Prejsť na hlavný obsah

Hľadať

Vaše vyhľadávanie momentálne nezahŕňa produkty.

Pre vyhľadávanie v e-shope prejdite sem.

Je inklúzia inkluzívna?

Keď príde čas konať – seriál o kultúrnych politikách (6. časť)

Michal Moravčík, Poriadok, 2005. Performatívna inštalácia; konštrukcia z oceľových trubiek, spojovací materiál, plotrovaný text. Zdroj: archív Michala Moravčíka

Cartman: Mami! Mami! Snívalo sa mi, že… som rôznorodá žena!
Liane: Och nie, zase?
Cartman: Hej, ale tentoraz som to nebol len ja. Brali všetkých mojich obľúbených ľudí a nahrádzali ich rôznorodými ženami, ktoré sa sťažovali na patriarchát.

– South Park, 236. epizóda, Joining the Panderverse

Diel animovaného seriálu South Park s názvom Joining the Panderverse z konca roka 2023 priniesol ďalší satirický pohľad na pálčivé témy v USA. Alebo skôr naopak, ďalšiu pálčivú tému prostredníctvom satiry. 

Večný školák Eric Cartman tu zosobňuje tých, ktorí sa obávajú rôznorodosti ako nočnej mory. Cartmanova matka sa musí dokonca pozrieť pod posteľ, či tam nie je strašiak v podobe filmovej producentky Kathleen Kennedyovej, prezidentky spoločnosti Lucasfilm. Nahrádzanie Cartmanových „obľúbených ľudí“ je narážkou na prax Disney a Lucasfilmu posledných rokov, keď sa namiesto mužských hrdinov typických pre americké blockbustery dostávajú na filmové plátno rozmanití ľudia.

Publikum si kládlo otázku, či v prípade veľkých filmových spoločností ide o úprimnú snahu o zmenu alebo iba o biznis a takzvaný diversity washing. To však bolo pred takmer dvoma rokmi a už sú tu signály, že po nástupe Donalda Trumpa do prezidentského úradu a jeho razantných akciách potláčajúcich rozmanitosť sa situácia vo filmovom priemysle znovu zmení.

Publicista Forbes Erik Kain komentoval danú epizódu South Parku a jeho tvorcov nasledovne: „Používajú vtipy, robia satiru, ale zároveň ukazujú, že je to celé zložité a že sú do toho zapletení ľudia na oboch stranách. Takto fungujú kultúrne vojny. V týchto hlúpych bojoch máme krv na rukách všetci.“ Krv na rukách je metaforická, no žiaľ, aj doslovná. Kultúrne vojny majú v rôznych dobách rôzne formy a zápletky, a som presvedčená, že polemiky týkajúce sa (kultúrnej) rozmanitosti sú diskurzom, ktorý definuje dnešný svet. 

Už samotný preklad tohto krátkeho citátu z animáku pre dospelých je pre našu jazykovú kultúru orieškom. Diverse woman som pracovne preložila ako „rôznorodá žena“ s vedomím, že pojem rôznorodosť už obsahuje slovo rod, no diversity – rozmanitosť, rôznorodosť odkazuje na všetky možné druhy inakosti. 

Zakázané slová

Vymenovať všetky pojmy, ktoré sú spojené s inklúziou a rozmanitosťou, dostupnosťou a prístupnosťou kultúry či rovnosťou, presahuje možnosti nášho článku. V USA rezonujú pojmy woke, DEI (diversity, equality, inclusion). 

Podľa materiálu publikovaného organizáciou Human Rights Educators USA (HRE USA) je „diverzita prítomnosť rozdielov, ktoré obohacujú naše pracovné prostredie. Medzi príklady diverzity môžeme zaradiť rasu, pohlavie, náboženstvo, sexuálnu orientáciu, etnicitu, národnosť, sociálno-ekonomický status, jazyk, (ne)schopnosť, vek, náboženské presvedčenie alebo politický názor v našom pracovnom prostredí – a mnoho ďalších.“ Rovnosť znamená zabezpečenie prístupu, zdrojov a príležitostí pre všetkých, najmä pre tie a tých, ktorí sú nedostatočne zastúpení a historicky znevýhodnení. Inklúzia predstavuje pracovnú kultúru, ktorá je otvorená všetkým ľuďom, v ktorej sú všetci ľudia oceňovaní, rešpektovaní a majú možnosť naplno rozvinúť svoj potenciál.

Inklúzia však podľa definície obsahuje aj vyčlenenie jednotlivých skupín, vzťah podradenosti, obsiahnutia či vo vedeckom jazyku aj cudziu látku v určitom prostredí. Aj samotný pojem inklúzia sa môže dostať do paradoxnej situácie, že bude pôsobiť neinkluzívne. To sa stáva napríklad v administratívnej sfére, vo verejnej politike či v samospráve v prípade, že treba termíny vysvetliť ľuďom, ktorí sa nevenujú ľudským právam, seniorom alebo deťom. Neznáme pojmy vytvárajú bariéru.

Snahy pomenovať ľudskú túžbu po rovnosti napokon dostali výstižné zjednodušenie vo forme prívlastku „pre všetkých“ (for all). Tak sa stretávame s kultúrou pre všetkých bez nutnosti pomenovať všetky skupiny ľudí (a bez rizika, že na niekoho zabudneme, čím ho vylúčime).  

Pojmy z oblasti DEI sa už dostávajú na zoznam slov zakazovaných Trumpovou administratívou, pričom ich počet stále rastie. Kurátorka Viera Levitt, v súčasnosti riaditeľka galérie na University of Massachusetts Dartmouth, hodnotí aktuálnu situáciu v USA nasledovne: „Niektoré univerzity vymazali slová, ktoré Trumpova administratíva považuje za ,woke‘ zo svojich webových stránok aj výskumných projektov financovaných z federálnych zdrojov. Keďže súčasná administratíva má stratégiu nás zavaliť veľkým množstvom informácií, veľa z toho, čo sa deje, verejnosť nespracovala a dôsledky uvidíme až neskôr.“

Trumpova administratíva označila DEI programy za „nelegálne a nemorálne diskriminačné programy“ a „verejné plytvanie“, čo viedlo k ich rozsiahlemu rušeniu na federálnej úrovni. Tieto kroky viedli k prepúšťaniu zamestnancov zapojených do DEI programov a k odstráneniu zmienok o diverzite z vládnych webových stránok. To má dopad aj na kultúrne inštitúcie, ktoré čelia zníženiu podpory z federálnych zdrojov, čo ohrozuje ich existenciu a schopnosť poskytovať programy pre marginalizované komunity. 

Zareagoval aj súkromný sektor: mnohé korporácie čelia tlaku a kritike za vlastné DEI iniciatívy, čo viedlo k ich obmedzeniu alebo preformulovaniu. Politické zásahy do DEI programov v USA ukazujú, ako rýchlo sa môžu zmeniť priority v oblasti inklúzie a rovnosti. Udalosti v USA slúžia ako varovanie pre iné krajiny vrátane Slovenska.

Viera Levitt, spolu s mnohými z kultúrnej sféry, analyzuje pravdepodobné dôvody. „Je možné, že počas Obamovej a Bidenovej administratívy sa politická korektnosť tak posilnila, že to vyvolalo u časti obyvateľstva negatívnu reakciu a opozíciu voči zdôrazňovaniu genderovej a inej korektnosti. Pracujem na univerzite, kde máme študentov, ktorí si dvakrát za rok zmenili meno alebo formu oslovenia – napríklad prešli zo she na they. Ešte pred pár rokmi bol systém nastavený tak, že sa zmena mena nedala uviesť oficiálne, ale teraz je to možné a študentmi vítané. Teraz netušíme, či sa Trumpov tlak prejaví aj v tejto oblasti.“

Michal Moravčík, Poriadok (detail), 2005. Performatívna inštalácia; konštrukcia z oceľových trubiek, spojovací materiál, plotrovaný text. Zdroj: archív Michala Moravčíka

Ľudské práva a kultúra pre všetkých

„Ľudské práva sú práva, ktoré sú vlastné všetkým ľudským bytostiam bez ohľadu na rasu, pohlavie, národnosť, etnický pôvod, jazyk, náboženstvo alebo iný status. Ľudské práva zahŕňajú právo na život a slobodu, slobodu od otroctva a mučenia, slobodu názoru a prejavu, právo na prácu a vzdelanie – a mnoho ďalších. Každý človek má nárok na tieto práva bez akejkoľvek diskriminácie. Všeobecná deklarácia ľudských práv (UDHR), ktorú prijalo Valné zhromaždenie OSN v roku 1948, bola prvým právnym dokumentom, ktorý stanovil základné ľudské práva, ktoré majú byť univerzálne chránené.“

The Human Rights Perspective on the Importance of Diversity, Equity & Inclusion Efforts

Ľudské práva boli zadefinované už po druhej svetovej vojne, aj v reakcii na diskrimináciu spôsobenú globálnym konfliktom. Prečo sa teda stále vraciame k týmto pojmom, musíme ich vysvetľovať, vytvárame nové, hľadáme legislatívne možnosti, vymýšľame kvóty? Existencia medzinárodných dohôd, legislatívnym jazykom napísaných zásad (zákonov), ešte neznamená, že sa reálne pretavia a budú rešpektovať aj v každodennom živote. Tak ako stratégia kultúry automaticky neznamená, že štátna kultúrna politika sa bude podľa nej riadiť (musia na ňu nadväzovať akčné plány a napĺňanie jej cieľov v spolupráci).

Gregory Fabian je členom advokátskej komory štátu New York a nezávislým medzinárodným odborníkom v oblasti ľudských práv, ktorý žije a pracuje v Bratislave, má dvojité občianstvo: americké i slovenské. O existencii zákonov v oblasti ľudských práv hovorí: „Zákony zakazujúce diskrimináciu nepresadzujú kultúrnu inkluzivitu. Sú iba nápravné a slúžia len na potrestanie tých, ktorí diskriminujú jednotlivcov a skupiny tým, že im upierajú prístup ku kultúrnemu životu. Ak však vláda podnikne aktívne kroky na podporu politík diverzity, rovnosti a inklúzie vo všetkých svojich kultúrnych programoch, predchádza tým diskriminácii v prístupe ku kultúre už v samotnom základe – a tým podporuje inkluzivitu v kultúre.“ 

OSN v osobitnom dokumente definuje aj „právo zúčastňovať sa na kultúrnom živote“. Podľa neho ochrana kultúrnej rozmanitosti predstavuje nielen morálnu, ale aj spoločenskú povinnosť, ktorá úzko súvisí s rešpektovaním ľudskej dôstojnosti. Z tohto pohľadu nejde len o zachovanie rôznorodosti ako takej, ale najmä o zabezpečenie plnohodnotného uplatňovania ľudských práv a základných slobôd.

Medzi tieto práva patrí aj možnosť zúčastňovať sa na kultúrnom živote – nielen pasívne, ale aj aktívnou tvorbou či prezentáciou kultúrnej identity. Kultúry dnes už nemožno vnímať ako uzavreté a nemenné celky. V dôsledku migrácie, globalizácie, integrácie a asimilácie sa dostávajú do čoraz užšieho kontaktu rôzne skupiny i jednotlivci. V takom prostredí je nevyhnutné nielen chrániť kultúrnu identitu, ale aj vytvárať podmienky, aby každý človek mohol svoju kultúrnu príslušnosť slobodne vyjadrovať a rozvíjať. 

Inými slovami, právo na kultúrny život nespočíva len v prístupe ku kultúre, ale aj v uznaní kultúrnej rozmanitosti ako prirodzenej a neoddeliteľnej súčasti ľudských práv.

Inkluzívna kultúra

V Stratégii kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030 sme jednoznačne identifikovali cieľ „zabezpečiť dostupnosť kultúry a rozvíjanie jej špecifík pre všetkých“ ako jednu z kľúčových úloh pre budúcnosť štátnej kultúrnej politiky. Nazvali sme ho termínom inkluzívna kultúra. 

Vo vymedzení tohto cieľa sme uviedli, že „prirodzené vytváranie priestoru pre podporu a toleranciu rozmanitých skupín obyvateľstva – národnostných menšín, etnických, marginalizovaných, znevýhodnených a zraniteľných skupín“ je jedným z podstatných znakov demokratickej spoločnosti.

Naša predstava o ideálnej spoločnosti bola jasná: „Všetci majú dostať priestor tvoriť, prezentovať a participovať na kultúre celej spoločnosti, a zároveň rozvíjať kultúru, ktorá je autentická, zrozumiteľná, reflektujúca témy a životné situácie, ktoré sú im blízke. Na jednej strane je cieľom ministerstva dosiahnutie maximálne možnej fyzickej a informačnej bezbariérovosti kultúrnych inštitúcií. Obnova budov a modernizácia ich vybavenia tiež musí zahŕňať zabezpečenie komplexnej debarierizácie. Na druhej strane je súčasťou tohto cieľa vzájomné spoznávanie, rozvíjanie dialógu a porozumenia medzi všetkými ľuďmi.“

Z tohto hľadiska sú kľúčovými pojmami dostupnosť a prístupnosť kultúry. Hovoríme o zabezpečení otvoreného prístupu ku kultúrnym a kreatívnym aktivitám v štátnom, vo verejnom a v súkromnom priestore pre všetkých. Skloňovaným termínom v inštitúciách je debarierizácia. V tomto zmysle je snáď inklúzia u nás chápaná najčastejšie. 

Keď sa povie „prístupná kultúra“, veľa ľudí si automaticky predstaví rampu pri vchode do galérie. A možno ešte bezbariérové WC. Ale prístupnosť v kultúre je omnoho širší pojem, pričom veľká časť bariér sa nenachádza v priestore, ale v hlavách tých, ktorí kultúrnu ponuku vytvárajú. 

Zuzana Borošová, analytička z bývalého Inštitútu kultúrnej politiky ministerstva kultúry, ktorá sa venovala súboru rôznych politík začlenených do kultúrnej politiky, hovorí, že „významnou témou pre kultúrnu infraštruktúru na Slovensku je pre všetkých zriaďovateľov investícia do debarierizácie. Debarierizačný dlh ministerstva kultúry, ktorý je tvorený fyzickou debarierizáciou (vonkajšia, vnútorná, prezentačná) a informačnou debarierizáciou odhadujeme na 21,5 milióna eur. 

Otázne je, či bude zoznam potrebných investičných akcií smerom k debarierizácii prioritou, skôr vyzerá, že sú prioritou nejaké nové formy múzeí či servisných organizácií po prepustení väčšiny odborných zamestnancov.“

Zuzana Borošová vysvetľuje, ako je tradične nastavená kultúrna politika štátu v oblasti inkluzívnej kultúry: „Z hľadiska výdavkov, je kultúra znevýhodnených skupín jedna z najmenších kultúrnych politík vo výške dva milióny eur ročne z verejných zdrojov, pričom financuje sa najmä Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči a projekty cez dotačný program ministerstva kultúry pre kultúru znevýhodnených skupín (700-tisíc eur ročne). 

Tieto verejné výdavky sa takmer nemenia, pričom za tieto prostriedky sa dosahujú naozaj výnimočné výsledky, ako vlastná aplikácia audiokníh v rámci knižnice, ktorá je nenahraditeľná pre cieľovú skupinu, a ktorú sme mali ako prví v rámci krajín V4.“ 

„V programe Kultúra znevýhodnených skupín je približne 170 žiadateľov ročne, ktorí sa týmto aktivitám venujú. Ako pri každom grantovom systéme na Slovensku, ani pri tomto programe nie je až tak počuť, čo sa dosiahlo každoročne. Nečakám, že sa to najbližšie tri roky zmení. Skôr budeme počuť, čo sa nepodporí kvôli zdanlivým ,ideologickým prepojeniam‘ žiadateľov a iné vymyslené problémy. O reálne problémy sa nikto zaujímať nebude.“ 

Podrobne sa dá situácia fyzickej infraštruktúry vidieť v dokumente z roku 2024 Informácia o stave fyzickej a informačnej debarierizácie v organizáciách v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva kultúry  Slovenskej republiky.

„Potenciál tejto kultúrnej politiky je nepoznaný a jednoznačne nevyužitý,“ uzatvára Zuzana Borošová.

Michal Moravčík, Poriadok, 2005. Performatívna inštalácia; konštrukcia z oceľových trubiek, spojovací materiál, plotrovaný text. Zdroj: archív Michala Moravčíka

Kultúrna vojna po slovensky

„Nepodrobujte sa vopred. Väčšiu časť moci dostane autoritatívny režim zadarmo. Ľudia myslia vopred na to, čo bude od nich represívna vláda požadovať a bez otázok sa tomu podrobia. Občan, ktorý sa takto prispôsobuje, učí moc, čo si môže dovoliť.“

– Timothy Snyder, O tyranii (preklad: Igor Otčenáš)

Viera Levitt hovorí, že ju fascinuje termín Timothyho Snydera anticipatory obedience (predbežná poslušnosť, ľudovo povedané predposratosť). V USA sa podľa nej teraz „dosť hovorí o tom, či sa ľudia zľaknú a začnú s autocenzúrou. Aj keď verím, že Američania sú dostatočne rozmanití a hrdí, aby na nich takýto totalitárny nátlak zabral. Veď sloboda je sloboda, tak nech im nikto nerozpráva, čo majú robiť.“ Timothy Snyder vo svojej knihe predstavuje 20 zásad, ako sa brániť tyranii – myslím si, že je čas sa k nim vrátiť. 

„To, čo sa deje teraz v USA, sa zrejme podobá situácii na Slovensku. Mám priateľov, ktorí dostali granty z National Endowment for the Arts, ktoré je veľmi komplikované dokončiť. Nedávno sa dopočuli, že ich teraz nedostanú, keďže nie sú v súlade s prezidentovou víziou kultúry. Išlo o grant na spoluprácu ohľadom LGBTI+ ľudí a jedného výtvarníka – projekt, ktorý sa začal dávno pred voľbami. Hoci je financovanie umenia a kultúry v USA oveľa menej závislé od štátu, čo ma vždy udivovalo,“ pokračuje Levitt.

„Je to tu nastavené tak, že keď sa umelcom nepodarí nájsť finančné prostriedky, považujú to za svoju chybu, a nie za problém prostredia a financovania štátnej kultúry. Celkovo kapitalizmus sa snaží presvedčiť ľudí, že ak nie sú úspešní, je to ich chyba, a nie chyba systému. A zakryť, že systém praje tým, ktorí sa narodili do bohatšieho prostredia a majú konexie.“ 

Viem, čo v tejto súvislosti napadne mnohým čitateľom — jedno z vyjadrení súčasnej ministerky kultúry, ktoré sa dostane do čítaniek kultúrnej politiky, samozrejme ako negatívny príklad. Jednou z prvých správ po nástupe Martiny Šimkovičovej do funkcie na oficiálnom Facebooku ministerstva bol odkaz, že „LGBTI mimovládky nedostanú ani cent“. 

Pritom sa nedá povedať, že by v súčasnosti štát nehral žiadnu úlohu v podpore inklúzie. Podpora kultúry znevýhodnených skupín na Slovensku je dlhodobo riešená prostredníctvom špecifických dotačných podprogramov Ministerstva kultúry SR. V roku 2024 bolo v rámci programu 2 – Kultúra znevýhodnených skupín podporených celkovo 117 projektov a rozdelených 725 777 eur. V aktuálnom roku zatiaľ podpora týchto programov mešká, čo ohrozuje kontinuitu práce mnohých organizácií. 

Na európskej úrovni sa však kladie oveľa väčší dôraz na začlenenie marginalizovaných skupín. Nový program Kreatívna Európa na roky 2021 – 2027, schválený Európskym parlamentom, zdôrazňuje inklúziu, rodovú rovnosť a kultúrnu diverzitu, pričom disponuje historicky najvyšším rozpočtom pre tento sektor. Slovensko sa k týmto záväzkom prihlásilo aj prostredníctvom Akčného plánu Iniciatívy pre otvorené vládnutie 2024 – 2026, ako aj pokračujúcim plnením opatrení Národného programu rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím (korektnejšie označenie by bolo zdravotné znevýhodnenie). 

Významným dokumentom pre lepšie pochopenie spoločenských výziev v oblasti inklúzie je aj kolektívna monografia Mapovanie symbolických hraníc v našej spoločnosti, vydaná Národným osvetovým centrom. Tá analyzuje postoje voči marginalizovaným skupinám, ako aj širšie spoločenské a kultúrne rozdiely, ktoré ovplyvňujú prístup k participácii na kultúrnom živote. Táto sieť dokumentov a programov poukazuje na snahu prepojiť kultúrnu politiku s inkluzívnymi hodnotami v domácom aj európskom kontexte. 

Otázkou je, koľko z týchto aktivít sa koná zo zotrvačnosti a kedy sa začne aj vo verejných inštitúciách podobný trend, ako sledujeme v USA alebo u nás napríklad vo Fonde na podporu umenia (FPU). Uvediem jeden z príkladov za všetky. Na konci januára tohto roku nová Rada FPU ovládaná vedením ministerstva kultúry zrušila podporu festivalu Drama Queer napriek tomu, že odborná komisia hodnotila projekt veľmi vysoko a odporučila podporu. Vzápätí komunita začala festivalu pomáhať podpornými kampaňami aj finančnou zbierkou. Viac príkladov a reakcií kultúrnej verejnosti nájdete v odpočte činnosti platformy Otvorená Kultúra!

Inklúzia, rovnosť, diverzita a politiky nadväzujúce na ich dosiahnutie a podporu nie sú charitou, ale základným princípom fungovania súčasných spoločností. Sú neoddeliteľnou súčasťou kultúrnej politiky, nie iba doplnkom. Podobne ako pri predchádzajúcich cieľoch kultúrnej politiky z nášho seriálu mi nezostáva iné, ako vyzvať všetkých aktérov a aktérky kultúrneho sektora do tvorby inkluzívneho prostredia spoločne. 

Viera Levitt nám posiela optimistický odkaz: „Zdá sa mi, že na Slovensku sú veci jasnejšie, keďže ich je menej a krajina je menšia. Dá sa ľahšie sústrediť na kultúrnu politiku a jej smerovanie (alebo presmerovanie) je jednoznačné. Podľa mňa sa proti tomu dá lepšie bojovať a som na všetkých, ktorí to robia, nesmierne hrdá. Sledujem teraz, že folkloristi povstali, a mám pocit, že tým pádom táto vláda v očiach verejnosti padla. Ak nemajú podporu tradičnej kultúry, majú len prázdne slová.“

Ďakujem za konzultácie a poskytnutie podkladov: Viera Levitt, Gregory Fabian, Zuzana Borošová a ďalší.


Názov Keď príde čas konať vyplynul z rozhovoru s kurátorkou tranzit.sk v Bratislave Judit Angel a v angličtine zaznel ako: When the moment comes. Autorka a kurátorka plánovali workshop, ktorý by priniesol uvažovanie o tom, čo bude potrebné urobiť na efektívnu nápravu deštrukcie v rezorte kultúry. Seriál predstavuje vybrané témy, ktorými sa má zaoberať kultúrna politika. Opiera sa o participatívnu tvorbu Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030 – dokumentu, ktorý bol schválený úradníckou vládou v júni 2023, no bol odmietnutý vládnou koalíciou a vedením MK SR v gescii SNS. Chce udržať tieto témy vo verejnom diskurze a vytvoriť súhrn odporúčaní pre obdobie, kedy bude mať odborná verejnosť na ministerstve kultúry znovu otvorené dvere.

Za ilustrácie k seriálu sme zvolili tvorbu sochára, konceptuálneho výtvarníka a pedagóga Michala Moravčíka (1974 – 2016). Mnohí/é z kultúrnej komunity si pamätáme Michalov hlboký záujem o spoločenské otázky, presvedčenie o potrebe angažovanosti umenia a jeho záujem o kultúrnu politiku. Témy jeho diela výstižne pomenúva kurátorka Mira Keratová: „Moravčík sa angažoval v mnohých umeleckých a občianskych iniciatívach, vyučoval na viacerých umeleckých školách a venoval sa kritickej praxi, v ktorej tematizoval spoločenskú nerovnosť a jej prejavy nacionalizmu, manipulovania historickej pamäti a symbolických či pragmatických demonštrácií neoliberálneho ekonomizmu v zmätenej postsocialistickej dobe.“ (katalóg dvojvýstavy Michal Moravčík: UNITED WE STAND, 15. decembra 2018 – 31. marca 2019; Stredoslovenská galéria, Banská Bystrica; a DIVIDED WE FALL, 22. decembra 2018 – 10. marca 2019, Nová synagóga Žilina.)

Za súhlas s použitím diel Michala Moravčíka a spoluprácu ďakujeme Jane Kapelovej.

Michal Moravčík, Poriadok, 2005. Performatívna inštalácia; konštrukcia z oceľových trubiek, spojovací materiál, plotrovaný text. Zdroj: archív Michala Moravčíka
Chomsky: „(…tí) z vysoko privilegovanej triedy určujú základný rámec toho, čo sa v spoločnosti udeje, vzhľadom na ich moc, ktorá má korene v moci ekonomickej tým, že vlastnia základné prostriedky, z ktorých spoločnosť pozostáva.“
Priestorová situácia stola a stoličiek polemizuje s kódovaním odkazov, ktoré tvaroslovie nábytku a jeho rozmiestnenie v priestore v divákovi asociuje. Známa situácia stola a stoličky sa stáva sociologickým modelom, úvahou o fungovaní spoločnosti. Naratívny model usporiadanej rodinnej jedálne sa až do možných didaktických dôsledkov pretvára do príkladu manipulácie spoločnosťou (viď názov referujúci k tzv. New World Order). Divák môže aktívnym prístupom narušiť, prípadne zmeniť zažitý stereotyp: variovaním objektu – pretváraním „poriadku“ na varianty „neporiadku“ – a to podľa ľubovôle od anarchistického až po akékoľvek ďalšie, zatiaľ nedefinované, utopické varianty. Definitívny model zostáva nejasný.
Súčasťou inštalácie sú úryvky z textov Noama Chomského o predátorskej elite a jej oligarchických záujmoch, ktorým podriaďuje verejné zákonodarstvo. Útržky viet sa stávajú čitateľnými až po divákovom opätovnom poskladaní pôvodného archetypu (stola, stoličiek a stolčeka) z rozobratých a procesom hry zmanipulovaných trubiek konštrukcie. V procese spájania, či dekonštruovania nábytkovej konštrukcie dochádza k nevedomému oživeniu a prehodnocovaniu zažitých stereotypov a sociologických vzorcov.
Mira Keratová & Michal Moravčík 2005 – 2006

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.