Chceme si ešte pre kultúru vytvárať scenáre budúcnosti?

Seriál Keď príde čas konať sa končí. Od decembra 2024 sme vám na webe Kapitálu každý mesiac prinášali „príbeh kultúrnej politiky otvorených dverí“, ktorý sa po nástupe tandemu Šimkovičová – Machala na ministerstvo kultúry prerušil a už viac ako dva roky čaká v povestnej „skrini s kostlivcom“ (metafora, s ktorou som sa stretla počas práce na tvorbe Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030). Názov seriálu mi napadol na jeseň v roku 2024 po rozhovore s teoretičkou Judit Angel o tom, čo môže jej galéria tranzit urobiť pre komunitu počas postupujúcej deštrukcie rezortu kultúry. V angličtine zaznel apel „When the moment comes…“ – teda keď príde čas, musíme byť pripravení a pripravené, no ani dovtedy nesmieme nečinne čakať. A musíme konať. V celom seriáli som však zdôrazňovala aj fakt, že už včera bolo neskoro.

Kostrou seriálu sa stala tvorba aj samotný dokument stratégie kultúry 2030 a predovšetkým jej sedem cieľov. Dôležitá bola i filozofia prípravy dokumentu založená na participácii verejnosti na tvorbe štátnej kultúrnej politiky, nadstraníckom princípe a ďalších zásadách, ktoré sa dovtedy aplikovali na ministerstve kultúry v menšom rozsahu. Zámerom článkov nebolo propagovať stratégiu samotnú, ale práve jej princípy a závery konfrontované s aktuálnym dianím. Chceli sme „udržať tieto témy vo verejnom diskurze a vytvoriť súhrn odporúčaní pre obdobie, kým bude mať odborná verejnosť na ministerstve kultúry znovu otvorené dvere“. Ako plnohodnotnú súčasť sme do seriálu zaradili rozhovor s bývalým riaditeľom Inštitútu kultúrnej politiky ministerstva kultúry a štátnym tajomníkom počas úradníckej vlády v roku 2023 Matúšom Bieščadom a článok odborníčky na strategické plánovanie v kultúre Zuzany Ivaškovej, ktorá mi počas tvorby stratégie poskytla cenné usmernenia, a čo je významnejšie, spolu s Inštitútom kultúrnej politiky (IKP) rozbehla implementáciu stratégie (leto a jeseň 2023).

Počas publikovania seriálu nastala významná zmena – v polovici roka 2025 vláda Roberta Fica zrušila povinnosť ministerstvu kultúry vytvárať akčné plány k spomínanej stratégii, čím vlastne implementáciu stratégie bez veľkej publicity ukončila. Proces, ktorým stratégia vznikala – zapojenie veľkej časti odbornej verejnosti a chcem veriť, že aj jej zmysluplné ciele, zapríčinili, že na stratégiu sa dodnes odvolávajú napríklad aj viaceré opozičné strany, ktoré si uvedomujú jej potenciál i limity. Na pôvodne plánované úlohy sa už nebude dať nadviazať, hoci strategické ciele a mnohé opatrenia sú stále aktuálne.

Medzičasom sa viaceré zámery tejto stopnutej stratégie napĺňali iným spôsobom. O tom, ako súčasné vedenie ministerstva kultúry neplánovane podporilo prepájanie a kolaboráciu v rámci kultúrnej komunity, sa už písalo viackrát. Pred niekoľkými týždňami platforma Otvorená Kultúra! oznámila verejnosti projekt, ktorý jej iniciátori a iniciátorky nazvali Plán obnovy a odolnosti kultúry (POOK). Som v prípravnom tíme POOK a rozbieha sa aj debata o tom, čím presne má tento „plán“ byť, ako ho realizovať, ako ho urobiť tak, aby priniesol čo najväčší osoh a naozaj pomohol demokracii a záchrane kultúry. Verím, že sa počiatočné polemiky podpíšu pod hodnotnejší výstup i proces tvorby.

Od začiatku sme na záver seriálu s redaktorkou Kapitálu Michaelou Hučko Paštekovou plánovali, že sa pokúsim naznačiť budúci vývoj. Namiesto predikcií konkrétnych udalostí, ktoré nás v ďalších dvoch rokoch čakajú, som sa však pokúsila vytvoriť model možných budúcností kultúry, na ktorom si môže aj čitateľstvo vyskúšať vlastnú predstavivosť v modelovaní možných verzií budúcnosti. Skúsme sa teda trochu uvoľniť a pozrieť sa za horizont súčasnosti.

O scenároch budúcnosti

„V strategickej anticipácii (strategic foresight) nie je budúcnosť cieľovou destináciou, ale nástrojom. Ide o proces, ktorý podporuje učenie sa, rozširovanie obzorov zainteresovaných a pomáha budovať spoločné porozumenie rôznym možnostiam vývoja. Najnáročnejšou úlohou pri práci so strategickou anticipáciou je sprostredkovať prechod k tomu, aby ľudia začali o budúcnosti uvažovať novými spôsobmi.“

CIFS’ 10 Principles for Strategic Foresight, Copenhagen Institute for Future Studies

Otázka z názvu možno nemá znieť, či sa nám chce tvoriť scenáre budúcnosti, ale či máme ešte energiu a motiváciu vôbec robiť plány a stratégie pre kultúru. Skepsa voči strategickým dokumentom je na Slovensku silná a má viacero dôvodov – od nedôvery k zberu dát v kultúrnom sektore až po skúsenosť s dokumentmi, ktoré vznikli formálne, no nikdy sa reálne nepoužívali. Napriek tomu považujem strategické plánovanie za jeden zo základných mechanizmov fungovania demokratickej spoločnosti. Navyše ho vnímam ako vysoko kreatívnu činnosť, ktorá umožňuje pomenovať neistotu, pracovať s ňou a vytvárať spoločný jazyk pre rozhodovanie.

Scenáre budúcnosti sú jedným z metodologických prístupov prognostiky a nepredstavujú predpoveď ani víziu „toho, ako to určite bude“. Ich význam spočíva v niečom inom: umožňujú systematicky rozmýšľať o možnom vývoji, identifikovať riziká, napätia a príležitosti a učiť sa pracovať s neistotou ako so základnou podmienkou súčasnosti. Typické súčasti scenárového uvažovania – časové osi, persóny, alternatívne vývojové línie či takzvané „divoké karty“ (wild cards) – slúžia predovšetkým na rozšírenie perspektívy. Práve divoké karty, teda nepravdepodobné udalosti s výrazným účinkom pomáhajú narúšať stereotypné predpoklady a upozorňujú na to, že zásadná zmena často prichádza z nečakaného smeru.

Scenáre budúcnosti sa dnes bežne používajú vo verejnej politike, v nadnárodných inštitúciách aj súkromnom sektore. Firmy ich využívajú pri strategickom rozhodovaní, investovaní či inováciách. Prognostické a scenárové prístupy sú štandardnou súčasťou práce organizácií ako OECD, Európska komisia alebo národné strategické jednotky. Práca s trendmi a so scenármi sa stala bežným nástrojom aj v médiách a publicistike – často sa vraciame k starším víziám a sledujeme, ktoré predikcie sa naplnili. Žijeme v čase, keď sa  postupne materializujú mnohé scenáre známe zo science fiction – od masového dohľadu až po digitálne paralelné svety –, čo len posilňuje potrebu vedomého a kritického uvažovania o budúcnosti.

Zároveň však platí, že scenáre nie sú hotovým riešením. Ich plnohodnotné spracovanie si vyžaduje odborný tím, čas, zdroje a participáciu rôzneho aktérstva. Ani môj model si preto nekladie za cieľ vytvoriť komplexnú prognózu budúcnosti kultúry. Skôr sa pokúša priblížiť spôsob uvažovania o možných vývojoch a ponúknuť obraz bližšej budúcnosti, ktorý môže slúžiť ako podklad pre diskusiu, nie ako návod. Mnohé verzie budúcnosti už totiž v istom zmysle existujú – sú rozptýlené v analýzach, umeleckých dielach, technologických experimentoch či spoločenských konfliktoch. Úlohou scenárov nie je ich vymýšľať, ale pomôcť nám ich rozpoznať a pomenovať.

Scenárové prístupy sa čoraz častejšie prepájajú s technologickou oblasťou a dizajnovým výskumom. Špekulatívny dizajn, tvorba fiktívnych svetov (worldbuilding) či participatívne cvičenia tvorby scenárov umožňujú uvažovať o budúcnosti tvorby, materiálov a kultúrnych inštitúcií spôsobom, ktorý nie je založený na predikcii, ale na skúmaní možností. Príkladom sú medzinárodné projekty pracujúce s viacerými alternatívnymi scenármi – nie jednou „správnou“ budúcnosťou, ale so súborom navzájom sa prelínajúcich modelov, ktoré si môže aktérstvo ďalej rozvíjať podľa vlastných potrieb a rozhodnutí. Konkrétnym príkladom môže byť práca spoločnosti ARUP, ktorá vytvára analýzy pre rôzne typy klientov. Mojou stálou  inšpiráciou je ich model 2050 Scenarios: Four Plausible Futures z roku 2019, ktorý je vyvrcholením klasických prístupov k tvorbe scenárov. Avšak ARUP svoje postupy inovuje. V nedávnej publikácii Future of Making: Reimagining our material culture tvoria dve tretiny štúdie literárne texty, minipoviedky, príbehy, pretože „každý z nás si – vedome či nevedome – nesie určité predstavy o budúcnosti, ktoré vychádzajú zo súčasných noriem, osobných skúseností a príbehov, ktoré si navzájom každodenne rozprávame“.

Scenáre budúcnosti a kultúrno‑kreatívny sektor

„Strategická anticipácia by mala byť vždy prepojená so strategickým zámerom. Bez strategickej anticipácie sa stratégia ľahko stáva slepou voči kontextovým zmenám a pri ich nástupe sa mení na recept na zlyhanie. Bez stratégie sa zas strategická anticipácia ľahko redukuje na špekuláciu a stráca prepojenie s organizačnou realitou. Výstupy strategickej anticipácie nie sú samy o sebe stratégiami, mali by však podnecovať nové poznatky a inšpirovať strategické plánovanie.“

CIFS’ 10 Principles for Strategic Foresight, Copenhagen Institute for Future Studies

Kultúra a kultúrno-kreatívny sektor sa v prognózach a scenároch budúcnosti objavujú výrazne menej než iné oblasti, čo nie je náhoda. Historicky sa prognostika vyvíjala v oblastiach s merateľnými trendmi, tvrdými dátami a jasnými rozhodovacími dôsledkami, ako sú ekonomika, technológie, demografia, bezpečnosť či energetika. Kultúra je naopak fragmentovaná, hodnotová, symbolická a nelineárna, často odporujúca racionálnym modelom, a preto sa náročne predikuje a modeluje.

Okrem toho je kultúra často v štúdiách budúcnosti chápaná skôr ako kontext než ako aktérka. Objavuje sa v podobe spoločenských hodnôt, kultúrnej akceptácie zmien alebo kreatívnych zručností, ktoré ovplyvňujú iné sektory. V týchto prípadoch je kultúra premennou, nie samostatným systémom. Keď sa kultúra objavuje explicitne, často je zúžená na kreatívny priemysel a hodnotená ekonomicky cez HDP, zamestnanosť alebo inováciu. Do popredia sa dostávajú oblasti ako dizajn, audiovízia, gaming, reklama či kreatívne mestá, zatiaľ čo inštitucionálna, verejná, tradičná alebo kritická kultúra zostáva v scenároch neviditeľná alebo je marginalizovaná.

Napriek tomu existujú oblasti, kde sa kultúra v scenároch budúcnosti objavuje. V politológii a analýzach autoritárskych tendencií sa skúma kultúra ako nástroj moci a ideológie, napríklad v totalitných režimoch, propagande či politikách pamäťových inštitúcií, avšak skôr ako historický exkurz než ako dynamický systém budúcnosti. V urbanisticky zameranej prognostike sa kultúra objavuje ako prostriedok sociálnej kohézie, participácie či tvorby infraštruktúry, ale stále fragmentárne, zameraná napríklad na múzeá, festivaly alebo kreatívne huby. Organizácie ako UNESCO či inštitúcie Európskej únie sú výnimkou, pretože sa sústreďujú na kultúrne politiky, slobodu tvorby, diverzitu a udržateľnosť. Avšak ich prístup monitoruje a nastavuje normatívne rámce, nie sú primárne zamerané na vytváranie komplexných scenárov budúcnosti kultúry. Nový strategický rámec Európskej komisie Culture Compass for Europe (2025) stavia kultúru do jadra európskych politík a zdôrazňuje jej úlohu v oblasti demokracie, kultúrnej rozmanitosti, umeleckej slobody, spravodlivých pracovných podmienok či prístupu ku kultúre pre všetkých. Podobne aj staršie analytické materiály Európskeho parlamentu poukazujú na potrebu systematického prístupu ku kultúrnym a kreatívnym sektorom, hoci často ešte v ekonomickom rámci. Tieto dokumenty sú do veľkej miery postavené na súčasných princípoch strategickej anticipácie i na tvorbe scenárov budúcnosti.

Prognostika sa kultúre ako sektoru venuje zriedkavejšie ako iným nie preto, že by bola kultúra nepodstatná, ale preto, že je príliš zásadná, príliš ukotvená vo všetkých prejavoch spoločnosti. Je všade, a tým pádom nikde, a je príliš významotvorná na to, aby sa dala ľahko zredukovať na model.

Model: šesť možných budúcností kultúry

„Budúcnosť nedokážeme predpovedať, no naša schopnosť predstaviť si možné budúcnosti nám môže pomôcť usmerniť riešenia, ktoré vytvárame, a rozhodnutia, ktoré robíme, aby náš príbeh mal šťastný koniec.“

Jo Da Silva, ARUP, 2050 Scenarios. Four Plausible Futures, 2019

Už z mikroúvodu do vesmíru prognostiky, tvorby scenárov budúcnosti a štúdií budúcnosti je zrejmé, že som nezamýšľala vytvoriť model v jeho komplexnosti. Teda v spojení so strategickým plánovaním, s rozsiahlym tímom a so zapojením verejnosti, ako si to vyžaduje metodológia týchto odborných disciplín. Nebolo to mojím cieľom, nemám na to prostriedky, no predovšetkým používam tieto modely z pozície vlastnej odbornosti ako podporné nástroje. Prezentovaný model šiestich možných scenárov budúcnosti kultúry preto chápte ako špekuláciu, možno i ako narážku na ciele zo stratégie kultúry, ale hlavne ako pripomienku plurality chápania sveta. Pri systemizácii modelu a zjednotení charakteristík som využila do istej miery nástroje umelej inteligencie. Idea, štruktúra a úvodná vizuálna koncepcia sú mojím autorským vstupom. Infografiku spracoval Robert Paršo, ktorý vniesol do vizualizácie prvok zvieratníka.

Ako model čítať

1. Význam a funkcia osí v modeli

Na vertikálnej osi sa pohybujeme vo sfére spoločensko-politických rámcov, teda v akom type spoločnosti mapujeme kultúrny sektor. Osi nemajú maximum, k danému cieľu (demokracia, autokracia) sa od bodu 0 vždy len blížime. Osi sú znázornené prerušovanými čiarami, aby sme si uvedomili, že prechod medzi dvoma zadefinovanými stavmi nemusí byť vždy jasný.

• Smerom nahor

  Smerovanie k demokracii predpokladá rešpektovanie demokratických zásad, kultúrne rozhodovanie je participatívne, pluralitné, otvorené rôznym hlasom, s ochranou slobody prejavu a autonómie tvorcov/komunít.

• Smerom nadol

  Smerovanie k autoritárskemu režimu znamená, že kultúra môže byť používaná ako nástroj ideológie a reprezentácie moci, je striktná vo formách a obsahu, je politikmi ovládaná inštitucionálne – či už explicitnou cenzúrou alebo skrytými mocenskými metódami.

Na horizontálnej osi zaznamenávame, koľko financií prúdi do sektora kultúry z verejných zdrojov.

• Vľavo je minimum verejných financií prúdiacich do kultúry. Menej verejných financií znamená, že kultúra je viac závislá od iných zdrojov (trh, súkromné zdroje, crowdfunding), čo môže viesť k väčšej flexibilite, ale aj k prekarizácii.
• Smerom doprava sa objem verejných financií do kultúrnej infraštruktúry zvyšuje. Znamená to, že štát výrazne financuje kultúru, čo môže posilniť jej stabilitu, ale zároveň spôsobiť zraniteľnosť pri zmene politického režimu.

Vstup verejných financií sa v modeli neobjavuje náhodou, ale preto, že predstavuje jeden z najviditeľnejších, najlepšie dátovo uchopiteľných a zároveň politicky najvýznamnejších nástrojov kultúrnej politiky. Graf by bolo možné zostaviť aj z iných uhlov pohľadu – napríklad cez vzťah kultúry k životnému prostrediu či technológiám. Avšak práve pri financovaní máme k dispozícii najviac porovnateľných údajov a zároveň ide o tému, ktorá prirodzene rezonuje aj v laickej verejnosti. Spôsob, akým do kultúry prúdia alebo neprúdia zdroje  – verejné či súkromné, totiž priamo ovplyvňuje jej inštitucionálnu podobu, mieru stability, nezávislosti i zraniteľnosti. Kultúra sa neodohráva vo vákuu. Je spätá s inštitúciami, priestormi, so zbierkami, s infraštruktúrou a ľudskými zdrojmi, ktorých prevádzka je náročná, preto sa otázky Koľko? a Z akých zdrojov? stávajú základným predpokladom jej existencie. Aj nehmotné formy kultúry sú viazané na médiá, nosiče a podmienky, ktoré majú svoju ekonomickú dimenziu. Financovanie je tak v tomto modeli chápané nie ako cieľ sám o sebe, ale ako indikátor materiálnych možností, mocenských vzťahov a hodnotových priorít, ktoré formujú kultúrny ekosystém.

2. Rôzne prvky v modeli

• Segmenty (kruhové výseky) sú hlavným nositeľom odkazu modelu. Môžeme sa pohybovať v rámci osí ktorýmkoľvek smerom a na základe vzťahu k typu spoločnosti a objemu financovania z verejných zdrojov vieme nájsť dominantný charakter kultúry.
• Sústredné kružnice zastupujú konkrétne podsektory, disciplíny, rôzne fenomény v kultúre. Môžeme sledovať, ako sa konkrétny sektor alebo oblasť (napríklad múzeá alebo dizajn) správa v demokratickom aj autoritárskom kontexte s rôznymi úrovňami zdrojov. Alebo si môžeme zvoliť fenomén, ktorý nás zaujíma a preskúmať jeho charakter v rôznych typoch kultúry (napríklad malé vydavateľstvo alebo odborný časopis).
• Bubliny predstavujú entity – kultúrne inštitúcie, skupiny, organizované aktivity, ktoré sa vymykajú dominantného charakteru segmentu. Bublina nie je systémová zmena, ale dočasne udržateľná odchýlka, ktorá existuje napriek dominantnej logike segmentu. Bublina nezapadá, je v napätí s prostredím, často prežíva vďaka špecifickým ľuďom, okolnostiam, miestam alebo „trhlinám v systéme“. Bublina predstavuje lokálne kultúrne prostredie, skupinu ľudí, prax alebo inštitúciu, ktoré fungujú podľa iných pravidiel než dominantný charakter segmentu, no bez ambície alebo schopnosti systém zásadne meniť. Je krehká, často neformálna alebo hybridná, a jej existencia závisí od ochranných podmienok (ľudia, zahraničie, právne medzery, anonymita, komunita).
• Hviezdy symbolizujú individuálne, neočakávané alebo výnimočné javy, ktoré z dominantného typu kultúry výrazne vystupujú – jedinečné fenomény (diela, osobnosti, protestné hnutia, virálne javy) alebo silné udalosti, ktoré môžu v rôznych scenároch náhle ovplyvniť celý systém (revolúcie, technologické zlomy, environmentálne krízy). Tieto silné udalosti sa v scenároch budúcnosti nazývajú aj divoké karty (wild cards).

3. Charakteristiky jednotlivých segmentov

Segmenty predstavím stručne, ďalšie charakteristiky sa dajú rozvíjať neobmedzene. Pre jednotlivé segmenty som si zvolila jednotnú štruktúru: charakteristika (charakter kultúry a verejný záujem, verejné inštitúcie, umelecká tvorba a jednotlivci, vzťah kultúry a životného prostredia, vzťah k národnému) a jednotlivé prvky (sústredná kružnica – príklad sektor múzeí, príklad bubliny, príklad hviezdy).

I. Zdravá kultúra (kultúrna kalokaghatia)

(demokratické prostredie + primerané/zmysluplné verejné financovanie)

Charakteristika segmentu

• Charakter kultúry a verejný záujem
  Zdravá kultúra funguje ako verejná infraštruktúra v demokracii. Verejný záujem je definovaný ako dlhodobý rozvoj spoločnosti, pluralita hlasov, sloboda tvorby, prístup ku kultúre pre rôzne skupiny obyvateľstva a kultúra ako priestor kritického myslenia. Financovanie nie je cieľom samo osebe, ale je nástrojom stability a kvality.
• Verejné inštitúcie
  Verejné kultúrne inštitúcie sú odborne autonómne, transparentné a stabilné. Majú jasné poslanie, profesionálne vedenie a dlhodobé stratégie. Sú otvorené spolupráci, participácii a medzinárodným výmenám, no zároveň ukotvené v lokálnom kontexte.
• Umelecká tvorba a jednotlivci
  Umelecká tvorba je rozmanitá, kritická, experimentálna aj tradičná. Jednotlivci nie sú existenčne tlačení k sebaprezentácii ani k lojalite voči moci.
• Vzťah kultúry a životného prostredia
  Kultúra reflektuje environmentálne témy, udržateľnosť a zodpovednosť. Inštitúcie uvažujú o ekologickej stope, dlhodobosti a vzťahu k prostrediu.
• Vzťah k národnému
  Národné je chápané inkluzívne a otvorene – ako živý proces, nie ako uzavretý kánon. Národná kultúra je kompatibilná s európskym a globálnym kontextom.

Prvky v segmente

• Múzeá ako príklad sektora na sústrednej kružnici
  Múzeá sú odborné, kritické, participatívne, pracujú s pamäťou aj so súčasnosťou; sú miestom diskusie, nielen uchovávania.
• Príklad bubliny
  Uzavretý elitársky kruh odpojený od verejnosti. V zdravej kultúre, kde je verejný záujem definovaný inkluzívne, môže bublina vzniknúť paradoxne ako sebestačný, no sociálne izolovaný priestor – napríklad umelecká komunita, ktorá síce produkuje kvalitnú tvorbu, ale komunikuje výlučne sama so sebou. Nezapadá tým, že oslabuje spoločenský dialóg, nereflektuje širšie publikum, využíva verejné zdroje bez spätnej väzby.
• Príklad hviezdy alebo divokej karty
  Náhla systémová kríza mimo kultúry (napríklad pandémia). V zdravej kultúre divoká karta skúša odolnosť systému. Kríza, ktorá nesúvisí priamo s kultúrnou politikou, preverí, či je kultúra skutočne považovaná za verejný záujem, alebo je verejným záujmom len v „dobrých časoch“. V tomto segmente divoká karta odhalí flexibilitu inštitúcií, mieru dôvery medzi štátom, kultúrou a verejnosťou, schopnosť rýchlo meniť formáty (digitálne, komunitné, hybridné). Systém môže preformátovať – buď posilniť, alebo ukázať, že zdravie bolo len dočasné.

II. Dravá kultúra (kompetitívna kultúra)

(demokratické prostredie + minimálne verejné financovanie, silná trhová logika)

Charakteristika segmentu

• Charakter kultúry a verejný záujem
  Dravá kultúra vzniká v demokratickom prostredí, v ktorom štát výrazne obmedzuje vlastnú zodpovednosť za kultúru a presúva ju na trh. Verejný záujem sa redefinuje ako individuálna voľba spotrebiteľa – kultúra má hodnotu najmä vtedy, ak je úspešná, viditeľná a ekonomicky udržateľná. Solidarita a dlhodobé verejné ciele ustupujú konkurencii.
• Verejné inštitúcie
  Verejné kultúrne inštitúcie sú oslabené alebo nútené správať sa ako súkromné subjekty. Sú tlačené k sebafinancovaniu, eventizácii a marketingovej atraktivite. Odborné, výskumné a pamäťové funkcie ustupujú krátkodobým výsledkom a návštevnosti.
• Umelecká tvorba a jednotlivci
  Jednotlivci fungujú ako kultúrni podnikatelia – úspech závisí od schopnosti presadiť sa, vybudovať značku a monetizovať tvorbu. Vzniká veľká nerovnosť: malá skupina veľmi úspešných a veľké množstvo prekarizovaných tvorcov. Kritická alebo nekomerčná tvorba prežíva len okrajovo.
• Vzťah kultúry a životného prostredia
  Environmentálne a spoločenské témy sa objavujú najmä vtedy, keď sú mediálne atraktívne alebo ekonomicky využiteľné. Udržateľnosť je často deklaratívna a podriadená logike rastu.
• Vzťah k národnému
  Národné motívy sú komercializované, folklorizované alebo využívané ako značka. Identita sa stáva produktom – zrozumiteľným, exportovateľným, ale často zbaveným komplexnosti.

Prvky v segmente

• Múzeá ako príklad sektora na sústrednej kružnici
  Múzeá sa menia na zážitkové centrá, eventové priestory alebo turistické atrakcie. Dôraz sa kladie na návštevnosť, menej na odborný výklad a dlhodobú pamäť.
• Príklad bubliny
  Stabilná verejná inštitúcia s dlhodobým mandátom. V dravej, trhovo orientovanej kultúre môže ako ostrov stability fungovať verejná kultúrna inštitúcia, ktorá má garantované financovanie, kontinuitu a ochranu pred trhovými tlakmi. Nezapadá tým, že nefunguje v režime neustálej konkurencie, umožňuje dlhodobé plánovanie, chráni experiment bez okamžitého výnosu. Je to bublina istoty v prostredí neustáleho konkurenčného boja.
• Príklad hviezdy alebo divokej karty
  Náhle zavedenie silnej verejnej regulácie alebo verejnej podpory. V dravej kultúre divoká karta neprichádza ako kolaps, ale ako zásah zvonka, ktorý mení pravidlá hry. Napríklad vznik silnej verejnej inštitúcie, zákonná ochrana práce v kultúre alebo nové grantové mechanizmy. Divoká karta tu odhalí nasledovné: kto bol úspešný vďaka kvalite a kto len vďaka dopytu; ako sa mení správanie aktérov, keď prestanú bojovať o prežitie; či je systém schopný prejsť od súťaže k spolupráci. Divoká karta v tomto prípade mení dynamiku, nie hodnoty.

III. Sýta kultúra (kultúrna závislosť)

(demokratické prostredie + vysoké verejné financovanie)

Charakteristika segmentu

• Charakter kultúry a verejný záujem
  Kultúra je dobre financovaná, dostupná a stabilná, no objavuje sa riziko komfortnosti a závislosti. Verejný záujem sa definuje ako dostupnosť a kontinuita, menej ako schopnosť reagovať na krízu či zmenu režimu.
• Verejné inštitúcie
  Inštitúcie sú silné, dobre vybavené, ale často ťažkopádne. Inovácie prebiehajú pomaly, pretože neexistuje tlak na zmenu. Vysoká závislosť od verejných zdrojov môže oslabiť schopnosť obrany v prípade politického zlomu.
• Umelecká tvorba a jednotlivci
  Umelecká tvorba je profesionálna, technicky kvalitná, no nie vždy inovatívna. Jednotlivci majú zabezpečené podmienky, ale menej priestoru na konflikt či experiment.
• Vzťah kultúry a životného prostredia
  Environmentálne témy sú prítomné, často však skôr ako programová agenda než existenčná výzva.
• Vzťah k národnému
  Národné je prezentované kultivovane, často konsenzuálne, bez ostrých konfliktov.

Prvky v segmente

• Múzeá ako príklad sektora na sústrednej kružnici
  Bohaté zbierky, silné výskumné oddelenia, ale nie vždy odvaha k reinterpretácii citlivých tém.
• Príklad bubliny
  Vedome nízkorozpočtová kultúrna prax. V prostredí nadbytku môže vzniknúť bublina, ktorá vedome odmieta rast, expanziu a veľké zdroje – pracuje s minimalizmom, pomalosťou, lokálnosťou. Nezapadá tým, že nepoužíva dostupné finančné nástroje, odmieta profesionalizáciu, kladie dôraz na proces namiesto výstupu. Je to bublina askézy v systéme hojnosti.
• Príklad hviezdy alebo divokej karty
  Radikálna zmena hodnotových priorít spoločnosti (napríklad ekologický obrat, generačný zlom). V sýtej kultúre divoká karta často prichádza ako hodnotová korekcia, nie ako materiálna kríza. Spoločnosť si zrazu kladie otázku, či chce financovať to, čo doteraz financovala. Divoká karta tu odhalí nasledovné: do akej miery je financovanie kultúry viazané na legitimitu; či je kultúra schopná obhájiť svoj význam mimo komfortu nadbytku či vie prejsť od „viac“ k „inak“. Divoká karta v sýtej kultúre ohrozuje pohodlnú samozrejmosť, nie existenciu.

IV. Prehnitá kultúra (kultúrna fasáda, kultúra režimu)

(autoritatívne prostredie + stredné až formálne financovanie, systémová korupcia a rozklad)

Charakteristika segmentu

• Charakter kultúry a verejný záujem
  Prehnitá kultúra predstavuje fázu, v ktorej autoritatívny systém stráca schopnosť kultúru využívať zmysluplne – ani ako verejnú službu, ani ako reprezentáciu. Verejný záujem je prázdnou frázou; kultúra slúži najmä na udržiavanie klientelistických sietí, odmeňovanie lojality a zakrývanie úpadku.
• Verejné inštitúcie
  Inštitúcie formálne existujú a sú financované, no sú vnútorne rozložené. Rozhodovanie je netransparentné, pozície sú obsadzované na základe osobných väzieb. Inštitúcie strácajú dôveru verejnosti aj vlastných pracovníkov. Navonok sa tvária ako funkčné, zvnútra sú paralyzované.
• Umelecká tvorba a jednotlivci
  Tvorba je konformná, opakujúca sa, bez vnútornej motivácie. Umelecká energia sa vytráca alebo presúva do apatie a cynizmu. Jednotlivci sa učia prežiť v systéme – nie tvoriť, ale „nerušiť“.
• Vzťah kultúry a životného prostredia
  Starostlivosť o dedičstvo aj životné prostredie je zanedbaná. Rozklad je postupný a tichý – budovy chátrajú, zbierky degradujú, krajina sa ničí bez veľkých gest. Nejde o monumentálnu deštrukciu, ale o dlhodobé vyprázdňovanie.
• Vzťah k národnému
  Národná kultúra sa mení na prázdny rituál. Symboly zostávajú, ale bez obsahu. Národné je používané mechanicky, bez presvedčenia – skôr ako alibi než ako zdroj identity.

Prvky v segmente

• Múzeá ako príklad sektora na sústrednej kružnici
  Múzeá fungujú ako sklady alebo formálne inštitúcie bez publika; zbierky sa nevyužívajú, výskum stagnuje, dedičstvo sa pomaly stráca.
• Príklad bubliny
  Disidentská alebo eticky konzistentná kultúrna aktivita. V rozkladajúcom sa systéme, kde je kultúra formálna, cynická alebo vyprázdnená, môže bublina vzniknúť ako ostrov integrity (ostrov pozitívnej deviácie). Nezapadá tým, že zachováva hodnoty, ktoré systém opustil, odmieta kompromisy, často funguje na hranici viditeľnosti. Je to bublina zmyslu v prostredí vyhorenia a rozkladu.
• Príklad hviezdy alebo divokej karty
  Spontánna mobilizácia alebo nečakaný kultúrny výbuch. V prehnitej kultúre divoká karta prichádza ako neplánovaný moment: masová reakcia, spontánna iniciatíva, kultúrny akt, ktorý získa význam napriek rozkladu systému. Divoká karta tu odhalí nasledovné: kultúra nie je totožná s inštitúciami; význam môže vzniknúť aj v ruinách, alebo naopak, systém už nedokáže absorbovať nič nové. Divoká karta nie je v tomto prípade riešením, ale signálom – buď obnovy, alebo definitívneho rozpadu.

V. Úbohá kultúra (kultúrna depresia)

(autoritatívne prostredie + nízke verejné financovanie, prakticky bez súkromných zdrojov)

Charakteristika segmentu

• Charakter kultúry a verejný záujem
  Úbohá kultúra vzniká v autoritatívnom prostredí, v ktorom štát nedokáže alebo nechce kultúru systematicky financovať, no zároveň neumožňuje existenciu nezávislých súkromných zdrojov. Kultúra je vnímaná ako marginálna, potenciálne podozrivá oblasť. Verejný záujem je redukovaný na minimum – často len na základné ideologické alebo folklórne funkcie, prípadne úplne mizne zo slovníka verejnej politiky.
• Verejné inštitúcie
  Verejné kultúrne inštitúcie sú chronicky podfinancované, personálne vyčerpané a politicky kontrolované. Ich činnosť sa obmedzuje na prežitie a administratívne minimum. Odborný rozvoj, výskum či modernizácia sú prakticky nemožné. Inštitúcie strácajú schopnosť plniť verejnú službu a často fungujú len ako prázdne schránky.
• Umelecká tvorba a jednotlivci
  Umelecká tvorba prežíva v extrémne obmedzených podmienkach. Jednotlivci sú nútení voliť medzi mlčaním, prispôsobením sa alebo únikom – do súkromia, šedej zóny či emigrácie. Pôsobia skôr ako morálne alebo disidentské figúry, nie ako spoločensky oceňovaní aktéri. Kritická tvorba existuje len fragmentárne a často neviditeľne.
• Vzťah kultúry a životného prostredia
  Vzťah ku kultúrnemu aj k prírodnému dedičstvu je utilitárny a zanedbaný. Ochrana životného prostredia či dlhodobá starostlivosť o kultúrne hodnoty sú odsúvané v prospech krátkodobých politických alebo ekonomických záujmov režimu.
• Vzťah k národnému
  Národné je redukované na zjednodušené symboly, často bez skutočnej starostlivosti o ich obsah. Paradoxne môže byť národná kultúra ideologicky zdôrazňovaná, no materiálne zanedbávaná – existuje skôr ako rétorika než ako živá prax.

Prvky v segmente

• Múzeá ako príklad sektora na sústrednej kružnici
  Múzeá sú zanedbané, depozitáre chátrajú, výklad je zastaraný alebo ideologicky zdeformovaný; dedičstvo sa „udržiava“ len v základnom fyzickom zmysle.
• Príklad bubliny
  Neoficiálna, paralelná kultúrna sieť. V autoritárskom systéme bez súkromných zdrojov môže vzniknúť bublina v podobe neviditeľnej infraštruktúry – bytové divadlá, samizdat, digitálne komunity, neformálne vzdelávanie.  Nezapadá tým, že existuje mimo oficiálnych štruktúr, odmieta reprezentáciu moci, funguje na báze dôvery a anonymity. Je to bublina slobody v prostredí kontroly.
• Príklad hviezdy alebo divokej karty
  Nečakaný externý zdroj alebo ochrana (napríklad medzinárodná intervencia, digitálny únik). V úbohej kultúre je divoká karta niečo, čo by „nemalo existovať“: externá podpora, digitálny priestor mimo kontroly režimu alebo medzinárodná pozornosť. Divoká karta v tomto prípade odhalí nasledovné: mieru represie systému; hranice toho, čo režim dokáže kontrolovať; aký veľký potenciál je potláčaný. Divoká karta neprináša stabilitu, ale krátke okno možností – a zároveň vysoké riziko.

VI. Okázalá kultúra (kultúra reprezentácie moci, opulentná kultúra)

(autoritatívne prostredie + vysoké verejné financovanie)

Charakteristika segmentu

• Charakter kultúry a verejný záujem
  Okázalá kultúra vzniká v autoritatívnom systéme, ktorý do kultúry investuje veľké verejné zdroje, no nie v mene pluralitného verejného záujmu. Kultúra slúži predovšetkým ako reprezentačný nástroj moci, na legitimizáciu režimu doma aj navonok. Verejný záujem je definovaný zhora – ako jednota, lojalita, národná hrdosť alebo „civilizačná misia“.
• Verejné inštitúcie
  Verejné kultúrne inštitúcie sú silné, viditeľné a dobre financované, no politicky podriadené. Investuje sa do veľkých budov, prestížnych podujatí a „národných“ projektov. Riadenie je centralizované, personálne nominácie sú lojálne. Odbornosť existuje, ale len pokiaľ je kompatibilná s ideológiou režimu.
• Umelecká tvorba a jednotlivci
  Umelecká tvorba je technicky kvalitná, profesionálna a často monumentálna, no tematicky obmedzená. Podporovaní sú umelci a umelkyne, ktorí vedia vytvárať reprezentatívne diela bez explicitného konfliktu s mocou, sú „oficiálnymi“ umelcami režimu. Kritická tvorba je marginalizovaná alebo vytláčaná do zahraničia.
• Vzťah kultúry a životného prostredia
  Kultúrne aj prírodné dedičstvo je využívané selektívne – ako symbol kontinuity, veľkosti a stability. Ekologické či pamiatkové otázky sú podriadené prestíži a veľkým projektom, ochrana ustupuje monumentalite.
• Vzťah k národnému
  Národné je silne zdôrazňované, často heroizované a zjednodušené. Kultúra vytvára obraz homogénneho národa bez vnútorných konfliktov. Menšiny, alternatívne identity a kritické interpretácie sú vytláčané.

Prvky v segmente

• Múzeá ako príklad sektora na sústrednej kružnici
  Veľké národné múzeá s pôsobivými expozíciami, no ideologicky rámovaným výkladom – múzeum ako „chrám štátneho príbehu“.
• Príklad bubliny
  Autentická komunitná kultúra bez reprezentatívnej funkcie. V prostredí veľkolepých, režimom riadených projektov môže vzniknúť bublina, ktorá je malá, lokálna a neokázalá, často úplne mimo centra pozornosti moci. Nezapadá tým, že nemá propagandistickú hodnotu, neslúži reprezentácii štátu, jej význam je vnútorný, nie symbolický. Je to bublina zmyslu v systéme reprezentácie.
• Príklad hviezdy alebo divokej karty
  Kolaps symbolickej legitimity (napríklad verejné zosmiešnenie, medzinárodná izolácia). V okázalej kultúre je divokou kartou strata lesku – moment, keď monument, festival alebo reprezentatívna inštitúcia prestane fungovať ako symbol moci. Divoká karta odhalí nasledovné: rozdiel medzi formou a obsahom; závislosť kultúry od politickej moci; krehkosť reprezentácie. Divoká karta v tomto prípade nepoškodzuje infraštruktúru, ale význam.

Variácia modelu: multiverzum

Variácia vizualizácie modelu, v ktorej sa všetky prvky miešajú a fungujú paralelne, nám chce opakovane naznačiť, že možných budúcností je nekonečne veľa. Faktory, ktoré ovplyvnia budúci vývoj bez nášho pričinenia, sú už prítomné, no mnohé ešte prídu ako divoké karty z prognostiky.

Šesť scenárov a ich vizualizáciu ponúkam ako nástroj, pomôcku pri premýšľaní o budúcnosti, ktorej sa môžu chytiť tí, ktorí sú zneistení aktuálnym dianím na Slovensku či vo svete. Každý sa môže pokúsiť nájsť v tomto modeli svoje miesto a uchopiť tak situáciu z istej racionálnej pozície. Preškrtajte celý graf, vymyslite presnejšie pomenovania segmentov, zmeňte rámec celého rozmýšľania – vlastnosti osí či použite model ako základ premýšľania vo vašej inštitúcii, škole alebo skupine. Akékoľvek využitie je vítané.

Za spoluprácu na tvorbe seriálu Keď príde čas konať ďakujem redakcii Kapitálu. Za súhlas s použitím diel Michala Moravčíka a spoluprácu ďakujem Jane Kapelovej.