Za študentstvo sa postavili ľudia

Łukasz Słowiński: Prečo protesty študentstva, ktoré sa v Srbsku konajú od novembra minulého roka, neboli od samého začiatku protivládne? Študentstvo zdôrazňovalo, že nechcú zvrhnúť vládu, len obmedziť korupciu a zbaviť štát vlády jednej strany. Politické heslá sa u nich objavili až prednedávnom.

Ziemowit Szczerek: Pretože v Srbsku sa už uskutočnilo veľa protivládnych protestov. Začali sa hneď po voľbách (december 2024, pozn. red.), ktoré boli zmanipulované podobne ako voľby v Gruzínsku. Srbská opozícia mala vtedy Európe za zlé, že neuznáva novú vládu v Gruzínsku, ale o Srbsku mlčí. A prečo o Srbsku mlčí? Prezident Aleksandar Vučić sa spoliehal na osvedčenú zbraň v podobe výroku: „Ak nie ja, tak príde niekto horší.“ K tomu treba pripočítať kauzu Rio Tinto (ťažobný gigant rozhodnutý ťažiť v Jadarskom údolí na západe Srbska lítium, na ktoré sa Európa spolieha, pozn. red.). A do tretice, v Kragujevaci štát svojho času investoval desiatky miliónov eur do modernizácie fabriky na výrobu (nielen) elektromobilov značky Fiat, kde sa kedysi vyrábali srbské automobily značky Zastava… Vučić si premyslene zabezpečoval európsku podporu, čo študenti dobre vedeli.

Je dosť možné, že keby sa v Srbsku konali nové voľby, súčasná vládna strana SNS (Srbská pokroková strana,  pozn. red.) by ich vyhrala. Študentstvo preto uznalo, že pre nasledujúce voľby musia nájsť nejaký univerzálny kľúč, ktorým by mohla byť snaha o meritokraciu. Ak nedokážu vládu donútiť odstúpiť, musia nájsť iné slabé miesto, na ktoré by mohli udrieť.

Neboli študentské požiadavky zo začiatku naivné?

Študentstvo ich zámerne formulovalo všeobecne a abstraktne. Svoje hnutie chceli v maximálnej možnej miere odrezať od „špinavej“ politiky, čo sa im napokon aj podarilo. Práve svojou „čistotou“ dosiahli istú politickú váhu. Vyrazili do regiónov, spávali v domoch obyčajných ľudí na vidieku, organizovali diskusie na fakultách, rozprávali sa s ľuďmi mimo veľkých miest, snažili sa ich zapojiť do debaty o štáte.

Vučić vždy bagatelizoval študentské hnutie prezentujúc ho ako akýsi rozmar privilegovaných ľudí z veľkých miest. Tvrdil, že skutočné Srbsko sa nachádza na vidieku. Študenti a študentky však jeho propagandu vyvrátili. Pretože oni do toho skutočného Srbska, Srbska na periférii, začali chodiť a chodia, komunikujú s miestnymi komunitami – a naozaj to funguje.

Keď som cestoval po Srbsku, bol som presvedčený, že kdesi v hlbokej Šumadiji si od miestneho podnikateľa vypočujem kritiku na ich adresu: „Polroka sa neučia? Kto to kedy videl?!“ Namiesto toho mi povedal: „No, neučia sa, ale ja to chápem. S tými skurvysynmi treba už konečne narobiť poriadky.“ Napriek tomu, že v krčme, kde sme sedeli, bežal v televízore provládny kanál.

Študenti zjednocujú štát na miestach, kde nikdy predtým zjednotený nebol. Vybrali sa napríklad do Sandžaku, čo je tradičný moslimský región na juhu krajiny. Aj keď Pazarčania (obyvateľstvo Nového Pazaru, pozn. red.) žijú v Srbsku, necítia sa byť celkom Srbmi, politicky sa identifikujú skôr ako Bosniaci. Študenti tam zorganizovali míting a obyvateľstvo získalo po prvý raz v živote pocit, že je zapojené do diania vo vlastnej krajine. Dovtedy malo pocit, že Vučić nimi odjakživa pohŕda a vláda im dávala dlhodobo najavo, že nie sú súčasťou toho pravého Srbska.

Srbský prezident si poštval proti sebe aj Vojvodinu – Vojvodincom sa tradične hovorí lale, čo v preklade znamená tulipány. Je to síce tradičné označenie, ale do istej miery symbolizuje aj istú nadradenosť. Zámerom bolo ukázať, že obyvatelia Vojvodiny nie sú praví Srbi, že tamojší ľudia chcú byť európskejší a osud pravých Srbov im je ukradnutý.

Študentstvo si získalo priazeň týchto regiónov a stalo sa tak politickou silou, ktorá má čo ponúknuť. Tvoria veľké hnutie, dalo by sa dokonca povedať, že až ľudové.

Nevyzerá to však napriek tomu ako plánovaná politická akcia? Najprv pár týždňová PR kampaň, potom kampaň od dverí k dverám a teraz začalo študentstvo s pomocou opozície volať po predčasných voľbách.

Aj ja to tak vnímam.

Prečo sa teda tvárili, že sú apolitickí?

Študenti a študentky si museli uvedomovať, že ak chcú niečo zmeniť, budú sa musieť dohodnúť s politikmi. Lenže tým, že sa od nich od začiatku odstrihli, získali politickú váhu, nadobudli znaky intelektuálneho a ľudového hnutia. Majú za sebou zástancov – masu ľudí. Teraz sa s nimi musí rátať.

Skutočne to má štruktúru plánovanej akcie. Niekoľko tisíc osôb sedelo niekoľko mesiacov na fakultách, diskutovalo a nakoniec vymyslelo vzorec, ktorý by im mohol pomôcť vyhrabať sa z bahna európskej bezmocnosti.

Študentské hnutie si veľmi vážim. Ako jedno z mála v strednej Európe mi dáva nádej, že je možné vybudovať spoločnosť s novými požiadavkami na politickú moc, spoločnosť, ktorá môže kontrolovať vládnu moc.

Pripusťme, že sa im to podarí a onedlho budú v Srbsku predčasné voľby. Načo to všetko bude, ak sa voľby sfalšujú?

No, niečo predsa treba robiť. Aj ja si, bohužiaľ, myslím, že Vučić vyhrá. Možno celoštátne voľby nesfalšuje priveľmi okato, lebo si uvedomuje, že budú nasledovať také protesty, že… Môže však zmanipulovať voľby ako v Gruzínsku – on už vie, ako na to. Predčasné voľby však chcú aj Vučić, aj študentstvo.

Prečo si Vučić želá predčasné voľby?

Aby získal dôveryhodnosť. Lenže o ich dátume rozhoduje on a vyberie si ten najpríhodnejší čas. Bývalý veľvyslanec USA v Srbsku Christopher Hill 14. júna v rozhovore pre Rádio Slobodná Európa povedal, že Spojené štáty sa už vo veci Balkánu angažovali dosť. Chce, aby sa situáciou začala zaoberať Európska únia, ktorá je však v tomto regióne slabá. Výslovene menoval Kosovo. Napätie medzi Kosovom a Srbskom je pomyselný sud s pušným prachom, ktorý by mohol vyvolať – ak už nie vojnu, tak by mohol viesť k prestrelkám na hraniciach a nastoliť trvalú atmosféru strachu. Mať negatívny dopad na atmosféru v celom regióne.

Vučić s tým môže kalkulovať vo voľbách . Znova môže poslať vojsko na hranice a stupňovať napätie. Ak sa mu to podarí, vyhrá voľby. Úlohu totiž zohrá efekt národnej hrdosti a určite zaňho zahlasujú aj niektorí študenti, lebo budú mať pocit, že musia stáť pri štáte.

Má Srbsko bližšie k Európskej únii alebo k Rusku?

Toto bratríčkovanie sa s Ruskom je zúfalé – uskutočňuje sa najmä v rovine emócií. Srbsko obklopuje nielen Európska únia, ale aj NATO: nachádza sa uprostred strednej Európy a veľká časť krajiny bola kedysi súčasťou Rakúsko-Uhorska.

Myslím si, že v takej Subotici alebo Novom Sade sa môžete cítiť európskejšie než vo Varšave. V Srbsku stále existuje potitovská inteligencia. V Juhoslávii síce vládol diktátor, ale išlo o osvietenú diktatúru. Bola to rozvojová krajina založená na technickej inteligencii, čiže na racionalizme, a teda aj na rešpektovaní ľudských práv. Srbsko je v mnohých ohľadoch stále západnejšie než Francúzsko, kde málokto reaguje na policajné násilie počas protestov – v Srbsku to však ľuďom nie je ľahostajné.

Áno, aj Srbsko uviazlo v stredoeurópskom bahne, ktoré možno opísať ako vládu politikov a oligarchie. Je fakt, že má za sebou obdobie nacionalizmu, ktorý viedol k vojnovým zločinom, aké sme v Európe nevideli od druhej svetovej vojny, takže argument o citlivosti na násilie štátneho aparátu vlastne znie čudne. To však boli vojnové časy. V každom prípade, to všetko má Srbsko na konte.
Faktom zároveň ostáva, že ide o spoločnosť, ktorá – ako vďaka protestom vidíme – má pomerne vysoké nároky na kvalitu spoločenského života – nie je to rozvrátený štát s rozpadnutou spoločnosťou. Navzdory mediálnej masáži, populizmu politikov či brakovej popkultúre sa ho ešte definitívne nepodarilo sociálne degradovať, zvulgarizovať. V srbskej spoločnosti zostalo veľa zo socialistického myslenia o štáte a jeho občanoch akcentujúceho ľudskú dôstojnosť. A hoci už aj počas existencie Juhoslávie išlo len o propagandu, ľudia v Belehrade tieto hodnoty naďalej zastávajú.

Iste, na deväťdesiatky spomínajú ako na nočnú moru: svoju vlastnú i tú, ktorú pripravili druhým. Hľadia na prítomnosť a vidia bahno, v ktorom sú dodnes uväznení. Lenže je to národ s ambíciami, ktorý sa s tým odmieta zmieriť. A vidieť to na študentských protestoch. Robia všetko preto, aby sa z tohto marazmu vymanili.

Veríte, že Srbsko raz bude členom Európskej únie?

Niekedy áno. Ak EÚ vydrží, vstúpi do nej.

Keďže rozhovor vznikol začiatkom leta, požiadali sme Łukasza, aby ho pre Kapitál doplnil krátkym komentárom o aktuálnej situácii študentských protestov v Srbsku. Prečítať si ho môžete na tomto odkaze.

Ziemowit Szczerek je spisovateľ, reportér so záujmom o strednú a východnú Európu vrátane Srbska. Autor kníh Siódemka, Przyjdzie Mordor i nas zje, czyli tajna historia Słowian (česky Přijde Mordor a sežere nás aneb Tajná historie Slovanu, 2018), Rzeczpospolita zwycięska. Alternatywna historia Polski, Tatuaż z tryzubem, Międzymorze. Podróże przez prawdziwą i wyobrażoną Europę Środkową, Sivý dym (vyšlo v Literárnej bašte, 2020), Via Carpatia. Podróże po Węgrzech i Basenie Karpackim, Cham z kulą w głowie, Kolejna alternatywna historia Polski, Wymyślone miasto Lwów, Końce światów. Spoluautor zbierky poviedok Paczka radomskich. Držiteľ ceny Paszport Polityki, niekoľkokrát nominovaný na literárnu cenu Nike a stredoeurópsku literárnu cenu Angelus.

Autor je účastník Programu pre mladých novinárov, ktorý organizuje týždenník Kultura Liberalna v rámci medzinárodného projektu Perspectives. Pochádza z Krakova a študuje žurnalistiku na Jagelovskej univerzite. Zameriava sa na cezhraničnú žurnalistiku a v tejto oblasti by sa aj chcel rozvíjať. Zaujíma ho stredná a východná Európa, najmä Balkán, a – hoci sám nevie vysvetliť prečo – najviac Srbsko.

Preklad: Kristína Karabová

V rámci projektu Perspectives si k téme študentských protestov v Srbsku môžete prečítať aj tieto texty z partnerských médií:
Tobiáš Wagner: Anatomie protestu I: Jak se studenti snaží změnit Srbsko (revue Prostor)
Tobiáš Wagner: Anatomie protestu II: „Tohle je poslední šance pro Srbsko“ (revue Prostor)
Students in blockade: How long does it take for a wound to heal? (revue Prostor/Radar)
Łukasz Słowiński: Young Serbs Fight Against Dictatorship (Kultura Liberalna)

Rozhovor publikujeme s láskavým súhlasom online týždenníka Kultura Liberalna.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.