Kultúra – imidž alebo identita? Ako budovať rešpekt

Presne pred sto rokmi chválila redakcia Slovenského denníka medzinárodné úspechy kreatívneho priemyslu zo Slovenska. Urobila tak len stručne, pretože hlavné miesto v novinách práve zaberali predvolebné správy – išlo o druhé voľby v stále mladej Československej republike, v ktorých na Slovensku s výraznou prevahou zvíťazila Hlinkova slovenská ľudová strana. Dnes by sme mnohé produkty ocenené na parížskej výstave nazvali dizajnom alebo úžitkovým umením, vtedajšia terminológia hovorila o umeleckom priemysle a doznieval pojem dekoratívne umenie.

Svetové výstavy v medzivojnovom i povojnovom období pravidelne oceňovali slovenskú kreativitu – od Fullovho obrazu Pieseň a práca v roku 1937 cez triumf československej kultúrnej diplomacie v Bruseli v roku 1958, ktorý dal meno celému štýlu, až po montrealskú expozíciu v roku 1967 s legendárnou reštauráciou Koliba, ktorá priniesla interpretáciu ľudovej architektúry. Prezentácie na veľkých výstavách EXPO zostali súčasťou repertoáru kultúrnej i hospodárskej diplomacie Slovenska aj po roku 1993. Tento rok však v japonskej Osake nikto zo Slovenska žiadne ocenenie nezískal.

Keďže som expozíciu nevidela osobne a poznám ju len z dokumentácie, budem ju charakterizovať iba stručne: pôsobila lacno, s efektnou, no prázdnou veľkoformátovou fotografiou, bez koncepcie a s podpriemerným nápadom. Otázna je aj transparentnosť tvorby expozície a hospodárnosť vynaložených prostriedkov na celý program. Hoci, priznajme si, máme tendenciu prižmúriť oči nad vysokými nákladmi, ak je prezentácia vydarená – pochvala našej kreativity a šikovnosti nás vždy zahreje pri srdci.

Je však nesporné, že finančné nároky na takéto prezentácie sú stále vyššie. Mnohé aspekty kultúrnej prezentácie v zahraničí si vyžadujú nemalé investície. Tieto veľké výstavy a expozície s vysokými nákladmi, prepravou materiálov a ľudí naprieč kontinentmi nestoja len peniaze, ale majú aj výraznú uhlíkovú stopu. Kedy už príde čas otvorene diskutovať o ich dopadoch a skutočnom prínose? Zrejme ešte dlho nie, keďže verejný priestor zapĺňa skôr súboj s populizmom a autokratickými sklonmi na politickej scéne – environmentálne otázky kultúrnej prezentácie tak zostávajú stále v úzadí.

Zamýšľam sa aj nad iným aspektom. Je imidž, ktorý si pestujeme v zahraničí, odrazom našej skutočnej identity? Túto otázku zatiaľ nechávam otvorenú. Zjednoduším si rozmýšľanie o týchto témach konštatovaním, že identita je vnútorná podstata – hodnoty, princípy a spôsob fungovania (kultúry, skupiny ľudí a tak ďalej). Imidž je to, ako je identita vnímaná navonok. Žiaduca synergia vzniká, keď sú tieto dve roviny v súlade a sú autenticky komunikované.

Práve zahraničná prezentácia kultúry je jednou z najviditeľnejších tém kultúrnej politiky. Konfrontácia s medzinárodným priestorom je totiž lakmusovým papierikom kvality nielen pre laickú verejnosť, ale aj pre veľkú časť odbornej verejnosti. Otázne je, či stále platí, že kto získa úspech v zahraničí, ľahšie sa dočká rešpektu doma. Napriek pochybnostiam o efektivite veľkých produkcií (nejde len o veľtrhy a festivaly, ale otázne sú aj nákladné predstavenia, koncerty a vo svete sa diskutuje aj o blockbusterových výstavách), medzinárodná spolupráca nie je len gestom prázdnej prestíže, ale nevyhnutnosťou pre stabilitu a rast kultúrneho sektora. Je to cesta ako legitimizovať kultúru na globálnej úrovni a zároveň prispieť k budovaniu sebavedomia v domácom prostredí. Je aj cestou, ako si uvedomiť základné otázky identity, bez vyriešenia ktorých bude každá snaha o komplexnejšiu prezentáciu „slovenskosti“ a toho, čo charakterizuje celú krajinu, rozpačitou.

Stále trvám na tom, že spojenie ministerstva kultúry a ministerstva životného prostredia je kľúčové pre našu budúcnosť, no rovnako by malo byť vitálne spojenie s ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí. V Stratégii kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030 sa tieto dva aspekty – „uznanie kultúry a kreatívneho priemyslu ako významnej hodnoty pre spoločnosť na národnej úrovni“ a „rozvoj zahraničnej prezentácie a medzinárodnej spolupráce“ spájajú v spoločnom cieli – rešpektovaná kultúra. Rešpekt (uznanie) sa v diskusiách opakovane ukazuje ako jedna zo základných potrieb kultúry.

Uznanie kultúry – „papier“ verzus realita

Stratégia kultúry 2030 akcentuje, že bez rešpektu a spolupráce naprieč sektormi nebude kultúra nikdy dostatočne viditeľná ani prestížna. Rešpektovaná kultúra znamená spoločenské uznanie, uznanie jej ekonomického významu a strategického postavenia v rámci verejnej služby aj identity štátu. Opatrenia ako zvýšenie prestíže kultúry, dostupnosti, podpory aktívnej i pasívnej participácie a odstraňovanie bariér sú nevyhnutné. Problémom však zostáva, že verejnosť kultúru často nevníma ako hodnotu, bez ktorej by si nevedela predstaviť život. Stále pretrváva predstava, že kultúra je „niečo navyše“, nie základná potreba. K tomuto problému sa v seriáli o kultúrnej politike opakovane vraciame a nasledujúce odstavce píšem s vedomím, že popisujú stav, v ktorom aktérstvo v kultúre nečelí totalitárskym tendenciám a akútnemu deštrukčnému politickému tlaku.

Rešpektovaná kultúra je o prestíži, viditeľnosti a dôvere verejnosti v hodnotu umenia a kreatívneho priemyslu. Nejde len o financie či počet podujatí, ale o to, aby kultúra bola rozpoznaná ako významná súčasť spoločnosti a aktívne ovplyvňovala jej budúcnosť.

Fakt, že Slovensko zaostáva v pasívnej kultúrnej participácii (teda návštevnosti podujatí a kultúrnej produkcie), je výzvou pre všetkých aktérov a aktérky a signálom, že treba meniť prístup a motivovať verejnosť inovatívnejšími spôsobmi. Bez porozumenia ťažko príde uznanie. Základom je zvýšiť participáciu, podporovať vzdelávanie a motivovať ľudí k aktívnej účasti na kultúrnom živote. Rešpektovaná kultúra sa nespolieha len na návštevnosť, ale na dlhodobý vzťah verejnosti k umeniu, ktorý posilňuje porozumenie, hodnoty a demokratické princípy. Odstraňovanie bariér – fyzických, informačných aj sociálnych – je kľúčové, aby kultúra bola prístupná všetkým. Takto chápaná rešpektovaná kultúra nie je len administratívnym cieľom, ale praktickým nástrojom posilnenia identity, dôvery a hodnoty spoločnosti. Kultúrou, ktorá spája ľudí a tvorí základ sebavedomej, inkluzívnej a odolnej krajiny.

Výsmech namiesto uznania, spor namiesto súdržnosti

Podobné vyjadrenia už pomaly zľudoveli, všetci sme sa s nimi stretli na sociálnych sieťach a mnohí i pri osobnej komunikácii. Sú však stále zraňujúce. Dnes píšem príspevok do seriálu Keď príde čas konať primárne skôr na základe každodenného pozorovania pocitov a diskusií v kultúrnej komunite, než na základe dát a strategických zásad. Identita kultúry je v súčasnosti nejasná a budí dojem „znečistenia“. Akoby sa neleskla skvelými umeleckými výkonmi, ale je bojiskom mnohých kultúrnych vojen. Kultúre a umeniu chýbajú rešpekt a uznanie zo strany veľkej časti spoločnosti. Hejt a trollovanie sa stávajú silnou zbraňou. Identita aj imidž kultúry sú pod silným tlakom. Deklarácie typu „kultúra slovenského ľudu má byť slovenská, slovenská a žiadna iná“ ukazujú napätie medzi tým, kým sme my, a tým, ako reprezentujeme Slovensko vonkajšiemu svetu. Keď sa identita redukuje na symboly, rétoriku alebo jednostranný výklad minulosti, imidž sa rýchlo stáva politickým nástrojom.

Aby sa cieľ rešpektovanej kultúry stal viac než papierovou stratégiou, je nevyhnutné čeliť kontroverziám, preukazovať hodnotu a obnovovať dôveru, podporovať otvorenú identitu a dialóg, posilňovať medzinárodnú prezentáciu a zároveň odstraňovať bariéry a podporovať inkluzívnosť. Príliš veľa úloh v čase, keď rešpektovaná kultúra zápasí s viacerými vážnymi problémami. 

• Politizácia kľúčových kultúrnych inštitúcií a zásahy do ich vedenia bez transparentnosti a odbornej diskusie. Odvolávanie riaditeľov a riaditeliek inštitúcií a kroky nového vedenia často vyvolávajú protesty kultúrnej komunity, no verejnosť im často nerozumie. 
• Verejná debata o definícii „národnej kultúry“ pretvára kultúru na politický nástroj, čím oslabuje jej autenticitu a schopnosť inkluzívneho predstavovania identity. 
• Efekt politických tlakov a ideologických rozporov vedie k rozkladu dôvery medzi tvorcami, inštitúciami a verejnosťou.

Z týchto príčin dochádza k paradoxu: identita, ktorá by mala byť základom pre súdržnosť a sebaprezentáciu, sa stáva predmetom sporu. Imidž kultúry voči vonkajšiemu svetu sa zjednodušuje na stereotypy, ktoré slúžia politickým cieľom, často na úkor skutočných hodnotových obsahov. 

Výzvou zostáva, ako z tohto rozkladu identít a obrazov vyjsť do budúcnosti bez straty kultúrneho odkazu, autonómie tvorcov a tvorkýň umenia a šance na medzinárodné zviditeľnenie sa a rešpekt.

Kultúrna politika sama osebe tento rozpor nevyrieši. Stratégie a podporné programy môžu vytvárať rámce, no ich naplnenie závisí od ľudí – od spôsobu, akým konáme, komunikujeme, ako si navzájom priznávame hodnotu a význam. Ak sa kultúra má stať rešpektovanou, musí sa predovšetkým naučiť rešpektovať samu seba.

Ako na rešpekt? Od seba

Rešpekt sa nezačína v ministerských dokumentoch ani strategických cieľoch, ale v našich každodenných postojoch. V tom, ako hovoríme o práci druhých, pristupujeme k publiku, vnímame vlastnú profesiu. Ak kultúrna komunita dokáže stáť pri sebe, pomenúvať veci otvorene a nevzdávať sa tvorivosti ani v čase cynizmu, dáva tým verejnosti dôvod veriť jej.

Každý rozhovor o umení, každé vystúpenie, každé rozhodnutie o spolupráci či grantovom projekte môže byť prejavom rešpektu – k profesii, publiku, hodnotám, ktoré tvoria identitu krajiny. Rešpektovaná kultúra sa nerodí automaticky z marketingu ani z kampaní, ale z ľudí, ktorí sa rozhodnú konať s dôstojnosťou a nepretvarovať sa pred svetom.

Je ľahké hovoriť o strate rešpektu, ťažšie je ho začať znovu budovať. No práve v tom je šanca: kultúra je jediný priestor, kde sa rešpekt dá znovu „nacvičiť“ – prostredníctvom tvorby, vzdelávania, spolupatričnosti a poctivej práce. Ak sa naučíme oceňovať kvalitu, nielen viditeľnosť, ak si začneme vážiť tých, ktorí tvoria s integritou, aj keď nie sú hlasní a hluční, môžeme pomaly zmeniť atmosféru.

Rešpekt nie je daná vlastnosť, ale vzniká. Začína sa v jazyku, ktorým o sebe hovoríme, v spôsobe, akým hodnotíme iných, v tom, ako pristupujeme k verejnému priestoru. Ak sa nám podarí obnoviť tento vnútorný kompas, kultúra získa späť svoju dôveryhodnosť – nie ako ilúziu úspechu, ale ako skutočnú hodnotu. Imidž krajiny je len odrazom jej správania. Ak sa k sebe budeme správať s úctou a podporou, obraz, ktorý o nás uvidia iní, sa postupne zmení sám. A možno práve vtedy zistíme, že rešpekt nie je cieľ, ale cesta – spôsob, ako prežiť ako kultúrne spoločenstvo, ktoré vie, kým je a kam chce patriť.

V tomto článku výnimočne neposkytujem odporúčania pre (štátnu) kultúrnu politiku ani pre inštitúcie či organizované skupiny. Len výzvu pre jednotlivkyne a jednotlivcov, ktorí chcú zachovať a rozvíjať kultúru a pomôcť publiku aj sebe samým neutopiť sa v banálnych splaškoch, ktoré produkuje súčasná reprezentácia krajiny na „ministerstve nekultúry“.

Preukazujme si vzájomný rešpekt a podporu. Ukončime napríklad každý pracovný deň pochvalou niečoho, čo sa podarilo kolegom a kolegyniam, alebo hoci aj sebaprezentáciou vlastného úspešného projektu. Aj takéto malé kroky posilnia naše spoločenstvo a „morálku“, pomôžu nám tvoriť rešpektovanú kultúru, obnoviť dôveru verejnosti a udržať našu kultúru sebavedomú – doma aj v zahraničí. Možno tak dokážeme zachovať silu kultúry napriek turbulentným časom a pomôcť publiku aj sebe samým nepodľahnúť frustrácii ani rezignácii.

Autorka je kultúrna manažérka, editorka a autorka v slobodnom povolaní. Koordinovala tvorbu Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030 pre Ministerstvo kultúry SR.

Názov Keď príde čas konať vyplynul z rozhovoru s kurátorkou tranzit.sk v Bratislave Judit Angel a v angličtine zaznel ako: When the moment comes. Autorka a kurátorka plánovali workshop, ktorý by priniesol uvažovanie o tom, čo bude potrebné urobiť na efektívnu nápravu deštrukcie v rezorte kultúry. Seriál predstavuje vybrané témy, ktorými sa má zaoberať kultúrna politika. Opiera sa o participatívnu tvorbu Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030 – dokumentu, ktorý bol schválený úradníckou vládou v júni 2023, no bol odmietnutý vládnou koalíciou a vedením MK SR v gescii SNS. Chce udržať tieto témy vo verejnom diskurze a vytvoriť súhrn odporúčaní pre obdobie, kedy bude mať odborná verejnosť na ministerstve kultúry znovu otvorené dvere.

Za ilustrácie k seriálu sme zvolili tvorbu sochára, konceptuálneho výtvarníka a pedagóga Michala Moravčíka (1974 – 2016). Mnohí/é z kultúrnej komunity si pamätáme Michalov hlboký záujem o spoločenské otázky, presvedčenie o potrebe angažovanosti umenia a jeho záujem o kultúrnu politiku. Témy jeho diela výstižne pomenúva kurátorka Mira Keratová: „Moravčík sa angažoval v mnohých umeleckých a občianskych iniciatívach, vyučoval na viacerých umeleckých školách a venoval sa kritickej praxi, v ktorej tematizoval spoločenskú nerovnosť a jej prejavy nacionalizmu, manipulovania historickej pamäti a symbolických či pragmatických demonštrácií neoliberálneho ekonomizmu v zmätenej postsocialistickej dobe.“ (katalóg dvojvýstavy Michal Moravčík: UNITED WE STAND, 15. decembra 2018 – 31. marca 2019; Stredoslovenská galéria, Banská Bystrica; a DIVIDED WE FALL, 22. decembra 2018 – 10. marca 2019, Nová synagóga Žilina.)

Za súhlas s použitím diel Michala Moravčíka a spoluprácu ďakujeme Jane Kapelovej.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.