Má dôstojnosť miesto len na javisku a v knihách?

Pred takmer 130-timi rokmi mala premiéru opera Bohéma. Romantický dej prepojil osudy kreatívnych pracovníkov a pracovníčok – básnika, vyšívačky, maliara, speváčky, skladateľa a filozofa. Hneď v úvodnej scéne básnik Rodolfo v prenajatej parížskej garsónke spáli v kachliach prvé dejstvo svojej novej drámy, aby s kamarátmi nezamrzli. Libreto Bohémy síce vychádza zo staršej romantickej predlohy, opera z konca 19. storočia je však už aj sociálno-kritickým dielom, ktoré nesie známky verizmu (jednej z podôb realizmu). V deji nejde len o fatálne dôsledky v čase neliečiteľnej tuberkulózy, výrazne tu rezonuje motív prostituovania v záujme prežitia. A prostituovanie má aj iné ako sexuálne podoby – umelci za peniaze vykonávajú absurdné a nedôstojné činnosti (ako napríklad koncertovanie pre papagája anglického boháča). Hoci inscenácia Bohémy dostáva nové a nové kreatívne spracovania (dej sa už odohrával na palube vesmírnej lode či v bytovke s punkovou estetikou), u mnohých ľudí pretrváva podobná predstava o živote talentovaných a chudobných umelcov. Umelci majú žiť v nedostatku, aby sa mohli venovať svojej tvorbe. Keď majú dostatok, tak sa ich inšpirácia a umenie strácajú. Tento názor je pomerne rozšírený aj u tých, ktorí inak umelcom nenadávajú do „darmožráčov“, „škriekačov“ či „progresívnych prasiec“ (citujem z internetových diskusií na sociálnych sieťach bežne dostupných médií). 

Smrť na javisku síce môže vyzerať dôstojne, ale v sociálne zameranej spoločnosti nikto nechce, aby sa zomieralo na podvýživu, nedostatok zdravotnej starostlivosti či na následky podchladenia. Preto patria problémy prekérnych pracovných podmienok a postavenie kreatívnych profesionálov a profesionálok v spoločnosti medzi základné témy, ktoré rieši štátna kultúrna politika – teda, obvykle rieši. A momentálne skôr za hranicami našej krajiny.

Podstata problému 

Viaceré scény z citovanej opery dodnes pripomínajú charakteristiky prekarizácie umeleckej práce. Andrej Svorenčík, prvý šéf Inštitútu kultúrnej politiky MK SR v rokoch 2017 až 2020, ich popisuje nasledovne: „nestály zdroj a nepravidelná frekvencia príjmu, závislosť od grantov alebo absencia bežných sociálnych záruk“. V našom rozhovore k tomuto článku sa zamyslel aj nad aktuálnou situáciou vo Fonde na podporu umenia, „ktorého ohrozenie je tiež formou prekariátu, lebo v nestabilnej situácii chýba dlhodobé plánovanie. V kultúre je užitočný robustný grantový systém, ktorý je predvídateľný, umožňuje plánovať dlhodobo, na jeho základe existujú nástroje, ktoré podporujú celý kreatívny systém – vytvárajú ekosystém.“

Pojem „prekarizácia práce“ poznajú viaceré sektory a rôzne povolania. Výpadok príjmu z dôvodu choroby či zranenia, práca na rôzne formy rôzne výhodných zmlúv, nepravidelné príjmy, nevymožiteľnosť vyplatenia odmeny, meškanie platieb… Kapitál venoval téme prekarizácie celé číslo tesne pred pandémiou, odporúčam z neho stále aktuálny článok odborára Jána Košča. V minulom diele seriálu Keď príde čas konať sme uviedli, že mnohé problémy výrazne vyplávali na povrch počas pandémie. Nedávny prieskum, ktorý realizovali Mária Ferenčuhová a Barbora Nemčeková, sa sústredil na autorky a autorov v oblasti audiovízie a zhromaždil asi 60 odpovedí. Pokračujú vo vymedzení problémov: „Vzhľadom na nepravidelné vyplácanie odmien niektoré autorky a autori prepadli okami siete pandemickej pomoci, napríklad vtedy, ak práve čakali na vyplatenie honorárov za prácu, ktorú odovzdali už v predošlom roku. Až 73,3 percenta odpovedajúcich v našom dotazníku uviedlo, že im objednávateľ za prácu nezaplatil už niekedy predtým alebo o vyplatenie odmien museli opakovane žiadať; až 18,4 percenta z nich malo túto skúsenosť často alebo pravidelne.“ Pandémia však bola len vrcholom hory problémov v kreatívnych povolaniach. „Pri realizácii projektov časť práce autori a autorky navyše vykonávajú bez nároku na odmenu. Podľa nášho dotazníka má s neplatenou prácou skúsenosť až 86,7 percenta odpovedajúcich, z toho 40 percent uviedlo, že sa s ňou stretáva pravidelne alebo často,“ uvádzajú autorky prieskumu. Odporúčam toto neľahké čítanie, v ktorom sa nájdu aj mnohí a mnohé z ostatných odvetví kultúry, nielen autorstvo z oblasti audiovízie (Ako sa pracuje v audiovízii? Nestabilita, neistota a podhodnotenie autorskej práce).

Predsedníčka Kultúrnych odborov Ivana Rumanová, ktorá je aj členkou výboru Kultúrneho štrajku, na jeseň minulého roka referovala o situácii v celom sektore na Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Áno, na tom výbore, kam neprišiel nikto z koalície, ani ministerka kultúry. Ivana Rumanová na výbore citovala štatistiku, podľa ktorej sú mzdy v oblasti kultúry a kreatívneho priemyslu 15 percent pod úrovňou priemernej mzdy. A ak sa berie do úvahy kvalifikácia osôb, ktoré v tomto sektore pracujú – ľudia v kultúre zarábajú o 535 eur menej ako osoby s druhým stupňom vysokoškolského vzdelania v iných segmentoch hospodárstva. Skupina, ktorá založila a snaží sa etablovať Kultúrne odbory ako organizáciu zastupujúcu ľudí v slobodných povolaniach a v rôznych formách prekérnych podmienok, skúma danú problematiku už dlhšiu dobu. (Okrem Ivany Rumanovej sa na vzniku Kultúrnych odborov podieľali aktivisti a aktivistky Eliška Mazalanová, Barbora Nemčeková, Tomáš Hudák, Oto Hudec, Zuzana Jakalová, Jana Kapelová, Bohdan Smieška a ďalší.)

Dokonca aj v rámci celkovo prekarizovaného kreatívneho sektora sú skupiny, ktoré majú podmienky ešte výrazne horšie. V citovanom prieskume zameranom na audiovíziu či v treťom minuloročnom čísle časopisu Profil sa ako obzvlášť ohrozená skupina neprekvapivo objavujú ženy. Hovoria o nižšej mzde za rovnaký výkon, či nepriaznivo nastavené sociálne benefity ich kvôli materstvu ovplyvňujú častejšie ako mužov. Teoretička Katarína Rusnáková v Profile predstavuje projekty z oblasti umenia reflektujúce práve tému prekarizácie v článku Práca žien a prekarizácia z pohľadu súčasného feminizmu.

Ak sa pri výpočte týchto problémov škriabete na hlave kvôli komplexnosti témy, tak sa môžete upokojiť, riešenia sú bežnejšie, ako by sme si mohli predstaviť. Množstvo riešení si musia kultúrne komunity vydobyť, vyjednať alebo nastaviť samé, ale dobrá správa je, že existujú viaceré precedensy a stačí nám len dosiahnuť, aby sa s nami niekto o nich bavil aj na úrovni štátu.

Dobrý návod nájdeme v štúdii Beyond the Model Worker: Surveying a Creative Precariat  od výskumníka kultúry Greiga de Peutera. Riešenia problémov spojených s nestabilitou v kreatívnom priemysle sa podľa neho zameriavajú na kolektívnu organizáciu, nastavenie nástrojov spravodlivého odmeňovania a priame akcie, ktoré spochybňujú dominantné pracovné praktiky. Nové formy organizácie, ako sú združenia pracovníkov, napríklad Freelancers Union v New Yorku, ponúkajú nezávislým pracovníkom a pracovníčkam prístup k sociálnym benefitom, ako je zdravotné poistenie, právna podpora či legislatívne zastupovanie. Medzi, u nás podceňované, formy podpory zaraďuje aj coworkingové priestory, ktoré nielen zmierňujú sociálnu izoláciu, ale tiež podporujú spoluprácu a vzájomnú pomoc medzi kreatívcami. V oblasti odmeňovania sa hnutia ako W.A.G.E. (Working Artists and the Greater Economy) a CARFAC (Canadian Artists’ Representation) snažia presadiť minimálne štandardy pre honoráre umelcov a legislatívne zmeny, ktoré by zabezpečili spravodlivé odmeňovanie napríklad aj pri opätovnom predaji umeleckých diel. Významným je tiež koncept univerzálneho základného príjmu, ktorý by zabezpečil ekonomickú stabilitu nezávisle od tradičného zamestnania, čím by sa znížila závislosť od nestálych a nízko platených zákaziek. Priame akcie, ako okupácie verejných a kultúrnych priestorov (napríklad Macao v Miláne alebo Teatro Valle Occupato v Ríme), ukazujú, že boj proti prekarizácii presahuje rámec pracovného trhu a je súčasťou širšieho hnutia za spoločné dobro, spravodlivú distribúciu zdrojov a demokratickú kontrolu nad kultúrnymi inštitúciami. 

Od 80. rokov 20. storočia sa v medzinárodnom prostredí o podmienkach práce v kultúre hovorí bežne, na úrovni EÚ sa opakovane publikujú rôzne štúdie. Odporúčam napríklad The status and working conditions of artists and cultural and creative professionals z roku 2020 s podrobnými definíciami prekarizácie a s porovnaniami jednotlivých krajín. 

Riešenia poznáme, implementácia je v nedohľadne?

Ján Števuliak tvorí ako skladateľ v slobodnom povolaní a po štúdiách a živote v Británii žije už tretí rok vo Fínsku. Podelil sa o svoju subjektívnu skúsenosť so systémom podpory v tejto severskej krajine, pričom podobný systém špeciálnych podpôr či sociálneho zabezpečenia funguje aj v iných krajinách (bližšie k nám Rakúsko či Nemecko). Pri tvorbe Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030, o ktorú sa pri našom seriáli opierame, rezonovala otázka, ako môže u nás štát pomôcť prekarizovaným povolaniam, na ktorých stojí umelecká produkcia, i mnohým takzvaným podporným povolaniam. Pri pomenúvaní cieľov stratégie sme sa v tíme ľahko zhodli na dlhom názve cieľa Zlepšiť podmienky pre prácu a tvorbu ľudí pôsobiacich v kultúre a kreatívnom priemysle. Predmetom debát bola ale skrátená verzia cieľa, ktorá sa vyprofilovala ako Dôstojná kultúra. Zástancovia „dôstojnosti“ dôvodili odvahou vytiahnuť aj termíny, ktoré nie sú populárne, ale dávajú jasný signál, že aj štátu na riešení problémov kultúrnej komunity záleží. Pochybovačom pojem dôstojnosť evokoval iné významy a podľa nich sa názov nedá jednoznačne interpretovať. Pripomínal im klišé humanistický jazyk globálnych inštitúcií, a tým mohol odrádzať pragmaticky na riešenia zameraných prijímateľov stratégie. Predovšetkým bol ale príliš vágny na stanovenie merateľných ukazovateľov. Ako odmeriate mieru dôstojnosti?

Analytici a analytičky pri tvorbe našej stratégie sa napokon vysporiadali aj s nastavením merateľných ukazovateľov pre cieľ Dôstojná kultúra, aspoň pre začiatok sme ich odvinuli od zjavných čísel – mzdových parametrov a porovnaní s inými sektormi hospodárstva. V dlhej verzii stratégie sme časť analýz venovali zadefinovaniu témy miezd v kultúre a relevantná je stať venovaná vymedzeniu statusu umelca/umelkyne. Ak sa vám zdá, že o tejto problematike ste už počuli, nie je to náhoda. V našom prostredí je to problematika pomenovaná aj ako „štatút umelca“, ale pomaly sa už korektnejšie rozprávame o vymedzení profesionálov a profesionálok v kultúre a kreatívnych odvetviach. „Cieľom konkrétnej definície je určiť, kto má prístup k príslušným nástrojom a opatreniam (nie rozhodovať o tom, kto je a nie je umelcom/umelkyňou). Zvolené podporné nástroje sa zas odvíjajú jednak od pracovnoprávnej a ekonomicko-sociálnej reality rôznych skupín pracovníkov a pracovníčok v kultúre a kreatívnom priemysle v danej krajine, jednak od jej finančných možností.“

Stratégia prináša návrhy riešenia, no obávam sa, že občas nie sú zjavné súvislosti, zhrniem preto, že definícia statusu profesionálov je priamo spojená s evidenciou pracujúcich v kultúre a tá má slúžiť ako jeden zo základných nástrojov štátom riadenej kultúrnej politiky – buď na tvorbu záchrannej siete pri výpadku príjmu, ako sme zažili počas pandémie Covid-19, alebo na systematickejšiu tvorbu nástrojov. Andrej Svorenčík to približuje, ako „plán, podľa ktorého v prípade potreby je už daný človek zaregistrovaný a dá sa zvýšiť adresnosť pomoci. Na základe evidencie ľudí pracujúcich v kreatívnych odvetviach sa dajú lepšie dizajnovať nástroje kultúrnej politiky: inovačné vouchery alebo špeciálne úverové nástroje pre malé startupy. Potrebujeme mať informácie, aký je rozsah trhu.“

U nás sa proces definovania statusu profesionálov v kultúre a vytvorenia ich komplexnej evidencie už začal, tradične pre našu krajinu však zastal v tretine cesty. Počas konferencie Dobre spravovaná kultúra, na ktorej sa rozbehla implementácia stratégie počas úradníckej vlády, zazneli viaceré diskusie nielen k charakteristike prekarizácie, ale aj zasadenie do širšieho kontextu kultúrnej politiky. Problematiku prezentovala vtedy poradkyňa ministerky Hroncovej, odborníčka na kultúrne plánovanie, Zuzana Ivašková. V rámci pracovnej skupiny: zmena podmienok pre subjekty v kultúre – zámery pre Zákon o kultúre už boli aj rozpracované návrhy zákonov. Podľa zápisnice sa týchto debát zúčastnili viacerí aktéri a aktérky súčasného hnutia za zlepšenie podmienok práce v kultúre, vrátane iniciátorstva Kultúrnych odborov.

V Českej republike sa už pohli s témou „statusu umelca“ ďalej. V týchto dňoch kolujú informácie o schvaľovaní novely zákona o niektorých druhoch podpory kultúry, v rámci ktorej sa má daný status dostať do legislatívy ČR a prináša aj tému umeleckých štipendií. Tu treba uviesť, že v niečom sme na Slovensku už boli popredu – štipendiá udeľované Fondom na podporu umenia by sa dali bez problémov využiť ako nástroj, doplnok zákona a evidencie. Táto novela však už vyvoláva u kolegýň a kolegov sklamanie a kritické reakcie ako nevyužitá šanca (celý proces je súčasťou Národného plánu obnovy, tak sa často stretávame s argumentáciou, ktorú poznáme aj od nás – „toto je šanca, akú už nebudeme mať“).

Kam sa stráca dôstojnosť v rezorte kultúry?

Súčasný konflikt a neporozumenie potrebám komunity v rezorte kultúry je esenciálny. Obe strany konfliktu v podstate žiadajú dôstojnosť, no v inej podobe. Ministerka Šimkovičová na čele ultrakonzervatívnej časti odbornej verejnosti a v mene časti laickej verejnosti kladie na piedestál dôstojnosť samotných výstupov – umeleckej tvorby. Odtiaľ pramení nepochopenie súčasného tanečného experimentu, konceptuálneho umenia či angažovanosti samotných umelcov a umelkýň. Odtiaľ pramení „bezpečná“ požiadavka tvorby v klasických médiách či „národného umenia“, kritika námetov založených na sexuálnej identite, diskusie o autorstve a jeho príslušnosti k menšinám.

Na druhej strane liberálna časť odbornej i diváckej verejnosti chápe a vysvetľuje, že dôstojnými majú byť podmienky a procesy, v ktorých umenie vzniká, je diskutované a uchovávané. Námety a témy umeleckých výstupov necháva na samotných autoroch a autorkách, ktorým necháva šírku umeleckej slobody. 

Ak nemáte vzdelanie a skúsenosť v šírke súčasného umenia, je oveľa pohodlnejšie stotožniť sa s vágnou predstavou (ktorú vo svojej ideologicky zameranej kampani razí aj ministerka Šimkovičová), že umenie má mať povznášajúci charakter, nemá prinášať kontroverzie, ale poskytovať oddych. 

Pri takomto rozkole je nemožná aj základná diskusia o zadefinovaní pracovníkov v kreatívnych odvetviach, lebo sa bude zákonite stáčať k posudzovaniu obsahu, nie k nastaveniu rovnocenných podmienok pre všetkých profesionálov a profesionálky. V rezorte kultúry sa momentálne vytráca bazálna dôstojnosť, o nadstavbe Dôstojnej kultúry v zmysle zabezpečenia podmienok pre prekarizované povolania, tak nemôže byť ani reči. V rámci nášho seriálu si však zrekapitulujme, čo bude treba urobiť, aby sa dôstojnosť nielen vrátila do inštitúcií, ale aby sa podmienky práce v kultúre konečne začali zlepšovať.

Treba napraviť súčasné škody:

1. Znovu zaviesť transparentné výberové konania na riaditeľov a riaditeľky zriaďovaných inštitúcií
2. Znovu nastaviť odbornosť pri výbere projektov vo Fonde na podporu umenia
3. Zrekonštruovať zničené organizačné štruktúry v postihnutých inštitúciách

Dotiahnuť otvorené témy predchádzajúcich vlád:

1. Znovu otvoriť diskusiu k zákonu o kultúre, vrátane vymedzenia statusu profesionálov a profesionálok v kultúre
2. Znovu otvoriť diskusiu o evidencii a zozname aktívnych profesionálov a profesionálok
3. Pokračovať v hľadaní podporných mechanizmov v prípade globálneho výpadku príjmu (pandémia, iný celospoločenský dôvod), v prípade individuálnych výpadkov (sociálny, zdravotný)
4. Aktívne spolupracovať s inými krajinami na hľadaní riešení pre súčasnosť a budúcnosť (prichádzajú už nové výzvy, napríklad umelá inteligencia)

V budúcom diele seriálu Keď príde čas konať uzavrieme tému Dôstojnej kultúry a zhrnieme si, aké úlohy má pred sebou kultúrna komunita, obec.

Poďakovanie za spoluprácu pri podkladoch k článku: Ján Števuliak, Andrej Svorenčík, Mária Ferenčuhová, Barbora Bieliková, Zuzana Kaliská, Ivana Laučíková, Martin Bujna a ďalší.

Autorka je kultúrna manažérka, editorka a autorka v slobodnom povolaní. Koordinovala tvorbu Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030 pre Ministerstvo kultúry SR.

***

Názov Keď príde čas konať vyplynul z rozhovoru s kurátorkou tranzit.sk v Bratislave Judit Angel a v angličtine zaznel ako: When the moment comes. Autorka a kurátorka plánovali workshop, ktorý by priniesol uvažovanie o tom, čo bude potrebné urobiť na efektívnu nápravu deštrukcie v rezorte kultúry. Seriál predstavuje vybrané témy, ktorými sa má zaoberať kultúrna politika. Opiera sa o participatívnu tvorbu Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030 – dokumentu, ktorý bol schválený úradníckou vládou v júni 2023, no bol odmietnutý vládnou koalíciou a vedením MK SR v gescii SNS. Chce udržať tieto témy vo verejnom diskurze a vytvoriť súhrn odporúčaní pre obdobie, kedy bude mať odborná verejnosť na ministerstve kultúry znovu otvorené dvere.

Za ilustrácie k seriálu sme zvolili tvorbu sochára, konceptuálneho výtvarníka a pedagóga Michala Moravčíka (1974 – 2016). Mnohí/é z kultúrnej komunity si pamätáme Michalov hlboký záujem o spoločenské otázky, presvedčenie o potrebe angažovanosti umenia a jeho záujem o kultúrnu politiku. Témy jeho diela výstižne pomenúva kurátorka Mira Keratová: „Moravčík sa angažoval v mnohých umeleckých a občianskych iniciatívach, vyučoval na viacerých umeleckých školách a venoval sa kritickej praxi, v ktorej tematizoval spoločenskú nerovnosť a jej prejavy nacionalizmu, manipulovania historickej pamäti a symbolických či pragmatických demonštrácií neoliberálneho ekonomizmu v zmätenej postsocialistickej dobe.“ (katalóg dvojvýstavy Michal Moravčík: UNITED WE STAND, 15. decembra 2018 – 31. marca 2019; Stredoslovenská galéria, Banská Bystrica; a DIVIDED WE FALL, 22. decembra 2018 – 10. marca 2019, Nová synagóga Žilina.)

Za súhlas s použitím diel Michala Moravčíka a spoluprácu ďakujeme Jane Kapelovej.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.