Dnešný stav kultúrnej politiky nie je stagnácia, je to regres

Nedávno vyšla informácia, že vláda zrušila ministerstvu kultúry povinnosť pripravovať akčné plány k schválenej Stratégii kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030. To len potvrdilo našu snahu držať v pozornosti témy stratégie, aby sa know-how v nej zhrnutý aj získaný pri jej tvorbe nerozplynul v každodennom odboji proti autokratickým a neodborným zásahom súčasného vedenia ministerstva. Rozhovor s Matúšom Bieščadom, ktorý viedol Inštitút kultúrnej politiky (IKP), pracoval na tvorbe stratégie a bol pri jej schvaľovaní vládou v roku 2023, voľne nadväzuje na tému efektívne financovaná kultúra z minulej časti série Keď príde čas konať.

Pracoval si ako analytik na ministerstve kultúry a viedol si Inštitút kultúrnej politiky, bol si počas úradníckej vlády v roku 2023 štátnym tajomníkom, ale vyštudoval si psychológiu. Priblíž nám trochu prepojenie tvojich rôznych odborností.

Vzdelaním som psychológ a už vo svojej doktorandskej práci som sa venoval oblasti merania v psychológii, psychometrii a kvantitatívnej psychológii. Zaoberal som sa otázkami a nástrojmi merania efektu psychoterapie. Takže som mal blízko k analýzam v štatistike aj k pokročilejším metódam.

Po krátkej psychologickej praxi som začal pôsobiť vo výskume trhu a v marketingovom výskume, kde ma najviac bavil výskum mediálnej oblasti alebo sociologické výskumy názorov, postojov. Tam som rozvíjal svoje analytické zručnosti, prácu s dátami.

Keď som sa dozvedel o kreovaní analytického útvaru na ministerstve kultúry na prelome rokov 2017 a 2018, tak som zareagoval na ponuku. Hlavným motivátorom pre mňa bolo, že som mal analytické skúsenosti a bol som silný konzument kultúry.

Čo znamená byť silným konzumentom kultúry?

Niekoľkokrát do týždňa som bol v divadle, často na výstavách, koncertoch, vo filharmónii, sledoval som aj súčasnú slovenskú literatúru, takže v oblasti kultúry som bol zorientovaným konzumentom. Prišlo mi tiež veľmi zaujímavé viac sa pozrieť na kultúru cez čísla, tvrdé dáta, a týmto spôsobom hľadať, aké má kultúra dopady, aký má význam pre spoločnosť.

Takého úradníka si všetci z kultúry na ministerstve predstavujeme. Takže na pohovore si uspel a nastúpil do IKP.

Áno, v roku 2018, keď sa začala činnosť IKP. Nastúpili sme na začiatku traja interní zamestnanci – ja, Marcel Čas a Zuzana Borošová. Externým pracovníkom bol Andrej Svorenčík, ktorý mal za úlohu útvar rozbehnúť, nájsť ľudí, nastaviť primárne zameranie. Spoločne sme si prechádzali, čo sú dlhodobé a aktuálne úlohy, na čom aktuálne robíme, čo je v pláne urobiť. Takto sa prakticky začala práca analytického oddelenia.

V tom čase sa rozvíjali analytické inštitúty na viacerých ministerstvách. Existovala nejaká špecifická úloha, vďaka ktorej vznikali?

Bol to projekt financovaný fondmi Európskej únie (EÚ) zameraný na budovanie a rozvoj analytických útvarov ústredných orgánov štátnej správy. Na niektorých ministerstvách už také útvary existovali, na ministerstve financií Inštitút finančnej politiky a Útvar hodnoty za peniaze, na životnom prostredí Inštitút environmentálnej politiky alebo Inštitút sociálnej politiky na ministerstve práce a sociálnych vecí. V niektorých rezortoch vznikali nové.

A potom si už intenzívne pracoval s dátami v kultúre, analyzoval si ich. V porovnaní s inými oblasťami sú v niečom špecifické?

Jedna vec bola mať vôbec k dispozícii nejaké dáta. Dlhodobo sa na základe zákona robí štátne štatistické zisťovanie v oblasti kultúry, takzvané výkazy KULT. Je to kompetencia prenesená na Národné osvetové centrum, ktoré to pravidelne robí a vydáva z toho deskriptívnu správu. Ale viac sa s tými dátami nepracovalo. Dokonca boli v podobe mikrodát kdesi na serveroch bez prístupu.

Takže naša prvá úloha bola získať tie dáta, pozrieť sa na ich štruktúru, očistiť ich a nájsť spôsob, ako ich budeme uchovávať, aby boli dostupné pre analýzy. Rozdiel je, že v marketingovom výskume som pracoval s malými mäkkými dátami, s výpoveďami respondentov. Teraz boli k dispozícii tvrdé dáta, ktoré sa týkali počtu istých výkonov alebo ekonomických ukazovateľov.

Ďalšia úloha bola zorientovať sa v materiáloch ohľadom kultúrnych politík. Aké sú k dispozícii strategické materiály, aké sú koncepcie v rámci ministerstva kultúry.

Okrem spomínaných štatistík KULT sme sa pozreli na dáta zo Satelitného účtu kultúry a kreatívneho priemyslu, ktorý už vtedy bežal, sledovali sme Eurostat. Spolupracovali a komunikovali sme so štatistickým úradom aj s našimi organizáciami.

A potom nasledovala úloha vytvoriť Revíziu výdavkov na kultúru. Zámerom bolo pozrieť sa na to, aké sú ciele v kultúrnej politike a ako sú napĺňané. Všade, kde je nejaká neefektivita, navrhnúť, ako by sa dali financie použiť efektívnejšie. Navštívili sme všetky organizácie, ktoré zriaďovalo ministerstvo, zisťovali sme, pýtali sa, kde vidia problémy, ako sa pozerajú na to, ako sú výdavky manažované.

Keď si to zasadíme do politického vývoja, zdá sa mi, že ste vtedy boli v inštitúte dosť samostatní, že ste si sami určovali, čo robiť, lebo vtedy bol asi aj dosť chaos, padla vláda…

Áno, po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa zrevidovala vláda, voľby potom boli o dva roky. Našej práci v IKP vtedy nikto na ministerstve veľmi nerozumel. Snažili sme sa vysvetliť, prečo sme tam. Pravda je, že nás nechali slobodne pracovať. Mali sme priestor naštartovať tvorbu revízie.

Za ministerky Ľubice Laššákovej (nominantka Smeru) sme spravili predbežnú správu k revízii a robili sme bežnú agendu, vytvárali sme doložky vplyvov pre rôzne materiály, ktoré išli na vládu. Napríklad doložky vplyvov na verejné financie, vplyvy na zamestnanosť a podnikateľské prostredie, na životné prostredie, sociálne vplyvy a podobne. Vtedy sme sa začali zoznamovať s vecnými sekciami na ministerstve.

Konečne sa to začínalo na ministerstve systematizovať z hľadiska dát, analýz a spolupráce medzi sekciami. Zároveň Revízia výdavkov na kultúru bola a je dôležitý dokument, ktorý nám popisuje obdobie pred pandémiou COVID-19, ktorá bola pre kultúru veľkým zlomom. Revízia bola aj zásadným dokumentom, ktorý sme použili pri tvorbe stratégie…

V tom čase sa akurát končila platnosť veľkej stratégie kultúry, ktorá bola na roky 2014 až 2020. A jedným z opatrení revízie bolo, že štátna kultúrna politika potrebuje mať nejaký zastrešujúci strategický dokument, na základe ktorého by sa potom plnili dlhodobé ciele a vízie.

Revíziu sme dokončili v roku 2020 za ministerky Natálie Milanovej (OĽaNO). V podstate to bol spoločný dokument ministerstva financií, konkrétne Útvaru hodnoty za peniaze, a ministerstva kultúry. Znamená to, že sme finalizovali záverečnú správu revízie počas prvých covidových vĺn. V zásade najčerstvejšie dáta boli z roku 2018, takže revízia už vôbec nepokrývala nástup pandémie.

Takže ste si museli hľadať zdroje dát, začali ste sa v nich orientovať, vytvorili ste si vlastné plány. Čo sa s vašou prácou deje teraz? Všimla som si, že napríklad satelitný účet nie je aktualizovaný a čo sa deje na ministerstve, je zjavne celé nekoncepčné.

Je to veľmi nekoncepčné. Ministerstvo sa aj pri rušení IKP vyjadrilo, že majú záujem o analýzy, ale budú ich robiť inak. Nešpecifikovali, čo znamená robiť analýzy inak, ani to, s akým personálnym obsadením ich budú robiť. Skôr si myslím, že za tým bola obava, aby sa nikto príliš nepozeral na ich rozhodnutia a nehodnotil ich. Inak ako nekoncepčné a nekompetentné sa tieto kroky nedajú nazvať.

V akej sme teraz situácii, čo sa týka dát v kultúre? Vieme sa vzťahovať k nejakému bodu v čase, že tu sme skončili a odtiaľto to ideme znovu dať celé dokopy?

Ťažko povedať, v akej sme presne situácii. V situácii, keď ministerstvo kultúry nerobí nič. Štatistické zisťovania KULT stále prebiehajú, ale už nie je nikto, kto by si mikrodáta zobral a archivoval ich, aby sa dali analyticky využívať.

My sme z nich robili časové rady po rokoch, kde sme mali jednotlivé dáta za všetky oblasti kultúry spoločne v jednom súbore. Mohli sme sa rýchlo dostať k údajom, ktoré sme potrebovali. To sa teraz nerobí, takže tam zostane veľká diera, stratí sa pamäť. A či sa zachová celý archív IKP, ktovie?! Ak sa znovu otvorí nový analytický útvar, tak bude potrebné zaplniť to prázdne miesto. A dá sa povedať, že začínať opäť od začiatku.

Znovu bude treba urobiť revíziu…

Revízie výdavkov by mali mať periodicitu päť rokov, takže rozhodne už je čas aj na ďalšiu revíziu výdavkov v kultúre.

V článku k cieľu efektívne financovaná kultúra som uviedla citát „anonymného analytika“, ktorý naozaj nemá autora, lebo niečo podobné ste mi hovorili takmer všetci v IKP pri tvorbe stratégie — peňazí je dosť, len ich treba efektívne rozdeľovať. Ako to vidíš aj vo svetle autoritárskeho prístupu na ministerstve kultúry?

Keď sa pozrieme makropohľadom na dáta z Eurostatu a na klasifikáciu verejných výdavkov (COFOG), jedna z kategórií sa týka kultúry, takže si vieme porovnať výdavky na kultúru vo všetkých krajinách EÚ. V týchto porovnaniach sa neukázalo, že by vo verejných výdavkoch na kultúru Slovensko nejak výrazne zaostávalo. Aj čo sa týka krajín V4, boli sme na tom veľmi podobne, s výnimkou Maďarska, kde výdavky na kultúru výrazne stúpli. To však súvisí viac s Orbánovou politikou, ktorá cielene využíva kultúru na propagandu a enormne sa tam buduje kultúrna infraštruktúra, obnovuje sa kultúrne dedičstvo. Pamiatkari by však mohli povedať, či sú tie obnovy citlivé.

Keď to vrátim k nám, tak peňazí nie je nejako výrazne málo — to je ten makropohľad. Potom pri bližšom pohľade vidíme, ako je to napríklad so mzdami v kultúre. Nominálna priemerná hrubá mzda v národnom hospodárstve bola v roku 2021 na úrovni 1 405 eur mesačne. V celom sektore kultúry a kreatívneho priemyslu bola dve percentá pod touto priemernou úrovňou, v rámci rezortu MK SR, pod ktorý patrí úrad MK SR a jeho 30 zriadených kultúrnych inštitúcií, sa nominálna priemerná hrubá mzda v roku 2021 nachádzala približne päť percent pod úrovňou priemeru národného hospodárstva SR. A pritom väčšina výdavkov zriaďovaných organizácií sú personálne výdavky — čiže výdavky na podpriemerné platy. A predovšetkým chýbajú potom zdroje na samotnú činnosť tých inštitúcií — výstavy, predstavenia, koncerty, výskum, publikácie. Chýbajú kapitálové zdroje.

Pri porovnaní s inými krajinami idú do kultúry v menšej miere financie zo súkromného sektora. U nás zhruba 80 percent produktov a služieb kultúry a kreatívneho priemyslu nakupuje súkromný sektor, v zahraničí tvorí podiel súkromného sektora viac ako 85 precent. V Českej republike je podiel súkromného sektora o sedem percentuálnych bodov vyšší ako u nás.

V súčasnej situácii je pri nedostatku zdrojov otázna aj ich efektivita, na čo sa spotrebúvajú. Efektivitu sme sa často snažili nejakým spôsobom analyzovať, čo bolo veľmi náročné. Zamerali sme sa napríklad na informačné technológie v oblasti kultúry, na digitalizáciu, kde boli výdavky nastavené veľmi štedro z verejných zdrojov. Vytvorila sa masívna infraštruktúra pre digitalizáciu, ktorú bolo treba udržiavať, čo tiež stálo obrovské peniaze. Ale v závere sme nevideli konkrétne výsledky dodané pre verejnosť. Niektoré projekty sú výnimkami, ale v globále samotná verejnosť príliš efekty digitalizácie nevidela — napriek tomu, že to bol projekt s vysokými výdavkami. Takže otázka je, kde sú oblasti, v ktorých je možné iným spôsobom prerozdeliť financie, aby sa smerovali do samotnej činnosti organizácií?

A ako vzniká napríklad odhad, že 883 miliónov je investičný dlh do kultúry, ako to viete takto stanoviť?

Odhady sú rôzne, s rozličnou mierou presnosti. Konkrétne tento investičný dlh pochádza zo zásobníka investičných požiadaviek, týka sa vyslovene organizácií MK SR. Celkovo pri rôznych odhadoch vychádzame z dát, ktoré sú k dispozícii. Potom sa vytvorí metodika, akým spôsobom sa dajú dáta využiť na približný výpočet. V revízii je napríklad často diskutovaný a uvádzaný pamiatkový dlh. Je to spolu 5,4 miliárd eur, do odhadu vstupovali viaceré premenné, ako napríklad stavebno-technický stav nehnuteľných pamiatok. Celkovo tak síce ide o odhady, ale dá sa povedať, že to bol v našej kultúrnej politike prvý pokus a snaha budovať dátovú bázu, budovať know-how a postupne sa učiť lepšie všetko odhadovať a predikovať. To boli prvé kroky alebo kroky nula, ktoré mali smerovať k posilneniu IKP.

Samostatná a veľmi dôležitá téma je sledovanie a určovanie  ekonomických dopadov kultúry, takzvaných multiplikačných efektov. Typický príklad je z oblasti audiovizuálneho priemyslu. Na filmovú produkciu sa viažu aj iné oblasti hospodárstva. Prídu veľké štáby, ktoré sa musia na miesto dopraviť, musia niekde bývať, musia sa stravovať, prídu ich rodinní príslušníci… A z toho potom idú aj príslušné dane, odvody do verejného rozpočtu. Dobrým príkladom sú aj hudobné festivaly, keď kultúrny event prinesie so sebou aj rozvoj služieb – dopravné, ubytovacie, gastro. Alebo sa to týka aj miest, ktoré majú nejakú zaujímavú kultúrnu štruktúru. Učebnicovým príkladom je Guggenheimovo múzeum v Bilbau, ktoré po otvorení naviazalo ďalšie oblasti a viedlo to k celkovému rozvoju mesta a regiónu.

Pri téme multiplikačných efektov, pozitívnych dopadov kultúry, mi napadá jedna téma, o ktorej som tiež písala v našom seriáli, a to je vyjednávanie. Počas tvorby stratégie som sa naučila, že nestačí mať dáta, nestačí ich mať dobre interpretované, musí byť aj politik/politička, minister/ministerka, ktorý ich budú používať na vyjednávanie v záujme kultúry.

To bola aj jedna z úloh alebo cieľov stratégie — ukázať hodnotu kultúry pre verejnosť. Teraz sa presadzuje naratív, že kultúra je na oddych a zábavu, že kultúru máme preto, aby sme si vyčistili hlavu. Umelci a umelkyne by nemali obťažovať verejnosť a robiť politiku. Keď prídu ľudia do divadla, idú sú oddýchnuť, a keď prídu do galérie, tak sa prídu pozrieť na pekné obrázky. To je obrovské nepochopenie kultúry a jej úloh.

Kultúru zredukovanú na zábavu a oddych nepotrebujeme, má v spoločnosti výraznejšie funkcie, reflektuje, čo sa deje, poukazuje na problémy, otvára nám oči. Kultúra nie je na to, aby sme hlavu vypli, ale kultúra je hlavne na to, aby sme hlavu naopak zapli. Ak sa spoločnosť vrátane vrcholových politikov a političiek bude na kultúru pozerať ako na zábavku, tak nebude jasné, prečo kultúru rozvíjať a prečo do nej dávať aj verejné zdroje.

Druhá vec je ekonomická úloha kultúry — treba ukázať, že sú oblasti kultúry, kde trh zlyháva, kde sú verejné zdroje extrémne dôležité a bez nich by príslušné oblasti kultúry neexistovali. Napríklad ochrana kultúrneho dedičstva, ktorá je spojená s obrovskými nákladmi — tu nie je možné, aby to zafinancoval trh. Takže kvôli verejnému záujmu na to máme určené výdavky z verejných zdrojov. Alebo aj iné oblasti, niektoré produkcie (symfonické orchestre, opera, balet) — v žiadnej krajine nie sú návratné, potrebujú či už verejné zdroje alebo súkromné z firiem alebo od mecenášov.

Sú oblasti kultúry, ktoré naopak v konečnom dôsledku môžu byť ekonomicky efektívne, hoci aj nepriamo cez multiplikačné efekty. Avšak aj tu treba niekedy využiť verejné zdroje, buď na prvotný impulz alebo vo forme pôžičiek, ktoré sú v prípade zisku vratné.

V prípade verejných zdrojov sme porovnateľní s inými krajinami, ale vo veľkej miere u nás chýbajú súkromné zdroje, a tak sú inštitúcie v kultúre často závislé od verejných zdrojov. Chýba mechanizmus na podporu súkromných zdrojov. V revízii aj v stratégii sme hovorili o sponzorskom zákone alebo o definícii nástrojov, ktoré podporia donorov, veľké firmy, spoločnosti, ktoré chcú prispieť do kultúry.

To ma zaujíma, lebo od 90. rokov minulého storočia sa stále hovorí o sponzorskom zákone ako o bielom jednorožcovi. Pritom ide len o nejaké finančné nástroje…

Nástroje, ktoré by stimulovali súkromných donorov, aby dali peniaze do kultúry. V športe to napríklad funguje. V zákone o športe je paragraf, podľa ktorého je sponzorský dar daňovým nákladom. Za veľmi jasne definovaných podmienok, komu sa môže darovať, na čo sa môže darovať, a daňový subjekt, sponzor, si dar môže odpísať pri výpočte dane.

Prečo si myslíš, že za vyše tridsať rokov sme to neboli schopní dotiahnuť, aby bol takýto nástroj, sponzorský zákon v kultúre?

Naozaj chýba v našej spoločnosti rozhodný konsenzus o skutočnej úlohe a dôležitosti kultúry. Často zostáva na okraji záujmu. Politické elity sa skôr zhodli na tom, že šport je pre nás dôležitý, než na tom, že je dôležitá kultúra.

Alebo vládne aj obava, že by to bol príliš veľký zásah do celej ekonomiky?

Ťažko povedať, ako to je. Tým, že kultúra je taká rozmanitá a pôsobí v nej veľa subjektov v rozličných právnych formách, tak je náročné jednoznačne stanoviť, ktoré subjekty to sú. To sme videli aj pri tvorbe takzvaných covidových dotácií. Ako sa rozhodnúť, kto presne pracuje v kultúre? V niektorých prípadoch je to úplne jasné — máme register divadiel, register múzeí. Ale už pri fyzických osobách, umelcoch, je väčší problém presne identifikovať, kto sú tie subjekty a či naozaj pôsobia v kultúre. Čiže to vidím ako problém, ktorý ovplyvňuje aj tému sponzorského zákona.

Veľká rozmanitosť kultúry je samozrejme pozitívum, ale pre štátnu kultúrnu politiku to môže znamenať problém, lebo je nevyhnutné pomenovať, kto sú tie subjekty, ako ich budeme identifikovať, na základe čoho. Je dôležité mať zdroje od súkromných darcov adresne a účelne smerované, aby skutočne podporovali kultúru.

Nakoniec z toho vychádza, že to je základný kameň úrazu, ktorý zastaví každého, kto chce riešiť súkromné zdroje v kultúre. Zákon musí zaručiť, aby sa systém nedal zneužiť a musí byť jasný.

Napríklad, keby bolo v zákone konkrétne ustanovenie, že podpora bude pre zriaďované divadlá, múzeá, galérie, knižnice a orchestre, tak by to bolo relatívne ľahké, pretože na to máme informácie. Máme jednoznačné registre a vieme presne identifikovať, čo sú štátne alebo samosprávne zriadené inštitúcie.

Ale zase nebolo by to úplne spravodlivé…

Áno, je otázne, či založiť rozdeľovanie financií na tom, že vieme subjekty jednoznačne identifikovať. Súkromné zdroje potrebujú aj rozličné nezriaďované organizácie, ktoré často fungujú buď ako občianske združenie, alebo ako neziskovky, ktoré podnikajú a pôsobia v kultúre. A hneď tu máme problém, napríklad kluby alebo kultúrne centrá — vymedziť, aká časť ich činnosti je kultúra, pretože sa často kombinuje s nejakou inou činnosťou, napríklad gastrom. Ako presne vymedziť, že sa dar použije práve na oblasť kultúry?

Čiže tomuto sponzorskému zákonu by mal predchádzať napríklad zákon o kultúre alebo vymedzenie profesionálov a profesionálok v kultúre. To ste tiež počas tvojho pôsobenia na ministerstve kultúry začali riešiť…

My sme to nazvali zákon o kultúre, ale v zásade ho môžeme nazvať akokoľvek. Bol by to zastrešujúci zákon. Potom by už bolo jednoduché v jednom paragrafe zadefinovať sponzorstvo, pretože už by sa to odvolávalo na iné paragrafy. Vymedzili by jasne subjekty pôsobiace v kultúre.

Väčší problém nastáva pri fyzických osobách, pri slobodných umelcoch — ako vymedziť štatút umelca a ako vytvoriť register umelcov. Otázka je, ako do toho zapojiť aj iné profesie, ktoré pôsobia v kultúre, ale sú to podporné činnosti. Takže to je náročná problematika, ktorú však treba nevyhnutne vyriešiť.

Rozhodne si vyžaduje veľmi starostlivú prípravu a participatívny prístup, aby subjekty, ktorých sa to má týkať, boli do celého procesu zapojené. Je to obrovský ekosystém, veľmi rozmanitý s rozličnými potrebami. Viem si predstaviť, že v minulosti boli také snahy, ale opakovane stroskotávali. Je k tomu potrebný líder/líderka, niekto, kto im dá politický mandát a veľmi kompetentní ľudia, ktorí to spoločne zrealizujú. Ľudia, ktorí rozumejú kultúre, jej rozličným oblastiam, umeleckej profesii, a rozumejú aj legislatíve.

Ale je to aj veľká medzirezortná práca, lebo tam potrebuješ aj finančné vstupy…

Presne tak, čiže je to komplexná úloha. V zásade si myslím, že tým, akú malú váhu má kultúra v spoločnosti, tak vlastne to nikdy nemalo veľkú podporu — ani politickú ani od iných rezortov. My sme na to veľmi narazili v čase covidu. Vtedy bolo potrebné vedieť identifikovať, komu pomôcť. Samozrejme, že zdroje boli obmedzené, ale aj keby boli k dispozícii väčšie zdroje, tak je to veľmi náročná úloha — legitímne a spravodlivo rozhodnúť, kto sú subjekty, ktoré si podporu zaslúžia.

Ty si ešte použil slovo, ktoré teraz vôbec z ministerstva nepočujeme — participatívne procesy pri tvorbe verejnej politiky, čo je naozaj dôležité. Videli sme aj pri stratégii, že ľuďom potrebuješ veľa vecí povysvetľovať. Keď ľudia pochopia, prečo sa to robí, ako sa to robí, tak aj evidencia je potom menej problematická, menej zraňujúca. O tom som písala v prvých častiach tohto seriálu v téme o dôstojnosti. Ľudia sa vyhýbajú „započítaniu“, považujú to za niečo nehumánne. V tomto seriáli by som chcela ľudí aj pripraviť na to, aby boli schopní prekonať nedôveru, prijať to započítanie nie ako pokus o kontrolu, ale aj ako príležitosť. Sami sa identifikujme, nájdime svoje miesto, identitu a zistime, čo chceme od systému…

Kultúra je veľmi náročná oblasť, pretože kreatívni ľudia často „bojujú“ so systémom alebo lepšie povedané, sú tí, ktorí prekračujú hranice, ktorí potrebujú byť rebeli, chcú byť nezávislí a ich zošnurovanie do systému (vrátane evidencie) je vyslovene proti ich naturelu. Tvorivý človek, ktorý pozerá za horizont súčasných udalostí a vidí veci, ktoré sú niekde pod povrchom, sa ťažko stotožňuje s tým, že bude šnurovaný nejakým systémom. Len si treba uvedomiť, že tým pádom sa neposúvame ďalej. Keď nebude systém efektívny a funkčný, tak nebude ani podpora, ani ochrana od systému, ani starostlivosť. Takže treba urobiť rozhodnutie, pomôcť systém nastaviť tak, aby to bolo čo najmenej bolestivé a čo najviac spravodlivé.

Ešte ma trápi pojem efektívnosť, ktorý sa dá aj zneužiť. Vidíme to každý deň pri opakovaní pojmu konsolidácia verejných financií, keď je často zjavné, že o naozajstnú efektívnosť nejde a konsolidácia je iba zámienkou. Aj my sme v stratégii navrhovali audity a analýzy, zefektívnenie. Ale ten slovník ma desí — tie isté pojmy, aj celé opatrenia sa dajú použiť úplne odlišnými spôsobmi. Odporúčali sme napríklad centrálne depozitáre, ale teraz sa toho bojíme. Bojíme sa toho istého, čo sme sami odporúčali.

Ale dá sa to riešiť. Dajú sa minimalizovať subjektívne faktory a vychádzať napríklad z benchmarkov, porovnaní so zahraničím, existujúcich funkčných riešení. Objektivita sa do toho dá dostať, ale nevyhnutné je urobiť to transparentne a komunikovať to — treba zverejniť výsledky auditov a analýz aj pre verejnosť. Nech o tom môže byť diskusia alebo aj polemika.

Určite sa to nedá robiť plošne, lebo čo organizácia to úplne iný systém práce, úplne iné nastavenie. V množstve našich organizácií je na viacerých pozíciách nedostatok pracovníkov a kumulujú sa viaceré funkcie. Možno v iných oblastiach je tých zamestnancov viac, len o tom treba diskutovať a urobiť zmeny. Skutočne kompetentné analýzy nemôže robiť iba právnik alebo ekonóm. Musí to byť v spolupráci s ľuďmi, ktorí poznajú príslušné odborné činnosti, vedia, čo to všetko obnáša, aká je tam pracovná agenda. Nech sa k tomu vyjadria ľudia, ktorí sa vedia k tomu vyjadriť, a čo najobjektívnejšie. Zopakujem, že sa to nemôže robiť plošne, povedzme škrtnúť desať percent z rozpočtu každému. To je cesta do pekla, to je jednoducho nezmysel.

Chcela by som s tebou prebrať ešte tému Fondu na podporu umenia (FPU). Ty si bol niekoľko rokov členom Rady FPU menovaný ako zástupca ministerstva kultúry. Ako vnímaš verejnoprávne fondy?

Kultúrna politika má viacero nástrojov. Jedným je zriaďovanie organizácií — štát alebo samospráva zriaďujú rôzne kultúrne organizácie, ako sú divadlá, múzeá, knižnice, informačno-dokumentačné pracoviská a podobne. Ďalším nástrojom je regulácia — vytvára sa legislatíva, pravidlá, napríklad v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva, kde je regulácia silnejšia. A potom je vytváranie podporných mechanizmov, napríklad dotačné fondy.

Kedysi boli všetky dotácie priamo na ministerstve. Potom sa princípom predĺženej ruky vytvorili tri fondy, ktoré sú podľa mňa dobrým príkladom toho, ako preniesť kompetenciu do nezávislej polohy. To funguje trochu ako samospráva: odborníci a odborníčky z rôznych oblastí rozhodujú v súlade s legislatívou, odbornými predpismi a podobne. Samozrejme, že to je systém, ktorý treba neustále monitorovať, zlepšovať a zbierať podnety, ako to môže byť lepšie.

Vôbec je otázka, či netreba mať aj viac takých podporných systémov, dotačných schém, ako je FPU, aby to nebol jediný zdroj financií pre mnohých. Nie je to dobré ani pre prijímateľov a prijímateľky. Mali by byť podľa mňa aj v jednotlivých samosprávach. Podpora dlhodobých aktivít, ako sú napríklad festivaly, by potrebovala ešte ďalšie zdroje, dotačnú schému, ktorá by mala svoje strategické priority alebo podporovala dlhodobé aktivity. Poskytovala by podporu, aby daný subjekt nemusel každý rok súťažiť s iným projektom, aby bola na dlhšie obdobie podporená dlhodobejšia aktivita.

A akú si mal skúsenosť počas pôsobenia v Rade FPU?

Pôsobil som tam od roku 2021 až po menovanie štátnym tajomníkom, keď som rezignoval z funkcie v rade, lebo to je zo zákona nezlučiteľné. Rada fungovala tak, že o veľa veciach, na ktorých nebola zhoda, sa diskutovalo. Hľadali sme spoločné riešenia, upravovali sa uznesenia a v zásade sa veľakrát hlasovalo konsenzom, prípadne sa niekto zdržal hlasovania. Niekde v diskusiách som čítal, ako je možné, že boli naše hlasovania konsenzuálne. Boli také preto, lebo keď vznikol nejaký spor, tak sme sa snažili hľadať riešenie, aby sme dospeli ku konsenzu.

Za môjho pôsobenia počas ministerky Natálie Milanovej sa z ministerstva do chodu fondu nezasahovalo, mňa osobne nikto nikdy z ministerstva neovplyvňoval a nikdy som nemal žiadne inštrukcie, akým spôsobom má byť udelená podpora. Ak ministerstvo malo nejakú požiadavku na fond, tak sa to spoločne s predsedom rady a riaditeľom diskutovalo. Napríklad ministerstvo robilo jednu covidovú výzvu a jednu na podporu Ukrajiny. Vždy sa transparentne, partnerským spôsobom dohodlo, akým spôsobom sa to urobí bez toho, aby ministerstvo niečo prikazovalo a fond riadilo.

Teda nebola tam žiadna koordinácia zástupcov ministerstva, aby sa niečo prehlasovalo, žiadne ovplyvňovanie zo zákulisia?

V zásade vtedy, čo je veľmi dobré a čo je kľúčové, rada nerozhodovala o podpore projektov. Na základe rozhodnutí komisií podporu podpisoval riaditeľ fondu a rada to brala na vedomie. Vždy sme si na radu zavolali predsedníčku alebo predsedu danej odbornej komisie, ktorí referovali, ako sa hodnotilo. A vždy sme sa pýtali, ako to bolo nastavené, ako vnímajú alokáciu, čo odporúčajú pre budúcoročnú výzvu zmeniť, systémové veci. Od komisií sme získavali spätnú väzbu pre budúcu úpravu podpornej činnosti.

Nechcem povedať, že FPU fungovalo bezchybne a nebolo čo zlepšovať. Hodnotenia komisií aj rozhodnutia rady často vyvolávali aj negatívne reakcie a kontroverzie. Ale ak bol konštruktívny nápad od zástupcov kultúrnej obce, ako niečo vylepšiť po odbornej stránke, tak otvorenosť tam bola. Rada riešila odborné veci, ale neriešila, kto má alebo nemá nárok na podporu. A už vôbec nie to, aby ideologicky hodnotila, čo je správne alebo nesprávne, čo je „úpadková“ kultúra a podobne.

Celý tento seriál sa volá Keď príde čas konať. Uvedomujem si, že čím ďalej, tým ťažšie sa mi píše o jednotlivých cieľoch stratégie, lebo uplynulo príliš dlhé obdobie, odkedy sa implementácia zastavila. Veľa cieľov a opatrení zo stratégie je stále aktuálnych — neboli naplnené, niektoré témy sú zase urgentnejšie ako v čase jej tvorby. Keď bude náš seriál končiť, uplynú dva roky od volieb, polčas tejto vlády. Ak sa stane, že príde vláda, ktorá bude naklonená participatívnosti a transparentnosti, čo urobíme, kde budeme?

Dnešný stav kultúrnej politiky nie je stagnácia, je to regres. Tým, že sa procesy prerušili, bude to mať dopady a škody. Už napríklad v samotnej oblasti dát v kultúre je medzera, ktorá sa bude musieť odznova dopĺňať. Celkovo veľmi utrpí kultúrna infraštruktúra, organizácie. Personálne — ľudia, ktorí odišli, niektorí sa možno vôbec nevrátia do oblasti kultúry. Situácia bude ťažká, bude to potrebné naštartovať znova. Nedá sa to urobiť tak, že stlačím na tlačidlo a zase sa to rozbehne od bodu, kde sa to zastavilo. Bude to chcieť veľký reštart, veľa energie a nebude to za pár mesiacov.

Len podľa mňa naozaj treba neustále o tom komunikovať a reflektovať, čo sa deje a pomenúvať nedostatky, ako sa to má robiť inak. Dnešok nám ukazuje, že sa musíme pozrieť na oblasť nezávislosti. Nastavme veci tak, aby sme zvýšili nezávislosť zriaďovaných inštitúcií, nezávislosť verejnoprávnych médií, nezávislosť verejnoprávnych dotačných fondov. Hľadajme poučenia, čo hrozí pri nekompetentnej vláde, ktorá má sklony k totalite, k diktatúre. Takže bude treba posilniť inštitúcie, aby boli od tej politickej moci ešte viac nezávislé.

Samozrejme, politická moc si vie legislatívu upraviť, ako sme to videli teraz. Ale pre budúcnosť posilnime nezávislosť inštitúcií v kultúre od politiky, aby tam nikto nehodnotil na základe nejakých ideológií, čo je „zvrhlá“ kultúra a čo je „správna“ kultúra. Riešme naďalej správu kultúry, nejaký zastrešujúci zákon o kultúre, ktorý vymedzí, kto sú subjekty a čo sú formy, ako fungujú právnické osoby v kultúre. Rozmýšľajme nad tým, ako posilniť súkromné zdroje a diverzifikovať zdroje.

A čo sa týka ďalších hodnôt v spoločnosti?

Rozhodne participatívnosť, ktorá prináša a posilňuje transparentnosť. Treba dávať ľuďom priestor zapojiť sa, aby sa zvyšovala istota, že nastavíme systém naozaj funkčne, spravodlivo a efektívne. Keď je skupina, ktorá hľadá riešenia, širšia, sú tam rozliční odborníci a odborníčky, môžu dať relevantné námety k tomu, ako systém nastaviť čo najlepšie.