Chudobu Rómov si mýlime s ich neschopnosťou, etnicitu s diagnózou a spoločenský pôvod s hodnotou človeka, hovorí Denisa Havrľová

Ak ste si prečítali prvé dva diely inonovembrovej série, viete, že zatiaľ čo pre kvír ľudí predstavovali 90. roky rozkvet ľudskoprávneho aktivizmu a budovanie komunity, vietnamskú menšinu opľúvali a posielali domov. Zatiaľ čo vietnamská menšina je dnes našou 14. oficiálne uznanou národnostnou menšinou, kvír ľudia sa ani po 35 rokoch od zmeny režimu nedočkali svojej slobody – zrovnoprávnenia.
Ale čo Rómovia a Rómky po novembri 1989? Hoci štatút národnosti sme im uznali už v roku 1991, minimálne rovnako dlho robíme v novom štátnom zriadení o ich životoch zlé segregačné a diskriminačné rozhodnutia – na politickej aj spoločenskej úrovni. Presne o tom je posledný (tretí) INÝ NOVEMBER – o malej reflexii inak zložitých rómsko-slovenských porevolučných dejín.

Denisa Havrľová má so Stanislavou Ondovou čosi spoločné. Aj ju a jej súrodencov sa rodičia snažili chrániť. „Neučili nás po rómsky. Záležalo im na tom, aby sme boli vzdelaní a na to sme potrebovali dokonale ovládať slovenčinu, nie rómčinu. Ako deti sme sa nedozvedeli nič o našej kultúre či tradíciách,“ povedala mi, keď sme spolu sedeli pri horúcom kakau. 

Keď vyrástla, vyčítala im to ako neschopnosť akceptovať svoju identitu. Dnes dokáže pochopiť, čo ich k tomu viedlo. Denisini starí rodičia z otcovej strany doma hovorili len rómsky, čítať nevedeli. Keď jej otec ešte ako chlapec nastúpil do školy, mal s jazykom obrovský problém pri učení, bez porozumenia bolo pre neho ťažké zaradiť sa medzi ostatné deti. Hoci bol dosť šikovný na to, aby to dobehol, táto skúsenosť ho ovplyvnila natoľko, aby si povedal, že svojim deťom to nikdy neurobí. 

Denisin otec bol robotník, na montáže chodil aj do Ruska, odkiaľ vždy nosil domov fantastické darčeky. Mama bola členkou Komunistickej strany aj Revolučného odborového hnutia (ROH), no bola aktívna najmä umelecky. Recitovala. „To ona nás naučila láske ku knihám, ku kultúre všeobecne. Hrala som na husle, s bratom sme chodievali recitovať aj na Puškinov pamätník,“ spomínala na detstvo. 

Jediné, čo ich doma mama nenútila čítať, boli Leninove spisy. V knižnici mali snáď všetky. „Odoberali sme ruský detský časopis Kolobok. Pamätám si, že v ňom ako prílohy boli akési modré platne, no otec ich nerád púšťal, kazila sa z nich ihla na gramofóne,“ pokračovala s posmešným úsmevom. 

Rasizmus medzi riadkami

Denisa pochádza z Očovej. Dodnes sa tam rada vracia, je to jej domov. V 80. rokoch tu prežila bezstarostné detstvo, obklopená prírodou. „V triede som bola jediná Rómka a v škole nás bolo toľko, že by si nás porátala na prstoch rúk,“ zaspomínala. Osem rokov sedela v lavici s nerómskym spolužiakom, ktorý jej raz farbičkami na lavicu napísal: Zoberiem si ťa za ženu. Bola to jej prvá láska. 

Hoci sa za socializmu nestretla s priamou diskrimináciou, ktorá by jej ako dieťaťu udrela do očí, spätne ju tam nachádza, medzi riadkami. „Koľko máte v triede rómskych detí?“ Prišiel sa vraj pýtať nejaký muž v obleku triednej učiteľky. „Ja mám v triede deti!“ odpovedala mu. Alebo keď ktosi hľadal v dedine jednu rómsku rodinu, zastavil ženu na ulici a opýtal sa: „Kde tu bývajú Cigáni?“ A ona mu vraj odpovedala: „Meno ste mi mali povedať, nie že sú to Cigáni.“ Ruštinárka ju nikdy nevybrala do sprievodu na oslavy 1. mája. „Na balóniky, zástavy, portréty socialistických vodcov a na sprievod som sa pozerala len v televízii. Dlho som sa sama seba pýtala, prečo zrovna ja – čo zlé som urobila. Ktovie. Nikdy som ju s tým nekonfrontovala, ale možno to skutočne bolo preto, že som Rómka.“

Zhuliakovatelo to tam

V Očovej je to dnes už trochu inak. Síce tam miestne nerómske obyvateľstvo spolunažíva v susedstve s Rómami a Rómkami ako za socializmu, no na nových rómskych prisťahovalcov sa pozerajú inak, začali robiť rozdiely. Aj pôvodní Rómovia sa od tých nových dištancujú. 

V Očovej dnes podľa dát z obce žije 2 449 ľudí, asi jedno percento z nich tvoria Rómovia. Z preferencií miestnych voličov a voličiek v posledných parlamentných a dvoch komunálnych voľbách vyplýva, že tu dominuje naratív strán SNS, SMER-u, Hlasu, Republiky a Strany vidieka bývalého starostu Očovej Rudolfa Huliaka, ktorého v septembri tento rok vo funkcii vymenil jeho doterajší zástupca Peter Sámeľ. 

Neraz každá z týchto strán stavia svoje kampane alebo návrhy zmien v zákonoch na rasizme proti Rómom a Rómkam. Len nedávno Denisa reagovala na svojich sociálnych sieťach na Huliakovo video o tom, ako musíme podľa neho konečne vyriešiť rómsku otázku. O spôsobe jeho vyjadrovania povedala, že je „extrémistický, stigmatizuje celé etnikum a vytvára kolektívnu vinu – navyše jeho vyjadrenia ako politika sú nebezpečné a podnecujú k nenávisti, čo je neprijateľné v demokratickej spoločnosti“.

Keď v júni 2025 skončila po rokoch pedagogickej práce na Súkromnej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, odišla na leto do Očovej. Rozhodla sa, že tam zostane a začala pracovať v neďalekom Zvolene. Nastúpila do novej práce, no o dva týždne sa sťahovala naspäť do Bratislavy. Cítila sa tam stratená. V Očovej jej zostala iba mama, otecko už zomrel. 

Kde sú všetci?

V novembri 1989 mala 17 rokov. Rodičia ju na prvý študentský protest do Zvolena 22. novembra pustiť nechceli, tak naň ušla. Keď potom opakovane stála s tisíckami ľudí na tamojšom Námestí SNP, pochopila, že bude aktivistka „na celý život“. 

„Mimochodom, dodnes chodím snáď na všetky demonštrácie tu v Bratislave. Ale prisahám, som tam snáď jediná Rómka. Kde sú ostatní? Kde sú naše rómske osobnosti, keď sa treba postaviť napríklad za kultúru? Nestojím tam len za Rómov a Rómky. Stojím tam preto, lebo chcem zmenu k lepšiemu pre celú našu krajinu – pre všetkých, čo tu žijú,“ zvyšovala Denisa svoju kadenciu slov priamoúmerne s tým, ako sa v nej stupňovala frustrácia z nečinnosti naprieč spoločnosťou. Pokračovala: „A Nerómovia sú kde? Štyri-päťtisíc ľudí na námestí v hlavom meste je málo. Nič nás už neprebudí z letargie?“ 

„Ak by ešte žila, ozvala by sa,“ povedala o spisovateľke, dramaturgičke, scenáristke a publicistke Daniele Hivešovej-Šilanovej. Šilanová založila v roku 1990 v Prešove jednu z prvých rómskych organizácií na Slovensku s názvom Kultúrny zväz občanov rómskej národnosti, založila divadlo Romathan, neskôr viedla rómske noviny Romano nevo ľil (Rómsky nový list). Denisa vďaka nej spoznala a zakceptovala svoju rómskosť, svoju inakosť. 

Som Rómka a už som s tým v pohode

Šilanová jej dala príležitosť pracovať pre noviny najskôr externe, v roku 1997 sa do Prešova aj presťahovala. Jedna z prvých spomienok, ktoré odtiaľ má, je cesta autobusom. Na sedadlách za ňou sedela matka s malým vzdorujúcim dieťaťom. Žena si s ním nevedela rady, a tak mu povedala: „Keď sa budeš takto správať, príde si po teba zlá Cigánka.“ „Zrejme netušila, že sedím priamo pred ňou. Ak by som sa vtedy otočila, to dieťa by sa šialene zľaklo a ja by som v ňom podporila predsudok a strach voči Rómom. To som nechcela,“ povedala Denisa. 

Svoju prvú reportáž napísala z osady v Hermanovciach. „Bol to pre mňa šok. Keby som z Očovej neprišla do Prešova, možno by som sa nikdy nedozvedela, že Rómovia na Slovensku žijú aj inak, ako som žila ja. Označili ma za „našu“ a ja som voči nim cítila toľko predsudkov! Osada bola na míle vzdialená realite, v ktorej som vyrástla, tak aká naša?“ vrátila sa Denisa k svojim životne dôležitým momentom spred viac ako 25 rokov. 

Predsudky z nej opadli v momente, keď v osade prechádzala cez potok po zvalenom kmeni stromu. „Vošli kvôli mne do vody, aby mi podali ruku nech nespadnem. Bolo to krásne gesto, ľudské. Vôbec ma nepoznali, nevedeli kto som a pozvali ma k sebe domov, kde sa so mnou podelili aj o to málo, čo mali,“ dodala.

Hermanovce sa stali jednou z obcí, kde roky dochádzalo k systematickému diagnostikovaniu rómskych detí ako detí s mentálnym postihnutím a k ich následnému nezákonnému zaraďovaniu do špeciálnych tried v miestnej základnej škole. Pritom postihnuté neboli, preukázali to nezávislá rediagnostika, v roku 2023 to potvrdil aj Krajský súd v Prešove. 

Vedomé a zlé segregačné rozhodnutia

„Odborníci a odborníčky už roky upozorňujú, že u detí z chudobného alebo rómskeho prostredia sa často zamieňa sociálne znevýhodnenie za mentálne postihnutie,“ napísala Denisa koncom októbra v statuse na svojom Facebooku. Narážala tým na ďalší prípad nesprávnej diagnostiky rómskeho chlapca Nikolasa z osady Svinia. Ten strávil väčšinu svojho doterajšieho života v detskom domove, namiesto bežnej školy ho ako dieťa poslali do špeciálnej. Tvrdili, že má IQ 47. Jeho prípad sa dostal až do relácie V siedmom nebi, prostredníctvom ktorej otestovali Nikov inteligenčný kvocient v medzinárodne certifikovanej spoločnosti Mensa Slovensko. Tam mu namerali IQ 115, čo je viac než u väčšiny Slovákov (97). 

Podľa Denisy sme na Slovensku vytvorili systém, ktorý si mýli „chudobu s neschopnosťou, etnicitu s diagnózou a spoločenský pôvod s hodnotou človeka“. O rómskych deťoch rozhodujú psychológovia na základe testov, ktoré neberú do úvahy ani jazykové, ani kultúrne špecifiká rómskych detí. „Testy, ktoré vznikli pre deti z úplne iného prostredia, potom „objavia“, že rómske dieťa má nízke IQ – len preto, že nerozumelo slovám, ktoré nikdy predtým nepočulo. A systém to vezme ako dôkaz. Ako ospravedlnenie na segregáciu,“ uviedla. Medzi papiermi, diagnózami a paragrafmi sa tak okrem zodpovednosti za zničené životy týchto detí stráca aj ich potenciál.  

„Kde je splnomocnenec vlády pre rómske komunity? Kde sú rómski politici a političky, prečo ich nepočuť?“ kladie si Denisa otázky, na ktoré v rámci komunity nenachádza odpovede. Za súčasného splnomocnenca vlády pre rómske komunity Alexandra Daška sa hanbí. „Keď Robert Fico na oslavách MDŽ tento rok hovoril o tom, že nemáme veriť psovi, ktorý spí, cigánovi, ktorý niečo sľubuje a žene, ktorá plače, Daško tam sedel v hľadisku a tlieskal mu. Je pre mňa sklamaním,“ povedala. Dodala, že dodnes najlepšou splnomocnenkyňou pre rómske komunity bola Klára Orgovánová. Orgovánová je jednou z ponovembrových silných osobností rómskej menšiny. Ako klinická psychologička z Prešova sa vďaka už spomínanej Hivešovej-Šilanovej zapojila do budovania rómskych kultúrnych aj ľudskoprávnych inštitúcií. Sama ich niekoľko založila a viedla. 

Rómovia sú podľa Orgovánovej veľmi diferencovaná skupina. „Môžete vidieť super vzdelaného človeka, skvelého umelca alebo človeka na okraji spoločnosti či segregovaného v ghete. Po revolúcii sme sa hlásili k novým spoločensko-politickým a ekonomickým pomerom. Tie so sebou prinášali súťaž a vyhrávať mali tí, čo boli lepšie pripravení. Rómovia bez vzdelania z chudobných pomerov strácali šance. Tí zo strednej či vyššej vrstvy šance dostali a mnohí uspeli. Riešiť chudobu v osadách si vyžadovalo iný prístup a cielené politiky,“ napísala mi Orgovánová v maili. Vysvetlila mi tým, prečo v roku 1999 vznikol post splnomocnenca vlády. Takmer všetky krajiny strednej Európy v tom čase zakladali podobné inštitúcie – bol to prejav ochoty patriť do Európy a pomáhať Rómom s inklúziou. „Žiaľ, málokedy to znamenalo ozajstné partnerstvo. Práve to mi mimoriadne vadí – dnešné politiky odoberania dávok, ak niekto neprijme ponúknutú prácu, sú postavené na tomto predpoklade. Taktiež niektoré programy ako nadmerná sociálna asistencia či poriadkové služby. Sú skôr na ochranu majority než Rómov,“ dodala.

Nech žijú Rómovia

Dvadsiateho šiesteho novembra 1989 sa k pražskému davu na Letenskej pláni prihováral jeden zo zakladateľov Rómskej občianskej iniciatívy (ROI) Emil Ščuka, právnik a aktivista pôvodom z Popradu, so slovami: „Aj my, Rómovia,  patríme k vám občanom a k vlastencom. V tejto vlasti sme sa narodili a chceli by sme tu žiť. Nie sme tu na zmluvu ako zahraniční pracovníci. My tu budeme žiť a chceme žiť tak, aby sme sa nehanbili a aby vy ste sa nehanbili za nás. Tak, aby deti vaše a naše boli ako bratia a sestry.“ Dav skandoval „Nech žijú Rómovia“.

Aj v druhej časti republiky, na Slovensku, vznikali počas revolučného novembra mnohé podnety a požiadavky pre novú politickú reprezentáciu. Tvorili ich Dezider Banga, Elena Lacková, Gejza Adam, Vilo Zeman, Alexander Patkoló, Vincent Danihel, Karol Seman, Anna Koptová, Július Táncoš či Helena Jonášová a Ladislav Fízik. Rómovia mali nakoniec v slobodnom Československu svojich zástupcov a zástupkyne vo Federálnom zhromaždení aj v národných radách, patrili k nim aj niektorí vyššie menovaní a menované. Denisa mnohých z nich spoznala osobne či ako novinárka alebo dokumentaristka. Prehĺbili v nej hrdosť na etnikum, ktoré je jej vlastné. 

Trvalo mi dva týždne, než som sa prostredníctvom rôznych ľudí dostala až k synovcovi pána Emila Ščuku. K Nežnej revolúcii sa v súčasnosti, bohužiaľ, už vo svojom rozprávaní vracať nechce – odkázal mi to po synovcovi. Podobne neúspešne dopadol môj krátky telefonický rozhovor s pani Annou Koptovou – prvou rómskou poslankyňou na Slovensku. „Nechcem sa už vracať do minulosti a hovoriť o tom, čo sme mohli urobiť inak,“ povedala mi. Myslím si však, že práve to by sme teraz potrebovali všetci – sebareflexiu a novú perspektívu.

Čakanie na rómskeho Gándhího

„Ale čo dnes? Rómske elity Nežnej revolúcie nemajú nasledovateľov. Stále čakám na akéhosi rómskeho Gándhího, ktorý to dá opäť dokopy, koho by Rómovia počúvali a rešpektovali. Ale nebude to stačiť. V dejepise sa neučí o histórii Rómov, Rómovia sami netušia o rómskom holokauste, vlastne ani Nerómovia. V školách sa v rámci tematických dní hrajú na Indiánov, ale na Rómov nie. Bola by to skvelá príležitosť na zbližovanie. Okrem Alžbety Ferancovej som iného Róma alebo Rómku snáď ešte v reklame nevidela, o rómskej bábike ani nehovorím. Žijeme príliš oddelené životy,“ uzavrela Denisa svoje premýšľanie o dôvodoch, prečo to medzi nami v spoločnosti nefunguje.

Ako by aj mohlo, keď Rómovia boli medzi prvými, ktorí po revolúcii stratili zamestnanie – podobne ako Vietnamci či iní ľudia s cudzineckým pôvodom. Neskúsená rómska politická reprezentácia sa štiepila a rozštiepená zostala dodnes. Nepomohlo im ani to, že s výnimkou porevolučnej eufórie s nimi nové politické elity z majority prestávali spolupracovať. Stereotypizovalo sa, mytologizovalo.

Mnohí Rómovia a Rómky sa v procese sociálnej a ekonomickej transformácie prepadli na dno, k tomu sa pridala koncentrácia tejto menšiny na okraj najchudobnejších krajov. Cyklenie v generačnej chudobe sa rozbehlo a s ním aj strata rómskej identity a dôstojnosti. Tento stav pretrváva v našej krajine dodnes – aj 35 rokov potom, čo sme vyhrali boj za slobodu a demokraciu. Demokraciu, ktorej hlavným pilierom má byť rešpektovanie rovnosti a dôstojnosti všetkých ľudí bez rozdielu. Tak ako to teda je? 

„Naša spoločnosť má obrovský dlh voči Rómom a Rómkam. Cynizmus, s ktorým sa verejnosť a politici pozerajú na ich chudobu a neúspechy v snahe sa z nej vymaniť, ukazuje malú vieru a nezáujem o skutočné riešenia. Príbehy posledných dní o stratách na životoch a majetku pri požiaroch v rómskych osadách sú alarmujúce, ale mnohí to prijímajú až apaticky. Nie je to len pre nedostatok záujmu, často je to výsledkom márnych snáh z oboch strán – dosiahnuť viditeľnú zmenu. Je to totiž obrovský a ťažko riešiteľný problém. Okrem množstva peňazí si vyžaduje predovšetkým postoj, že si to títo ľudia zaslúžia, že nie sú iba využívačmi sociálneho systému, že odlišný životný štýl, ktorý zákonite musia mať, nie je len etnickou záležitosťou a že sa dá meniť. Dôkazom sú obce, ktoré lepšou infraštruktúrou a bývaním dosiahli inú kvalitu života aj spolunažívania,“ napísala mi dôležitý odkaz pár minút pred uzávierkou Klára Orgovánová.

Kultúrny antropológ Alexandrej Mušinka vo svojom texte Pár poznámok alebo subjektívna esej… citoval staré príslovie „aký gádžo, taký Róm. Ešte stále platí, že ak chcete spoznať miestnu majoritnú (nerómsku) komunitu, stačí sa pozrieť na miestnych Rómov.“

Možno by sme sa mohli dnes, 17. novembra, všetci poriadne pozrieť do zrkadla. 

Autorka je freelencerka, spolupracuje s Centrom pre výskum etnicity a kultúry.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.