2021 03 VäzenieTematický KapitálIntelektuál za mrežami

Tomáš Hučko11. marca 202193

Svedectiev z väzenia od spisovateľov, spisovateliek a verejných intelektuálov je nepreberné množstvo. Od Dostojevského a Vajanského cez Koestlera a Geneta až po Angelu Davis a Nadeždu Tolokonnikovu z Pussy Riot. Nasledujúci text nie je vyčerpávajúcou štúdiou, iba úvahou nad textami dvoch autorov, ktorí sa ocitli vo väzení v dvoch rozličných represívnych režimoch.

Smutné časy

Keď si v roku 1967 preberal dramatik Ivan Stodola titul národného umelca, málokto v tej chvíli vedel, že autor strávil v predchádzajúcej dekáde takmer dva roky za mrežami. Mnohí sa aj čudovali, prečo mal v prvej polovici päťdesiatych rokov viacročnú tvorivú pauzu, hlbšie však nepátrali. O to prekvapivejšie bolo, keď v júli 1968 vyšla spomienková kniha Smutné časy, smutný dom, v ktorej autor rekonštruuje svoje zatknutie v roku 1953 a nasledujúcich dvadsaťtri mesiacov vo väzeniach v Bratislave, Ilave, Košiciach a Prahe. Stodola nebol len zakladateľ modernej slovenskej drámy, bol i známym lekárom a propagátorom liečenia tuberkulózy. Na jeho popud boli na Slovensku zavedené nové medicínske postupy a postavených niekoľko liečebných domov. Práve táto aktivita poslúžila ako dôvod jeho zadržania a väznenia: v inscenovanom stalinskom procese bol Stodola obvinený zo sprenevery verejných prostriedkov pri budovaní jednej z liečební, nenašiel sa proti nemu však žiaden dôkaz a po dvoch rokoch ho prepustili.

Stodolove zápisky z väzníc sú veľmi popisné, dôsledné, faktografické, a ak by miestami nepresvitala jeho typická irónia, dalo by sa povedať, že až suché. Celým rozprávaním sa vinie motív viery v to, že musí ísť predsa len o akúsi administratívnu chybu, že všetko sa čoskoro vysvetlí a pustia ho domov. Spolieha sa aj na svoje postavenie spisovateľa („Ja som spisovateľ a žiadam…“, „Aký idiot? Dve štátne ceny som dostal.“) a apolitickú povahu svojho prípadu („Veď ja som nepolitizoval!“). Priznáva, ako si až oveľa neskôr uvedomil, že aj uňho ide o klasický prípad politického vykonštruovaného obvinenia, s akými sa predtým stretával, ale sám bol voči nim slepý. Najmrazivejšie v jeho rozprávaní sú práve momenty, keď ukazuje, ako táto vedomá či nevedomá slepota pokračuje aj pokiaľ ide o jeho prípad: spomína napríklad, ako v dobe jeho uväznenia stretol Stodolovu ženu divadelný režisér Andrej Bagar. Keď mu oznámila, v akej situácii sa Stodola ocitol, on sa „srdečne a dobromyseľne zasmial: ‚Ako to, Ivana zaistili, hahaha?‘ A šiel ďalej.“

Táto scéna je skôr výnimočná, väčšinu času Stodola popisuje najmä každodenný väzenský život, stravu, hygienické podmienky, rozpráva osudy svojich spoluväzňov. Nekomentuje dopodrobna politickú mapu doby a jej aktérov, možno však o to silnejšie vystupuje atmosféra doby z detailov, rozhovorov a prenikavých pozorovaní väzenského života. Stodola sa nakoniec nikdy nedozvedel skutočné dôvody svojho väznenia, nezistil, kto a prečo voči nemu intrigoval. Ponúka nám však niečo oveľa zaujímavejšie – pochopenie vzťahov, ktoré stáli na pozadí týchto procesov, ako vidno napríklad v rozhovore s jedným z jeho vyšetrovateľov: „ ‚Vy ste mali služobnú?‘ ‚Mal som.‘ On na to: ‚Moja žena musela všetko sama porobiť. Ja som nemal služobnú.‘ Tu sme sa dostali do sfér triednej nenávisti a o spravodlivom hľadaní príčiny môjho priestupku alebo zločinu nebolo ani pomyslenia.“

Väzeň bez mena

„Táto kniha… je to bolestivé… Väčšinu času sa cítim paralyzovaný. Nemôžem zabrániť, aby sa spomienky na mučenie nešírili do môjho každodenného života, ako puzzle, ktoré nejaké dieťa úhľadne a starostlivo skladá na podlahe svojej izby. Scény bitia, elektrických šokov, samoty, studených spŕch v zime, vytvárajú konečný obraz, a výsledok je vždy rovnaký: výkrik, ktorým sa ma moji vyšetrovatelia snažili uraziť, keď už boli rozzúrení – Žid!“

Argentínskeho novinára a zakladateľa liberálneho denníka La Opinion Jacoba Timermana zatkla v roku 1977 vojenská junta extrémnej pravice, ktorá sa rok predtým dostala po štátnom prevrate v Argentíne k moci. Timerman, pôvodom ukrajinský Žid, bol najvýraznejším kritikom štátneho teroru, ktorý v priebehu štyroch rokov uniesol a zavraždil takmer dvadsaťpäťtisíc svojich občanov. Výraznú časť týchto ľudí tvorila židovská inteligencia.

Timermanovo rozprávanie v knihe Väzeň bez mena, cela bez čísla je po formálnej stránke opakom Stodolovho: nezameriava sa na detaily väzenského života, väčšinu knihy venuje analýze argentínskej spoločnosti a politiky, snaží sa pochopiť, ako mohla spoločnosť, v ktorej žil, dopustiť po skúsenostiach druhej svetovej vojny takú hroznú vlnu antisemitskej nenávisti. Z niekoľkých scén a konkrétnych popisov môžeme vytušiť, že podmienky v argentínskych tajných väzeniach boli také hrôzostrašné (mučenie, elektrické šoky na genitálie, znásilňovania, potupa), že autor sa k nim nechce v spomienkach vracať, a ani neverí v schopnosť odovzdať čitateľovi hĺbku prežitej bolesti. („Tie pohľady ľudí, odsúdených na smrť, ktorých som v tajných väzniciach v Argentíne stretol, som v sebe uchoval, každý jeden, a práve tie tvoria vrchol mojej tragédie. Sú so mnou aj dnes. A hoci by som to aj chcel spraviť, neviem, ako ich s vami zdieľať.“)

Timerman je veľmi kritický nielen k extrémnej pravici, ale i k terorizmu zo strany ľavicových guerillových skupín, a najmä k tichej akceptácii týchto zverstiev väčšinou spoločnosti, katolíckou cirkvou, ale aj predstaviteľmi židovskej komunity. Tvrdí, že v sedemdesiatych rokoch v Argentíne sa opakoval holokaust štyridsiatych rokov v Nemecku – hoci v menšej miere a menej systematizovaný, jeho podstata zostala rovnaká: iracionálna nenávisť voči Židom. Tak ako Stodola zachytil triednu nenávisť, Timerman ukazuje v rozhovoroch s predstaviteľmi argentínskej armády tú antisemitskú. A po svojich bolestivých skúsenostiach je veľmi skeptický k predstave, že táto nenávisť niekedy vymizne.

Smutný dom, cela bez čísla

Čo týchto autorov spája a v čom sa odlišujú? Obaja sa dostali do väzenia počas represívnych režimov, jeden pod totalitnou vládou komunistickej strany v Československu päťdesiatych rokov, druhý vo fašistickej diktatúre v Argentíne o dvadsať rokov neskôr. Najzreteľnejší rozdiel je v prístupe k spoločnosti a viere v jej zlepšenie. Stodola verí, že socialistická spoločnosť má po prekonaní obdobia kultu nádej na reformáciu. Zároveň sa spolieha na právny systém štátu a predpokladá, že mu v procese pomôže jeho pozícia známeho umelca. Timerman je v porovnaní s ním oveľa triezvejší a skeptickejší. Nedôveruje ani len náznaku legálnosti praktík fašistického štátu, nieto možnosti dosiahnuť spravodlivosť – veľmi dobre vie, koľko ľudí navždy zmizlo v tajných väzeniach (aj v tom spočíva jeden zo zásadných rozdielov – Stodola bol väznený v oficiálnych štátnych inštitúciách, Timermana na tajných miestach držali rôzne vojenské skupiny), a vie aj to, že neexistuje inštancia, na ktorú by sa mohol odvolať. Nepredpokladá, že jeho spoločenská pozícia židovského verejného intelektuála by mu mohla akokoľvek pomôcť, práve naopak. Kým Stodola je – aj v najhorších chvíľach – súčasťou systému, do ktorého sa nakoniec po rehabilitácii aj vráti, Timerman nemá vo fašistickej spoločnosti žiadne miesto: jeho väznenie končí odobratím občianstva a eskortovaním na lietadlo do Izreala.

Spája ich taktika prežitia, obaja sa voči fyzickému a psychickému týraniu obrnili pasivitou. Hnev, rebélia, nenávisť, to všetko vám len uberá sily, ktoré potrebujete, aby ste prežili mučenie, hovorí Timerman. A odpor zavrhuje aj Stodola: „Lenže čo si tu počneš? Kult sa musí vybúriť a zhasnúť. Mal pech, kto sa dostal do jeho areálu. Pretrpieť nespravodlivosť a pomyslieť si svoje. Iné nezostáva.“ I v prežívaní tejto pasivity sa však líšia: zatiaľ čo Stodola trávi čas spomínaním na svoju rodinu a pekné životné chvíle, Timerman sa snaží za každú cenu si spomienky a city nepripustiť. City oslabujú, tie patria ľudom vonku, tvrdí Timerman. Život za mrežami a ten slobodný nemajú styčné body.

Hoci sa obaja autori so svojím väznením vyrovnávajú po svojom a na jeho opis používajú iné tvorivé postupy a techniky, ešte jedno majú spoločné. Ukazujú nám, že nech ide o totalitné režimy akéhokoľvek druhu a navonok s rôznymi ideológiami a cieľmi, ich represívne postupy sú takmer vždy rovnaké. A je dôležité na to upozorňovať a bojovať proti tomu, hoci len písaným slovom. I keď obaja muži si vo väzení vybrali ako nástroj prežitia pasivitu, na odpor nerezignovali. Len ho vyjadrili neskôr – v knihách, ktoré stoja i dnes za prečítanie.

Tomáš Hučko

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia