Ľudia a kultúra ako komodity – Je to (ne)dôstojné?

Prezident SR pri svojom nástupe do úradu na rovinu i medzi riadkami prezradil mnoho z toho, čo charakterizuje aktuálnu politickú garnitúru. Slovo „istota“ sa v jeho inauguračnom prejave vyskytlo 17-krát. Nepochybne, obdobie permakrízy, ktoré intenzívne prežívame, žiadnymi istotami neoplýva. A meniaci sa charakter práce postindustriálnej spoločnosti riešime už viac ako polstoročie. Vzhľadom na štatistiky uvadzajúce, že viac ako 17 percent ľudí na Slovensku (943-tisíc!) žije pod hranicou chudoby, je rozprávať o istotách určite pragmatická politická stratégia. No pokiaľ ide o mňa, žiadnemu politikovi, ktorý sľubuje istoty, by som neverila. Skôr mám nutkanie zakričať: Haló, z 21. storočia prešla už štvrtina, zaspali sme!? Literárny vedec Peter Zajac prezidentovo vystúpenie komentoval: „Prezident Peter Pellegrini sa neobracia vo svojom inauguračnom prejave na tvorivých ľudí, vedomých si svojej ľudskej dôstojnosti. Odkazuje na trpiaceho Jozefa Maka, človeka – milión z rovnomenného románu Jozefa Cígera-Hronského, na človeka-smietku, potrebujúceho ochrannú ruku štátu…“ Nemáme  informáciu, aká časť ľudí pracujúcich v kultúre a kreatívnom priemysle patrí do spomínanej skupiny zo štatistiky o chudobe. Odhady by sa možno dali vytvoriť porovnávaním niektorých štatistík z kultúry, ale výsledok je diskutabilný. (Ak vás téma zaujíma, preskúmajte si napríklad indikátory, pomocou ktorých sa hranica chudoby určuje.)

Téma istôt je dôležitá aj v kultúre, pretože prekarizovaná práca v tomto sektore je dnes normou. Aké istoty vlastne môžu mať ľudia pracujúci v kultúre? V našom seriáli o kultúrnej politike hovoríme veľa o požiadavkách voči štátnej kultúrnej politike, no dlhodobá skúsenosť aj aktuálne nekompetentné riadenie MK SR nám dávajú množstvo argumentov, že spoliehať sa výlučne na „ochrannú ruku štátu“ sa nevypláca. Mnohé procesy v kultúrnej politike dnes oslabujú základný pocit dôstojnosti pracovníkov v sektore. Každé netransparentné výberové konanie, činnosť niektorých štatutárov na čele inštitúcií a jej dopady na zamestnanectvo či každodenná komunikácia vedenia MK. Dôsledkom je frustrácia a demotivácia. Ľudia, ktorí by mali spoločnosti pomáhať hľadať riešenia a uzdravovať ju, sú nútení vzdávať sa svojich profesií kvôli kolabujúcim podmienkam. Od začiatku vlády sa vymenilo alarmujúce percento pracovníkov v zriaďovaných inštitúciách. A pritom ešte nehovoríme o podmienkach na pracoviskách – od mzdových podmienok až po stav priestorov či technologické vybavenie, čo sú dlhodobé problémy.

Aktuálny diel nášho seriálu o kultúrnej politike priamo nadväzuje na prvú časť úvah na tému „dôstojná kultúra“, v ktorom som naznačila riešenia, ako zamedziť prekarizáciu práce v kultúre na strane zodpovedných za kultúrnu politiku. Avizovala som dokončenie úvah v zmysle, čo má alebo môže urobiť komunita či jednotlivci/jednotlivkyne, aby sa naše podmienky práce v kultúre stali menej prekarizovanými. Zjednoduším našu „domácu úlohu“ na dva body: zmena v myslení a aktívne budovanie odborných komunít.

Zmena v myslení

V predchádzajúcich dieloch série Keď príde čas konať som už niekoľkokrát spomenula, že štatistika či evidencia sa v kultúrnych sektoroch stretáva s individuálnou nevôľou až odporom a ignoráciou. Zamyslela som sa nad tým, v čom tento odmietavý postoj pramení. Predovšetkým je asi ťažké, hoci nevyhnutné, uvedomiť si, že o kultúre sa hovorí aj jazykom a pojmami ekonómie. V jazyku čísel sa veci zdajú byť jednoduché. Kultúra sa opisuje ako súbor aktív, komodít a majetku. Do tejto roviny sú zahrnutí aj ľudia, ktorých schopnosti a tvorivosť sú označované ako ľudský kapitál. Sociálny kapitál, teda vzťahy a siete, ktoré kultúra vytvára, sú ďalšou formou hodnoty. Tento redukovaný pohľad na ľudí a ich výtvory ako na „kapitál“ však v mnohých vyvoláva odpor. Zdá sa im dehumanizujúci, pretože redukuje jednotlivcov a ich tvorivosť na ekonomickú jednotku, ktorá má svoju „cenu“ a „výnos“. V diskusiách o štatistike a evidencii v oblasti kultúry sa tento pocit neprijatia prejavuje obzvlášť výrazne. Nie je to však iba odmietanie byrokracie; je to hlboký nesúhlas s myšlienkou, že ľudská dôstojnosť môže byť ohraničená na kolónky a čísla. V realite sa kultúra stretáva s potrebou úspešne sa prepájať s ekonomikou, aby prežila, čo vytvára pnutie medzi predstavou o jej hodnotách a napríklad komercializáciou. Existujú hybridné pojmy, akým je napríklad aj termín „verejný statok“. Tento pohľad zdôraznila aj konferencia UNESCO v roku 2022 s motívom „kultúra ako globálny verejný statok“ („culture as global public good“).

Komodifikácia, teda premena kultúry, ľudí a hodnôt na trhový produkt, nesie so sebou negatívne konotácie. V medzinárodnom diskurze sa pod prepojením človek a komodita často objavujú kriminálne javy ako obchodovanie s ľuďmi, detská práca a súčasné otroctvo, ktoré sú mrazivými pripomienkami toho, čo sa stane, keď sa chápanie ľudí ako produktu na trhu vymkne spod kontroly. Kultúra si preto neustále chráni hranicu medzi výmenou hodnôt a ich trhovým z(ne)hodnotením. Napriek tomuto napätiu sa kultúra nevyhne potrebe komunikovať ekonomickým jazykom, ktorý prekladá duchovné hodnoty do pojmov uchopiteľných pre všetkých.

Z čoho presne vyplýva odpor voči štatistike, započítaniu a obava z komodifikácie, dehumanizácie, zovšeobecnenia do úradníckych kolóniek? Myslím si, že to vieme. V rôznych fázach našej histórie sme viedli zápas o ľudskú dôstojnosť. Na najvyšších priečkach stojí nebyť majetkom iného človeka, nebyť povinný zodpovedať sa voči nikomu o svojej identite, byť slobodným. Ľudská dôstojnosť (dignity) je aj prvým bodom v charte základných práv Európskej únie.

Verejná politika ale bez štatistík a zovšeobecňovania nemôže efektívne fungovať. Evidencia, koľko ľudí v kultúre pracuje, aký je ich vplyv na ekonomiku, s akými zdrojmi sa pracuje, je (má byť) základom pre akékoľvek rozhodovanie. Sami sa však často dostávame mentálne na úroveň súčasnej ministerky kultúry, ktorá kladie umenie na piedestál ako niečo nedotknuteľné, a cítime sa urazene, keď o kultúre ekonómovia hovoria ako o kapitáli a komoditách. Výzvou teda nie je odmietnuť tento proces, ale prispieť k tomu, aby zber údajov neznamenal dehumanizáciu a zovšeobecnenie, ktoré kultúra prirodzene odmieta.

Historická skúsenosť nás učí, že centrálne plánovanie a evidencia môžu skresľovať realitu. Spoločenský systém rokov 1948 – 1989 evidoval každého občana, no poskytoval nepravdivý obraz spoločnosti. Dôvera v systémy sa buduje dlhodobo a výsledky musia byť viditeľné. Obavy zo zneužitia dát systémom sú oprávnené, preto je dôležité mať nad procesom kontrolu. Nikto nechceme byť komoditou, započítanou osobou, mať do detailu evidovanú našu tvorbu, naše diela, ktoré sú živé. Lenže nastal čas, kedy je potrebné zmeniť náš prístup. Neodmietajme, ale žiadajme, aby naše diela boli v evidencii kultúrnych predmetov, na zoznamoch, dajme sa započítať, ale kontrolujme naratív. V tom, či figurujeme v štatistikách ako sektor tvoriaci hodnoty (nielen duchovné, ale aj ekonomické), v tom, či máme diela, ktoré sú zaujímavé pre inštitúcie, je naša hodnota a aj „páka“ na ostatné časti spoločnosti, vrátane politickej reprezentácie.

Individuálne by sme mali prevziať zodpovednosť za precíznejšiu správu svojich odborných vecí a informácií – aby nás neprekvapila žiadna požiadavka na prehľad našich výsledkov. Je čas dospieť medzi sebou k dohode, či a do akej miery chceme byť „započítaní“. Momentálne o nás systém nejaví aktívny záujem, len pokračuje v zaužívaných mechanizmoch a ruinovaní zvyškov fungujúcich nástrojov kultúrnej politiky. Ak si neustrážime vlastnú hodnotu, môže sa stať, že v ňom zostaneme len ako čísla – bez skutočného vplyvu na to, ako bude kultúra vnímaná v budúcnosti.

Urobme si nielen prehľad o našich výstupoch, ale zastavme sa a zamyslime sa nad tým, ako pracujeme. Aké typy zmlúv uzatvárame, ako sú chránené naše práva – občianske, ľudské, autorské. Kultúrne odbory vo svojom manifeste, ktorý som citovala vyššie, vyzývajú: „Nezvykajme si na nedostatočné ohodnotenie našej práce… Nezvykajme si na prácu na nevýhodné zmluvy alebo vynútenú živnosť. … Nezvykajme si na finančnú a sociálnu neistotu, absenciu sociálneho zabezpečenia a nekonečné vysvetľovanie, že poskytnutie priestorov nestačí. Umenie je práca. Kultúra je práca.“

Aktívne budovanie odborných komunít

V čase, keď sú individuálne práva pod tlakom a verejné zdroje čoraz obmedzenejšie, je dôležité hľadať a vytvárať mechanizmy kolektívnej ochrany. Príkladom sú nielen odbory, ale aj profesijné organizácie, ktoré už dnes v niektorých oblastiach efektívne fungujú. Odborné komunity zohrávajú kľúčovú úlohu pri ochrane jednotlivcov pred byrokratickou mašinériou – aby sme neboli len anonymné čísla v systéme, paušalizovaní a prispôsobení vôli väčšiny. Hudobný skladateľ žijúci vo Fínsku, Ján Števuliak mi poskytol svoj pohľad na fungovanie umeleckých združení v tejto krajine: „Výkonní umelci sa združujú v spolkoch otvorených na základe prítomnosti na scéne, napríklad u skladateľov sú to aspoň tri koncerty vo Fínsku a adresa v krajine. Spolky fungujú rôzne, v spolku básnikov je členka, ktorá lobuje v parlamente a na vláde, a ľudovo to nazvala že má adoptovaných členov parlamentu a vlády. Podobná prax je viac než pravdepodobná aj v ostatných spolkoch. Spolky požívajú kredibilitu a vážnosť aj vďaka ich dlhodobej tradícii, niektoré operujú už viac ako 160 rokov. Niektoré ponúkajú svojim členom návody pre udržiavanie kariéry. Spolok skladateľov tiež dlhodobo pracuje na kurikulárnej reforme hudobnej výchovy. Spolky členom ponúkajú pomoc v problémových situáciách cez svoje sociálne fondy, vlastnia nehnuteľnosti naprieč krajinou. Umelci platia ročne príspevok, ktorý sa rôzni. Údaje je možné poskytnúť úradu práce, ktorý má k dispozícii štatistiky o platoch v umení, napríklad pri zamestnaní ‚skladateľ‘ je vykázaný mediánový plat 3500 eur, číslo je pravdepodobne výsledkom daňových priznaní.“

Potrebujeme efektívne mechanizmy na sprostredkovanie požiadaviek a ochranu profesionálov a profesionálok v kultúre. Vhodným príkladom je Slovak Game Developers Association, ktorá dlhodobo zbiera dáta o svojom sektore, identifikuje problémy a aktivizuje sa pri ich riešení, ale organizuje aj vzdelávacie podujatia pre všetkých záujemcov, nielen pre svojich členov. Aj vďaka SGDA sa podarilo nastaviť dotácie na vývoj herných titulov na FPU. Niektoré odbory už dnes disponujú fungujúcimi komorami, ktoré sú oficiálnymi autoritami pre posudzovanie profesijnej spôsobilosti, ako napríklad Slovenská komora architektov či Komora reštaurátorov. Tieto organizácie slúžia nielen na reguláciu prístupu do povolania, ale aj na ochranu profesijných štandardov. Osobitnú kategóriu tvoria organizácie kolektívnej správy autorských práv, ako SOZA pre hudobnú kultúru či LITA, ktorá zastupuje viaceré umelecké odbory. Ich hlavnou úlohou je dohľad nad ochranou práv autorov a dedičov, ale venujú sa aj širším legislatívnym a strategickým otázkam a analýze údajov o príjmoch v kultúre.

Niektoré sektory kultúry majú dlhodobo fungujúce organizácie, ako je Zväz múzeí na Slovensku, Rada galérií Slovenska či profesijné združenia knižníc (Spolok slovenských knihovníkov a knižníc, Slovenská asociácia knižníc). Tieto inštitúcie zohrávajú dôležitú úlohu v sieťovaní odborníkov, ochrane pracovných podmienok a určovaní profesijných štandardov. V iných oblastiach však profesionálne organizácie buď neexistujú, alebo ich autorita je slabá. Napríklad v oblasti výtvarného umenia funguje Slovenská výtvarná únia, no jej dôveryhodnosť medzi odbornou verejnosťou je diskutabilná. Podobné výhrady sprevádzajú aj Spolok slovenských spisovateľov, ktorý má síce dlhú históriu, no v súčasnosti už nezohráva takú aktívnu úlohu pri ochrane spisovateľskej profesie, akú by mohol. Ak sa existujúce profesijné organizácie nedokážu prispôsobiť meniacim sa potrebám, bude nevyhnutné, aby vznikali nové inštitúcie, ktoré budú efektívnejšie zastupovať záujmy kultúrnych profesionálov. Na posilnenie hlasu ohrozenej odbornosti v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva napríklad vznikla minulý rok Platforma slobodného múzejníctva.

Sektory kultúry, ktoré nemali tradičné organizácie, pociťujú potrebu združovania. Príkladom je Únia grafických dizajnérov Slovenska, ktorá vznikla ako odpoveď na potrebu zlepšenia profesijných podmienok v oblasti grafického dizajnu, no nepôsobí agilne a aktívnejšia je Asociácia ilustrátorov. V diskusiách sa tiež objavuje snaha o vytvorenie stabilnej platformy pre priemyselných dizajnérov. Za vzor týmto iniciatívam v dizajne slúži rakúske združenie Design Austria. V nezávislej kultúrnej scéne zohráva významnú úlohu Anténa – sieť pre nezávislú kultúru, ktorá združuje kultúrne centrá a organizácie s cieľom zlepšiť podmienky pre nezávislú umeleckú tvorbu. Spoločným menovateľom všetkých týchto iniciatív je potreba kolektívnej reprezentácie, ktorá umožňuje lepšie presadzovanie požiadaviek na podporu kultúry a ochranu práv umelcov.

Tému „dôstojnej kultúry“ uzavriem sumarizáciou. Na zlepšenie situácie potrebujeme kombináciu evidencie a nadväzujúcich nástrojov: sociálny systém pre umelcov, stabilný štipendijný a grantový systém, legislatívu chrániacu kultúrny ekosystém a autonómne odborné autority pre jednotlivé podsektory. Samosprávne profesijné organizácie môžu výrazne prispieť k zlepšeniu podmienok pre ľudí pracujúcich v kultúre a kreatívnom priemysle. Ako zdôrazňuje Stratégia kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030 v oblasti profesijného združovania, ich úlohou je nielen ochrana práv členov, ale aj ekonomický rozvoj sektora, komunikácia s verejnosťou a zabezpečenie priaznivých pracovných podmienok. Profesijné združenia v krajinách EÚ sú často prepojené do širších platforiem, ktoré vytvárajú ekosystém spolupráce naprieč rôznymi odbormi.

V súčasnosti však na Slovensku stále existujú oblasti kultúry a kreatívneho priemyslu, ktoré nemajú vlastné profesijné organizácie. Preto je dôležité:

• Zakladať a rozvíjať profesijné organizácie v každom podsektore kultúry
• Zlepšiť komunikáciu medzi organizáciami (medzi rôznymi disciplínami, no hlavne medzi sebou navzájom, ak existujú viaceré v jednom odbore)
• Sledovať dáta a analyzovať ich odborne za každú oblasť

Zastúpenie v profesijných organizáciách je kľúčové nielen pre ochranu individuálnych práv, ale aj pre širšiu diskusiu o pracovných podmienkach v kultúre. Bez organizovanej reprezentácie budú požiadavky umelcov a kultúrnych pracovníkov naďalej prehliadané, čo povedie k ich marginalizácii v rámci spoločnosti. Odborné organizácie nám môžu pomôcť aj pri diskusii o citlivých témach. Máme problém hovoriť o rozdielnom ohodnotení žien a mužov, o pracovných podmienkach matiek, o psychických problémoch v umeleckej sfére. Tieto nedôstojné podmienky sú vizitkou spoločnosti a nedostatok otvorenej diskusie o sociálnych problémoch nám bráni situáciu riešiť. Súčasné vedenie ministerstva kultúry tieto problémy ignoruje.

Autorka je kultúrna manažérka, editorka a autorka v slobodnom povolaní. Koordinovala tvorbu Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030 pre Ministerstvo kultúry SR.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.