Čarnogurským sa po revolúcii začalo vedomé politizovanie kvír ľudí. Neprestalo dodnes

Udalosti, ktoré viedli v novembri 1989 k pádu režimu v bývalom Československu, nemali vplyv len na život Slovákov, Sloveniek, Čechov a Češiek. Týkali sa aj státisícov ľudí z menšín, ktorí tu vtedy žili a žijú dodnes. Tiež získali slobodu. Alebo že by nie tak úplne? Na to, ako Nežnú revolúciu a následnú transformáciu spoločnosti prežívali, sme sa opýtali priamo ich. V prvej časti série Iný November prinášame spomienky a reflexie kvír ľudí Hany Fábry a Jara Gyurika, ktorí patria medzi zakladateľov kvír aktivizmu na Slovensku.

Stretli sme sa v bratislavskom Artfore. Tam to má Hana Fábry rada. Je to jedno z mála miest, kde sa dal začiatkom nového tisícročia kúpiť Atribút, vôbec prvý kultúrno-spoločenský mesačník pre kvír ľudí. V Artfore na Kozej, u Marty Šátekovej v legendárnom kníhkupectve Ex Libris na Michalskej a v pár novinových stánkoch po Slovensku. „Chceme vstúpiť do legality“ – tak znelo jedno z hesiel, ktoré sa objavilo na titulnej strane Atribútu v roku 2001. Vieme, ako to s tou legalitou vyzerá dnes.

Hana Fábry sa narodila v roku 1963, takže eufória Pražskej jari koncom 60. rokov ju minula. Bola príliš malá na to, aby dokázala pochopiť, čo to znamená. Na šeď normalizácie v čase, keď si začínala uvedomovať, kto je, si ale pamätá. Našťastie, občas z tej šede vykúkala dúha. 

„Nielenže sa nedalo mať teplý vzťah, ani sme nevedeli, že také niečo existuje,“ povedala mi pri bylinkovom čaji. K prvým internetovým stránkam mali v tom čase ešte tak ďaleko ako k demokracii. Nebolo za kým ísť – socialistický človek predsa nebol homosexuál! „Viete, čo majú spoločné buzerant a traktor z družstva? Zasraté gumy od hovien!“ Prízemné vtipy boli jediným spôsobom, akým sa verejne hovorilo o kvír ľuďoch.

Zakázané kvírenie 

Po akom zdroji siahne tínedžerka v socialistickom Československu, keď potajomky ľúbi svoju kamarátku? Keď tomu potrebuje porozumieť? Po slovníku cudzích slov. „Bolo tam slovo lesba. Dokonca mám dojem, že tam bolo napísané lesbička. Nezdravá, nenormálna príťažlivosť ženy k žene. Taká predsa nechceš byť, nie?“ spomína Hana Fábry. 

Pre Hanu a mnohé ďalšie ženy sa slovo lesbička časom stalo urážkou, stigmatizujúcim vulgarizmom. Lesby ľuďom nabúrali ich predstavy o role žien v socialistickej spoločnosti, o role matiek a manželiek v komunizme. „Dodnes to slovo nerada vôbec vyslovujem,“ priznáva Hana. Radšej má slovo teplá. 

Každý, kto sa zamiloval, vie, aké to je. Potláčať to, skrývať, nemať nikoho, s kým by sa o tom dalo porozprávať, bolí. „Keďže to bolo zakázané, no nedalo sa tomu odolať, snažila som sa byť najlepšou kamarátkou dievčaťa, do ktorého som bola zaľúbená. Alebo aspoň patriť do jej najbližšieho okruhu,“ spomínala Hana na obdobie, keď mala približne sedemnásť rokov. Hoci normalizačné roky pominuli, režim stále vládol pevnou rukou. 

S vážnymi partnerskými vzťahmi prišlo aj vedomé skrývanie sa. „Za socíku som mala možno dve priateľky. Každej z nich som pre istotu povedala, že je moja prvá a jediná. Bála som sa, keby sa náhodou niekde opité prekecli,“ zdôverila sa Hana. Zachmúrila sa v tvári, akoby sa znova vrátila do obdobia, keď cítila úzkostné pocity samoty. Najmä v čase rozchodov. „Nemať sa s kým porozprávať, keď si šťastná a zamilovaná, je jedna vec. Ale keď si nešťastná a nemáš komu povedať – pohádali sme sa, rozišli sme sa, bolí to. Bolo to náročné.“ 

Ako kôl v plote

Skúsila som sa, trochu nesmelo, opýtať na rodinu: „Im sa nedalo zveriť?“ Otec s rodinou nestihol ani poriadne žiť. Hana mala štyri mesiace, keď zomrel. Všetko zostalo na mamu. „Ale tá nás veľmi ľúbila,“ zdôraznila Hana. Pracovala za dvoch, chodievala aj na služobné cesty. Iba v lete mohla brať deti so sebou – na prázdniny s mamou spomína Hana dodnes s úsmevom. 

Keď mala dvanásť, prišla ďalšia rana – smrť mamy. „Trošku som rástla ako kôl v plote. Sestra vtedy nemala ešte ani dvadsaťdva, študovala za lekárku. V nemocnici potom brávala nočné, aby nás uživila. Zahodila celý svoj život, aby sa o nás – mňa a brata postarala. Nebolo času rozprávať sa o iných veciach ako o domácich úlohách či o tom, či sme zjedli desiatu.“ 

Rozprávať o sebe, vlastných potrebách a predstavách o živote – to sa Hana naučila až s aktivizmom. Do ulíc Bratislavy chodila od prvých študentských protestov 16. novembra 1989, keď sa v Bratislave na dnešnom Hodžovom námestí zišla skupina asi troch stovák študentov a študentiek. Cítila, že musí. Mala dvadsaťšesť rokov a so svojou identitou bola vyrovnaná – chcela ju žiť naplno. Prebúdzal sa v nej nový rozmer občianstva.

L + G + B + T + I + ?

Hane spočiatku ani vo sne nenapadlo, že režim nakoniec padne. Bol to pre ňu šok. Naplno si to začala uvedomovať až po tom, čo počula o masových protestoch v Prahe. A po 20. novembri, keď ľudí na námestiach pribúdalo už aj v Bratislave a ďalších slovenských mestách. Tlak na zmenu silnel.

Po osemdesiatom deviatom sa z Hany postupne stala aktivistka, publicistka, komentátorka, fotografka, manažérka aj sprievodkyňa rodnou Bratislavou. V prvej dekáde po revolúcii stála snáď pri všetkých dôležitých míľnikoch kvír ľudí na Slovensku. 

V máji 1992 sa pridala k prvej slovenskej organizácii Ganymedes, ktorá zastupovala ľudské a občianske práva gejov a lesieb. O dva roky neskôr založila prvé samostatné lesbické združenie Museion. K písmenám L a G sa postupne pridávali ďalšie – písmená, identity aj ľudia. 

Hana publikovala v už spomínanom Atribúte. Svoj podiel má aj na vzniku Iniciatívy Inakosť v roku 2000, vtedy ešte ako neformálneho združenia. V rámci Queer Leaders Fóra mentorovala novú generáciu aktivistov a aktivistiek. V roku 2010 stála so svojím prejavom na pódiu na prvom bratislavskom pride. Mimochodom, boli sme posledným hlavným mestom Európskej únie, ktoré dovtedy dúhový pochod nezorganizovalo. 

Prečo nás nenávidíte? 

Otázkou zostáva, ako je možné, že sme sa za tridsaťpäť rokov napriek enormnej snahe v zrovnoprávnení kvír ľudí pred zákonom nikam neposunuli. Dokonca zažívame istý regres, lebo hoci terče na chrbty LGBTI+ ľudí kreslia populisti, extrémisti aj neofašisti naprieč celou Európou, Slovensko si tento rok do ústavy navyše pripísalo aj dve pohlavia. Viac ako tri dekády po páde diktatúry a viac ako dve desaťročia po našom vstupe do Európskej únie. 

Hana to pripisuje rôznym okolnostiam. „Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) vždy bolo, je a bude spiatočnícke. Za socíku sami zažili utláčanie zhora. Po revolúcii, keď sa dostali k moci a začali sa sami hrať na bohov, utláčali nás. S Jánom Čarnogurským v roli ministra spravodlivosti (disident, prvý predseda KDH, ponovembrový minister vnútra, v súčasnosti proruský aktivista spájaný s konšpiračnou scénou, pozn. redakcie) sa začalo vedomé politizovanie teplej komunity a neprestalo dodnes. Posilnilo nás to. Aktivizmus založený na budovaní komunity sme vymenili za aktivizmus občiansky, no nestačilo to,“ zhodnotila Hana skepticky, unavene, ponorená v kaviarenskej sedačke. 

Za socializmu sa bála, že by ju pre lásku k žene začali liečiť. „Dnes aby sa človek bál, že ho preto, čo je v ňom najkrajšie – láska, zastrelia na ulici ako Matúša a Juraja. V súčasnosti sa cítim asi najhoršie, ako som sa kedy cítila. Predtým nechceli, aby som vôbec existovala, teraz ma nenávidia. A prečo?“ pýta sa. 

Neverí, že by to bolo spôsobené predsudkami a strachom z inakosti. Vidí za tým zlo v ľuďoch, ktoré podľa nej nasávame už s materským mliekom. „Nechytaj toho psa, pohryzie ťa. Nechoď k tomu ujovi, fuj, on smrdí. Haha, ty sedíš v lavici vedľa toho tlstého! Je to naučené zlo podporené establishmentom. Takto si tu žijeme,“ rozhodí rukami. A na záver dodá: „Nevieme žiť demokraciu, nevieme žiť slobodu.“ 

Trochu viac dúhovej politiky

Mnohí a mnohé dúfali, že kriminalizácia, patologizácia a stigmatizácia kvír ľudí sa s nástupom demokracie postupne vytratí. Chvíľkový optimizmus po páde komunizmu, porážke mečiarizmu a vstupe do Európskej únie, ktorá požadovala, aby sme ako krajina legislatívne chránili všetkých občanov a občianky vrátane kvír ľudí, rýchlo vyšumel. 

Antidiskriminačný zákon prijatý v roku 2004 bol len záplatou. Komplexnej ochrany kvír ľudí sme sa dodnes nedočkali. Írska cesta sa nekonala, homogénna konzervatívna politická agenda bola, bohužiaľ, aj súčasťou Dzurindovej vlády. Je tu príliš hlboko zakorenená. 

Hoci je Hana po viac ako dvoch desaťročia aktivizmu vyčerpaná a vyhorená, v čomsi predsa len vidí nádej. Páči sa jej, aká komunita sa od roku 2020 formuje okolo Združenia rodičov a priateľov LGBT+ ľudí. Pripomína jej to 90. roky a aktivity, ktoré vymýšľali spolu s Jarom Gyurikom či dnes už nebohými Ivanom Požgajom a Mariánom Vojtekom. Pravidelné stretávky, víkendovky, výlety, sieťovanie – už aj online. Tak sa podľa nej rodil aktivizmus, ktorého bola viac ako dve dekády súčasťou. „Ešte by som ich trošičku postrčila do politiky, aspoň trošičku, najmä preto, ako sa dnes po nás opäť šliape. Zažívame návrat do izolácie,“ dodala Hana s posledným dúškom už studeného čaju. 

Nikto ťa nebude rešpektovať takého, aký si, keď o tebe nikto nevie, aký si

„Vieš o tom, že tu voľakedy býval bordel?“ opýtal sa ma Jaro Gyurik, keď sme spolu vchádzali do Ferdinanda v Sade Janka Kráľa. Stretla som sa s ním vďaka Hane, prepojila nás. S kávou v papierových téglikoch sme si sadli na lavičku, kam ešte svietilo jesenné slnko. „Niekto chodil do erotických salónov, niekto do podzemných záchodov,“ zasmial sa Jaro. Narážal tým na celú sieť verejných WC, kde sa gejovia stretávali v rámci Bratislavy. Pod Ondrejským cintorínom, pri Starom Avione, Redute, pod mestskou sporiteľnou, na Kollárovom námestí aj pod parkom na Šafku. 

Ak je dnes v tejto republike niekto z kvír menšiny, kto má čo povedať k prerodu socialistického človeka na človeka postsocialistického, okrem Hany je to určite Jaro. „Problém je v tom, že my sme za to, aby sme tu mali slobodu, nemuseli príliš bojovať. Sloboda preto nemá pre našu spoločnosť taký intenzívny význam. Štrngali sme, ale stačilo to?“ mykol plecami Jaro. A skôr, než si odhryzol z čokoládového brownie, dodal: „Niektorí si z tej slobody odhryzli trochu väčšie sústo ako iní. Hoci ja musím rešpektovať zakrvaveného Krista pomaly na každom rohu, svojho muža tu slobodne nemôžem chytiť za ruku ani tridsaťšesť rokov po revolúcii.“

Nemáme diagnózu 302

Jaro bol jedným zo zakladajúcich členov už spomínaného Ganymedesu. Za to, že stretol Vojteka, Požgaja a neskôr i Hanu, vďačí sexuologičke Božene Castiglione. Z rôznych osobných a zdravotných dôvodov k nej chodili mnohí osamelí ľudia z vtedajšej kvír komunity. Prepojila ich – podnietila ich k aktivizmu a predovšetkým sa k nim podľa Jara nesprávala ako k chorým. 

Homosexualita patrila za bývalého režimu, ešte v 60. rokoch minulého storočia, medzi psychické poruchy – ako diagnóza číslo 302. Hoci v 70. rokoch už začali svetoví aj československí lekári a lekárky meniť svoj prístup, predstava, že kvír ľudia sú chorí, pretrváva na Slovensku dodnes. A nielen v radoch laickej verejnosti, ale aj v síce malej, ale o to hlasnejšej skupinke lekárov.

Svojpomocné podporné skupiny začali na Slovensku vznikať až v 90. rokoch – gejské, lesbické aj bisexuálne. A z miest, kde neboli, volali osamelí ľudia na krízové telefonické linky alebo posielali listy do P. O. BOX-ov. Aj do Ganymedesu. Jaro však odtiaľ odišiel – s Mariánom Vojtekom mali rozdielne pohľady na to, akou cestou ísť k v podstate rovnakému cieľu – zrovnoprávneniu vzťahov párov rovnakého pohlavia.

Coming out je sloboda 

Na obálke jedného z vydaní ich komunitného časopisu z roku 1993 stojí „SLOBODA PRICHÁDZA. COMING OUT JE SLOBODA“. „Nikto ťa nebude rešpektovať takú, aká si, keď o tebe nikto nevie, aká si. To bol jeden z hlavných konfliktov, ktoré sme s Marošom (Marián Vojtek, pozn. redakcie) mali,“ vrátil sa Jaro do minulosti. 

Marián Vojtek na to chcel ísť pozvoľna a mal pocit, že Jaro príliš tlačí na ľudí, aby sa vyoutovali. „Myslím si, že je to jeden z dôvodov, prečo sme dnes v tejto krajine ešte stále v druhej kategórii občanov, prečo sa to s našimi právami nikam nepohlo. Už pri prvom vyoutovaní v práci mi hrozne odľahlo, hoci sa to stalo omylom. Dovtedy som mal dva životy, dve identity, no prestalo mi to chutiť,“ vysvetlil mi Jaro so všetkou vážnosťou. 

Po odchode z Ganymedesu sa Jaro rozhodol, že skúsi LGBTI+ ľudí aktivizovať cez zábavu. V piatok 7. februára 1992 zorganizoval v dnes už neexistujúcej Spoločenskej sále bratislavského PKO Prvý reprezentačný gay ples v Československu. V Interklube, kde tancoval spoločenské tance, vybavil párové tanečné vystúpenie, vo Funrádiu zas DJ-a, v komunite sa prihlásili dobrovoľníci na travesty show. Vstupné na ples stálo sto korún. Jaro má dnes len dva dôkazy o tom, že sa ples uskutočnil – leták a jednu jedinú fotografiu. Je na nej vysoká chudá ryšavka v obtiahnutých červených šatách. Šípim, že spievala trochu hrubším hlasom. 

„V úvode štrajkujúce zamestnanectvo PKO, ktoré si nevedelo predstaviť gejov na plese, nám nakoniec povedalo, že takú skvelú akciu tam ešte nemali. Nič sa nerozbilo, ani žiadna bitka nebola,“ spomínal s potešeným výrazom na tvári. Akcia bola úspešná, ale so 14-tisícovým mankom, ktoré splácal ešte roky. Na tom sme sa z chuti rehotali obaja. 

Okrem plesu organizoval Jaro s kamarátmi aj piatkové diskotéky v Kamel klube, kúpanie v rusovskom jazere či voľné chvíle na nudapláži, diskoplavby po Dunaji aj komunitné dovolenky. „Mávali sme aj ochranku, samozrejme. Keby prišli skinhedi, vybúchali by sme ich hoci aj čapicami. V klube nás bývalo toľko, že by na nás nestačili,“ priblížil Jaro. 

Chodil na protesty a dúhové pochody, na Slovensku aj v zahraničí. Potom sa na dvanásť rokov odsťahovali s mužom do Anglicka. Na Slovensko sa vrátil pred troma rokmi – sám. Už mal dosť britskej klímy – dažďa aj usmievajúcich sa ľudí.

Starať sa o osamelých gejov a lesby

S pôvodnou kvír komunitou medzičasom popretŕhal vzťahy – vypadol zo zabehnutých koľají, ktoré sa rýchlo menili. V Bratislave predal byt a kúpil sad na Žitnom ostrove. Dnes sa stará o stromy, ktoré pôvodní majitelia roky zanedbávali. Väčšinu času trávi sám v prírode.

Opäť sa v ňom prebúdza dávno známa chuť niečo organizovať. „V Anglicku vznikajú mimovládky, ktorých cieľom je zabezpečiť starostlivosť o starších osamelých gejov a staršie osamelé lesby. Podporuje to aj národná zdravotná služba (National Health Service, NHS), verejne financovaný systém zdravotnej starostlivosti. Pochopili, že investovať do takýchto programov má zmysel – ľudia sú spokojnejší, psychicky aj fyzicky zdravší, empatickejší,“ priblížil mi Jaro jeden zo svojich nápadov. 

Má totiž ešte jednu ideu – zriadiť bezpečný azyl pre slobodných mužov, telom aj duchom. Ani nemusím zatvoriť oči, oba jeho nápady si vizualizujem v aleji stromov na polosamote, v jeho sade. Pri jednom mi zmäknú kútiky úst, pri druhom sa mi začervenajú líca. 

*Za dohľad nad vlastnou potenciálnou nekorektnosťou v jazyku a faktoch o kvír menšine ďakujem výskumníčke a pedagogičke Veronike Valkovičovej. 

Autorka je freelancerka, spolupracuje s Centrom pre výskum etnicity a kultúry. 

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.