robiť, ak sa do parlamentu predsa len nedostanú, ihneď odpovie s pokojným hlasom a samozrejmosťou v tvári, ktorá nechá moju otázku vyznieť celkom zbytočne: „To čo doteraz.“

Autor je obdivovateľ strany dvojchvostého psa a účastník programu Young Journalists Programme v rámci projektu Perspectives

Ilustrácie Oliver Kertész

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

1. V Maďarsku je možné hlasovať zvlášť za miestneho zástupcu či zástupkyňu a preferovanú stranu. Zástupcovia môžu pochádzať z inej politickej strany. ↩︎