#viacknihdovaznic
„Miestom môjho bytia je moje vlastné telo.”
#3 sprevádzajú diela Roberta Gabrisa
Spracúva v nich osobné, často hraničné a násilné zážitky ľudí zo svojho okolia, najmä však svojho otca. Pri zobrazení väzenia, mentálnej choroby či smrti však nikdy neskĺzne k stereotypom alebo k (seba)exotizácii, ktoré tak presvedčivo fungujú v „poverty-porn“ reláciách, oplývajúcich modrým z neba, ale tiež v určitom type výstavných politík, ktoré ťažia z „inakosti“ prostredníctvom súčasného umenia. Robertove diela sú subtílne a snové, intímne až klaustrofobické, vťahujú nás do situácií, ktoré sa zdajú byť bezvýchodiskové a definitívne uzavreté, vždy ale zároveň naznačujú únikovú cestu. A to len s využitím toho, čo je práve dostupné.
V sérii medirytín The Blue Heart (2014) vyrýval do tenučkých medených dosiek motívy, ktoré jeho otec vo väzení tetoval na svoju kožu alebo kožu svojich spoluväzňov. Bol to spôsob zaznamenávania histórie „tam vonku“: koho milujú, kto sa im kedy narodil, mená a dátumy na tele bez problémov susedia s morskými pannami a populárnymi idolmi. Imaginatívne histórie sa na telách zvečňujú ako gesto protestu proti čakaniu, ako akcelerácia monotónneho času. Dokonalé predstavy pri tom nadobúdajú menej dokonalé obrysy. The Blue Heart zachytáva presne tento moment prenosu.
Peter – Prisoners Cinema 1 – 3 (2019) sú kresby zaznamenávajúce obrazy, predstavy, denné zasnenia Robertovho pestúna, ktorý sa následkom postupujúcej demencie prepadá do vlastného sveta. Jeho apatické telo kontrastuje s rozprávkovými postavičkami, s fragmentmi nenaplnených snov, alebo len so záplavou farebných abstrakcií. Je to forma úniku, ktorú nedokáže ovládať, ktorá ho vťahuje bez ohľadu na jeho vôľu. Možno ho ničí, ale možno mu pomáha vydržať to tu. Robert obrazy zachytáva podľa jeho verbálnych opisov, vlastne rovnakým spôsobom ako keď polícia na základe opisu svedkov alebo obetí kreslí portrét neznámeho pacháteľa.
You Will Never Belong into My Space (2020) je séria fotografií, ktorá zobrazuje dom Robertovho otca. Stiesnené, štylizované, dekoratívne, rozpadajúce sa, intímne interiéry. Cez okná na ne dopadá svetlo, o ktorom sa nedá s istotou povedať, či je lákavé, alebo agresívne. Séria je viac reprezentáciou Robertových predstáv, spomienok a projekcií, než priestoru samotného. V tomto zmysle je dom úplne presnou replikou, ktorá ale „nemá nič spoločné s realitou“.
Robert Gabris je umelec pôvodom zo Slovenska, žije a pracuje vo Viedni.
Autorkou fotografie na str. 20-21 je Christiane Peschek. Autorom fotografií na str. 28 a 33 je Theodor Moise.
Ivana Rumanová
