Vytvárať s ľuďmi z Vietnamu multikultúrnu spoločnosť nebolo v československom záujme. Dokázali to sami 

Od detstva si pamätám, že na Nežnú revolúciu v televízii spomínali každý rok disidenti, umelci, aktivisti, občas dostali priestor aj ženy z týchto sfér. Z obrazovky sa nám prihovárali ľudia z väčšinovej spoločnosti, bielej farby pleti v strednom a vyššom veku. Ale ako sa na udalosti Novembra ´89 pozerajú príslušníci a príslušníčky menšín, ktorých sa týkala nielen samotná revolúcia, ale aj to, čo nasledovalo po páde režimu? V druhej časti Iného Novembra si môžete prečítať spomienky dvoch mužov s vietnamskými koreňmi, vďaka ktorým je dnes hlas tejto menšiny na Slovensku počuť.

V roce 1960 přišlo do Československa prvních 5 000 vietnamských učňů. V roce 1979 jich přiletělo 10 000. V roce 1980 se však v Československu zcela nenadále objevili desetitisíce vietnamských dělníků. Vietnamci měli zákaz se s místním obyvatelstvem stýkat. Žili pod neustálou kontrolou. Za porušení řádu byli odesíláni zpátky do Vietnamu, kde je mohl čekat i soud a případně vězení. Represivní režim začal ochabovat až s postupem tzv. přestavby.

Dávno som necítila taký intenzívny pocit hanby, ako pri týchto úvodných slovách polhodinového dokumentu Život na ubytovni (Cuộc sống o Ubitovna) od Petra Václava z roku 1992. Pri pohľade na ženu vietnamského pôvodu na obrazovke, keď v ubytovni s plesnivou kúpeľnou hovorí o svojich predstavách o vyspelej zemi, sa ten pocit zintenzívňoval. 

Pre vietnamského chlapca meno zo slovenského kalendára

Za Samom som prišla na Starú Vajnorskú, kde sídli jeho kamenná predajňa s ázijskými potravinami. Miesto plné farebných hangárov, skladov, reštaurácií a obchodíkov s potravinami nazývajú niektorí VietTown. Všade sú nápisy vo vietnamčine, stojí tam aj pouličný stánok s plnenými parenými buchtičkami bánh bao a kávou pretekajúcou kovovým filtrom phin. Z pocitu, že ste sa ocitli vo Vietname, vás vytrhnú len umelé figuríny rôznej farby pred zeleno-bielo-červeným obchodom s názvom Italian  Fashion. 

Samo nie je jeho pravé meno. Dali mu ho na univerzite, keď nevedeli správne vysloviť jeho vietnamské meno – Nguyễn Thanh Cương. Pozreli sa do slovenského kalendára, kto má v deň jeho narodenín meniny. Padlo to na Sama a zostalo mu to dodnes. 

Ani ja neviem pri jeho mene pracovať s jazykom tak, aby som pri tom nemala pocit, že ho nechcene zosmiešňujem. Vietnamčina je tónový jazyk. Každou malou zmenou hlasu, napríklad nechceným dĺžňom, by som možno povedala namiesto jeho mena niečo úplne iné.

Od pokojného pitia čaju k vojne nie je ďaleko

Čaj, ktorý pred nás položil na konferenčný stolík, pochádza z provincie Thái Nguyên v severnom Vietname. Tam sa narodil. Pitie čaju mu pripomína starého otca. Spával na drevenom ležadle s dreveným vankúšom. V jeho dome viseli mosadzné ozdoby, na skrinke stál oltárik a zdobená čajová skrinka. Keď o ňom Samo hovorí, z jeho slov cítiť  rešpekt a úctu. Dedo ho naučil, ako má správne vyzerať čajová ceremónia: od zberu dažďovej vody, jej zohrievania na adekvátnu teplotu až po premytie šálok, aby neboli studené. 

Hrejivú spomienku v sekunde vystriedala tragická. Samo ako dieťa zažil jedno z najväčších amerických bombardovaní počas vojny vo Vietname. „Trvalo sedemdesiatdva hodín vkuse, pálili do strategických mostov aj fabrík. Pamätám si, ako so mnou otec za zvuku sirén utekal do bunkra. Keď to skončilo, v stenách domov a kôrach stromov boli pozapichované šrapnely, na uliciach boli obhorené telá mŕtvych. Nikomu neprajem, aby bola v jeho domovine vojna,“ poznamenal tichým hlasom.  

Nad hlavou mu visel obraz pokojnej vietnamskej ulice lemovanej pouličnými lampami s troma ženskými siluetami strácajúcimi sa v šere. Ten ma vytrhol z desivej predstavy a vrátil späť k pôvodnej téme nášho rozhovoru. 

Majka z Gurunu a prvé československé pivo 

Na vysokej škole dosahoval výborné výsledky – bol druhý najlepší v ročníku. Mal vtedy devätnásť rokov. V rámci medzinárodných dohôd o povojnovej pomoci Vietnamu zo strany spriatelených socialistických republík mu ponúkli štúdium v zahraničí. Celá rodina bola na neho hrdá – najmä rodičia, a potom učitelia. Ich syna a žiaka vyslali do sveta, aby si rozšíril vedomosti a neskôr sa vrátil budovať vlasť. 

Spočiatku netušil, kam pôjde. Dozvedel sa to až v Hanoji, kde sa nejaký čas v rámci príprav na cestu učil o našej kultúre a jazyku. Na zozname, čo visel na nástenke, bola k jeho menu priradená československá Bratislava. Musel ju hľadať prstom na mape. „O Česku sme čosi vedeli, Prahu sme videli aj vo filmoch. Pamätám si Majku z Gurunu a Dívku na koštěti,“ zaspomínal Samo – Cương. Neskôr sa jeho obľúbeným filmom stali Pěsti ve tmě s Marekom Vašutom v úlohe mladého boxera v čase nástupu nacizmu v strednej Európe. S päsťami v tme má Samo aj vlastné skúsenosti – z bratislavských ulíc, ktorými sa v 90. rokoch preháňali skinhedi. 

Bol rok 1987, keď sa z Hanoja vybrali s hŕstkou ďalších študentov na dlhú cestu do Prahy – cez Dubaj. Niektorých trápili počas cesty zdravotné problémy. Na pražskom ministerstve školstva ich slávnostne prijala socialistická delegácia a úvodné vreckové, ktoré ako študent v Československu dostal, bolo dvesto korún. Než nastúpil do vlaku smerom do Bratislavy, kúpil si z nich na stanici prvé pivo. 

Z átriakov na námestie štrngať kľúčmi

„Bývali sme v študentských átriakoch v Mlynskej doline. Hoci sme museli ako cudzinci dodržiavať isté pravidlá, obmedzenia už neboli také prísne ako v 60. a 70. rokoch. Bolo to voľnejšie, zmena bola blízko, aj keď sme o tom ešte nevedeli,“ opisuje mi Samo – Cương vtedajšiu atmosféru vo vysokoškolskom mestečku. Na skromné pomery, v ktorých žili na internáte, sa vraj nedá zabudnúť: sprchové hlavice niekto stále kradol, v železiarstve si kupovali vlastné, ktoré po namontovaní opäť niekto ukradol. 

Veľa času trávili v uzavretej skupine rôznych cudzincov a cudziniek, ktorých tiež poslali do Československa študovať. „Mali sme intenzívne jazykové kurzy a ako keby sme boli malé deti – učili nás, ako sa správať. Trochu tomu rozumiem, pricestovali sme z úplne iných svetov,“ dodal. S niektorými, čo tu zostali aj po revolúcii a neposlali ich naspäť domov, sa stretáva dodnes. Napríklad s Carlosom z Peru, ktorý si na Slovensku otvoril reštauráciu, či s Dianou z Kolumbie, ktorá učí španielčinu. „Napriek reštrikciám to boli krásne časy. Robievali sme tematické večierky: vietnamské, juhoamerické aj jemenské.“ 

Hoci slovenskí študenti a študentky sa týchto večierkov nezúčastňovali, Samo – Cương sa s nimi spriatelil – na filozofickej fakulte, kde študoval, aj na pive. Niektorí z nich boli aktívni v študentskom parlamente na Univerzite Komenského, informácie o protestoch mal teda z prvej ruky. „Išlo to z Prahy do Bratislavy ako vlna, všetci sa tešili, doslova boli v eufórii. Strhlo to aj mňa, šiel som s nimi na námestie štrngať kľúčmi,“ podelil sa so mnou o kúsok revolúcie, ktorá je rovnako jeho ako moja či vaša. 

Diskriminácia nie je sloboda? 

Po páde režimu sa to však paradoxne pre ľudí ako Samo – Cương, ktorí sa pre svoju vizuálnu inakosť nedokázali stratiť v dave, na istý čas zhoršilo. „Na jednej strane to bolo krásne – demokracia a sloboda boli na dosah. Ale išiel z toho aj strach. Ľudia stratili istoty, ktoré im ponúkal socializmus – dobré aj zlé. Odrazu nevedeli, čo ich čaká. Niektorí nesprávne pochopili, čo je sloboda – považovali za ňu aj rasovú diskrimináciu. Pamätám si, že istý čas sme sa báli chodiť sami po uliciach,“ zvážnel. 

V električke aj na ulici po nich ľudia vykrikovali „rákosníci, vráťte sa domov“ alebo si ukazovákmi rozširovali oči a posmešne ich označovali za „čingčungčanov“.  Na úradoch začali byť ľudia nevrlí, policajti im zrazu tykali. Došlo to až tak ďaleko, že vonku chodili len v skupinách, nosili so sebou drevené palice a podomácky vyrobené nunčaky, na internátoch trénovali sebaobranu. 

Také boli 90. roky pre vietnamskú menšinu nielen v Bratislave – láskavosť striedala nenávisť. Milú pani vo vlaku, ktorá im dala ako študentom po príjemnej debate po dvadsať korún, nahradil agresívny muž, čo na nich pľul v trolejbuse. 

„Bolo to pri niekdajšom hoteli Fórum, keď na nás zaútočil fyzicky. Boli sme pozvaní na večeru. Starší spolucestujúci sa nás zastávali, kričali na neho, že sme nikomu nič neurobili. Vyzýval nás do bitky, tak sme s ním vystúpili. Jeden z kamarátov, ktorý v tom čase cvičil, ho dal dolu jednou ranou. Pamätám si, že keď spadol, rozbili sa mu hodinky. Vodič trolejbusu na nás zakričal, aby sme rýchlo nastúpili späť, kým príde polícia. Počkal nás. Na večeru sme už ale nešli, prešla nás chuť,“ priblížil mi Samo – Cương život v divokých deväťdesiatkach. Na chvíľu sme zostali mlčky sedieť, premýšľala som.

Nemali tu zostať

Česká sociologička Alena Alamgir, ktorá sa venuje migrácii z Vietnamu do Československa aj vo svojich výskumoch, si myslí, že rasistické správanie namierené voči Vietnamcom a Vietnamkám reprezentovalo primitívne vybitie si vlastnej frustrácie z nezvládnutej transformácie. 

Prikláňa sa k myšlienkam maďarského sociológa Attilu Melegha, podľa ktorého nárast xenofóbie a rasizmu vo východnej Európe po revolúcii súvisel so stratou sociálnych istôt a s tým, že trhové princípy prenikli aj do tých oblastí života, ktoré by mali zostať mimo ich dosahu. Jednoducho povedané, keď sa spoločnosť stáva čoraz viac závislou od trhu a ľudia pociťujú rastúcu neistotu, hľadajú vinníkov svojich problémov často práve medzi menšinami. A predovšetkým, „v prípade vietnamských pracovníkov sa nikdy nepočítalo s tým, že sa majú stať súčasťou československého spoločenstva,“ povedala Alamgir pre český Alarm. 

V roku 1991 požiadalo približne osemdesiat Vietnamcov a Vietnamiek o azyl v Holandsku. Nepridelili im ho. V Zlíne chodili Vietnamci do práce hodnú chvíľu len s policajnou ochranou. A v Bratislave, práve na Starej Vajnorskej, kde som navštívila Sama – Cươnga, zavraždili v roku 1994 dvaja Bratislavčania šesť ľudí vietnamského pôvodu. „Troch mužov, dve ženy (pričom jedna z nich bola tehotná) a jedno dieťa,“ píše Kvet Nguyen vo svojej knihe Všetko, čo nás spája. Vrahovia si odpykávajú doživotné tresty v Ilave a Leopoldove. 

Aj tieto zážitky patria medzi dôvody, pre ktoré sa vietnamská komunita u nás uzavrela pred majoritou. Bohužiaľ, nepodarilo sa mi dohľadať ani žiadne informácie o formálnych snahách zblížiť sa po týchto udalostiach s vietnamskou menšinou. 

Zvonka žltý, vnútri biely

Keď sa Sama – Cươnga opýtam, či mu nechýba Vietnam, usmeje sa a pod očami mu vystúpia vrásky, ktoré sprevádzajú každú ľudskú tvár pred šesťdesiatkou. Premýšľa, že sa tam vráti na dôchodok. „Po takmer štyridsiatich rokoch vnímam svet slovenskými očami – európskymi, dovolím si tvrdiť. Vyzerám ako oni, ale vnútri už nie som ako oni. Pre nich som ako banán – zvonka žltý, vnútri biely,“ zhodnotil. 

Prečo by si mal vyberať medzi jednou či druhou identitou? Pocit domova cíti, keď vystúpi na letisku v Hanoji aj vo Viedni. „Revolúcia bola kľúčová aj pre našu menšinu, zmenila nám život. Mohli sme zostať žiť v slobodnej krajine a vybudovať všetko od nuly. Dnes pomáhame ďalším, ktorí chcú prísť na Slovensko, aby nezostali v núdzi. Nikdy sme sa nespoliehali na podporu od štátu alebo iných organizácií, vždy sme si pomáhali medzi sebou – takí sme. Naša komunita je dnes silná a rešpektovaná, postupne sa otvára,“ zdôraznil Samo – Cương v závere nášho rozhovoru. 

V hlave sa mi opäť vynoril obraz z filmu Život na ubytovni. Neistú mladú Vietnamku, ktorej bolo nepríjemné stáť pred kamerou či hovoriť cudzím jazykom, striedajú obrazy silných žien druhej a tretej generácie s vietnamskými koreňmi, ktoré dnes sledujem vo verejnom priestore: Klaudia Alner, Kvet Nguyen, Anna Dao, Lucia Hô Chí, Niki Trang, Lucia Huong Šimeková a mnohé ďalšie.

Už nie sú iba cudzincami 

Vietnamská menšina sa stala v júni 2025 štrnástou oficiálne uznanou národnostnou menšinou na Slovensku. Pričinil  sa o to aj Viet Nguyen. Dnes je členom Rady vlády pre národnostné menšiny. „Vďaka patrí všetkým predchádzajúcim generáciám, ktoré pred nami prišli z Vietnamu a zanechali tu nejaké stopy, ozvenu, nejakú kultúru. Dnes aj vďaka nim vníma Slovenská republika našu migráciu a náš národ ako prínos pre ten svoj. Všetci sme na jednej lodi,“ povedal mi pri skorej rannej káve krátko po pol deviatej, bola sobota. 

Vietnamská komunita je dnes silnejšia než kedykoľvek predtým. Navonok aj dovnútra. Viet si veľmi želá, aby dnešné generácie s vietnamskými koreňmi, silnejšie zakotvené na Slovensku, nezabudli na svojich predkov, na ich minulosť ani dejiny, a pokračovali v utužovaní komunity, aj keď už tu nebudú on alebo Samo – Cương.

Pravidlá treba rešpektovať

Obaja toho majú veľa spoločného – a sú dobrí priatelia. Aj Viet zažil v rannej mladosti hrôzy bombardovania domoviny. Vyučovanie v škole striedali sirény, ostreľovanie aj útek. Aj jeho neskôr po vojne vyslali vďaka skvelým študijným výsledkom v rámci riadenej migrácie do socialistického Československa. Bol rok 1982, keď ako sedemnásťročný prišiel na Strednú odbornú školu strojnícku do Bánoviec nad Bebravou. 

Z dôvodu ochrany verejného zdravia strávil istý čas v karanténe. Keď boli jeho zdravotné výsledky v poriadku a testy na cudzokrajné choroby negatívne, mohol sa začať integrovať do spoločnosti. „Absolvovali to všetci zahraniční študenti a študentky z ďalekých krajín, my z Vietnamu sme neboli výnimkou,“ dodal. 

Na prvé roky na Slovensku má veľmi príjemné spomienky. „Ľudia vedeli, že sme prišli z vojnou zničeného Vietnamu a že nám treba pomôcť. Keď si nás časom zobrali z poloprázdnych internátov na Vianoce k sebe domov, cítil som sa tu prijatý. Dodnes som im za to veľmi vďačný,“ spomínal. 

Považuje za samozrejmosť, že dievčatá a chlapci bývali v tom čase na oddelených internátoch a navzájom sa vo svojich bunkách nemohli navštevovať. „Rešpektovali sme to s pokorou,“ zdôraznil s tým, že jediným cieľom, pre ktorý ho do niekdajšieho Československa poslali, bolo predsa štúdium. Okrem toho platilo, že ak by nedodržiaval pravidlá, odskákať si to mohli rodičia vo Vietname. Tí jeho pracovali v štátnej správe. 

Po strednej škole nešiel hneď na vysokú školu, na pedagogiku do Prešova nastúpil až po revolúcii. Ešte pred revolúciou pracoval v štátnom podniku ako tlmočník – pomáhal ďalším prichádzajúcim Vietnamcom a Vietnamkám zorientovať sa v československom priestore. Boli ich tu tisíce. „Jazyková prípravka doma vo Vietname a na Slovensku nebola dostatočná,“ dôvodil. 

Slobodu si každý vysvetľoval inak

Dostatočné neboli ani jeho informácie o študentských protestoch a volaní po slobode a demokracii – denná tlač mala iba jeden názor. „Bol som ideologicky vychovaný, tie pojmy mi boli cudzie, úplne som im nerozumel. Môže existovať aj niečo iné ako to, čo žijeme? A hoci som sa protestov na námestí nezúčastnil, podporil som ich zbierky niekoľkokrát aspoň finančne, a teraz sa môžem aj ja hrdo hlásiť k demokracii,“ s úsmevom si odpil z espressa. 

Na obdobie po páde režimu spomína ako na zhluk pocitov radosti, zmätku aj neistoty. „Nikto nevedel, či nás pošlú domov, alebo tu budeme môcť zostať,“ vysvetľuje. Pre cudzincov a cudzinky, ktorí do Československa prišli prostredníctvom riadenej migrácie, sa stres zhmotňoval do byrokracie, ktorú za nich predtým vybavoval niekto iný – režim. 

A práve na úradoch zažívali nielen Vietnamci a Vietnamky nové pomery slobody – verbálne útoky a nevraživosť. „Bol to pre mňa šok a prekvapenie. Myslím si, že spoločnosť nebola dostatočne pripravená na slobodu. Každý ju vnímal po svojom,“ vyjadril sa Viet veľmi podobne ako predtým Samo – Cương. 

Migrácia je dôležitá, integrácia ešte viac

Mnohí Vietnamci a Vietnamky sa po revolúcii vrátili domov. Niektorí podľa Vieta načierno emigrovali na Západ. Hŕstka, čo chcela zostať, musela na zmenu režimu rýchlo zareagovať: zostať študovať, nájsť si iné zamestnanie ako v krachujúcich štátnych fabrikách alebo začať podnikať na vlastnú päsť. Stali sa z nich obchodníci s textilom, elektronikou, bytovými doplnkami a potravinami. 

Neskôr sa presadili aj v gastrobiznise. A dnes? „Dnes sú naši ľudia prítomní vo všetkých sférach. V priemysle, službách, vo vede aj v kultúre,“ zhodnotil hrdo Viet. Časť zarobených peňazí pritom niektorí dodnes posielajú rodinám do Vietnamu. 

Zatiaľ čo Samo – Cương je aktuálne predsedom Združenia vietnamských podnikateľov na Slovensku, pán Viet už viac ako tri dekády pomáha tým, čo k nám prichádzajú z Vietnamu. Koniec koncov aj na naše stretnutie prišiel z doučovania slovenského jazyka – ráno o šiestej. „Migrácia bola, je a bude. Tomu sa nevyhneme. Je veľmi dôležité, aby to štát pochopil a prispôsobil sa tomu, vyšiel ľuďom viac v ústrety. Bude ich potrebovať,“ povedal Viet. 

Mal pravdu. Demografický vývoj na Slovensku nie je priaznivý a štát nevytvára vhodné podmienky pre rozvoj ľudského potenciálu cudzincov a cudziniek, ktorí k nám prichádzajú. Naše politiky nemajú ciele, potom nemôžeme merať ani žiadne výsledky. Dokazuje to aj Správa o výsledku kontroly integračnej politiky štátu od Najvyššieho kontrolného úradu. „V legislatíve aj v pojmoch sa stále deje toľko zmien – sám to nestíham sledovať, čo potom tí migrujúci,“ doplnil Viet s tým, že najväčší podiel z dnes prichádzajúcich Vietnamcov a Vietnamiek tvorí náborová pracovná sila. 

Jedným z predpokladov úspešnej integrácie je poznanie jazyka majority, ale aj kvalitné a nízkoprahové príležitosti naučiť sa ho používať. Ako uvádza občianske združenie Vietnamské korene na svojich sociálnych sieťach: „Je pravda, že druhá a tretia generácia Vietnamcov a Vietnamiek, ktorí sa tu narodili, ovláda slovenský jazyk ako svoj materinský, avšak tento prípad sa netýka detí tretej generácie novoprichádzajúceho migrantstva.“ V školách sa od majority izolujú a komunikujú spolu primárne vo vietnamčine. 

Od septembra 2025 preto Vietnamské korene vrátane Vieta pomáhajú s terénnou a komunitnou podporou v rámci pilotného ročníka adaptačných tried na Základnej škole s materskou školou na Odborárskej ulici v Bratislave. Deti majú k dispozícii asistenta, ktorý ovláda slovenský aj vietnamský jazyk. Je to unikátna ukážka toho, ako sa o svoje zraniteľnejšie články stará komunita zvnútra. 

Autorka je freelancerka, spolupracuje s Centrom pre výskum etnicity a kultúry.