Čo má spoločné ministerstvo kultúry s ministerstvom životného prostredia? Zodpovednosť za charakter krajiny

Politický analytik Simon Anholt na princípe zodpovednosti postavil svoj rebríček Good Country Index, v ktorom volá po globálnej spolupráci. Nesleduje vnútornú politiku jednotlivých krajín, ale ich pôsobenie a vplyv navonok, v medzinárodnom prostredí. A sleduje, ako zodpovedne sa  jednotlivé krajiny správajú, ako prispievajú k zdraviu planéty a prosperovaniu ľudí.

Aj vám sa zdá, že spoločenský vývoj je taký rapídny, že často zabúdate, čo sa dialo pred pár týždňami? Čitateľstvu budúcnosti pripomeňme, čo je v prvom polroku 2025 pre nás zrejmé: rezorty kultúry a životného prostredia majú dnes spoločné to, že ich vedú oportunisti a likvidátori, nominanti strany SNS, ktorí sa zaujímajú predovšetkým o vlastné politické body, nie o skutočný rozvoj svojich rezortov. Napríklad, životné prostredie pred pár dňami naplánovalo odstrel medveďov v mierke, ktorá je bezprecedentná a vyvoláva odpor aj u našich susedov. A na druhej strane zase vedenie ministerstva kultúry pred sebou tlačí cunami príkazov, ktoré deštruujú všetko, čo doteraz fungovalo aspoň zo zotrvačnosti. Alternatívy, ktoré prinášajú, sú v slušnej spoločnosti neakceptovateľné. V týchto dňoch vyšla zahraničná analýza od Artistic Freedom Initiative pripravená v spolupráci s Otvorenou Kultúrou pod názvom Early Warning: The Politicization of Slovak Arts and Culture, ktorá prináša komplexný pohľad na situáciu v kultúre.

Okrem tohto aktuálneho „súznenia“ však majú celkovo oba rezorty – kultúry aj životného prostredia – spoločnú vysokú mieru zodpovednosti za formovanie identity a imidžu krajiny. Za to, ako nás vidia a vnímajú vo svete. Presnejšie, samotná kultúra a prostredie sú tými rozlišovacími činiteľmi tvoriacimi charakter krajiny. Rezorty (verejná politika) ich môžu výrazne ovplyvniť, môžu byť inštrumentom, ktorý pomáha a chráni.

Pre mňa kultúra predstavuje obsah, náplň, zatiaľ čo životné prostredie tvorí médium, ktoré nás obklopuje – či už ide o prírodu, alebo o krajinu pretvorenú ľudskou činnosťou. Ostatné rezorty stavajú svoj rozvoj na hodnotách, ktoré tieto dve „superoblasti“ definujú. Ako jednoduché cvičenie si predstavte napríklad karibský štát Jamajka a severský ostrov Island. Aké sú vaše prvé asociácie? A čo nasleduje po nich?

Prvé asociácie môžu byť: farebný tropický les s bohatou biodiverzitou verzus sopečná snová krajina s ľadovcami. A po týchto krajinárskych impresiách niečo z kultúry, napríklad Bob Marley a Björk. Klišé? Možno, ale pre ilustráciu sa s tým uspokojím. Napokon, aj Jamajka má svoje kultúrne stratégie a v jednej zo starších verzií, Vision 2030 Jamaica, sa uvádza: „Zďaleka najúspešnejším kultúrnym odvetvím na Jamajke sa stala populárna hudba, ktorej hlavný predstaviteľ Bob Marley sa stal celosvetovo najznámejším Jamajčanom.“ Björk sa v Národnej kultúrnej politike Islandu priamo nespomína, zato ju občas nazývajú „národným pokladom“ a jej spojenie s environmentálnym aktivizmom je rovnako známe.

Hoci kultúra v našej krajine často pôsobí ako chvost záujmu politiky, tí, ktorí chápeme kultúru ako základnú hodnotu, vieme, že práve kultúrnosť je esenciálnou kvalitou, z ktorej sa odvíja všetko ostatné, dokonca aj postoj k prírode. Preto sa kultúrne aj prírodné dedičstvo často uvádzajú spoločne ako hodnoty, ktoré treba chrániť a starostlivo rozvíjať. Pojem „zodpovedná kultúra“, ktorý je jedným zo siedmich cieľov Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030, v sebe nesie myšlienku aktívnej úlohy kultúry pri riešení demokratických, environmentálnych a ďalších spoločenských výziev. Kultúra sa v tomto kontexte stáva nástrojom zvyšovania súdržnosti a odolnosti spoločnosti, čo je mimoriadne dôležité najmä v krízových časoch.

Kultúra už predsa zodpovedná je…

Kultúra už predsa zodpovedná je, čo potvrdzujú mnohé príklady z praxe a kultúrnej histórie, ale aj aktuálny odpor voči deštruktívnym krokom vedenia MK SR. Viacerí útrpne konštatujeme, že ministerstvo nás priviedlo k mnohým plánom zo Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030 z opačného konca. Namiesto systematickej práce (keď už konečne štátny kultúrny plán máme!) a podpory organizovania sa túto potrebu vyvolalo na základe nesúhlasných reakcií a kultúrneho odboja. Kultúra sa spája viac ako kedykoľvek predtým. Tento zápas všetci sledujeme a mnohí sa do neho aktívne zapájame. V našom seriáli o kultúrnej politike sme už uviedli viaceré aktivity, najnovšie k nim pribudol protest organizovaný skupinou z oblasti výtvarného umenia Umenie nebude ticho! odmietajúci kolaps SNG.

V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že podstata umenia spočíva práve v jeho schopnosti provokovať, otvárať oči a viesť ľudí k zamysleniu. No debaty o aktuálnom dianí často nie sú jednoduché. Umenie a kultúra nemajú „bezpečné miesto“, kde by sa mohlo voľne diskutovať – existujú rôzne vnútorné tlaky, samocenzúra. Narážame na kompromisy či etické ústupky z minulosti, ktoré sme nahlas nikdy neriešili a spomínajú sa iba v kuloároch. Do verejnej diskusie ich nikto neprinesie z obavy, že sa motivácia vytvárať transparentné prostredie zamení s kolaboráciou s fašizujúcimi tendenciami. Už pri zániku Kunsthalle Bratislava na začiatku roka 2024 sme začali hovoriť o potenciálnych rozkoloch, a dnes, keď kritika inštitúcií prakticky nie je možná, sa tento problém prehlbuje. Dostávame sa do situácií, kedy je názor, ktorý polemizuje s dominantným naratívom, vnímaný takmer ako nepriateľský. Tieto konflikty spôsobujú, že scéna nie je schopná otvorene a transparentne diskutovať o problémoch, čo vedie k tomu, že nevypovedané témy sa hromadia a stávajú prekážkou transparentnosti. V neslobodnom svete sa deformuje spoločenská aj odborná diskusia. (Ja si však myslím, že každý, kto sa v súčasnosti napriek riziku nepochopenia pustí do debaty, sa dá nazvať práve termínom zodpovedný.)

Podobným problémom je aj debata o otázkach autonómie a heteronómie umenia, ktorá je v oblasti teórie umenia stále aktuálna a bolo by užitočné, keby sa dostala do širšieho diskurzu. Stručne, ide o umeleckú tvorbu, ktorá je oddelená, abstrahovaná od vonkajších vplyvov (autonómna) alebo o heteronómnu tvorbu ukotvenú v kontexte svojho vzniku. Nedávno som na túto debatu natrafila pri spolupráci na novej knihe reštaurátora a teoretika Jakuba Hubu, ktorý vyzýva na otvorenosť a prehodnotenie mnohých umeleckých prejavov súčasnosti. „Tlak na angažovanosť a apely na politický či filozofický rozmer umeleckej tvorby sú v kultúre 21. storočia neprehliadnuteľné. Takéto sociálno-kritické umenie potom chápe samé seba ako nástroj pravdy, čím sa stáva ľahkou korisťou pre ideológie. Umenie sa snažíme urputne utilitarizovať, nech je konečne angažované, nech je didaktické, nech je politicky korektné (teda moralizujúce) a hlavne ,na tepe dňaʻ v obmedzenom žurnalistickom zmysle slova. Autonomizmus zas definitívne pervertoval v elitársky princíp tvorby, v ktorom sa hodnota a originalita diela posudzuje mierou jeho nezrozumiteľnosti.“ (Druhá strana dojmov, VŠVU). Takéto volanie po kritickom postoji môže byť v súčasnej vyhrotenej atmosfére vnímané citlivo, no určite by sme ho nemali zamienať s odporom vládnucej garnitúry k politickému či angažovanému umeniu a ich volaním po vulgárnej estetizácii a popisnosti.

Zdôraznime si možno, že v našom článku skôr hovoríme o zodpovednosti v manažmente kultúry a kultúrnej politike, ako o zodpovednosti v umeleckej tvorbe. Kurátorka a aktivistka Lenka Kukurová, ktorá sa venuje politickému umeniu, hovorí na margo tvorby Petra Kalmusa, že akciu pri ktorej namaľoval Biľakov pamätník červenou farbou, sám nedefinuje ako umeleckú akciu, ale skôr ako občiansku aktivitu, podľa nej to je jednoducho „akcia, ktorá zarezonovala vo verejnom priestore a jej pôvodca je umelec. … Angažované umenie sa pohybuje na hrane spoločenského postoja a výtvarného prejavu.“

Slovensko sa podľa prieskumov Globsecu radí medzi krajiny najviac ohrozené šírením dezinformácií v Európe. V tejto súvislosti môžu mať kultúrne inštitúcie a kreatívny sektor kľúčovú úlohu pri budovaní kritického myslenia a mediálnej gramotnosti. Medzitým geopolitické udalosti, ako zrušenie medzinárodných zmlúv v oblasti klimatickej zmeny a programov na podporu rozmanitosti v USA, podnecujú debaty o boji proti ideologizácii nielen v politickej, ale aj v kultúrnej oblasti. V čase, keď štátna kultúrna politika na Slovensku nedokáže plne využiť potenciál kultúry pri riešení spoločenských výziev, je boj proti dezinformáciám v rukách jednotlivcov a občianskej spoločnosti. Kultúrne projekty zamerané na mediálnu gramotnosť môžu byť účinné, no môže sa vôbec kultúra angažovať v boji proti dezinformáciám bez toho, aby sama podľahla moralizovaniu alebo ideologickému nálepkovaniu?

Environmentálne výzvy

V zmysle tohto tvrdenia zostane nateraz ignorovaná Stratégia kultúry 2030 aktuálnou ešte dlhé obdobie. Prežitie (klimatická kríza) a jeho kvalita (život v demokracii) sú nespornými výzvami, vlády s autokratickými sklonmi sa nás stále snažia presvedčiť, že problém je niekde inde. Samotní aktéri a aktérky v kultúre a kreatívnom priemysle sa však venujú environmentálnym otázkam dlhodobo a zanietene. Príkladov nájdeme množstvo, cez dizajn a architektúru, po performatívne umenia a filmovú produkciu. Informácie o jednotlivých oblastiach síce môžu byť roztratené – a chýba nám jedna platforma, na ktorej by sme si kultúrne environmentálne projekty a výstupy pohodlne prezreli –, jednotliví organizátori sa však už postupne sieťujú (znovu mimo oficiálnej kultúrnej politiky).

Ilustrujme si tieto aktivity pár príkladmi. S globálnym hnutím a sieťou Climate Designers je prepojené štúdio z Českej republiky s presahmi na Slovensko Pábení. Hovoria o témach etického podnikania, dávajú konkrétnu podobu definíciám spoločenskej zodpovednosti. Sieť kultúrnych centier a nezávislej kultúry Anténa spomíname v našom seriáli pravidelne, ich aktivity sa týkajú aj starostlivosti o životné prostredie v regiónoch. V hlavnom meste pôsobí členské centrum Antény Nová Cvernovka, ktorá sa okrem poskytovania priestoru pre kreatívne disciplíny dôsledne venuje obnove areálu bývalej strednej školy vrátane permakultúrnej záhrady. V Novej Cvernovke vznikol aj projekt festivalu Nasuti, ktorý sa neskôr osamostatnil. Jeho kurátorky Zuzana Pastirčák Duchová, Diana Klepoch Majdáková u nás ako priekopníčky definovali dôležité termíny, napríklad degrowth (bezrast, nerast – ako opak predstavy nekonečného lineárneho rastu).

Združenie Manifest 2020 sa venuje stavebnej kultúre, architektúre a je aj hlavným propagátorom projektu európskej komisie Nový európsky Bauhaus. Predsedníčka združenia Ľubica Šimkovicová, ktorá vedie dlhoročne aj Inštitút pre pasívne domy, hovorí o „zachovaní prírodných a kultúrnych hodnôt krajiny, lebo pre dlhodobú stabilitu životného prostredia na Slovensku je kľúčové, aby sme sa na úrovni štátu zamerali na zvyšovanie odolnosti krajiny voči zmene klímy“. Podľa nej by sa preto „spolupráca rezortov kultúry a životného prostredia mala zameriavať predovšetkým na presadzovanie opatrení, ktoré zabezpečia rozvíjanie kultúrnych a prírodných hodnôt aj pre ďalšie generácie“.

Inštitút cirkulárnej ekonomiky (INCIEN) pomohol kultúre vytvoriť dve užitočné publikácie. Divadlo pracuje s témou udržateľnosti systematicky, v spolupráci Divadelného ústavu, INCIEN a teoretika Mila Jurániho vznikol sprievodca Princípy udržateľnosti a cirkulárnej ekonomiky aplikovateľné v divadle na Slovensku. Publikácia poskytuje prakticky zamerané odporúčania pri tvorbe inscenácií, ale aj ekologických opatrení v prevádzke divadla, vzdelávaní zamestnancov, odpadového hospodárstva a komunikáciu voči verejnosti. Podobne spracoval INCIEN so Slovenskou filmovou agentúrou Praktický manuál pre trvalo udržateľné nakrúcanie, príručku pre filmových profesionálov a všetkých, ktorí chcú realizovať audiovizuálne diela ohľaduplne k životnému prostrediu. Odpovedá na otázky, ako znížiť uhlíkovú stopu filmovej produkcie a ako efektívne zavádzať ekologické princípy v jednotlivých fázach nakrúcania – od scenára, cez techniku, až po catering a odpadové hospodárstvo.

Zelená agenda sa často pokladá za ľavicovú, extrémnu či radikálnu (hoci podľa mňa by sa mala presunúť do mainstreamu a už sa jej venujú aj verejné inštitúcie i nadnárodné korporácie), čo je vlastne zvláštne, pretože tie najnárodnejšie a konzervatívne názory propagujú krásu rodnej krajiny, prírody a zakladajú si na podobných hodnotách ako súčasné trendy udržateľnosti – rukodielnosť, pomalý proces výroby, šetrnosť k zdrojom, prírodné materiály, obnova a podobne. Takže odmietaním environmentálnych snáh sa tieto názory len demaskujú – v skutočnosti im o žiaden národný záujem nejde.

Rovnováha medzi zodpovednosťou a slobodou

Cieľ zodpovedná kultúra zo Stratégie kultúry 2030 navrhol mnohé opatrenia, a kým štátna kultúrna politika prakticky nefunguje, viaceré z týchto opatrení si už zodpovedná kultúrna a občianska komunita napĺňa sama. Krízy, ktorým dnes čelíme, nám ukázali, že naša komunita dokáže byť hlasom slobody a demokracie. Zodpovednosť je bezpochyby potrebná – či už ide o ochranu životného prostredia, boj proti dezinformáciám, alebo o podporu kultúrnych iniciatív – avšak súčasne je nutné, aby kultúra neprišla o svoju slobodu, originalitu a provokujúcu silu.

Kľúčom je nájsť rovnováhu medzi zodpovednosťou a slobodou, kde umenie nie je len reflexiou aktuálneho diania, ale tvorí vlastný, nezávislý naratív, ktorý kladie nepríjemné otázky a otvára diskusiu, aj keď nie vždy politicky korektnú. Umenie musí zostať autentické, nechať sa viesť svojou vnútornou potrebou tvorby, zatiaľ čo manažment kultúry je zodpovedný za to, aby prostredie, v ktorom sa tvorba odohráva, bolo podnetné a zároveň rešpektovalo zásady slobody, etiky a environmentálnej udržateľnosti. Len takto môže kultúra naplniť svoju úlohu – byť hybnou silou, ktorá prispieva k tvorbe kvalitného životného prostredia, k formovaniu identity krajiny, tvorí kvalitnú verejnú diskusiu a posilňuje spoločenský odkaz pre budúce generácie.

Autorka je kultúrna manažérka, editorka a autorka v slobodnom povolaní. Koordinovala tvorbu Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030 pre Ministerstvo kultúry SR.

Názov Keď príde čas konať vyplynul z rozhovoru s kurátorkou tranzit.sk v Bratislave Judit Angel a v angličtine zaznel ako: When the moment comes. Autorka a kurátorka plánovali workshop, ktorý by priniesol uvažovanie o tom, čo bude potrebné urobiť na efektívnu nápravu deštrukcie v rezorte kultúry. Seriál predstavuje vybrané témy, ktorými sa má zaoberať kultúrna politika. Opiera sa o participatívnu tvorbu Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030 – dokumentu, ktorý bol schválený úradníckou vládou v júni 2023, no bol odmietnutý vládnou koalíciou a vedením MK SR v gescii SNS. Chce udržať tieto témy vo verejnom diskurze a vytvoriť súhrn odporúčaní pre obdobie, kedy bude mať odborná verejnosť na ministerstve kultúry znovu otvorené dvere.

Za ilustrácie k seriálu sme zvolili tvorbu sochára, konceptuálneho výtvarníka a pedagóga Michala Moravčíka (1974 – 2016). Mnohí/é z kultúrnej komunity si pamätáme Michalov hlboký záujem o spoločenské otázky, presvedčenie o potrebe angažovanosti umenia a jeho záujem o kultúrnu politiku. Témy jeho diela výstižne pomenúva kurátorka Mira Keratová: „Moravčík sa angažoval v mnohých umeleckých a občianskych iniciatívach, vyučoval na viacerých umeleckých školách a venoval sa kritickej praxi, v ktorej tematizoval spoločenskú nerovnosť a jej prejavy nacionalizmu, manipulovania historickej pamäti a symbolických či pragmatických demonštrácií neoliberálneho ekonomizmu v zmätenej postsocialistickej dobe.“ (katalóg dvojvýstavy Michal Moravčík: UNITED WE STAND, 15. decembra 2018 – 31. marca 2019; Stredoslovenská galéria, Banská Bystrica; a DIVIDED WE FALL, 22. decembra 2018 – 10. marca 2019, Nová synagóga Žilina.)

Za súhlas s použitím diel Michala Moravčíka a spoluprácu ďakujeme Jane Kapelovej.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.