Časy sa menia

Keď som začiatkom roku 2023 publikovala na stránkach tohto média text Nový idealizmus v kultúre, zdôrazňovala som vnímanie kultúry ako kľúčového nástroja spoločenských zmien a apelovala na prekročenie limitov predstavivosti, spočívajúcich v otvorení sa systémovým zmenám, ktoré kultúra môže iniciovať a podporiť. Bol to spôsob, akým som sa vysporiadavala s krízou, ktorou som v tom čase ako kultúrna pracovníčka v samospráve prechádzala. Zapojila som sa do rôznych platforiem v snahe prekonať rezortizmus, pestovať komplexnosť namiesto špecializácie a presadzovať aktívny kolaboratívny prístup k zmene. Na svojich prednáškach som však naďalej presviedčala seba aj študentstvo na VŠMU, že stratégie v kultúre možno budovať izolovane, osvedčenými, rokmi overenými postupmi. Avšak sama som o tom začala pochybovať.

V centre môjho zúfania stál fakt, že na lokálnej úrovni vieme byť odvážni v pilotovaní politík a zavádzaní zmien, ale súčasne máme len obmedzené možnosti, ako riešiť príčiny pomenovaných problémov, ktoré ležia na národnej a globálnej úrovni. Medzi tie najzávažnejšie patrí napríklad absencia zásadnejšej diskusie o celom kultúrnom ekosystéme na Slovensku. Bez nej je ťažké presadiť potrebné, z môjho pohľadu nevyhnutné, systémové zmeny, ktoré by viedli k efektívnej správe a udržateľnému financovaniu kultúry. „Postupovať treba evolučne, nie revolučne,“ počúvala som, akoby potreba systémových reforiem nebola legitímnou potrebou, ale radikálnym aktom.

Vyčerpanosť z operovania v zóne následkov bez možnosti ovplyvniť príčiny, zdá sa, nepostihla len mňa. Kultúrny ekosystém operuje dlhodobo v stave pozvoľného vyčerpávania, prekarizácie a projektofílie, s prejavmi v podobe pomalých kríz a latentného konfliktu z permanentnej súťaže o zdroje. Odolávanie stresom, otrasom, nestálosti či neustále fungovanie v provizóriu pripravili časť kultúrneho aktérstva na nespočetné krízy, ktorým dnes čelíme. Konanie súčasnej vlády a predstaviteľov ministerstva kultúry ešte viac odhalilo krehkosť inštitúcií a slabiny v existujúcich nástrojoch. Už len skutočnosť, že na jednom krehkom nástroji súťaže dnes stojí životaschopnosť, diverzita aj rozvoj nemalej časti umeleckého ekosystému, je povážlivá. Mocenské obsadenie jedného mechanizmu fatálne zasiahne všetkých.

Situácia „na kultúrnom fronte“, kedy sú ovládané a ničené inštitúcie – kľúčoví nositelia zmeny, volá po opatrnosti, kto, ako a v koho mene zmeny robí, ale je aj príležitosťou. Možno teraz, keď sa narušili základy, o ktorých sme si mysleli, že sú pevnejšie, vzrastie odvaha pomenovať potrebu zásadnejších reforiem a pripraviť sa na ich presadenie, keď príde správny čas. Čo môžeme urobiť lepšie a inak, keď tá príležitosť nastane? Túto otázku adresujem najmä tým, ktorí vytvárajú a implementujú verejné politiky, ale aj kultúrnej (zainteresovanej) verejnosti, ktorá môže reformy podporiť či adresovať – pretože odvaha zmeny urobiť a ochota ich prijať, sa musia stretnúť.

Kde je problém?

V Stratégii kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030 je kultúrna politika definovaná ako „súbor nástrojov, používaných verejnou správou na naplnenie konkrétnych cieľov sledujúcich verejný záujem v kultúre“. V praxi však tvorba verejných politík na pojem verejného záujmu naráža. Je frekventovane využívaný, ale zároveň neurčitý. Je viac predmetom teórie verejnej politiky než princípom, ktorý sledujeme pre legitimáciu rozhodnutí. Kto má určovať, čo je verejným záujmom v kultúre? Ako zapájať tento právne neukotvený pojem v praxi, obzvlášť, ak k nemu majú viesť konkrétne ciele kultúrnej politiky? Ako tieto rámce tvoriť? Kto sa má na ich tvorbe podieľať?

Potrebujeme viac porozumieť tomu, čo je dôležité pre politikov, verejnosť a kultúrne aktérstvo, aby nedochádzalo k nedorozumeniam. Potrebujeme prekonať zvnútornené mocenské vzorce, ktoré vyrastajú z profesijných identít, akademickej socializácie či z tlaku obáv a zodpovednosti. Poznať rôzne pohľady na hodnoty, ktoré kultúra vytvára. Vytvoriť priestor k tomu, aby zaznel hlas verejnosti, za hovorcu ktorej sa dnes vydáva súčasná vládna garnitúra. Pracuje pritom s naratívom, že občianska spoločnosť je privilegovaná časť verejnosti, poberajúca benefity vydobyté v demokracii, ktoré by mali slúžiť pre všetkých. Nedovoľme jej to. Občianska spoločnosť je súčasťou verejnosti. Legitimizuje nadindividuálne záujmy, čím umožňuje presadzovať kolektívne záujmy občanov. To nie je sprisahanie, to je demokracia!

Kultúrne aktérstvo je priamo dotknuté politikami a financovaním. Preto prirodzene vníma kultúrnu politiku cez optiku svojich potrieb. Dlhoročné podfinancovanie a nedostatok kapacít s tým spojený spôsobili, že prežitie „obce“ sa stalo témou číslo jeden a predstihlo otázku širšieho verejného dopadu. Absentujúce diskusie, ktoré by boli súčasťou komplexného reformného snaženia, neumožnili pomenovať, čo má kultúra poskytovať spoločnosti, takže sa logicky presunulo ťažisko na potreby sektora samotného. Dnes túto absenciu pociťujeme.

Verejná správa musí vedieť, čo a prečo financuje – a to aj v oblasti kultúry. Stále v tom nemáme úplne jasno, a teda ani zhodu. Ak sa chceme pozrieť na kultúrnu správu komplexne, je nevyhnutná diskusia v mnohých oblastiach – neimplementované alebo roztrieštené reformné návrhy, čakajúce návrhy na nové zákony, neexistujúce štandardy, napríklad pre dosiahnutie vyrovnanejších podmienok pre tie neverejné subjekty, ktoré verejný záujem napĺňajú. Vyjednanie verejného záujmu, môže byť východiskovým bodom pre procesy vedúce k systémovej zmene v kultúre.

Utváranie verejného záujmu

Počas úradníckej vlády som bola zodpovedná za rozbehnutie implementácie viacerých systémových opatrení zo Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030 v priaznivých a motivujúcich podmienkach vytvorených ministerkou kultúry Silviou Hroncovou a s profesionálnym tímom Inštitútu kultúrnej politiky. Mala som možnosť krátko sa venovať oblastiam kultúrnej správy, ktoré nie sú dodnes nastavené a zanechávajú „jednookú“ prax spôsobenú systémovými medzerami. Pritom dvadsať rokov dozadu sa o nich viedli diskusie v kontexte decentralizácie verejnej správy. Nenašla sa však kapacita spracovať ich do podoby väčších reforiem.

Na jeseň 2023, mesiac pred nástupom súčasnej vlády, sa konala konferencia Dobre spravovaná kultúra, ktorej zámerom bolo otvoriť diskusiu a začať s prípravou Zákona o kultúre – základného rámca, ktorý nám chýba a ktorý by definoval (vyjasnil!) princípy kultúrnej správy, kompetencie, participáciu a mechanizmy ochrany. Mal pomôcť k zaplneniu systémových medzier v kultúrnej politike. V pracovných skupinách, ktoré počas dvoch mesiacov pracovali, vznikli prvé výstupy, na ktoré sa po zmene vlády nenadviazalo. Všetky sú dostupné na webovej stránke Stratégie, akoby čakali na vhodný čas, kedy bude priestor sa k nim vrátiť.

Prvé kroky v pracovných skupinách sa týkali práve utvárania verejného záujmu v kultúre ako východiska, bez ktorého nemôžeme nadobudnúť legitimitu nástrojov, ktoré pomenúvame ako kultúrnu politiku. Vychádzali sme z predpokladu, že krízy posledných rokov (vrátane pandémie, vojnových konfliktov, ekonomických či politických otrasov) ukázali, že kultúrna politika nemá dostatočne pevné jadro spoločných hodnôt a cieľov, ktoré by ju dokázali ochrániť a efektívne riadiť v neistej dobe. Jasná dohoda o verejnom záujme mala pomôcť lepšie pripraviť a koordinovať kultúrne politiky a opatrenia v krízových situáciách.

O verejnom záujme sme diskutovali „za dverami“ v rámci odbornej diskusie a v časovom tlaku. Ak budeme môcť nadviazať, viem, že to nemá byť meritokratická debata expertov a expertiek, ale rovnocenný dialóg – tak široký, ako bude možné. Formovanie verejného záujmu je proces, ktorý sa skladá z rôznych perspektív – nie z jedného hlasu odborníkov, tlaku zainteresovanej verejnosti, ani z jednostranného presadzovania politickej moci, či skôr svojvôle. Zdôrazňujem potrebu zastúpenia verejnosti v tejto debate, jej cielené zapojenie všetkými dostupnými prostriedkami.

Čo konkrétne by takéto debaty a vyjasnenia mohli priniesť? Napríklad, že napĺňanie verejného záujmu nie je len v rukách verejných inštitúcií, ale sú tu aj iní poskytovatelia kultúrnych služieb, pre ktoré môžu byť dotácie dôležitým doplnkovým zdrojom, ale nie primárnym (potrebujú silný inštitucionálny fundament pre rozvoj kapacít ako poskytovateľov). Potvrdenie, že tu dlhé roky v regiónoch dôležitú „osvetu“ vo verejnom záujme robia nezávislé kultúrne centrá a priestory, ktoré nemôžu byť odkázané na dotácie, ale potrebujú prevádzkovú podporu (legitímny nárok) cez samostatný verejný finančný mechanizmus. Iste, je to len časť spektra v kultúrnom ekosystéme, ktorú uvádzam ako príklad, ale nie nemalá, ktorá by získala dôstojné podmienky.

Spolupráca ako záblesk nádeje

V dôsledku snahy poukázať na to, že političky a politici postupne a cielene oslabujú demokratické fungovanie Slovenska, kultúrne aktérstvo viac a inak (jednotnejšie ako kedykoľvek doposiaľ) komunikuje s verejnosťou. Vzniká spoločný jazyk: „bojujeme proti svojvôli, za nezávislosť, za profesionálne nastavené pravidlá, proti nelegitímnym zásahom do fungovania inštitúcií“. Vyjasňujú sa možnosti a limity štrajku. Je to dôležitý proces, možno najdôležitejší, nakoľko pomáha k zmene atmosféry a mení podmienky diskusie cez lepšiu artikuláciu spoločného hlasu. Najväčšiu hodnotu tu predstavuje spolupráca. Kooperácia ako politický akt. Menej zraniteľnou bude, ak ju bude rámcovať spoločná vízia, nielen spoločný odpor. Boj za rovnaké ciele – to je vízia!

Ak hľadať niečo pozitívne na súčasnej situácii, je to posilňovanie sociálnej a kultúrnej mobilizácie a podpora nadindividuálneho záujmu. Pohyby na kultúrnej scéne v podobe formovania iniciatív (spomeniem predovšetkým Otvorenú kultúru ako najrozsiahlejšiu sieť kooperácie), protestov a petícií, urýchľujú transformáciu individuálnych záujmov na záujmy skupinové, organizované, spoločensky viditeľné a rezonujúce, čo zvyšuje ich legitimitu. Súčasná situácia tiež zvýšila záujem o diskusiu o tom, čo kultúra na Slovensku naozaj predstavuje a čo prostredie potrebuje. Vytvára sa pocit naliehavosti u ďaleko širšej než len zainteresovanej kultúrnej verejnosti. Dlhodobé ignorovanie či bagatelizovanie takéhoto občianskeho hlasu nie je v demokratickom systéme prípustné.

Ako udržať nahromadenú súdržnosť nemalej časti kultúrnej verejnosti? Ako uchovať energiu na spoluprácu a nepresunúť ju naspäť do súperenia? Verím, že si z aktuálnej situácie odnesieme viac a uvedomíme si, že pred politickým voluntarizmom nás budú chrániť len také postupy a pravidlá, ktoré nebudú koncentrovať akúkoľvek (politickú, odbornú) moc do malých kruhov a budú pracovať s participáciou širšej kultúrnej obce a s legitimitou vychádzajúcou od verejnosti.

Kultúrna politika sa netvorí pre kultúrnu obec, ale pre kvalitu života spoločnosti. Predstavuje verejný záväzok smerom k občanom. Štát tu nepredstavuje arbitra obsahu, ale správcu podmienok. Kultúrna obec je partnerkou tohto záväzku, nie jeho konečnou prijímateľkou. Čím viac sa verejnosť zapojí a bude vypočutá, tým väčšia je pravdepodobnosť, že sa bude cítiť spolutvorkyňou a obhajkyňou daného systému. Zvolená cesta k potrebným systémovým zmenám bude rovnako dôležitá, ak nie dôležitejšia, ako to, čo prinesie. Ak chceme zmeniť systém demokratickými prostriedkami, musí to byť kolektívne úsilie.

Potrebujeme nájsť nové participatívnejšie spôsoby a nové modely ako verejnosť priviesť k zapojeniu sa, aby bol zabezpečený široký demokratický mandát. Rozumiem, že v spoločnosti rastie celková nedôvera v systém, v demokraciu a jej inštitúcie. Napriek oprávnenej skepse však volám po ešte poctivejšom prístupe v zapájaní. Pre skeptikov a skeptičky ako tvorkyňa a koordinátorka kultúrnych politík dodám, že sme zďaleka nevyskúšali všetky cesty a možnosti k tomu, aby sa necítila časť verejnosti (aj kultúrnej obce) nezastúpená. Existujú preto dôvody na opatrný optimizmus. Nie je pritom podstatné, či boli niektoré z krokov v procese v minulosti vynechané, skôr je dôležité si túto skutočnosť priznať a urobiť to nabudúce jednoducho lepšie.

Hľadanie nových modelov kultúrnej politiky

Nie som (verím) jediná, komu ide hlavou živý obraz možnej optimistickej verzie budúcnosti. Obraz, v ktorom sa stretáva skutočné sieťovanie medzi inštitúciami, či dokonca spájanie (také, aké sme zatiaľ nenaplnili, ale už vnímame jeho rodiacu sa silu), v ktorom funguje systém ochrany integrity kultúry cez mechanizmy zabraňujúce politickému manipulovaniu cieľov alebo zdrojov. Vidím fóra so zapojením verejnosti (na forme záleží!) a silné platformy koordinácie a spolupráce pre integráciu hodnôt s obnovou spoločenského dialógu, zriadený úrad ombudsmana pre kultúru, aktívnu komoru chrániacu profesijné záujmy, vytvorenú či novelizovanú legislatívu, ktorá zásadne zlepší podmienky celého ekosystému.

Potrebné bude prednostne vyvinúť legislatívnu ochranu základných princípov spolu s okamžitou stabilizáciou – nesústrediť sa len na „preživšie“ inštitúcie, ale aj na tie, ktoré boli oslabené alebo zanikli a na ľudí, ktorí opustili sektor. Vytvoriť funkčný plán zotavenia v podobe programov obnovy, ktoré umožnia rozvoj kultúry (nie iba prežitie), viacročné príspevky (nie iba dotácie) so započítanými nákladmi na budovanie kapacít. Popri tom všetkom vidím stabilné mzdy v kultúre, bez točenia sa v kruhu vyhorenia a fluktuácie, posilnenú sociálnu ochranu kultúrnych pracovníčok a pracovníkov, podporu odborov a kolektívneho vyjednávania.

Systém správy kultúry – okrem nástrojov, ktoré poznáme a ktoré budeme chcieť v nejakej podobe zachovať či rozvíjať – potrebuje nové impulzy a rozloženie moci pre rozptýlenie rizika. Potrebujeme systém, ktorý bude viacvrstvový, decentralizovaný a schopný prežiť zlyhanie časti bez kolapsu celku. Pluralitný a odolný systém kultúry, ktorý rešpektuje princípy demokracie, legitímnu rolu štátu a samosprávy, ako aj potrebu autonómie umenia. Zároveň si uvedomujem, že ak sa vybuduje dobrý systém správy kultúry bez zodpovedajúcich kapacít na jeho implementáciu, stane sa svojím vlastným tieňom. Inými slovami, nechcime iba dobrý dizajn správy, žiadajme aj schopnosť a vôľu tento dizajn udržať pri živote.

Keep Calm and Carry On

Transparentné pravidlá a postupy sú základ, ale často nestačia, ak neexistuje skutočný dialóg, spoločné hodnoty a pocit spravodlivosti. Dočasne sme sa presunuli na občianske platformy, ale je to verejná správa, kto má vytvárať podmienky pre uskutočňovanie ciest k verejnému záujmu. Má znášať náklady (investíciu) a stabilne financovať kapacity kultúrnej obce a verejnosti potrebné pre zapojenie sa do fóra, v ktorom sa formuje kultúrna politika. Lebo odpoveďou na súčasnú eróziu demokracie nemá byť menej politiky, ale kvalitnejšia politika.

Zapájanie verejnosti pre kvalitnejšie a legitímnejšie politiky bolo hlavným princípom rozvoja občianskej spoločnosti v deväťdesiatych a nultých rokoch. Energia investovaná do podpory občianskeho sektora zanechala silnú sieť aktérov, aj v kultúre. V mnohých oblastiach mimo kultúry sa stali rovnocennými partnermi, neverejnými poskytovateľmi služieb. Vydobyli si v rámci reforiem ďaleko lepšie postavenie, ako aktérstvo v kultúre, aj u nich však prebieha zápas o udržanie či tlak na zmeny tam, kde nastavený systém dávno nestačí potrebám vyplývajúcim z praxe. Sme pozadu, ale nemá zmysel dobiehať, potrebujeme pomenovať vlastné špecifiká a reagovať na aktuálny stav a skúsenosť.

Čakanie na ideálnu vládu znamená stratu času a príležitosti. Nenechajme verejnú kultúru zoslabnúť pod tlakom politického nezáujmu. Reformy v oblasti kultúry sa dajú pripravovať aj zdola a v nepriaznivých podmienkach, ak sa kombinuje kolektívna spolupráca (otvorenie sa zapojeniu, spätná väzba), transparentná dokumentácia (archív procesov, databáza návrhov, informovanosť) a formalizovaná štruktúra (jasné pravidlá a úlohy). Sú legitimizované nie osobami, ale procesom.

Nebude iróniou, skôr logickým vyústením, ak sa pôda pre systémové zmeny bude pripravovať v kultúrnych centrách a priestoroch naprieč regiónmi (v akýchkoľvek priestoroch, ktoré sa identifikujú s touto potrebou a budú mať kapacity). Kým nás o demokratické občianske infraštruktúry nikto nepripravil, vieme v nich premyslieť nové taktiky a pripravovať sa na komunikáciu s vládou o reformných cieľoch, keď sa znova vytvorí politický priestor pre dialóg s občanmi.

Uvedomujem si, že zásadnejšie zmeny si budú vyžadovať mimoriadne úsilie a konštruktívny dialóg v rozsahu, na aký nie sme v praxi kultúrnej politiky zvyknutí a ani pripravení. Tiež, že potrebujeme zladiť častokrát odlišné záujmy do spoločných. Kedysi sa to zdalo nepredstaviteľné, dnes je tu záblesk nádeje. Keď tá možnosť príde, seďme za tým stolom, kým nenájdeme zhodu v otázke, čo je hodnotou kultúry, prečo a ako má byť financovaná z verejných zdrojov a čo vlastne tvorí verejný záujem. Seďme za tým stolom, kým sa nezhodneme na potrebe a podobe systémovej reformy. V prostredí novonadobudnutej vôle k spolupráci budú hádam konflikty, ktorým sa nevyhneme, menej deštruktívne. Lebo časy sa menia.

Autorka sa podieľala na tvorbe a implementácii  kultúrnych politík, stratégií a mechanizmov v samospráve (BSK, Hlavné mesto Bratislava, MČ Bratislava-Staré Mesto), riadila pracovné skupiny na MK SR k Zákonu o kultúre po prijatí stratégie a začatí implementácie počas úradníckej vlády. Od septembra bude viesť kritický seminár pre študentstvo VŠMU zameraný na nové stratégie kultúrnej zmeny.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.