Kvalitná kultúra – elitársky prežitok alebo nevyhnutnosť?

„Jednou zo základných a často diskutovaných dilem kultúrnej politiky je otázka kompromisu medzi dostupnosťou a kvalitou kultúry. Zatiaľ čo obhajcovia kvality kultúry preferujú kvalitné výstupy aj za cenu nižšej dostupnosti, zástancovia dostupnej kultúry dávajú prednosť širokej dostupnosti kultúry aj za cenu nižšej kvality.“

Stratégia kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030

Citát zo Stratégie kultúry 2030, ktorá je stále platným dokumentom (hoci ministerstvo kultúry už nemá povinnosť pripravovať akčné plány, teda aktívne ju napĺňať), je parafrázou pasáže z publikácie Ruth Towse A Textbook of Cultural Economics, ktorá je plná odkazov na kvalitu v kultúre a jej meranie. Citát oprávnene vyvoláva otázky – nižšia a široká dostupnosť sú totiž jasné kategórie, ale čo sa myslí nižšou kvalitou?

„Rozvoj kvalitnej kultúry“ definovalo v roku 2022 minulý rok zrušené analytické oddelenie MK SR ako súčasť hlavného cieľa kultúrnej politiky na Slovensku. „Hlavný cieľ verejnej politiky“ je formulácia, ktorá umožňuje jej začlenenie medzi ostatné verejné politiky a sledovanie jej úspešnosti (teda, či sa cieľ plní, alebo neplní a do akej miery). V dobe tvorby stratégie bol hlavný cieľ kultúrnej politiky sformulovaný pomerne všeobecne ako „tvorba, prezentácia, výskum a uchovávanie umenia, kreatívneho priemyslu a kultúrneho dedičstva, ktorých výsledkom je kvalitná a dostupná umelecká a kultúrna ponuka a pozitívne spoločensko-ekonomické vplyvy kultúry“. Cieľom snáh tvorcov stratégie bolo, aby sa hlavný cieľ nemenil so zmenami vlád a bol nadstranícky. Dnes, v roku 2025, vidíme pod gesciou Slovenskej národnej strany posun smerom k presadzovaniu „národnej kultúry“ (na základe programového vyhlásenia vlády, pretože iné dokumenty nemáme k dispozícii), ale verím, že sa k redefinícii a ozdraveniu zámerov verejných politík čoskoro na Slovensku dostaneme.

Kvalitná kultúra sa zároveň stala aj jedným zo siedmich strategických cieľov vyprofilovaných v stratégii. V sústave týchto cieľov sú financovanie a spravovanie kultúrnych inštitúcií pomerne jasne pochopiteľné. Hoci prístupy k nim sa môžu rôzniť – od modelu „štedrého štátu“ až po model trhovej súťaže (ciele Dobre spravovaná a Efektívne financovaná kultúra). Nositelia a nositeľky kultúrnej politiky a aktéri a aktérky v kultúre sa musia v týchto otázkach dopracovať k určitej dohode a vychádzať aj z reálnej, nielen želanej, situácie, inak dochádza ku kolíziám a systém nefunguje. Témy ako inkluzívnosť či zodpovednosť sa v posledných rokoch dostali do popredia a stratégia sa to snažila reflektovať. Tiež sú pomerne zrozumiteľné, hoci ich názvy bolo potrebné vysvetľovať viac. Zatiaľ čo podľa niektorých obsahujú prvky „ideológie“, pre mňa osobne nie je na ochrane životného prostredia či ľudských práv nič ideologické. Humanita jednoducho potrebuje dozrieť (ciele Zodpovedná a Inkluzívna kultúra). Cieľ Kvalitná kultúra sa z hľadiska súladu názvu cieľa a jeho zámerov stretáva s cieľmi Dôstojná a Rešpektovaná kultúra – ako pojmy rešpekt a dôstojnosť aj pojem kvalita v kultúre je ťažšie uchopiteľný a potrebuje dôkladnejší výklad. V tíme, ktorý tvoril stratégiu, bolo pomenovanie cieľa termínom kvalita námetom na diskusiu, hoci menej búrlivým, ako som pôvodne predpokladala na základe môjho 25-ročného pôsobenia medzi tvorcami a manažérmi kultúry. Odborníci a odborníčky z oblasti analytiky, sociológie, teórie umenia aj ministerskí úradníci a úradníčky boli na tento termín menej citliví. Používajú meranie, evidovanie, kritériá na dennej báze a meranie kvality pokladajú za bežnú výbavu svojej práce. Použiť slovo „kvalita“ priamo v prostredí tvorby umenia je problematickejšie – povedzte umelcovi/umelkyni, že „chcete zmerať kvalitu jeho/jej umeleckého výkonu“, dostanete naspäť minimálne čudný pohľad.

Od elitárskeho chápania kvality po verejný záujem

„V nedeľu večer už nie je na Malokarpatskom námestí v Lamači takmer ani nohy. Na bratislavskú mestskú časť pod Karpatmi padla hmla.“

Jana Močková, V SND Machala konsoliduje, Oľhová, Stanke a Kostelný budú hrať v Lamači, Denník N, 2. 12. 2025

Pousmiala som sa nad úvodom článku kultúrnej redaktorky Jany Močkovej, ktorý je ako vystrihnutý z Drakulu a znie, akoby Lamač bol podhorská dedina ďaleko od hlavného mesta. Na navodenie tejto nálady však mala autorka svoje dôvody. Článok avizuje premiéru hry Detektor lži nezávislého Bratislavského divadla v kultúrnom centre v Lamači, v ktorej účinkujú traja herci Slovenského národného divadla v produkcii ich  bývalých kolegov (Matúš Maderič, Barbora Šajgalíková) a režiséra Matúša Bachynca. V druhej línii sa zamýšľa nad hlbšími motiváciami tvorby mimo kamennej scény – nie je nimi len „viac času“ pre hercov kvôli tomu, že SND neprinieslo túto sezónu činohernú premiéru, ale aj ďalšie dôvody vypovedané skôr medzi riadkami. Dôležité je, že organizátor avizuje ďalšie predstavenia a výjazdy mimo hlavného mesta. Hoci predstavenia mimo domovskej scény kamenných divadiel sú známou praxou, nedá sa povedať, že by prinášanie špičkového hereckého umenia do regiónov bolo systémovou zložkou kultúrnej politiky. Dostupnosť umeleckých výkonov v regiónoch (teraz už naozaj nemyslíme mestskú časť Bratislavy) a vzdelávanie publika v nás v čase ostrých názorových stretov rôznych skupín obyvateľstva rezonuje čoraz viac.

Už len spojenie s národným divadlom prináša nálepku kvality, excelentnosti, profesionality. Ak hľadáme medzinárodný ekvivalent pojmu kvality v kultúre, objavuje sa v niekoľkých hlavných podobách. Okrem samotného pojmu kvalita (quality) sa v niektorých krajinách (Holandsko, Francúzsko) zdôrazňuje excelentnosť (excellence), teda vysoká umelecká a profesionálna úroveň. V prostredí Nemecka či Rakúska dominuje koncept kultúrnej diverzity, ktorý spája kvalitu s rôznorodosťou kultúrnych prejavov. Škandinávia, ale aj viaceré krajiny EÚ kladú dôraz na kultúrnu participáciu, dostupnosť a inklúziu. V Spojenom kráľovstve a Českej republike sa používa rámec kultúrnej hodnoty alebo verejného záujmu a prínosu kultúry. A napokon v celej zóne krajín OECD, ktorá spoločne diskutuje kultúrne politiky, silno rezonuje udržateľnosť v kultúre a kultúrne ekosystémy, teda kvalitu definujú udržateľnosťou, férovými podmienkami a stabilným prostredím pre tvorbu. UNESCO pracuje s rámcom rozmanitosti kultúrnych prejavov, kultúrnych práv, kultúrnej participácie a férových, udržateľných kultúrnych ekosystémov. V tomto chápaní je kvalitná kultúra výsledkom kombinácie kultúrnych práv, tvorivosti, rôznorodosti a spravodlivo nastaveného systému. Európska únia v aktuálnom rámci Culture Compass (2025) dáva dôraz na umeleckú slobodu, kultúrnu rozmanitosť, participáciu, férové podmienky pre umelcov, medzinárodnú spoluprácu a environmentálnu udržateľnosť.

V medzinárodnom kontexte tak kvalita kultúry nie je len otázkou umeleckej úrovne, ale komplexným súborom hodnôt, ktoré jej umožňujú rásť, zasahovať spoločnosť a zostať živou, rozmanitou a spravodlivou. Pojem kvality v kultúre sa používa omnoho širšie než len vo význame „kvalitného diela“ či „excelentného umeleckého výkonu“. Kvalita sa tu chápe ako vlastnosť celého prostredia, ktoré umožňuje vznik tvorivej a dostupnej kultúry – inými slovami, kvalita kultúry je kvalita celého ekosystému, nielen umeleckých diel a výkonov.

Vysoké a nízke (obočie)

„Verejné inštitúcie ako Metropolitan Museum of Art zatvárali svoje priestory každú nedeľu, v jediný deň, keď mali pracujúci voľno. Začali dokonca obmedzovať prístup do svojich priestorov manuálne pracujúcim ľuďom pre ‚agresívne pachy z ich špinavých šiat‘, ako to pomenoval riaditeľ jedného z takýchto múzeí. Diela starých majstrov, na ktorých boli zobrazené odhalené telá a ktoré boli vo forme pohľadníc veľmi rozšírené medzi bežnými ľuďmi, boli zakázané ako pornografické a odrazu sa tak dali vidieť iba v budovách, do ktorých mali prístup len ‚rešpektovaní obyvatelia New Yorku‘.“

Kultúra v štyroch dejstvách, Národné osvetové centrum, 2019

Publikácia Ruth Towse citovaná v úvode aj štúdia Kultúra v štyroch dejstvách z už zrušeného oddelenia NOC-ky, ktoré sa venovalo výskumu kultúry, spomínajú zaujímavú terminológiu, ktorá súvisí s pojmom kvality v kultúre. Pojmy highbrow a lowbrow – doslova vysoké a nízke obočie – predstavujú staršiu, dnes už problematickú metaforu, ktorá rozdeľovala kultúru na „vysokú“ a „nízku“. Vznikla v 19. storočí z fyziognómie, pseudovedy, ktorá spájala vysoké čelo s vysokým intelektom. Z toho sa odvodila predstava, že „highbrow“ kultúra je intelektuálne náročná, esteticky vycibrená, pre vzdelanú menšinu a spoločensky prestížna: opera, vážna hudba, literárna klasika, múzeá, balet či výtvarná avantgarda. Oproti tomu „lowbrow“ kultúra označovala populárne, masové, ľudové a často zľahčované formy umeleckej tvorby. Hoci sa táto metafora dlho používala v sociológii kultúry aj v štátnej podpore tradičných umeleckých žánrov, dnes ju kultúrna politika považuje za elitársku a vylučujúcu. Hierarchia highbrow vs. lowbrow nereflektuje rozmanitosť súčasného kultúrneho prostredia, ktoré pracuje radšej s pojmami ako kvalita, excelentnosť, umelecká hodnota, dosah, inovácia či participácia. Tie umožňujú vnímať kvalitu kultúry bez rigidného delenia na „vysokú“ a „nízku“, a tým otvárajú priestor pre širšie publikum aj širšie spektrum umeleckých prejavov.

Predmetom sociológie, kultúrnych štúdií a estetiky však zostáva napríklad debata o populárnej kultúre. Jozef Kovalčik, teoretik, pedagóg, ktorý sa tejto problematike dlhodobo venuje, nedávno počas konferencie Zodpovedná kultúra kriticky poukázal na to, že v Stratégii kultúry 2030 je málo pomenovaný vzťah kultúrnej politiky k populárnej kultúre. Tak hrozí, že nám z kultúrnej politiky vypadávajú jej dôležité segmenty a druhy publika. Treba potvrdiť, že pojem populárna kultúra sa v stratégii explicitne neanalyzuje. V súlade s medzinárodným smerovaním a s potrebou zamerať sa na praktické nastavenie opatrení sa v stratégii nešlo hlbšie ani do analýz vkusu či definovania a kultúrnych preferencií rôznych skupín spoločnosti. No tieto analýzy a prieskumy boli naplánované na obdobie implementácie, aby sme poznali naše prostredie a jeho súčasné potreby.

Dnes, po troch rokoch od tvorby stratégie a na základe poučení zo súčasného polarizovaného vývoja spoločnosti by som možno odporúčala venovať sa v koncepciách kultúrnej politiky viac populárnym formám kultúry. Rovnako ako by som odporúčala pojem „kvalitná kultúra“ prenechať analytikom a sociológom a zvoliť možno jednoznačnejší termín „kompetentná kultúra“ (ktorý bol počas tvorby stratégie tiež na stole). Spätne si uvedomujem, že estetické a sociologické asociácie s pojmom kvalita možno nie sú dobrým signálom v kultúrnej politike. V čase tvorby stratégie som sa toho pojmu nebála, mala som pocit, že ho pri implementácii vysvetlíme, no teraz vidím, že treba používať termíny priamočiarejšie.

V popise cieľa Kvalitná kultúra sa píše, že ňou „rozumieme nadčasový obsah spĺňajúci kritériá odbornosti, excelentnosti, inovatívnosti, a to aj v porovnaní s medzinárodným kontextom“. Kvalitná infraštruktúra či kvalitná správa by tak logicky mali vyústiť k skvalitneniu kultúrnych služieb a k tvorbe kvalitných diel a umeleckých výkonov. Cieľ Rešpektovaná kultúra pracoval s exportom do zahraničia, čo je tiež jedným z dôležitých kritérií kvality. Napríklad v Holandsku je podpora medzinárodného sieťovania, mobility, exportu a kultúrna diplomacia chápaná ako súčasť posudzovania kvality kultúrneho sektora.

Keďže k súčasnému širšiemu chápaniu kvality v kultúrnej politike smerujú všetky ciele stratégie, cieľ Kvalitná kultúra sa zameral užšie na vybrané aspekty kvality:

• Vzdelávanie a celoživotné vzdelávanie profesionálov a profesionálok v kultúre
• Rozvoj podporných disciplín
• Podpora inovácií

Vzdelávanie a inovácie ako cesta ku kvalite v kultúre

„Keď premýšľam o dnešku, veľmi mi sedí Flusserova metafora aparátov. Na jednej strane je štátny aparát – školstvo, kultúrna politika, grantové schémy –, ktorý je pomalý, rigidný a z definície reaguje oneskorene. Na druhej strane stojí aparát technických obrazov, dnes do veľkej miery zosobnený korporátnymi algoritmami a AI. Ten sa vyvíja extrémne rýchlo, predbieha legislatívu, etiku aj naše vzdelávacie systémy. Medzi týmito dvoma aparátmi sa veľa vecí deje len na úrovni rétoriky. AI sa často mení na vyprázdnenú mantru, podobne ako kedysi ‚vedomostná spoločnosť‘, ‚kritické myslenie‘ či ‚inklúzia‘ – pekné heslá, na ktoré sa dajú nalepiť projekty a výzvy, ale nie vždy sa premenia na reálnu zmenu vo výučbe. Pritom práve v oblasti AI by sa dalo získať veľa, keby sme ju dokázali učiť odvážne, kriticky a zároveň otvorene a kreatívne – nie len ju zakazovať alebo nekriticky zbožšťovať.“

Zsolt Lukács, výtvarník a pedagóg

Pre vznik aj porozumenie kvalitnej kultúry je podľa stratégie kľúčové predovšetkým vzdelávanie. Ide o prípravu profesionálov a profesionálok, pre ktorú je potrebné nastaviť zmysluplné a realistické štandardy na stredných a vysokých školách zameraných na kultúru a kreatívny priemysel. Pre udržanie kvality v kultúre je nevyhnutné aj zlepšovanie podporných disciplín – reflexie a kritiky, ktorá konfrontuje a posúva umeleckú tvorbu na vyššiu kvalitatívnu úroveň. No kľúčovým sa javí práve príprava tvorcov a tvorkýň.

Zsolt Lukács je výtvarník, pôsobí aj ako riaditeľ Školy umeleckého priemyslu v Košiciach a dlhodobo sa venuje umeleckému vzdelávaniu aj koncepčne a z hľadiska kultúrnej politiky. Dnes sa vyjadruje k našej téme ako jednotlivec. „Čo sa týka celkového obrazu školstva, chýba mi na Slovensku jasný postoj a koncepcia umeleckého a kreatívneho vzdelávania v širšom rámci kreatívneho priemyslu. Vieme, že kreatívne odvetvia tvoria nezanedbateľnú časť ekonomiky a je tu aj potenciál tento podiel zvyšovať – ale bez toho, aby sa to stalo reálnou prioritou vzdelávacej politiky, sa to samo neurýchli. Zároveň mám pocit, že ide o oblasť, kde sa dá spraviť veľa aj s relatívne rozumnými prostriedkami: investícia do kultivovania ‚kreatívnych mozgov‘ je často menej kapitálovo náročná než budovanie infraštruktúry pre iné sektory (drahé laboratóriá, urýchľovače, superpočítače). Niekedy naozaj stačí malá, ale koncepčne jasná a stabilná podpora umeleckého vzdelávania – a výsledok môže byť ‚veľa muziky za málo peňazí‘.“

Rovnako dôležité je posilniť systém kontinuálneho, celoživotného vzdelávania a podporiť rozvoj neprofesionálneho umenia a kultúry, ktoré tvoria dôležitú súčasť kultúrneho ekosystému. Dobrým príkladom celoživotného odborného vzdelávania je Slovenská komora architektov a vzdelávanie v tomto segmente kreatívneho priemyslu. Profesia architekta/architektky je autorizovaná, preto sa na to dajú nadväzovať ďalšie metodické a vzdelávacie postupy.

Kultúra ako nástroj vzdelávania pre spoločnosť, aj ako špecifická oblasť odborného vzdelávania, vytvárajú prirodzený rámec pre dialóg medzi rezortmi školstva a kultúry. Osobne som debaty o umeleckom vzdelávaní vždy vnímala ako príležitosť pre budúci vznik akejsi „virtuálnej kancelárie“ – tímu odborníkov z oboch ministerstiev, ktorí by spoločne a každodenne riešili všetky relevantné otázky. Hoci sa táto predstava do stratégie nepretavila v takej explicitnej podobe, nadrezortná a medzirezortná spolupráca sa stala jedným z jej hlavných princípov.

Vzdelávanie pred tromi rokmi síce poznalo pojem inovácie, ale takmer vôbec neriešilo otázku umelej inteligencie (AI), teraz sa bez diskusie o tejto téme ďalej nepohneme. Ministerstvo školstva tento rok vytvorilo Plán zodpovedného využívania AI vo vzdelávaní na Slovensku 2025 – 2027 a definuje kompetencie umelej inteligencie vo vzdelávaní. Ministerstvo kultúry zatiaľ v tejto oblasti spí.

Zsolt Lukács poskytol názor aj na tieto problémy: „Tempo zmien je dnes také rýchle, že tradičné školské cykly na inovácie študijných programov jednoducho nestíhajú reagovať. Mám pocit, že často robíme iba to, že aktualizujeme obsah, ale nemeníme samotný mechanizmus inovácie – teda spôsob, ako sa kurikulum priebežne obnovuje, testuje a upravuje. Ak má vzdelávanie reagovať pružne na výzvy prostredia (technológie, AI, spoločenské zmeny, trh práce), potrebuje paradigmatickú zmenu: nie veľkú reformu raz za pár rokov, ale kontinuálnu, iteratívnu inováciu. Zatiaľ však často vidím skôr to, že sa snažíme do starej formy natlačiť nové obsahy – a tým sa zmení menej, než by bolo potrebné.“ Zsolt Lukács pokračuje v úvahách: „Pomohlo by to aj v téme odlivu mozgov. V kreatívnom priemysle dlhodobo chýbajú kvalifikovaní ľudia a dobré domáce vzdelávacie trajektórie by prirodzene zvyšovali šancu, že časť absolventov zostane pracovať doma. Momentálne však nevidím ucelenú koncepciu, ktorá by tento širší kontext brala vážne – a je škoda, že takto prichádzame o talentovaných a ambicióznych ľudí. Na vysokoškolskej úrovni mi navyše často chýba silnejšie prepojenie na prax (najmä v digitálnej kreativite a odboroch, ktoré majú jasný prienik na trh práce). Aj preto časť absolventov stredných umeleckých škôl odchádza na zahraničné vysoké školy, ktoré sú cielene nastavené na súčasnú digitálnu prax.“

Od excelentných výkonov ku kvalite prostredia

V rámci Stratégie kultúry 2030 bola prezentovaná aj obsahová analýza kvalitatívnych dát z participácie vytvorená špeciálne pre stratégiu, ľudovo povedané, ide o pociťované problémy sektora, podložené priamymi vyjadreniami aktérov a aktérok. V diskusiách o budúcnosti kultúrnej politiky sa ako jedna z najväčších slabín ukázala kvalita fungovania kultúrnych inštitúcií.

Z výpovedí odborníkov aj ľudí z praxe vyplývalo, že mnohé dlhodobo zápasili so slabým manažmentom a nejasne rozdelenými kompetenciami medzi štátom a samosprávami. Objavila sa aj potreba prehodnotiť a nanovo definovať poslanie niektorých inštitúcií, ktoré už dlhší čas nereagovali ani na potreby publika, ani na zmeny v kultúrnom prostredí. Naprieč celým sektorom rezonovala aj ostrá kritika toho, že spolupráca medzi inštitúciami jednoducho nefungovala: či už išlo o komunikáciu medzi rezortom kultúry a ďalšími ministerstvami (školstvo, zahraničné záležitosti), alebo o vzťahy medzi štátom, samosprávami a jednotlivými organizáciami.

Veľkou témou sa stala aj digitalizácia kultúrneho dedičstva. Hoci sa o nej hovorilo roky, realita zaostávala – digitalizačné projekty zostávali nedokončené, procesy roztrieštené a chýbali jednotné štandardy, ktoré by zabezpečili kvalitu a dlhodobú udržateľnosť.

Tretí problémový okruh tvoril výskum a mapovanie kultúrneho sektora. Viaceré oblasti kultúry sú podľa odborníkov a profesionálov málo preskúmané, niektoré odvetvia nemajú systematicky sledované dáta ani prehľad o trendoch či vývoji trhu. Nedostatok analytických podkladov zároveň vedie k tomu, že sa hodnotenie kultúrnych aktivít často zúži na čisto kvantitatívne ukazovatele. Kritizovalo sa najmä mechanické posudzovanie „úspešnosti“ podľa čísel – návštevnosti, tržieb či ekonomickej návratnosti – čo bolo v diskusiách označované ako problematická „meritokracia v kultúre“, ktorá nereflektuje umelecké ani spoločenské hodnoty.

Opakovane sa teda vraciame k premise, že viac než bazírovať na „kvalitnej tvorbe umenia“, sa musíme venovať tvorbe kvalitného kultúrneho prostredia. V praxi to znamená:

• Dostupnosť a inklúziu –  kultúra pre rôzne skupiny obyvateľstva, odstraňovanie bariér (socioekonomických, geografických, zdravotných)
• Inštitucionálne prostredie – kvalitné múzeá, divadlá, galérie, stabilné financovanie a infraštruktúra, systémová podpora tvorby, transparentné financovanie, granty na základe odborného hodnotenia, hodnotiace kritériá kvality, zodpovedné nakladanie s verejnými zdrojmi
• Medzinárodné presahy a sieťovanie – festivaly, rezidencie, zahraničné spolupráce, reprezentácia štátu v zahraničí, porovnateľnosť s európskymi štandardmi
• Profesionalitu a odbornosť – vzdelaní, skúsení tvorcovia, remeselná a obsahová precíznosť, trvalá umelecká hodnota, diela, ktoré pretrvajú čas, kultúrne dedičstvo, kanonické diela, umenie, ktoré sa nepovažuje za spotrebné
• Inovácie a originalitu – experimenty, nové formy, posúvanie hraníc disciplín, autorská tvorba s vlastným rukopisom, spoločenský význam, reflexia aktuálnych tém, kultúrna kritika, identita, diskusia, vplyv na komunitu alebo spoločnosť

Trpkou otázkou na záver zostáva, čo zostane z týchto poznatkov, návrhov a kritických poznámok pod rukou aktuálnych zástupcov kultúrnej politiky, ktorí o nich diskutovať nechcú. Verím, že celý seriál Keď príde čas konať bude cestou k znovuotvoreniu debaty o problémoch celého kultúrno-kreatívneho sektora s tými, ktorí diskutovať budú chcieť.

---

Názov Keď príde čas konať vyplynul z rozhovoru s kurátorkou tranzit.sk v Bratislave Judit Angel a v angličtine zaznel ako: When the moment comes. Autorka a kurátorka plánovali workshop, ktorý by priniesol uvažovanie o tom, čo bude potrebné urobiť na efektívnu nápravu deštrukcie v rezorte kultúry. Seriál predstavuje vybrané témy, ktorými sa má zaoberať kultúrna politika. Opiera sa o participatívnu tvorbu Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030 – dokumentu, ktorý bol schválený úradníckou vládou v júni 2023, no bol odmietnutý vládnou koalíciou a vedením MK SR v gescii SNS. Chce udržať tieto témy vo verejnom diskurze a vytvoriť súhrn odporúčaní pre obdobie, kedy bude mať odborná verejnosť na ministerstve kultúry znovu otvorené dvere.

Za ilustrácie k seriálu sme zvolili tvorbu sochára, konceptuálneho výtvarníka a pedagóga Michala Moravčíka (1974 – 2016). Mnohí/é z kultúrnej komunity si pamätáme Michalov hlboký záujem o spoločenské otázky, presvedčenie o potrebe angažovanosti umenia a jeho záujem o kultúrnu politiku. Témy jeho diela výstižne pomenúva kurátorka Mira Keratová: „Moravčík sa angažoval v mnohých umeleckých a občianskych iniciatívach, vyučoval na viacerých umeleckých školách a venoval sa kritickej praxi, v ktorej tematizoval spoločenskú nerovnosť a jej prejavy nacionalizmu, manipulovania historickej pamäti a symbolických či pragmatických demonštrácií neoliberálneho ekonomizmu v zmätenej postsocialistickej dobe.“ (katalóg dvojvýstavy Michal Moravčík: UNITED WE STAND, 15. decembra 2018 – 31. marca 2019; Stredoslovenská galéria, Banská Bystrica; a DIVIDED WE FALL, 22. decembra 2018 – 10. marca 2019, Nová synagóga Žilina.)

Za súhlas s použitím diel Michala Moravčíka a spoluprácu ďakujeme Jane Kapelovej.

.riskova-list li:not(:first-child){margin-top: 1rem;}