Keď hnev píše plány

Občianska spoločnosť má právo klásť požiadavky, vyvíjať tlak a nastavovať zrkadlo politickej moci. Nemá však preberať jej úlohu. A to ani v prípade pocitu beznádeje a straty dôvery.

V posledných rokoch sa v slovenskej kultúre udialo niečo, čo tu dlho nebolo. Fragmentovaná a individualizovaná kultúrna obec sa dokázala spojiť. Teda aspoň jej nezanedbateľná časť. Vznikla platforma Otvorená Kultúra! (OK!) – ako odpoveď na systematické oslabovanie kultúrnych inštitúcií, ignoranciu zo strany štátnej moci, verejné zosmiešňovanie a zastrašovanie kultúrnych profesionálok a profesionálov a na pocit, že kultúra stratila nielen odbornosť, ale aj elementárnu dôstojnosť.

Z tohto spojenia má vyrásť Plán obnovy a odolnosti kultúry (POOK). Dokument, ktorý má ambíciu pomenovať, čo je dnes v kultúrnej politike zle – a čo by malo byť inak. Zatiaľ neexistuje, má sa tvoriť participatívne, v pracovných skupinách, zdola, pričom je stále možnosť zapojiť sa – k čomu vedú rôzne motivácie a záujmy. Práve preto nastal čas začať klásť otázky, ktoré nejdú proti iniciatíve, ale k jej jadru. S vedomím, že niektoré rámce, v ktorých dnes o obnove kultúry uvažujeme, môžu viesť do slepej uličky. Nie kvôli zlému úmyslu, ale kvôli tunelovému videniu, ktoré sa často objavuje v krízach.

Kríza, ktorá zvádza k obráteniu systému

Jedno z najhlbších napätí, ktoré POOK sprevádza (vychádzam z verejne prístupného dokumentu POOK – ideové a organizačné princípy), súvisí s postojom k štátu samotnému. Zdieľaná skúsenosť zlyhania a zneužitia moci vedie pochopiteľne k strate dôvery v štát. No práve tu sa objavuje tichý predpoklad, ktorý stojí za preskúmanie: ak štát nefunguje, je legitímne ho (dočasne) nahradiť?

Otázka neznie, či má občianska spoločnosť vstupovať do tvorby politík. To je nevyhnutné. Otázka znie, kde je hranica medzi vstupom a substitúciou. Kríza nemení princípy demokratického štátu. Naopak, odhaľuje, aké sú pevné. Ak sa v mene ochrany a obnovy kultúry začne oslabovať rozlišovanie medzi úlohou občianskej spoločnosti a mandátom demokraticky zvolenej vlády, vzniká precedens, ktorý presahuje kultúru.

K jadru problému

Jadrom problému nie je, že OK! má požiadavky, ale že v kríze prestáva veriť v štát ako demokratický rámec a skúša ho nahradiť vlastnou verziou riešení. Problém je pritom jednoduchší, než sa môže zdať. Nejde o to, že by občianska iniciatíva nemala právo vstupovať do tvorby kultúrnej politiky – práve naopak. Problém vzniká v momente, keď sa oprávnený odpor voči zneužívaniu moci začne premieňať na pokus nahradiť štát vlastnou normotvorbou.

Ako by aktuálne obsadenie rezortu ministerstva kultúry a viacerých kultúrnych inštitúcií nekompetentnými aktérmi a aktérkami legitimizovalo obrátenie systému a dalo zelenú tvorbe komplexných verejných politík mimo zaužívaného demokratického rámca, bez mandátu a zodpovednosti voči celej spoločnosti. To nie je otázka dobrého či zlého úmyslu, ale pokúšania hraníc demokracie v čase krízy.

Kríza štátu, akokoľvek vážna, sama osebe ešte nie je mandátom na písanie kompletných návodov na vládnutie. Občianska spoločnosť má právo (povinnosť) kontrolovať a formulovať požiadavky či kritiku – to je jej nezastupiteľná úloha. Nemali by sme však zabudnúť, kde sa nachádza hranica, za ktorou sa hlas zdola začína správať ako náhradná verejná moc. Práve v týchto momentoch sa láme rozdiel medzi volaním po demokracii a jej obchádzaním.

Zo stretnutia kultúrnej obce

Prečo je to problém aj prakticky, ukázala koncoročná diskusia Otvorenej Kultúry! na 3. Strategickom stretnutí kultúrnej obce so zástupkyňami a zástupcami opozičných politických strán zodpovednými za oblasť kultúry. Ich zdržanlivosť, až odmietnutie, verejne sa zaviazať k realizácii zatiaľ neexistujúceho POOK (do čoho boli vmanévrovaní formou deklarácie) nebola prejavom ľahostajnosti voči kultúrnej obci angažovanej v OK!, ale rešpektu k demokratickému rámcu, v ktorom sa verejná politika tvorí.

Politik či politička, ktorí prevezmú exekutívnu zodpovednosť, nemôžu sľúbiť realizáciu konkrétneho dokumentu vytvoreného úzkou – hoci hlasnou a odborne zdatnou – časťou spoločnosti. Ich úlohou je zastupovať verejný záujem, vážiť protichodné potreby, pracovať s verejnými zdrojmi a niesť za rozhodnutia politickú zodpovednosť. Ak by takýto záväzok dali, nesľubovali by obnovu kultúry, ale výmenu demokratického procesu za partikulárny sektorový konsenzus, ktorý síce vznikol v dobrej viere, no nemá mandát nahrádzať verejnú moc.

Mandát vzniká vo voľbách a je spätý so zodpovednosťou: politickou, právnou aj verejnou. V momente, keď sa tieto roly zamenia, nevzniká viac demokracie, ale menej – pretože sa oslabuje väzba medzi rozhodovaním a zodpovednosťou. Obchádza sa proces, v ktorom sa stretávajú rôzne záujmy, odborné vstupy a politická zodpovednosť. Ak sa tieto roviny zamenia, vzniká ilúzia, že dobrý dokument môže nahradiť legitímny proces. Práve táto ilúzia je jedným z najväčších rizík dnešného hľadania „rýchlej obnovy“. Demokracia nefunguje ako outsourcing verejnej moci – ani v čase krízy.

Mandát vôľou nenahradíš

Skúsenosť z verejnej správy ma naučila zásadnú vec: zmena sa nedeje v dokumentoch, ale v každodennej praxi. Nezačína ani nekončí plánom, ale ľuďmi, ktorí ho majú na dennej báze uskutočňovať. Ak nie je zvnútornená, zmena sa buď nikdy nezačne implementovať, alebo sa rozpadne pri prvom odpore reality. Práve preto nemôže byť obnova kultúrnej politiky nadiktovaná zvonka, nech je akokoľvek dobre pripravená. Musí byť vnútorne prijatá, pochopená a dotváraná tými, ktorí nesú zodpovednosť za jej realizáciu – politikmi, vedením inštitúcií, zamestnanectvom. Inak sa z nich stávajú len vykonávatelia cudzích návodov, nie aktívni aktéri zmeny.

Demokratické voľby a legitimita z nich prameniaca, transparentné výberové konania, jasne vymedzené zodpovednosti a dôvera v profesionálnu integritu ľudí vo verejnej správe netvoria len „procedurálnu kostru“ demokracie. Sú aj podmienkou toho, aby bola zmena žitá a rozvíjaná zvnútra systému. Ak má raz dôjsť k skutočnej obnove kultúrnej politiky, nemôže byť len prevzatá zvonka ako hotový návod.

Plán, ktorý možno nemá byť plánom

Je úplne legitímne pomenúvať problémy, formulovať požiadavky, potreby, kritiku. To je kľúčová funkcia občianskej spoločnosti. V momente, keď však namiesto vstupov vznikajú hotové návody na vládnutie, dochádza k zámene rolí. Politici a úradníci nemajú byť vykonávateľmi externých riešení, ale tými, ktorí ich v dialógu s verejnosťou prinášajú, implementujú, nesú za ne zodpovednosť a v praxi ich aj obhajujú.

Jazyk nie je detail. Slová ako „plán obnovy“, „implementácia“ či „návrhy krokov a konkrétnych riešení na celé volebné obdobie“, požadovaný záväzok potenciálnych budúcich členov vlády a rezortu kultúry tento plán implementovať, všetky v sebe nesú nárok na moc. Vyvolávajú očakávanie, že existuje hotový návod na riadenie vecí verejných – a že úlohou politickej reprezentácie je ho prevziať a realizovať. Stačí, ak vzniká zdola, participatívne, a je otvorený zapojeniu.

Možno by však bola väčšia sila v opačnom geste. V tom, keby POOK nebol čítaný ako manuál pre budúcu vládu, ale ako mapa dilem, potrieb a požiadaviek „pre lepšiu budúcnosť, ako bola minulosť pred rokom 2023“. Pokojne naliehavých a premyslených do detailu. Nie ako súbor riešení, ale ako pomenovanie konfliktov, ktoré si vyžadujú politické rozhodnutie. Takýto posun by neznamenal oslabenie iniciatívy, ale jej ukotvenie v demokratickej realite. Prípadne by sa mohol zaoberať aj otázkou, ako si poradiť mimo štátu.

Čo príde po?

Nechcem spochybniť význam a občiansku silu Otvorenej Kultúry!. Upozorňujem pred skratom, ktorý často prichádza v dobrej viere. Obnova kultúry sa nezačne hotovým plánom obnovy. Začne sa vtedy, keď si dovolíme pochybovať – aj o sebe a vlastnej motivácii. Politiky nie sú len súborom dobrých nápadov, sú záväzným rozhodovaním o verejných zdrojoch a prioritách celej spoločnosti. V demokracii preto nemôžu vzniknúť ako hotové návody „zdola“, ktoré má politická moc iba prevziať a realizovať. A to ani, ak „v súčasnosti nedisponuje kapacitami na prípravu materiálu tohto typu“.

Možno je to paradoxné, ale práve v čase oprávneného občianskeho hnevu je najdôležitejšie strážiť formu. Lebo demokracia nie je len o tom, čoa ako rýchlo chceme dosiahnuť, ale ako sa k tomu dostaneme. A dobré veci – v kultúre aj politike – sa zriedka rodia v hneve. Akokoľvek spravodlivom. Častejšie vznikajú v pokoji, tichu, trpezlivosti a ochote klásť si otázky, na ktoré neexistujú rýchle odpovede, ani rýchle riešenia, ktoré by bolo možné okamžite zavádzať do praxe.

Záverom

Ako upozorňuje politický filozof Pavel Barša, žijeme v spoločnosti radikálne atomizovaných jednotlivcov, sústredených na vlastné uznanie a autonómiu, neschopných kolektívnej akcie. Aj kultúra je týmto stavom poznačená. Možno práve preto je spojenie časti kultúrnej obce také silné – a zároveň také krehké.

Otvorená Kultúra! dnes disponuje významným kapitálom – mediálnym, politickým, symbolickým a aj odborným. Otázka však znie, na čo ho chce použiť. Ak na advokáciu a vyjednávanie zmeny – lepších podmienok pre tvorbu a pôsobenie v kultúre, nemusí to byť málo ambiciózny cieľ.

Na horizonte sa črtajú nové politické konfigurácie. V prostredí obáv z toho čo príde a koľko času bude na spustenie obnovy, budú možno rozvážnosť a systematickosť pôsobiť ako brzda. Budú spomaľovať. A predsa bez nich nevznikne nič trvácne.

Autorka sa podieľala na tvorbe a implementácii kultúrnych politík, stratégií a mechanizmov v samospráve (BSK, Hlavné mesto Bratislava, MČ Bratislava-Staré Mesto), riadila pracovné skupiny na MK SR k Zákonu o kultúre po prijatí stratégie a začatí implementácie počas úradníckej vlády. Vedie kritický seminár pre študentstvo VŠMU zameraný na nové stratégie kultúrnej zmeny.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.